Eva Kušíková sa opakovane vracia na miesta, kde stále prebiehajú aktívne vojenské konflikty. Ako členka misií Lekárov bez hraníc pôsobila v Afganistane, na Haiti či v Iraku. V rozhovore rozpráva o svojom poslaní, strachu a aj o tom, na čo sa pri jej práci nedá pripraviť.
„Je to neprenosná skúsenosť, s ktorou treba narábať veľmi opatrne, pretože sa ľahko vyčleníte zo spoločnosti, v ktorej sa chcete ukotviť,“ hovorí anestéziologička Eva Kušíková, ktorá dnes pôsobí v banskobystrickej fakultnej nemocnici.
Čo ľudí zaujíma najviac, keď sa dozvedia, že chodíte ako lekárka do vojnových zón?
Najčastejšie sa ma pýtajú, či sa nebojím. Odpoveď znie: samozrejme, že áno. Podľa mňa je strach prirodzený a bolo by nebezpečné, keby som sa nebála. Výzvou je, ako s tým pracovať tak, aby ma to neparalyzovalo.
Čo je to za strach?
Je to mix rôznych emócií aj neistoty. Chodím do krajín, kde nerozumiem tamojšiemu jazyku, čo je samo o sebe zneisťujúce. Zároveň je tu extrémne dôležité sledovať všetko, čo sa deje okolo, a vyhodnocovať, čo môže byť potenciálne nebezpečné a čo je ešte v poriadku.
Analyzujeme rôzne zvuky, reakcie a najmä správanie domácich kolegov, ktorí na to majú ešte väčší cit. Neberieme to na ľahkú váhu, pretože už aj nemocnice sa stávajú cieľom útokov.
A čo medzinárodné pravidlá, ktoré vás majú chrániť?
Sú konflikty a miesta, kde viac ako inde bojujúce strany ignorujú pravidlá stanovené Ženevskými konvenciami. Ide o oficiálne pravidlá, ktorých cieľom je, aby boj zbytočne kruto nedopadal na civilistov a na tých, ktorí sa nevedia brániť.
Je v nich zakotvený špeciálny status zdravotníkov – aby sa tí, ktorí vedia poskytnúť pomoc, nebáli prísť. Čoraz viac však vidíme rôzne útoky na nemocnice či pôrodnice. Dokonca sa stali primárnymi terčmi, aby zastrašili nepriateľa.
Existuje napríklad stratégia, ktorá sa nazýva „double tap“. Zaútočíte na nejaké verejné miesto, počkáte, kým zranených prevezú do najbližšej nemocnice, kde sa sústredia ďalší lekári aj príbuzní pacientov, potom zaútočíte aj na nemocnicu. Alebo zaútočíte primárne na nemocnicu, počkáte, kým ju evakuujú do druhej, následne zbombardujete aj tú.
To je stratégia, kde sa končí akýkoľvek náznak ľudskosti aj šanca, že po skončení konfliktu si budú ľudia schopní odpustiť a začať opäť spolu žiť. Podobné správy vnímam aj vďaka mojim osobným skúsenostiam veľmi citlivo.
Forbes Slovensko/Matej Binka
Na misii v Afganistane ste pracovali v nemocnici v Kundúze, na ktorú neskôr zaútočili. Aké bolo dozvedieť sa o tom?
Bol to šok. Mnoho mojich kamarátov, kolegov a pacientov bolo vtedy zabitých. Dozvedela som sa to na letisku, keď som bola práve na ceste tam. S niečím takým sa človek ľahko nevyrovná. Veľmi náročné je aj vedomie, že po takomto útoku ostávajú domáci často bez pomoci. Útok na nemocnicu totiž znamená, že organizácia, ktorá tam pôsobí, sa musí stiahnuť.
Nemocnica Lekárov bez hraníc v Kundúze bola v tom čase jediná, ktorá tam fungovala. My sme sa tam vtedy nevrátili, pretože to bolo vyhodnotené ako priveľké riziko. Nemali sme dostatok informácií, prečo sa to stalo a či sa to nebude opakovať.
