25. decembra 2019

Vytŕčajú, no zároveň sú neviditeľní. Stretávame ich na ulici, no tvárime sa, že tam nie sú. Snažíme si nahovoriť, že ich sa nás problémy netýkajú, že si za ne vlastne môžu sami. Od ľudí bez domova nás však často delí len jediné – pevné rodinné väzby. Riaditeľ Nocľahárne sv. Vincenta de Paul a Útulku sv. Vincenta de Paul Jozef Kákoš v rozhovore pre Forbes búra stereotypy, ktorým čelia ľudia bez domova, a vysvetľuje, prečo pre nich nie je také jednoduché ísť pracovať. Hovorí, že v útulku mali aj lekára či syna podnikateľa, a upozorňuje, že u nás narastá počet seniorov, ktorí sa ocitajú na ulici.

V zime vnímame ľudí bez domova oveľa intenzívnejšie. Vidíme ich na lavičkách či v parkoch, no stále je medzi nimi veľká skupina, ktorá je neviditeľná. Koľko ľudí bez domova žije v hlavnom meste?

Neexistujú relevantné štatistiky či dáta k počtu ľudí bez domova. Robilo sa síce sčítanie v roku 2015, kde bolo spočítaných 2100 ľudí bez domova, no len v našej nocľahárni sa ročne vymení okolo 1400 jednotlivcov, čo by znamenalo, že väčšina by mala prespávať u nás. Som si stopercentne istý, že to tak nie je, a tých 2100 je len časť, ktorú sa podarilo zachytiť počas jednej noci sčítania. Odhadujeme, že v Bratislave je vyše štyritisíc ľudí bez domova. Služby však nie sú rozvinuté tak, aby sme mali dostatočný kontakt so všetkými.

Miest v nocľahárňach je iba 480. Kde prespávajú v zime ostatní?

Veľa z nich býva v záhradných chatkách či squatoch, žije tam viac ľudí ako v nocľahárňach. Časť ľudí bez domova tiež býva na ubytovniach a ich situácia sa v čase mení. Niekedy si takéto ubytovanie, hoci horšej kvality, dokážu zaplatiť, no často sa potom znova ocitajú na ulici. Naša nocľaháreň má 200 miest a ako som už spomínal, ročne sa tam vystrieda 1400 jednotlivcov. Je tam teda pevné jadro ľudí, ktorí tam zotrvávajú dlhodobo a potom sú takí, ktorí prichádzajú a odchádzajú. Poznáme dve všeobecné kategórie ľudí bez domova – viditeľní a neviditeľní. Prvú skupinu môžeme občas zahliadnuť po lavičkách, žobrať, alebo v lete niekde popíjať. Neviditeľných však stretávame každý deň, no nevnímame ich.

Ktorých je viac? Bežná predstava o človeku bez domova je asi taká, že ide o staršieho neupraveného muža s bradou a s igelitkami, v ktorých nosí svoje veci.

Sú zahraničné výskumy, ktoré hovoria o pomere 80:20 neviditeľných ľudí bez domova k tým viditeľným. Ľudí v rôznych štádiách bezdomovectva je veľmi veľa. Aj človek, ktorý nemá bývanie a prespáva u známych, je ohrozený stratou domova. Nemá bezpečie, ktoré by zastavilo jeho prepad. Poznáme reálne prípady ľudí, u ktorých to bol práve takýto postupný proces. Začalo sa to rozvodom, pokračovalo to tým, že ten človek býval na ubytovni, kde pracoval, neskôr stratil prácu a býval u kamaráta. V jednom momente mu však povedal, že už ho tam nechce a ten človek odrazu nemal kam ísť. Skončil na ulici a bol tam dlhé roky.

Jozef Kákoš je riaditeľom Nocľahárne sv. Vincenta de Paul a Útulku sv. Vincenta de Paul. Foto: Magdaléna Tomalová

Končia v nocľahárni aj ľudia, o ktorých by sme to možno nikdy nepovedali?

