31. augusta 2018

„Nepotrebujem čas, potrebujem deadline.“ Tieto slová skladateľa a pianistu Dukea Ellingtona boli v minulosti mojou mantrou. Opakovala som ich vždy, keď som sa do projektov vrhala až na poslednú možnú chvíľu.

Hovorila som si, že Duke Ellington bol rešpektovaným predákom vo svojej oblasti, takže ak fungoval vďaka takémuto postoju, tak moja prokrastinácia nebola žiadnym osobným zlyhaním. Nedávno som sa však rozhodla, že už viac nechcem byť motivovaná tým intenzívnym, často až vyčerpávajúcim tlakom, ktorý prináša so sebou deadline. Samozrejme, projekt vždy dokončím, no motivuje ma vina a stres.

Prokrastinujem, prokrastinuješ, prokrastinujeme. Prečo to vôbec robíme?

Kľúčovou inšpiráciou bolo však pre mňa i to, čo mi povedala kamarátka: „Keď prokrastinujeme, tak veci, ktorým sa chceme venovať čo najmenej, nám zaberú najviac času.“ Uf! Znie to ako presný opak toho, ako chcem fungovať.

A tak som si radšej na pomoc zavolala svoju koučku. Rebecca Aced-Molina so mnou prebrala štyri otázky, ktoré by ma mohli priviesť na inú cestu. Tu sú:

Reklama

1. Ako by sa veci zmenili, ak by som prestala prokrastinovať?

Opísala som jej, aká hrdá som sama na seba, keď robím veci v predstihu. Stabilnejšia práca mi pomáha zvládať všetko v pokojnom tempe, ktoré je v súlade s mojimi základnými hodnotami pozitívnosti a radosti.

Ako sa vyhnúť prokrastinácii

Ak by som prestala prokrastinovať, alebo čosi reálnejšie, ak by som si mohla vytvoriť zdravší pracovný postup, tak to by mi dovoľovalo vniesť do práce ľahkosť a nadhľad.

2. Čo som si to neustále opakovala?

Verila som, že potrebujem deadline na to, aby som veci dokončila. Čelila som i napätiu, že na projekt nemám dostatok času alebo že by som na všetko mala viac času, ak by som však začala oveľa skôr.

Výskum o prokrastinácii tento termín spája s perfekcionizmom. A to mi znie povedome. Pokiaľ si totiž na niečo nevyhradím dostatok času, tak to nebude moja vina, ak to nebude dokonalé. Pohodlie tohto problému spočíva v tom, že ste jednoducho nútení niečo urobiť, a nie snažiť sa o to, aby to bolo urobené správne alebo čo najlepšie.

3. Čo by som teda chcela spraviť?

Počas toho, ako sme sa s mojou koučkou rozprávali, som si uvedomila tri veci:

  • Môžem si veriť, že veci/prácu dotiahnem do konca.
  • Môžem si vytvoriť pracovnú štruktúru, ktorej piliermi budú bezpečnosť, pokoj a nadhľad.
  • Pracovať zámernejšie počas celého projektu mi prinesie viac času, príjemnejší proces a lepší výsledok.

Mojou novou mantrou sa tak stala radosť zo zodpovednosti. Pripomenula som si totiž, že sa rada cítim zodpovedne, a že ma veľa projektov, počas ktorých prokrastinujem, baví. Vlastne si to uvedomím až vtedy, keď sa do nich konečne pustím.

4. Čím môžem podporiť svoj nový prístup?

Na vybudovanie nového zvyku – tejto radosti zo zodpovednosti – som však potrebovala pár silných a konzistentných mechanizmov. A to:

  • Rozpoznať zvyky, ktoré nepomáhajú. Ako ospravedlnenie za to, že som zostávala dlhšie v posteli, som svoj deň začínala čítaním emailov na mobile. Niekto mi ale raz povedal: „Pokiaľ svoj deň odštartuješ doručenou poštou, tak uprednostníš iných ľudí pred sebou.“ Vstávala som roztržitá, a svoju koncentráciu som stratila ešte predtým, ako som si vyčistila zuby. Teraz si preto mobil nabíjam radšej v kúpeľni, než vedľa postele. Robím to, aby ranné emaily neboli prvé, čomu sa po prebudení budem venovať.
  • Začať deň nastavením zámeru. Často si každé ráno napíšem: tri veci, za ktoré som vďačná, tri spôsoby, ktorými si chcem zlepšiť deň, a nejaké prehlásenie. To môže mať napríklad takúto podobu: „Môžem si veriť, že veci dotiahnem do konca. Mojim zámerom je radosť zo zodpovednosti.“
  • Urobiť ťažké veci ako prvé. Podľa výskumov sa naša sebakontrola v priebehu dňa zhoršuje. A tak by sme tie najťažšie alebo najzložitejšie úlohy mali dokončiť hneď ráno.
  • Rozdeliť si projekty na menšie časti. Ja si napríklad nahrávam krátke videá o článkoch, na ktorých pracujem. Sadnem si pred kameru a sama pre seba si porozprávam, aký by mal byť obsah mojich nasledujúcich troch až piatich článkov. Zo začiatku to ale nebolo jednoduché. Ak však nakoniec vďaka týmto videám venujem projektu, ktorému čelím, aspoň 20 minút, tak to považujem za víťazstvo.
  • Oslavovať. I napriek veku ma stále motivujú nálepky. Vytvorila som si preto graf pracovných dní. Na oslavu každého, počas ktorého som splnila výzvu, si na jeho miesto za odmenu pripevním nálepku.

Po rokoch, počas ktorých som používala deadline ako motiváciu, nebudem hneď schopná „hodiť za hlavu“ všetky veci, pre ktoré som prokrastinovala. Ako hovorí moja stará mama: „Nedostala som sa do tohto neporiadku cez noc, a tak sa z neho cez noc ani nedostanem von.“

Čo však môžem urobiť je, že si ako cieľ nastavím radosť zo zodpovednosti, a vybudujem si stratégie, ktorými podporím toto nové správanie. A vďaka takej vyhliadke som zvedavá i trochu nadšená.

Hlavná foto: Pixabay

Prispievateľka Lelia Gowland píše pre Forbes.com o rovnováhe medzi pracovným a osobným životom. 

 

 

Reklama