Postaviť nemocnicu je pritom to najjednoduchšie, no budovanie tímu ľudí, ktorí sú schopní poradiť si s rôznymi situáciami, stojí obrovskú energiu. To vedomie, že je to preč, je ťažké.
Ako sú lekári pripravovaní na podobné situácie?
Vždy prebehne nejaká základná príprava, ktorá je relevantná pre daný kontext. Niečo iné sa učíte, keď idete do Afganistanu, iné do Sýrie, Jemenu, Iraku, na Ukrajinu…
Je však dôležité zdôrazniť, že my ako „lekári bez hraníc“ nie sme vojaci a nemáme žiadny špeciálny vojenský výcvik. Máme len teoretickú prípravu, počas ktorej nám ukážu evakuáciu a základné procesy.
Eva Kušíková pôsobí ako anesteziologička vo Fakultnej nemocnice s poliklinikou F. D. Roosevelta Banská Bystrica. Foto: Roman Klačanský
Eva Kušíková pôsobí ako anesteziologička vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou F. D. Roosevelta Banská Bystrica. Foto: Roman Klačanský
Na čo sa pripraviť nedá?
Na zranené deti, ktoré trpia vo vojne dospelých. Sú príbehy, ktoré v sebe dodnes nemám spracované. Bola som v Afganistane, Iraku aj na Haiti a každý z týchto konfliktov bol hrozný tým, ako ovplyvnil ľudí, ktorí s tým nemajú nič spoločné.
Nehovoríme len o fyzických zraneniach, zablúdených guľkách, vybuchnutých mínach a absurdnej bolesti, ale najmä o psychike a generačnej traume, ktorú si odnášajú tí najmenší. Toto je vec, na ktorú sa nedá pripraviť.
Musíte byť ako lekárka bez hraníc nejako špeciálne vybavená po psychickej alebo inej stránke?
Každá organizácia má svoje vlastné kritériá, pre Lekárov bez hraníc je dôležitá najmä odborná stránka. Pracujeme totiž v kontextoch, kde nie je priestor učiť sa veci nanovo. Ideme tam pomôcť a chceme, aby naša prítomnosť a využitie darovaných peňazí boli čo najviac efektívne a priniesli čo najväčší benefit pre pacientov.
Pred operačným stanom v nemocnici pri Mosule. Foto: archív Eva Kušíkovej
Pred operačným stanom v nemocnici pri Mosule. Foto: archív Eva Kušíkovej
Mojou úlohou je nielen vedieť, čo mám robiť, ale aj učiť domácich zdravotníkov. Ak ide o projekt, ktorý je zameraný na stredné až dlhodobé ciele, potrebujeme na mieste vytrénovať tím zdravotníkov, ktorým ho vieme odovzdať. Obvykle je na jedného zahraničného pracovníka, ako som ja, v priemere okolo desať domácich zdravotníkov.
Ako to vyzerá v tamojších nemocniciach? V akých podmienkach pracujete?
Je to rôzne. Ako lekári bez hraníc sa však potrebujeme prispôsobiť miestu, v ktorom sa nachádzame. Niekde je päťdesiat stupňov v tieni, inde mínus dvadsať, niekde si môžeme zrekonštruovať budovu, inde potrebujeme kontajner alebo stan. Napríklad v Afganistane sme rekonštruovali budovu bývalej nemocnice a na ten čas boli v areáli rozostavané kontajnery. Bola v nich jednotka intenzívnej starostlivosti aj štandardné oddelenia, ktoré sa postupne sťahovali do hlavnej budovy. Neskôr bola táto budova zbombardovaná.
V Iraku sme zase pracovali v nafukovacom stane, kde boli operačné sály a okolo nich bola vytvorená stanová nemocnica. Úplne na začiatku tam bolo päť kamiónových prívesov. Dokonca na Ukrajine jazdili naši lekári vlakom, ktorý bol prerobený na ošetrovanie. Transportovali ním zranených pacientov z východu Ukrajiny na západ.
