Podľa rukopisu spoznáte fotografa. Tak je to aj v prípade Matúša Zajaca, ktorý už dlhé roky uprednostňuje čiernobiele zábery. Keď študoval, profesor mu trhal fotografie pred očami, aby sa poučil. V súčasnosti má na konte vyše desať ocenení aj zo zahraničných súťaží a vzdeláva novú generáciu fotografov, ktorá je podľa jeho slov v tvorbe ešte ráznejšia. Tento rok sa mu podarilo dokončiť novú knihu IN, pre koronavírus však musel odložiť jej krst.
Niekoľko rokov ste pôsobili ako fotograf predsedov parlamentu a editor časopisu .týždeň. Aké sú vaše terajšie pracovné priority?
Vďaka parlamentu som dosť cestoval po svete, až som napokon opustil .týždeň. V oboch prípadoch išlo o žurnalistickú fotografiu, už sa to však nedalo spájať. Jeden čas som ťahal obe práce naraz a popritom som ešte aj učil. Teraz som sa rozhodol, že budem už len učiť, lebo už nechcem fotiť to, čo ma nezaujíma. Psychicky ma to unavovalo.
Kimlička: Som taký deformovaný, že v mysli retušujem ľudí,
keď s nimi sedím na káve
Keď učím, ukazujem študentom fotky, ktoré z historického kontextu stoja za to, čím si ich aj ja pripomínam a baví ma to. Vysvetľujem im, ako tie fotky vznikali, čo je na nich dobré a zlé. Potom si idem robiť svoje veci a cítim sa oddýchnutý.
Odjakživa ste chceli byť fotograf?
Počas totalitného režimu to fungovalo tak, že keď mal žiak horší priemer, o gymnáziu nemohol snívať. Keďže som dobre maľoval, vybral som si umelecký smer. Fotografia prišla sama od seba, vážnejšie som sa jej začal venovať v šestnástich.
Pre Apple vytvorila exkluzívnu sériu fotografií.
Mária Švarbová a jej tipy pre začínajúcich fotografov
Po strednej škole som zvažoval, či neprejdem na film. Som z filmárskej rodiny, takže som mal k tomu blízko a bavilo ma to. Chvíľu som robil asistenta kamery. Späť k dokumentárnej fotografii ma priviedol Tibor Huszár. Veľa mi dalo štúdium na pražskej FAMU. Neskôr som na umelecky ladenej VŠVU zas objavil svoj vzťah k výtvarnému umeniu.
Ako ste si pri tvorbe osvojili temnejší rukopis?
Fotografom číslo jeden je pre mňa jednoznačne Anders Petersen, ktorý aj so svojím učiteľom Christerom Strömholmom zachytával podstatu najmä atypických postáv. Expresivita ma očarila už pri výtvarnom umení, ale vo fotografii mi tieto mená ukázali náročnejšiu cestu. Človek je na prvom mieste.
Čiernobiele fotografie nemusia byť automaticky intímnejšie ako farebné. Kľúčové je naladenie fotografa na ľudí, s ktorými pracuje. Foto: Matúš Zajac
Niektoré témy som spracoval farebne, napríklad ázijské mestá či migrantov v Berlíne. Keď som sa však v roku 2010 začal pohybovať v subkultúrnych vodách, jednoznačne u mňa vyhrala čiernobiela fotka. A nakoniec k expresivite a mojej povahe patrí viac.
Myslíte si, že čiernobiele fotografie sú zároveň intímnejšie?
Nemyslím si. Také môžu byť aj farebné zábery. Podstatné je, aby sa fotograf naladil na intímnu zónu človeka, s ktorým pracuje.
Ako sa nalaďujete na ľudí?
Nie som len fotograf, ale aj bútľavá vŕba. Snažím sa trpezlivo počúvať a zaujíma ma aj sociálna situácia. Tí, ktorých idem fotografovať, sa mi teda úplne otvoria. Ale musí to byť obojstranné, aby nastala vzájomná dôvera. Na začiatku som pre nich tiež záhada a kladú si otázku, prečo som si vybral práve ich.