Áno. Mali sme u nás napríklad lekára, ktorý z nocľahárne chodieval robiť na stavby. Na ulicu mu dopomohla závislosť, pre ktorú stratil prácu aj rodinu. Mali sme tiež klienta, ktorého otec bol podnikateľ, paradoxne mu patrili veľké pozemky neďaleko našej nocľahárne. Je veľmi ťažké sledovať, ako veľmi roztrhnuté môže byť rodinné puto.

Zlé vzťahy, slabé rodinné väzby

Aké skupiny ľudí sú teda ohrozené bezdomovectvom?

Veľmi často ide o mužov po rozvode. Často nechali rodinám nehnuteľnosť a odišli pracovať do Bratislavy. Kombináciou rôznych faktorov, stratou zamestnania či zdravotnými problémami potom prišli o úspory a bývanie. Až tretinu ľudí bez domova však tvoria odchovanci z detských domov. Po dovŕšení 18 roku života dostanú malý obnos peňazí, s ktorými často nevedia pracovať, nemajú sa na koho obrátiť a často končia na ulici. V nocľahárňach nám dokonca vznikajú skupiny „starých známych“ z detských domovov. Taktiež sú ohrození ľudia prepustení z väzníc a v posledných rokoch nám začínajú narastať aj seniori s nízkym príjmom. Nedokážu si hradiť bývanie, finančne im to nevychádza.

Takže končia na ulici aj starí ľudia, ktorí mali celý život vlastné bývanie?

Nedávno sa nám stal prípad, keď sa starému pánovi veľmi zhoršilo psychické zdravie. Mal rozvinutú demenciu a začal zbierať odpadky, a keď to už bolo neudržateľné, susedia zalarmovali políciu, miestny úrad a družstvo. Dali mu podpísať nejaké papiere a vysťahovali ho. Prišiel o byt, nemal žiadne kópie tých zmlúv a spätne sa už nedokázal rozpamätať ani na to, kde sa nachádzal jeho byt. 80-ročného pána jednoducho vysadili v Útulku svätého Vincenta.

Vzrastá počet seniorov, ktorí žijú sami, nemá sa o nich kto postarať a zhoršuje sa im zdravie. Bude veľkou výzvou zvládnuť to. Niekedy dieťa privezie vlastného rodiča. Stáva sa aj to, že rodič prepíše byt na dieťa, a to ho potom vyhodí na ulicu. Zlé vzťahy a slabé rodinné väzby sú takým spoločným menovateľom pri ľuďoch, ktorí sa ocitnú na ulici.

Často prebieha táto debata v rovine, že ľudia bez domova si za to môžu sami. Viete tento predsudok vyvrátiť?

To, že to neplatí, môžeme vidieť napríklad na odchovancoch z detských domovov. Na Slovensku je veľa systémových chýb, ktoré tvoria ľudí bez domova alebo ich v tomto stave udržujú. Vyhodnocovať, kto si za to môže sám a kto nie, nie je našou úlohou. Nikdy by som si na to ani netrúfol. Je jasné, že ani medzi ľuďmi bez domova nie sú len samí anjeli. Veľká skupina v nejakom bode svojho života niečo pokašľala a nemala záchranné lano, o ktoré by sa mohla zachytiť. Nemali nikoho, kto by im pomohol, nemali žiadnu alternatívu.

Šéf Vagusu vo Fair Play pri tejto téme povedal, že pri ľuďoch bez domova robíme rýchle súdy a že napríklad človeku s rakovinou nikto nepovie, že si za to môže sám.

S týmto sa úplne stotožňujem.

Na druhej strane, na ulici vidíme veľa z týchto ľudí s fľaškou v ruke. Vaša nocľaháreň je jediná, kam môžu prísť aj ľudia pod vplyvom. Prečo pomáhať niekomu, kto pije?

Väčšina služieb sa ľuďom závislým od alkoholu vyhýba. Ja si myslím, že by sme skôr potrebovali špecializované služby alebo projekt, ktorý by s nimi dokázal pracovať. Keď dáte závislému človeku peniaze, prvé, čo si kúpi, je alkohol. Je to jeho primárna potreba a jeho mozog je často zmenený natoľko, že svoju túžbu neovláda. Alkoholizmus je choroba a mnohých alkoholikov v našej spoločnosti drží práve rodina. Keby ju nemali, tak by možno tiež skončili na ulici. Ľudom bez domova musíme najprv pomôcť s tými základnými potrebami a potom dokážu pracovať aj s alkoholom.