Prečo ste sa vlastne pridali k Lekárom bez hraníc?
Bola to taká skladačka, ktorá do seba postupne zapadla. Pamätám si, že už na gymnáziu som snívala o tom, ako pôjdem do Afriky a budem zachraňovať svet. (smiech) Ono to tak, samozrejme, nefunguje a ani fungovať nemá, ale podobné vzletné ideály boli u mňa prítomné.
Neskôr to bolo o profesijnej výzve a zvedavosti, aké by to bolo pracovať v iných kontextoch a za iných podmienok. Lekárovi to dá veľa, pretože medicína sa tam robí inak. Získate vďaka tomu nové skúsenosti aj pohľady na rôzne postupy.
U mňa je veľmi prítomný aj humanitárny rozmer. Myslím si, že je dobré robiť správne veci, že pomáhať ľuďom je dôležité. Keď môžem, tak by som pomáhať mala. Som presvedčená, že je potrebné dávať nádej.
O tom to je? O nádeji?
Myslím si, že áno. Často sa ma ľudia pochybovačne pýtajú, čo vlastne zmôžeme, keď prídeme siedmi lekári do oblasti, v ktorej stotisíc ľudí potrebuje našu pomoc. Pre nich samotných je to však obrovský rozdiel. Je to buď malinká nádej, že im niekto pomôže, verzus „všetci tu na nás zabudli“ či „celý svet sa na nás vykašľal“. Vnímam to tak aj zo spätnej väzby domácich.
S tímom domácich lekárov na urgentnom príjme v traumacentre Kunduz, Afganistan. Táto budova bola neskôr zbombardovaná pri leteckom útoku. Foto: archív Evy Kušíkovej
S tímom domácich lekárov na urgentnom príjme v traumacentre Kunduz, Afganistan. Táto budova bola neskôr zbombardovaná pri leteckom útoku. Foto: archív Evy Kušíkovej
V celom tom trápení vytvárajú Lekári bez hraníc a ďalšie organizácie, ktoré pôsobia v týchto oblastiach, drobunkú oázu nádeje, že svet môže byť lepší.
Už som sa pýtala na najčastejšie otázky, ktoré dostávate, ale čo vo vašej skúsenosti ostáva skryté? O čom by ste chceli hovoriť viac, no nemáte príležitosti?
O miestnych zdravotníkoch. Nie moji pacienti, o ktorých sa starám, nie ja a môj zážitok, ale moji kolegovia a kolegyne, ktorí si naozaj zaslúžia všetok obdiv a slávu. Ja tam prídem a vo vrecku mám letenku domov, kde som v bezpečí a mám tam rodinu.
To miestni zdravotníci nemajú. Zostávajú so svojimi rodinami v nebezpečenstve, odhodlane pomáhajú a pracujú na tom, aby sa ich krajina a aj oni sami stali lepšími, a to napriek všetkým ťažkostiam, ktoré ich postretli.
Spomínam si na príbehy kolegov Iračanov, ktorí utekali z obliehaného Mosulu. Iba počúvať ich bolo náročné. Vidieť však utrpenie, ktoré si so sebou priniesli, a spôsob, ako sa s ním vyrovnávali, bolo zároveň obrovským zdrojom inšpirácie. Každý deň som ich videla spracovávať veci, ktoré sa objektívne nedajú spracovať.
Ako sa s nimi vyrovnávali?
Boli takí, ktorí povedali, že chcú mier a robili preň všetko, aj keď to napríklad znamenalo, že sa starali o svojich úhlavných nepriateľov – o ľudí, ktorí patrili ku skupine, ktorá ublížila ich rodine a blízkym, ktorá ich týrala a zabíjala.
Hovorili: „Ak tým môžem prispieť ku koncu vojny, tak to budem robiť. Budem sa o nich starať.“ Stanovili si prioritu, že ľudský život je nadovšetko; že pomoc ľuďom je nad všetok hnev a ich zážitky, ublíženie a to, čo sa im stalo. Vyrovnávali sa s tým tak, že konali dobro.