Podľa Matúša Zajaca je fotografovanie zároveň psychologická hra. Dôležitá je vzájomná dôvera. O dobrom zábere rozhodujú detaily, ktoré mnohí fotografi nevidia. Foto: Robert Ragan
Je to v podstate psychologická hra. Viem odhadnúť, či sa tomu človeku dostanem pod kožu a tiež či je to len póza, alebo naozaj jeho život. Preniknúť do psychiky dokáže len málo fotografov. Mnohí sú slepí, nevidia persónu. Teda fotia len to, čo musia, a nehľadajú maličkosti. Práve tie však rozhodujú o dobrej fotke.
Tento rok ste dokončili knihu IN. Krst mal byť 14. marca, pre koronavírus ste ho však museli odložiť. Kedy sa nakoniec uskutoční?
S napätím očakávam, či sa uvoľnia spoločenské akcie a otvoria hranice. Krst je naplánovaný na 13. júna vo vonkajšom prostredí Zichyho paláca. Knihu by mala uviesť fotografka Libuše Jarcovjáková. Ak sa jej nepodarí prísť z Prahy, nahradí ju teoretička fotografie Zuzana Lapitková, ktorá mi písala aj hlavný text do knihy.
Koronavírus mi znemožnil aj distribúciu do kníhkupectiev. Preto som publikáciu posielal poštou alebo ju odovzdával záujemcom v rúšku. Tieto stretnutia mali obrovskú silu. Cítil som z nich podporu a vášeň k mojej tvorbe.
Aký je obsahový rozdiel medzi knihami OUT a IN?
Názov OUT vznikol prirodzene, keďže som pracoval s komunitami, ktoré sú mimo majority a schém bežného života. Dokonca som tam zaradil aj balet. Ide o nádherné umenie, no paradoxne tam bolo najsurovšie prostredie. Človek proti človeku. Obrovská konkurencia.
Aj keď balet patrí medzi najvznešenejšie druhy umenia, Zajac hodnotí toto prostredie ako najsurovšie. Príčinou je obrovská konkurencia. Foto: Matúš Zajac
IN je logickým pokračovaním. Za ten čas som sa v subkultúre zoznámil s určitými ľuďmi a prenikal som hlbšie a hlbšie, možno pre niekoho až do extrémov. Táto kniha pôsobí obsahovo aj vizuálne naozaj o dosť tvrdšie.
Ktoré komunity ste do nej zaradili?
Napríklad nevidiacich s deformáciou vzrastu, Petru bojujúcu so zákernou chorobou, dominy… Vybral som aj zábery z ústavov a fotografie z burlesque a performance. Bude tam aj B-Complex, hoci ju už beriem ako ľahšiu súčasť subkultúry. Pre komunitu však urobila veľmi veľa. Vynechať nemôžem ani kapelu Ľahká Múza, cez ktorú som sa dostal k ďalším ohromným bytostiam mimo majority.
Nafotil som aj deň bývalého väzňa na slobode. Na moju otázku, ako sa cíti vonku, odpovedal, že sa čoskoro vráti späť. Pre nás je to úplne nepredstaviteľné, ale tí ľudia sú už s väzenským prostredím zžitý, majú tam svoje pravidlá a hierarchiu. Tiež sú komunita.
Ako sa začalo toto zbieranie príbehov?
Keď som mal sedemnásť, spoznal som vyše osemdesiatročného pána, ktorý býval sám a choval exotické vtáctvo. Roky som k nemu chodil aj s fotoaparátom a pochopil som, o čom to celé je. Človek má nejakú vášeň a hoci sa jej venuje v pivnici, pričom žije v absolútnej špine a zápachu, cíti sa šťastný.