Je nejaká šanca vyliečiť sa z alkoholizmu na ulici?

Šanca, že sa človek bez domova vylieči z alkoholizmu priamo na ulici, je minimálna. Možno to dokáže pár jednotlivcov, ale ide skôr o výnimky. Alkohol je pre nich často spôsobom, ako prežiť realitu. Pijú aj tí, ktorí ešte možno nie sú závislými, no na to, aby prežili na ulici, potrebujú otupiť svoje zmysly. Väčšina ľudí žije v skupinách, v ktorých sa pije spoločne. Byť ich súčasťou znamená piť. Ak sa niekto neskôr rozhodne prestať, skupina ho môže odsúdiť a on stráca väzby. Možno sa to nezdá, ale ľudia bez domova si navzájom veľmi pomáhajú, a keď sa takýto človek odrazu ocitne sám, stráca dovtedajšiu podporu a pomoc. Nezvládne byť osamelý, a tak sa po čase vracia do skupiny a opäť začína piť.

Koľko ľudí na ulici pije?

Medzi ľuďmi bez domova je určite vyššie percento závislých ako v bežnej populácii. Nie sú na to kvantifikované dáta, no keď sa pozriem na klientov našej nocľahárne, tak približne polovica z nich chodí na starú časť (nízkoprahová nocľaháreň, kde klienti spia v spoločnej hale, pozn. red.), kde môžu ísť aj ľudia pod vplyvom alkoholu. Ľudia by asi povedali, že väčšina z nich pije, no evidentne to tak, aspoň v nocľahárni, nie je.

Najprv bývanie, potom práca

Podľa dát je na ulici aj veľa ľudí s ďalšími psychickými diagnózami. Dá sa povedať, či sú dôvodom, že sa človek ocitne na ulici, alebo sa tak stane až následkom?

Je to klasická otázka, čo bolo skôr, či sliepka, alebo vajce. Veľa ľudí na ulici trpí psychickými diagnózami. V mnohých prípadoch práve tieto „dopomohli“ k strate bývania. Ďalšej veľkej skupine ľudí bez domova sa psychické zdravie výrazne zhoršilo až pobytom na ulici. Často za to môže tlak života na ulici, dlhodobé vystavenie stresu alebo bezútešná a bezvýchodisková životná situácia.

Problém vidím aj v tom, že svoje zdravie, či už fyzické, alebo psychické nedokážu na ulici riešiť. Bežnú zdravotnú starostlivosť by mali dostupnú iba ak by boli vedení na úradoch práce. Pozrime sa tiež na to, ako to funguje na úradoch. Na trvalý pobyt je viazaných mnoho vecí vrátane úradu práce. Keď pochádzate z Veľkého Krtíša a pôsobíte v Bratislave, pri strate práce tam musíte vycestovať a hlásiť sa.

V rámci experimentu žil na ulici. Univerzitu vymenil za prácu v útulku

To mnohí ľudia bez domova neurobia, nemajú na to peniaze alebo si povedia, že ešte budú hľadať. Po siedmich dňoch vás však úrad prehlási na samoplatcu, a keď si nájdete prácu, máte na krku exekútora. Príde mi scestné, že pre jeden podpis sa môžete dostať do špirály vážnych problémov, ktoré majú vplyv na sociálny status a zdravie. Ľudia s dlhmi na poistení sa potom začnú vyhýbať lekárom, lebo by si za nich museli platiť, a ich stav sa prehlbuje. Neviem, či niekomu pomáha takéto nastavenie. Povinnosťou štátu by malo byť identifikovanie nariadení a zákonov, ktoré vytvárajú opačný efekt, aký bol zamýšľaný.

Veľká časť populácie si povie, prečo nejdú ľudia bez domova pracovať.

Áno, táto otázka je celkom bežná. „Prečo nejdú všetci pracovať, keď je Bratislava plná voľných pracovných miest?“ Je na to jednoduchá odpoveď. Z nocľahárne sa nedá chodiť plnohodnotne do práce. Predstavte si, že prespávate každú noc v izbe s ďalšími 10 ľuďmi, ráno si so sebou musíte zobrať všetky veci, ktoré vlastníte, idete na 8 hodín do práce a potom sa vraciate späť do nocľahárne.

