Desať rokov viedol VÚB banku. Nielenže sa naučil po slovensky, ale natoľko si obľúbil krajinu, že hoci teraz pracovne odchádza naspäť do rodného Talianska, na Slovensko sa bude vracať ako domov.
O tom, ako vnímal Slovensko v začiatkoch a ako dnes, aj o bankovníctve či o tom, ako sa učil po slovensky, sa rozprávame s bývalým šéfom druhej najväčšej banky na trhu Alexandrom Reschom.
Ako hodnotíte rozvoj Slovenska za ten čas, čo ste tu? Pohli sme sa dopredu?
Môžem povedať, že Slovensko si prešlo obdobím silného rozvoja. Najmä do roku 2008. Krajina rástla oveľa rýchlejšie ako okolité štáty, za čo si zaslúžene vydobyla prezývku tiger strednej Európy.
Potom však prišla kríza. Prinieslo to so sebou pokles HDP a rast nezamestnanosti. Ekonomika sa neskôr dostala späť na dobrú úroveň, no celkový rozvoj krajiny ustal. Dnes musím povedať, že uviazla v pasci stredných príjmov.
Čo tým máte na mysli?
Slovensko je veľmi industriálne zamerané. Sú tu šikovní a vzdelaní ľudia. No chýbajú tu ekonomické reformy a vízia s cieľom vybudovať vzdelanostnú ekonomiku, ktorá by posúvala krajinu hodnotovo nahor.
Koho za to môžeme viniť? Sú to politici?
Nikto konkrétne za to nemôže. Všetci sme súčasťou tohto ekosystému, či už ide o politikov, súkromné spoločnosti, rodiny, jednotlivcov… Zmena si vyžaduje účasť všetkých zainteresovaných strán a dlhodobý výhľad do budúcnosti.
Bankovníctvo na Slovensku pred 10 rokmi a teraz
Ako sa za ten čas vyvíjal bankový trh? Banky narástli. Zmenil sa ich biznis model?
Na prvý pohľad to tak vyzerá, no v skutočnosti sa veľmi nezmenil. Produkty sú veľmi podobné ako v minulosti. Požičiavame peniaze a prijímame vklady. To sme robili pred desiatimi rokmi a robíme to aj teraz. Len vo väčšom objeme. A to nie je tak celkom dobrá správa.
Prečo?
Na Slovensku napríklad chýba rozvinutý kapitálový trh, a teda sofistikovanejšie finančné riešenia, ktoré by bankový obchodný model rozvinuli od obyčajnej menovej transformácie k finančnému poradenstvu.
Ak by však kapitálový trh fungoval, ľudia a firmy by mohli banky obísť a ísť priamo tam.
To si nemyslím. Ľudia a firmy budú vždy potrebovať niekoho, ako sú finanční experti a poradcovia. A na to sú tu banky. Som si istý, že keď sa budete rozhodovať o svojich celoživotných úsporách, budete chcieť mať vedľa seba niekoho so skúsenosťami.
Rokovania s vládou
Viedli ste niekoľko rokov Slovenskú bankovú asociáciu. Aké vzťahy panujú medzi bankármi?
Musím povedať, že vzťahy medzi bankami boli vždy veľmi dobré. V asociácii sme sa stále snažili pracovať pre rozvoj krajiny a slovenského bankového sektora. Na Slovensku máme vysoko konkurenčný bankový trh, vďaka čomu sa každý snaží robiť všetko čo najlepšie.
Aká bola nálada, keď ste rokovali s vládou o bankovom odvode?
Koncept bankového odvodu sa zrodil v roku 2011 po finančnej kríze s cieľom ochrániť slovenský finančný trh. O niekoľko rokov neskôr bol vytvorený rezolučný fond na úrovni EÚ, čím sa lokálna verzia odvodu stala nepotrebnou.
Zrušenie bankového odvodu bolo podľa mňa zásadné aj preto, aby sa podarilo lepšie zvládnuť covidovú krízu a zároveň aby mohli uvoľnené prostriedky podporiť rast slovenskej ekonomiky.
Bez toho by bankový sektor nebol schopný podporiť financovanie slovenských firiem a rodín. Nedokázal by investovať na takej úrovni, aby si udržal konkurencieschopnosť a zabezpečil relevantné finančné služby pre svojich klientov.
Nudná kariéra bankára
Ako sa začala vaša kariéra bankára? Čo o nej rozhodlo?
Nikdy som neuvažoval o tom, že sa stanem bankárom. V mojej rodine sme vždy podnikali a mňa bavila ekonomika a riadenie firiem. Bankovníctvo ako také bolo v tom čase považované za niečo veľmi konzervatívne a nudné.