Fotogaléria
-
-
Momentka kráľovnej Alžbety II., ktorá vznikla počas jej oficiálnej návštevy Slovenska v roku 2008. Foto: Matúš Zajac
-
-
Portrét herečky Táne Pauhofovej z roku 2014. Foto: Matúš Zajac
-
-
Portrét dídžejky B-Complex. Foto: Matúš Zajac
-
-
V pripravovanej knihe IN budú aj zábery nevidiacich ľudí s deformáciou vzrastu. Foto: Matúš Zajac
-
-
Portrét spisovateľa Jána Johanidesa z roku 1998. Foto: Matúš Zajac
-
-
Fotografia zo série, v ktorej autor porovnával striptíz a pole dancing. Výsledok mu priniesol ocenenie na Slovak Press Photo 2015. Foto: Matúš Zajac
-
-
Záber zo série Odhaľovanie intimity. Foto: Matúš Zajac
-
-
Príprava na boxerský zápas. Foto: Matúš Zajac
-
-
Baleríny nacvičujú svoje choreografie každý deň. Foto: Matúš Zajac
-
-
Mladí atléti sú pre úspech ochotní riskovať čokoľvek. Foto: Matúš Zajac
-
-
Klaun po svojom poslednom vystúpení v talianskom cirkuse Medrano. Jeho kariéra trvala 30 rokov. Foto: Matúš Zajac
-
-
Záber z talianskeho cirkusu Medrano. Foto: Matúš Zajac
To isté hovorím o všetkých, čo fotím teraz. Možno sa ostatným budú zdať čudní. Ale ja ich beriem ako šťastných, i keď moje fotky sú v určitom zmysle temné.
Čo vás fascinuje na ich životoch?
Hľadám odpoveď sám na seba. Kam až môžem zájsť, čo som schopný pre fotku spraviť a mentálne zniesť. Podobne zmýšľajú aj vojnoví fotografi. Hocikto by nešiel na vojnu, musí tam byť nejaká inklinácia alebo hľadanie vlastných hraníc. To isté platí aj pre osobný dokument.
Ako by ste odfotili depresiu?
Depresiu nenafotíte pomocou svetla a šumu aparátu. Nezáleží ani na tom, či použijete negatív alebo digitál. Fotograf potrebuje schopnosť vžiť sa. Každý tvrdí, že má empatiu, ale toto je trochu iné. Niektorí ľudia majú v sebe depresiu a ani o tom nevedia. No pri portrétovaní to odhalím. Ten vnútorný nepokoj, tajomnosť. Samozrejme, aj fotograf musí byť mierne „načatý“, aby to uvidel.
Depresia sa dá odhaliť aj pomocou portrétov. Foto: Matúš Zajac
Od roku 2012 fotografujem schizofrenika. Tam je tej depresie až príliš. Keď som si vybral túto tému, vedel som, že na nej zatiaľ nikto iný dlhodobo a osobnejšie nepracoval. Navyše tu platí aj etický kódex. Musím vedieť, kedy treba pribrzdiť a netlačiť. Sú obdobia, keď sa s ním stretnem aj päťdesiatkrát, no nahliadnuť do seba ma nechá len raz. Ak by som bol nekorektný, prestal by spolupracovať. V projekte pokračujeme aj teraz, keď je koronakríza.
Ktorá fotoreportáž z tohto obdobia vás zaujala v médiách?
Alex Majoli nafotografoval temnotu týchto mesiacov na Sicílii. Nádhera.
Bol už niekto s vašou prácou vyslovene nespokojný?
Raz som vystavil fotografiu panej, ktorá mala špinavé okná. Potom som ju stretol na ulici a hrozne mi vynadala. Snažil som sa jej vysvetliť, že vôbec nešlo o okná, ale o ňu, veď to bol krásny moment. Práve tá atmosféra špinavých okien mi dodala dekoráciu do fotky. Trvalo dlho, kým sme si porozumeli.