Na operačnej sále v nafukovacom stane. Foto: archív Evy Kušíkovej
Na operačnej sále v nafukovacom stane. Foto: archív Evy Kušíkovej
Nedokážem si predstaviť silu, ktorú v sebe museli nájsť. Napriek tomu, že mali množstvo objektívnych dôvodov týchto ľudí nenávidieť, pomáhali im, pretože v tom videli vyšší zmysel.
Vďaka tejto skúsenosti sa dnes inak pozerám na všetky škriepky, „hejty“ a názorové rozpory, ktoré denne riešime. Nedokážem to, čo moji kolegovia, ale snažím sa neustále si pripomínať, že aj keď sa ku mne ľudia správajú akokoľvek zle, neznamená to, že im to musím odplatiť.
Predpokladám, že väčšinu pacientov vo vojnových zónach tvoria civilisti, ale aké to je, keď sa medzi nimi objaví niekto, kto bojuje a priamo spôsoboval utrpenie, ktoré denne vidíte?
Ženevské konvencie hovoria, že človek, ktorý predtým bojoval, ale je zranený a odloží zbraň, prestáva byť bojovníkom a neposkytnúť mu pomoc je vojnový zločin. Nie je to relativizovanie dobrého a zlého, ide tu len o to, že mne ako lekárke neprislúcha rozhodovať o tom, kto si zaslúži a kto si nezaslúži moju pomoc.
Tak ako to nehodnotím doma a nezamýšľam sa nad tým, či tento človek, ktorý opitý havaroval a spôsobil smrť iných, si zaslúži záchranu, tak to nehodnotím ani vo vojnových zónach. Neriešim vinu alebo nevinu, lebo mojou úlohou je pomáhať tým, ktorí ma potrebujú. V tom spočíva filozofia Lekárov bez hraníc. Nerozlišujeme medzi bojujúcimi stranami, sme neutrálni a nemáme protivníka.
Navyše často k nám prídu takí zablatení, že ani nevnímam, či a akú majú uniformu. Platí tiež, že bojujúcich skupín je v oblastiach tak veľa, že o tom často ani nemám prehľad. Na to máme iných kolegov, ktorí vyhodnocujú riziká.
Máte na misiách nejaký konkrétny režim?
To záleží na situácii. Niekedy sa dá počas dní nájsť určitý rytmus, inokedy vôbec nie. Aj preto, že na misiách často nie je nikto, kto by vás v tej konkrétnej špecializácii zastúpil. Ste tam napríklad vy ako anestéziológ spolu s chirurgom alebo detským lekárom, gynekológom či niekým iným, podľa situácie, v ktorej zasahujeme.
To je veľký rozdiel oproti môjmu fungovaniu na Slovensku, kde je nás viac a vieme sa striedať. Keď mám na Slovensku náročný deň, v 24-hodinovej službe si hovorím: Vydrž, vydrž, vydrž, už len päť hodín a príde niekto ďalší. Odovzdáš prácu a na chvíľu vypneš.
Aspoň na malý moment je konkrétny pacient, ktorý je trebárs v ohrození života, zodpovednosťou niekoho iného. Niekoho, kto príde po vás, vyspatý, s čistou mysľou a možno na niečo príde.
Na misii tento „oddych od zodpovednosti“ neprichádza, je to nikdy sa nekončiaca reťaz dní. Sú tam síce iní doktori, s ktorými sa viete poradiť, ale nie sú tam ďalší piati anestéziológovia, takže je to bezprostredný pocit zodpovednosti, že je to na vás a to, čo nevyriešite teraz, si vás počká v horšej podobe neskôr.
Nemocnica neďaleko Mosulu. Foto: archív Evy Kušíkovej
Nemocnica neďaleko Mosulu. Foto: archív Evy Kušíkovej
Preto potrebujete aj inak premýšľať nad tým, ako si rozvrhnúť sily, uvedomovať si, že v tejto pozícii sú aj iní kolegovia okolo vás. Potrebujete si všímať, kto melie z posledného, koho treba podporiť dokonca aj skôr, než si sám uvedomí, že to potrebuje. Tímy, ktoré som zažila, boli aj preto veľmi zomknuté.