Čo zmenilo váš plán?
Študoval som mikro a makroekonomiku, skončil som teda s veľmi univerzálnym profilom. Moje smerovanie určil až profesor, u ktorého som robil diplomovú prácu.
Na základe mojej výbornej nemčiny mi navrhol miesto v pobočke Intesa Sanpaolo v Berlíne. Mal som vtedy 23 rokov a povedal som si – prečo nie. Moja prvá práca teda bola, neplánovane, v banke.
Prvé dojmy zo Slovenska
Kam viedli vaše ďalšie kroky?
Zostal som v Nemecku osem rokov. Neskôr banka hľadala ľudí pre pobočky v regióne strednej a východnej Európy. Bol som tak krátko v Chorvátsku či v Maďarsku a na Slovensko som prišiel v roku 2004.
Aké boli vaše prvé dojmy zo Slovenska?
Nemal som pri príchode na Slovensko žiadne očakávania. Veľmi dobre si však pamätám na príchod do centrály VÚB v Bratislave a na pohľad z našich kancelárií na zastaralé trolejbusy parkujúce na zastávke pod našimi oknami. Po mojich čerstvých skúsenostiach v Berlíne to bol zvláštny pohľad, no nemal som predsudky.
Dali ste teda Slovensku šancu?
Áno a neľutujem to. Tak, ako som sa ocitol v Berlíne, som jedného dňa pracoval na Slovensku. Dokonca to nebolo v Bratislave, ale v Poprade. Nerobilo mi to však problémy. Všade, kam idem, sa nejako vynájdem. Spätne hodnotím svoje pôsobenie v Poprade ako jedno z mojich najlepších životných období.
Bol som Popradčan a učil sa po východniarsky
Koľko času ste tam strávili?
Boli to štyri roky. Nedochádzal som. Aktívne som tam žil. Bol som Popradčan. Naučil som sa dokonca aj po slovensky.
Bolo to potrebné z pracovných dôvodov?
V tom čase prebiehalo začlenenie spoločnosti Quatro do štruktúry VÚB. Bolo veľmi dôležité vedieť sa dohovoriť. Len pár ľudí v Quatre vtedy hovorilo po anglicky. Na začiatku sme to riešili tlmočníkom, no to bolo neefektívne.
Nedokázali sme sa v odborných veciach dorozumieť. Vtedy som sa musel naučiť po slovensky, lepšie povedané po východniarsky (smiech).
Ako dlho vám to trvalo?
Pasívne porozumenie bolo celkom rýchle. Trvalo to možno šesť mesiacov. Keď žijete v danom prostredí, ide to rýchlo. Aktívne rozprávanie v slovenčine je však pre mňa stále veľmi ťažké. Slovenčina je ťažký jazyk, a to viem porovnať, pretože hovorím viacerými jazykmi.
Koľko ich je?
Mojím materinským jazykom je nemčina (vyrastal na taliansko-rakúskom pohraničí, pozn. ed.), angličtina je zas užitočný a univerzálny jazyk. Rátam sem aj slovenčinu. A keď s manželkou nechceme, aby nám deti rozumeli, hovoríme po taliansky (smiech).
Vaša manželka je Talianka?
Nie, Lucia je Slovenka. Pochádza z Bratislavy.
Viac Slovák ako Talian
Zostanete teda v spojení so Slovenskom aj po odchode z VÚB?
Určite áno. Mám síce taliansky pas, no cítim sa viac ako Slovák než Talian.
VÚB banka získala dva roky po sebe ocenenia od magazínu Global Finance . Čo za tým stálo?
Boli to ceny za najlepšiu a najbezpečnejšiu banku na Slovensku a financovanie udržateľných projektov. Veľmi si ich vážim. No pre mňa nie sú najdôležitejšie.
Pri všetkom, čo robím, sa sústreďujem na dve cieľové skupiny. Jednou z nich sú moji kolegovia a tou druhou klienti. Ich spätná väzba je pre mňa veľmi dôležitá.
Ten pocit, keď vás zastaví neznámy človek, napríklad vonku na ulici, a povie vám, že banka to robí skutočne dobre, je jednoducho úžasný. To ma ženie dopredu.
Čo bude vašou novou úlohou? Kam sa z pozície šéfa VÚB posúvate?
Budem dohliadať na retailové bankovníctvo vo všetkých jedenástich krajinách skupiny Intesa Sanpaolo okrem Talianska. Budem mať tak širší prehľad o viacerých bankách a trhoch súčasne. A na to sa naozaj teším.
Budete sa sťahovať za prácou do Milána?
Nie, zostávame bývať s rodinou v Bratislave. Zostávam teda Slovákom (úsmev).