Toto vydrží len veľmi málo ľudí a ja sám by som to asi nezvládol. Druhým problémom sú práve dlhy, ktoré títo ľudia majú. Keď začnú pracovať, siahne im na mzdu exekútor a zostane im cca 200 eur. Za túto sumu si nedokážu uhradiť bývanie a náklady, takže automaticky strácajú motiváciu pracovať. Aj preto uprednostňujú čiernu prácu, z ktorej majú čistý príjem na ruku. No potom sa stáva napríklad to, že ich raz nevyplatia a znova sa ocitajú na ulici. A dlhy stále nabiehajú.

Čo teda funguje?

V minulosti, keď sme chceli týmto ľuďom pomôcť integrovať sa, našli sme im prácu a pomáhali im aj s oddlžením, tak to zaberalo len v minimálnom počte prípadov. Ak nemali stále miesto na bývanie a chodili prespávať len do nocľahární, jednoducho to nefungovalo. Ľuďom treba najprv pomôcť dostať sa čo najskôr z ulice.

My sme minulý rok sme otvorili dve integračné izby, kde majú ľudia svoje miesto, možnosť odložiť si svoje veci, oblečenie či uvariť si jedlo, a funguje nám to. Majú domáce prostredie, a popri tom môžu chodiť do práce. Majú tiež sociálneho pracovníka, ktorý im pomáha napríklad s oddlžením. Zároveň si ľudia musia zo svojho príjmu odkladať, tak aby keď odtiaľ odídu, mali na zaplatenie prvých nájmov. Máme ľudí, ktorí sa z tohto prechodného bývania posunuli do ďalšieho už po piatich – šiestich mesiacoch.

Ide o systém podobný takzvanej metóde „housing first“ z Fínska, vďaka ktorej tam klesá počet ľudí bez domova. Veľa ľudí si však povie, prečo dávať ľuďom bez domova bývanie, veď ani mne nedal nikto nič zadarmo. Skúsme teda vysvetliť, ako to funguje.

Nie je to „zadarmo“. Sú to byty, v ktorých si ľudia bez domova platia nájomné a majú k dispozícii aj ďalšie podporné mechanizmy, ako napríklad sociálneho pracovníka. Ani nájomné bývanie sa však nedá robiť spôsobom, že ho dostanú len ľudia bez domova. Ide len o jednu zo skupín, ktorá by mala mať dostupnejšie bývanie. Potrebujeme ho vo všeobecnosti, pretože ide aj o prevenciu proti bezdomovectvu. Najhoršie platené pozície začínajú mať v Bratislave problém zaplatiť si nájom za jednu izbu, nie to ešte byt či dokonca hypotéku. To nie je to fér. Mesto potrebuje aj ľudí, ktorí robia nízko kvalifikované zamestnania a malo by im zabezpečiť dostupnosť bývania. Ľudia by nemali byť odkázaní na ubytovne, v ktorých vychovávajú rodiny.

(Ne)sociálny štát

Existuje vôbec na Slovensku prevencia proti bezdomovectvu?

Prevencia straty bývania u nás prakticky neexistuje. Mestá napríklad majú dáta o tom, kto neplatí elektrinu či vodu v ich bytoch a nikto to nerieši. Nikto za týmito ľuďmi nepríde a nezisťuje, čo sa deje. Máme zoznamy ľudí, ktorí poberajú dávky v hmotnej núdzi, a na mieste je intenzívna práca s nimi. Poznáme rizikové skupiny, ako sú napríklad seniori či slobodní rodičia s deťmi, ktorí sú v ohrození chudoby oveľa častejšie, ale nikto s nimi nepracuje. Kontakt s nimi by nemal nastať až ich problémy vyplávajú na povrch a ocitnú sa na ulici. Kým u nás nebude existovať prevencia, tak budeme stále iba hasiť požiare. Potrebujeme zatiahnuť kohútik, aby ľudia neodchádzali na ulicu. Prevencia je vždy lacnejšia ako riešenie následných problémov.