Vzájomná podpora je jedna z tých vecí, ktoré ma na tom najviac bavia.
Čo je iné z toho medicínskeho hľadiska?
Úplne inak tam fungujú materiálne zdroje a možnosti diagnostiky, ktoré potrebujete používať s väčšou rozvahou. Neustále musím zvažovať, čo urobíme, keď sa niečo zasekne na hranici alebo v colnom sklade. Uvažujem aj o možných komplikáciách. Logistika je náročná. Musíte viac „prepočítavať“.
Napríklad nad tým, čo to znamená, keby som potrebovala pacienta previezť do inej nemocnice – aké by to malo benefity a aké komplikácie. Musíte prejsť za päť hodín 35 „checkpointov“ a na každom z nich sa môže niečo stať. Potrebujete myslieť na to, že šofér sanitky potrebuje papiere na prechod cez dané územie, že s ním musíte poslať niekoho, kto to zvládne… Je to úplne iné uvažovanie a predchádzanie komplikáciám.
Tak ako to nehodnotím doma a nezamýšľam sa nad tým, či tento človek, ktorý opitý havaroval a spôsobil smrť iných, si zaslúži záchranu, tak to nehodnotím ani vo vojnových zónach. Neriešim vinu alebo nevinu, lebo mojou úlohou je pomáhať tým, ktorí ma potrebujú. V tom spočíva filozofia Lekárov bez hraníc. Nerozlišujeme medzi bojujúcimi stranami, sme neutrálni a nemáme protivníka.
Lekárka Eva KUŠÍKOVÁ
Pri niektorých testoch napríklad viete, že ich môžete využiť len obmedzený počet, pričom ich doplnenie môže trvať niekoľko mesiacov. Používate ich teda s väčšou rozvahou, musíte si rozmyslieť, pri ktorých pacientoch vás to posunie a kde až tak nie. Vyžaduje si to úsudok.
Dá sa trénovať?
O tom je vlastne medicínske uvažovanie. Neustále rozmýšľate, aké je percento pravdepodobnosti, že nastanú komplikácie, prípadne naopak, že konkrétny úkon pomôže. Zvažujete potenciálne riziká a benefity, no vo finále je to rozhodnutie buď áno, alebo nie. Konkrétna komplikácia u konkrétneho pacienta buď nastane, alebo nie.
Pacienta nezaujíma, že komplikácia je málo pravdepodobná, že vedľajší účinok býva u jedného pacienta zo sto. U neho napríklad nastane a je to problém. Ja ako lekárka síce zvážim všetky pre a proti a vyhodnotím, ktorý medicínsky postup má najväčšiu šancu byť prospešný s čo najmenším rizikom, ale vo finále je to čiernobiele rozhodnutie. Liek buď podám, alebo nepodám, výkon buď spravím, alebo nie…
Navyše vždy sa rozhodujete na základe neúplných informácií. Nikdy nebudete vedieť všetko o situácii, pacientovi, o jeho genetickej výbave… Na základe nedostatočných informácií a pomeru pravdepodobnosti musíte urobiť veľmi konkrétne rozhodnutie.
Na tom je však postavené medicínske rozhodovanie kdekoľvek.
Byť naň sama, to musí byť veľký tlak.
Ja som si na to zvykla. Občas však rozhodnutia nevyjdú a nastúpi neistota. Čo ak by som sa bývala rozhodla inak? Dopadlo by to lepšie? Nie je to vždy jednoduché, ale mne veľmi pomáha mať okolo seba podpornú sieť.
Poteší ma, keď si uprostred irackej púšte nájdem na stole Mozartovu guľu, ktorú pre špeciálne prípady dovliekla tisícky kilometrov z domu rakúska zdravotná sestra a vyhodnotila, že dnes je ten deň, keď jednu potrebujem. Sú to také maličkosti, ktoré vám pomáhajú lepšie pracovať s tým, čo zažívate.