Kedy je pre vás fotografia hodnotná?
Z tvorby mojich kolegov je to pre mňa tá, na ktorú sa dokážem pozerať dlhšie ako tri mesiace. Čiže sa k nej stále vraciam, a keď ma naozaj osloví, vypýtam si ju alebo si fotky vymeníme. Dobrá fotografia by mala byť obohatením aj o päť rokov.
Záber z talianskeho cirkusu Medrano. Za sériu fotografií z tohto prostredia získal Matúš Zajac ocenenie na Czech Press Photo 2012. Foto: Matúš Zajac
Čo sa týka študentov, myslím si, že nie je správne umelo vytvárať dojem úžasných prác. Keď som bol ja študent, profesor Šmok mi trhal fotky pred očami. A nakoniec mi to pomohlo.
Teraz som objavil silnú generáciu na umeleckej škole. Nekopírujú ma, ale idú po mojich stopách. Ich fotky sú dokonca ešte ráznejšie. Nevediem ich však len k dokumentu, fotíme aj módu či dizajn. Občas nad tým prevracajú oči, ale vysvetľujem im, že musia byť komplexní.
Akým spôsobom ich vzdelávate, keď sú zatvorené školy?
Prešli sme na online výučbu. Je to veľmi zábavné a inšpirujúce. Niekedy rozprávam vkuse viac ako štyri hodiny, ale baví ma to. Dávam im aj praktické zadania, nech vytvárajú silné fotografie z týchto dní, pretože ide naozaj o veľký zásah do ľudských osudov. Prekvapila ma najmä snaha uchopiť tému výtvarne a nadčasovo. Nedokumentujú realitu, ale pokúšajú sa o subjektívne až umelecké prieniky do samých seba.
Čo všetko potrebuje začínajúci fotograf?
Najdôležitejšie je mať dobrého profesora, a to je zároveň asi aj najdrahšie. Môžete ísť študovať, ale to neznamená, že vás budú učiť správni ľudia. Poznám veľa talentov, ktoré sa vykašľali na vysokú školu. Radšej dlhodobo chodili na workshopy svojho obľúbeného fotografa.
Matúš Zajac vedie svojich študentov aj k móde a dizajnu. Vysvetľuje im, že fotograf by mal byť komplexný. Foto: Matúš Zajac
Druhá vec je technické vybavenie. To závisí od žánru. Svojim študentom hovorím, že ak chcú fotografovať architektúru alebo krajinu, musia mať veľkoformátovú kameru ako Linhof či Sinar. Pri móde alebo reklame je ideálne ísť do stredného formátu, teda značky Hasselblad, Mamiya, Rolleiflex. Na žurnalistickú fotografiu treba mať zrkadlovku. Dokumentárna fotografia si vyžaduje skôr nenápadný aparát s pevným ohniskom a veľmi dobrou svetelnosťou.
Mali ste vo svojej kariére podobne ako väčšina začiatočníkov svadbové obdobie?
Pomýlil som si hneď prvú svadbu, ktorú som mal fotiť. Tým sa to začalo aj skončilo.
Povedali mi, že dvojica bude mať sivé auto. Keď sa teda o dohodnutej hodine objavil pár so sivým autom, išiel som s nimi. Až keď som ich fotil na nejakej lodi, došlo mi, že loď nikto nespomínal. Vtedy som zistil, že som na úplne inej svadbe. A človek, čo mal fotografovať túto svadbu, napokon spracoval tú moju.
Posledné roky ste často fotili v liečebných ústavoch. Čo konkrétne vám potom spôsobovalo nočné mory?
Z ľudí v ústavoch idú psychické tlaky. Keď sa človek ponorí do ich sveta a navyše je bútľavá vŕba… Nasávate to, aj keď nechcete. Výjavy odtiaľ vám zostanú v hlave a sny sú potom tragickejšie ako realita. Cítite úzkosť.