Inštitút environmentálnej politiky vypočítal, že jedno euro investované do práce s ľuďmi bez domova sa vráti 12 eurami. Je to naozaj tak?

Metodologicky nebola táto štúdia spravená veľmi šťastne, ale určite má aj ekonomický zmysel pomáhať čím skôr. Ešte pred tým, ako vypukne kríza. Zoberme si napríklad ľudí bez domova, ktorým sa nakopia dlhy na zdravotnom poistení. V takom prípade majú nárok len na akútne ošetrenia. Ostatné výkony si musia celé zaplatiť. Potom vznikajú situácie, keď sa nedostanú k ošetreniu na prvý pohľad banálnych vredov, ktoré je relatívne lacné. Nakoniec tieto prípady prerastajú do amputácie, ktorá je už hradená, keďže ide o ohrozenie života. Už do konca života ostáva človek odkázaný na pomoc niekoho iného, čo môže byť pre štát ďalší náklad. Nehovoriac o zhoršovaní kvality života tohto človeka.

Je práve finančné hľadisko pákou na presadenie politík?

Myslím, že väčšinou je to viac o ľudskosti, ľudia vnímajú aj príbeh za tým a majú porozumenie. S politikmi je však jednoduchšie baviť sa o tom, koľko sa dá na konci dňa ušetriť. Aj v USA sa podarilo presadiť metódu „housing first“ tak, že organizácie vypočítali, koľko bude štát stáť, keď dajú človeku bývanie a koľko bude stáť udržiavať ho v týchto službách dlhé roky.

Bezdomovci miesto žobrania predávajú kávu. Za to dostanú domov

Jednoznačne im vyšlo, že je ekonomicky výhodnejšie poskytnúť človeku najprv bývanie. Mestá si preto povedali, že to budú robiť. U nás je však podpora zo strany štátu veľmi nízka. Uvediem príklad: Keď máte človeka vo väznici, tak na neho má mesačný náklad viac ako 1600 eur, no keď tento človek odíde, ocitá sa na ulici a prichádza do našich služieb, dostaneme na neho ani nie šestinu.

Čo ešte komplikuje chod organizácie?

Naším cieľom je pomôcť ľuďom bez domova ukončovať bezdomovectvo. Boríme sa so zamestnancami, s klientami, no čo nám priťažuje najviac, sú externé podmienky. To, že neexistuje prevencia, neexistuje tu systém a podmienky nastavené v prospech pomoci. Pozrime sa napríklad iba na schválené príplatky za prácu v noci, cez víkendy či sviatky, nehovoriac o každoročnom zvyšovaní mzdy.

Rast je dobrý a my nie sme zásadne proti nemu, ale ani raz nám nebolo podobné opatrenie kompenzované zvýšením príplatku, ktoré dáva ministerstvo prevádzkovateľom nocľahárne. Tá suma 120 eur na klienta na mesiac je rovnaká od roku 2012, pričom náklady stále rastú. Len samotné príplatky v noci, cez víkendy a sviatky nás vyšli na 40-tisíc eur ročne za posledné dva roky. Keď štát robí nejaké opatrenia, mal by postupovať systémovo a poctivo si prejsť, koho sa tieto opatrenia dotknú.

Sme podľa vás sociálny štát?

Z pohľadu ľudí bez domova určite nie. Nevnímam žiadnu zásadnú zmenu, ktorá by znamenala zlepšenie situácie, a nedá sa ani povedať, že sa štát snaží pomôcť. Aj objektívne dávame na sociálne služby menej % HDP, ako je priemer Európskej únie.

Buďme ľudskí

Dávate ľuďom bez domova na ulici peniaze?

V etickom kódexe máme, že ako zamestnanci organizácie nemôžeme dávať na ulici peniaze. U nás je to rizikové aj preto, že sa to v komunite môže rýchlo rozšíriť, keďže sa s týmito ľuďmi poznáte. Je potom problematické vysvetľovať, prečo niekomu peniaze dáte a inému nie. Priznám sa, že mimo Bratislavy občas nejaké peniaze dám. Mal som jedného chlapca z detského domova, ktorému som pomáhal postaviť sa na nohy intenzívnejšie, nielen peniazmi, ale aj ľudsky. Na efektívnu pomoc potrebuje človek veľa času.