Čo vám ešte pomáha?
Najradšej som, keď sa môžem vyspať. (úsmev) Všetko však závisí od kontextu. Som rada prítomná na miestach, kde sa nachádzam. Keď sa môžem zblížiť s domácimi, sadnúť si, porozprávať sa, hovoriť o tom, aké to bolo, keď vyrastali, keď sa diali veci, o ktorých som vedela iba z novinových článkov…
Baví ma nachádzať s ľuďmi iný kontakt ako jazykový, pretože ten ich nepoznám. Zistila som, že je fajn pribaliť si do batoha balóniky, farbičky a lak na nechty, vďaka čomu je jednoduchšie nadviazať kontakt s deťmi. Keď začnete vyťahovať balóniky na urgentnom príjme, aj dospelí sa usmievajú a zrazu to má iný náboj.
Eva Kušíková hovorí
Eva Kušíková hovorí aj o dôležitosti osvety o duševnom zdraví lekárov. Foto: Roman Klačanský
Mali sme spolupracovníka, ktorý sa občas prezliekal za klauna a chodil na detské oddelenie baviť malých pacientov. Raz som si od neho požičala veľký žltý bodkovaný klobúk, v ktorom som celý deň vyšetrovala. Všade ma vítali s úsmevom. Je to také každodenné nachádzanie radosti v práci. To je spôsob, ako sa s tým vyrovnávam.
Pomáhajú mi aj seriály, rada si pozriem Priateľov, Teóriu veľkého tresku a verte či nie, na jednej misii som pozerala MASH. (smiech)
Nie sú návraty domov náročné?
Sú. Vždy mám chvíľu adaptačné obdobie. Boli misie, ktoré boli veľmi náročné na spracovanie. Na jednu som ani poriadne nestihla odísť a zbombardovali mi kamarátov. To je vec, s ktorou som sa vyrovnávala dlho. Pamätám si aj jeden ostrý návrat z Mosulu.
Prechádzate letiskom v irackom Erbile, prehľadávajú vás zľava doprava, pozerajú vám batoh a všetko, čo si viete predstaviť, keď cestujete z bojovej zóny. Usadíte sa do lietadla, máte hlavu plnú zážitkov a príbehov o absolútnej mizérii, vzlietnete a zrazu počujete oznamy o akcii na parfumy za 350 dolárov. Bol to ako náraz do steny. Za pár hodín som sa dostala z vojnovej oblasti k akcii na parfum, ktorú nesmiem premeškať.
Neskĺzava človek s takýmito zážitkami k cynizmu? Keď sa vrátite a vidíte, aké témy riešia ľudia okolo? Predsa len, oproti vojne sa môže zdať každý problém malicherný.
Je to taký obranný mechanizmus. Už po prvej misii som sa naučila, že sa nedá neustále odvolávať na svoje zážitky. Nedá sa vysvetliť v pár vetách to, čím som si prešla, veľmi rýchlo to môže postaviť medzi mňa a poslucháča bariéru. Je dôležité zmieriť sa s tým, že sú isté veci, ktoré nebudem nikdy vedieť vysvetliť. Je to síce mojou súčasťou, ale pokiaľ to na mňa niekto nevytiahne, tak len málokedy o tom hovorím.
Eva Kušíková
Anestéziologička, ktorá jazdí na misie s Lekármi bez hraníc od roku 2012. Doposiaľ sa zúčastnila piatich, bola v Afganistane, na Haiti a na severe Iraku – v nemocnici pri Mosule a v Sinuni. Vyštudovala 3. lekársku fakultu Univerzity Karlovej, počas magisterského aj doktorandského štúdia absolvovala niekoľko zahraničných študijných stáží v Belgicku, Maďarsku, Kanade a vo Francúzsku. Pracovala v pražskej Fakultnej nemocnici Královské Vinohrady a v roku 2014 sa vrátila do rodnej Banskej Bystrice, kde pôsobí ako zástupkyňa prednostu Kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny.