Vojnoví fotografi často hovoria o nočných morách, ale v ústavoch sa tiež dotýkate smrti. Možno ešte viac, lebo tam komunikujete s ľuďmi, vytvárate si s nimi vzťah a zrazu nejaký človek „zmizne“.
V petržalskom Modrom dome ste spoznali ťažko chorú Petru. Aký mala pre ňu vaša spolupráca zmysel?
Petra má psov vycvičených na kanisterapiu, čo je liečebná metóda založená na kontakte s týmito zvieratami. Dlhodobo som dokumentoval jej život. Myslím si, že fotografie jej pomohli pochopiť samu seba a prijať pomoc od druhých.
Petra bojuje s cystou na mozgu a neľahkou sociálnou situáciou. Jej psy sú vycvičené na kanisterapiu, čím pomáha aj ďalším pacientom. Foto: Matúš Zajac
Za výslednú sériu fotografií som potom na Czech Press Photo dostal Cenu Olgy Havlovej. Toto ocenenie si vážim asi najviac zo všetkých, pretože mi ho udelili ľudia, ktorí tej téme rozumejú.
Hlavnú cenu ôsmeho ročníka Slovak Press Photo vyhral Jozef Jakubčo vďaka sérii Noc s prezidentkou. Čakali ste, že vyhrá táto téma?
Podľa mňa išlo o hold prezidentke. Pocta tomu, že máme na čele štátu prvýkrát ženu, pričom jej víťazstvo nebolo úplne isté.
Ak by sa o výsledkoch rozhodovalo o pár týždňov neskôr, myslím si, že by vyhral záber Kočnera v policajnom aute. Je na ňom vidieť jeho nalomenosť. Keby som bol porotca, vybral by som asi túto snímku.
Beriete ocenenia ako formu zadosťučinenia?
Časom som pochopil, že nie sú podstatné. Dôležité je, čo robíte pre fotografiu ako takú. Možno niekedy dostanem cenu za to, čo som na Slovensku spravil pre dokumentárnu fotku, a to bude mať pre mňa väčší význam.
Matúš Zajac niekoľko rokov spolupracoval s kňazom Antonom Srholcom. Za sériu fotografií získal cenu na Slovak Press Photo 2014. Foto: Matúš Zajac
Momentálne už svoje zábery neposielam nikam. Študenti posielajú a sú úspešní. Podľa mňa je najhodnotnejšia kniha, lebo tá zostáva. Ceny a výstavy pominú.
Ako by ste zhrnuli, čo robíte pre fotografiu teraz?
Veľa mojich kamarátov a žiakov hovorí, že na Slovensku bojujem s veternými mlynmi. Snažím sa totiž presadiť typ sociálnej a expresívnej fotografie, ktorý je tu v podstate zahubený.
Aký by ste si dali ako fotograf prívlastok?
Paolo Pellegrin z agentúry Magnum povedal, že existuje len dobrý alebo zlý fotograf. Netreba škatuľkovať.
Václav Macek, riaditeľ Stredoeurópskeho domu fotografie a festivalu Mesiac fotografie, ma volá portrétny fotograf. Asi má pravdu. Moje fotky nie sú momentky, ale portréty. Dostávam sa dovnútra človeka.
Matúš Zajac
Študoval fotografiu na pražskej FAMU a bratislavskej VŠVU. Pracoval ako fotograf predsedov parlamentu a stál pri založení časopisu .týždeň. Teraz je odborným garantom portálu Dofoto a vedie workshopy zamerané na sociálnu fotografiu. Vyučuje na Katedre žurnalistiky Univerzity Komenského v Bratislave a na Súkromnej strednej umeleckej škole animovanej tvorby. Doposiaľ mu vyšli tri knihy: Podoby viery (2011), OUT (2014) a Anton Srholec – Bezdomovec z povolania (s Pištom Vandalom, 2015). Krst jeho štvrtej publikácie IN by mal byť v júni.
Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected]