Ako teda môžeme pomôcť my bežní ľudia?

Môžeme pomôcť kúpením časopisu či jedla. Ideálne je vybrať si jedného človeka bez domova, ktorého stretávate, a povedať si, že mu budete pomáhať pravidelne. Popritom si s ním viete vytvoriť vzťah, porozprávať sa s ním a opýtať sa, ako sa dnes má. Tá ľudská stránka je veľmi dôležitá. Ľudia bez domova sa cítia prehliadaní, zahanbení svojou situáciou. Keď ste im schopní ponúknuť ľudský prístup, tak im dávate veľa.

To je niečo, čo sa pri tejto téme veľmi opomína.

Áno. To, že sa človek ocitne na ulici, urobí veľkú šmuhu na jeho duši. Po čase sa na seba začína pozerať tak, ako ho vidí spoločnosť. Vtedy pre neho znamená ľudský rozhovor veľmi veľa. Už len hovorenie o tejto téme medzi známymi je istou formou pomoci. Je dôležité meniť povedomie a priznať, že je to chyba systému. Najideálnejšie a najefektívnejšie je však podporiť konkrétnu organizáciu, lebo tie majú ľudský kapitál, vedia čo robia a dokážu tieto peniaze zacieliť tak, aby to bolo najefektívnejšie.

Ako túto prácu zvládate vy?

Keď som ešte pracoval priamo v nocľahárni, tak to bolo veľmi ťažké. Najmä keď vidíte, že mnohí z ľudí, ktorí sa tam ocitnú, sú vo svojom srdci veľmi dobrí. Nijako sa však nevedia posunúť a vy si uvedomíte, že toto je ich osud. Kolega, ktorý tam robil dlhé roky, má jednu zásadu. Hovorí, že táto práca sa nedá robiť pre vďaku, nemôžeme očakávať, že nám teraz každý človek poďakuje. Tá pomoc, hoci ju robíme s maximálnym nasadením, je v celkovom ponímaní naozaj malá. Ľuďom dokážeme poskytnúť iba základné veci a je logické, že to mnohí z nich nevnímajú ako obrovský posun a že by nám teraz mali byť za to neskonale vďační. Treba sa zbaviť očakávaní. Nemôžete ísť do tejto práce s tým, že zachránite svet a vytiahnete všetkých ľudí z ulice. To je cesta do pekla.

Čo vám dalo nádej v poslednom čase?

Na jar tohto roku vyhorela v Ružinove ubytovňa. Mnoho ľudí stratilo v priebehu jedného momentu všetko a skončilo na ulici. Medzi nimi i jedna trojčlenná rodina, ktorá skončila v našom útulku – manželia na dôchodku s dcérou. V živote sa im veľmi nedarilo. On bol pilotom vrtuľníka, neskôr i opatrovateľom v nemocnici a jeho žena pracovala roky v práčovni. Potom, čo sa im narodila dcérka, ktorá mala množstvo zdravotných problémov, s ňou musela manželka ostať doma.

Po kúpe nového domu zistili, že s ním bola spojená i nesplatená hypotéka a odvtedy menili jeden byt za druhým. Až sa dostali na „tú“ ubytovňu, v ktorej prišli o doklady, osobné veci, majetok. Dlhé mesiace sme sa týmto prípadom zaoberali a nakoniec sa nám podarilo nájsť im bývanie. Tieto sviatky už budú tráviť doma. Niektoré príbehy majú aj šťastné konce.

Jozef Kákoš

Jozef Kákoš je riaditeľom organizácie Depaul Slovensko od septembra 2017. Vyštudoval históriu a k sociálnej práci sa dostal pred 10 rokmi, keď nastúpil do Nocľahárne sv. Vincenta de Paul ako pomocný pracovník. Postupne sa jeho úlohou stalo vedenie tímov, manažment a koordinácia projektov organizácie. V minulosti tiež riadil rôzne projekty od humanitárnej pomoci cez vzdelávacie projekty pre mladých až po integráciu utečencov na Slovensku.

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk