Boris Pekárek, primár gastroenterologického oddelenia Národného onkologického ústavu (NOÚ) v Bratislave, sa pôvodne chcel stať veterinárom ako jeho starý otec. Práve on ho však od toho odhovoril a následne sa rozhodol pre klasickú medicínu.
Pokračoval tak v stopách svojej mamy, tiež gastroenterologičky, ktorá má súkromnú prax v jeho rodnej Trnave. Vyštudoval na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, po skončení vysokej školy získal atestáciu z gastroenterológie a takmer osem rokov pôsobil na Internej klinike v Trnave. Ako sám hovorí, hlavnou oblasťou jeho záujmu je endoskopická diagnostika a endoskopická liečba včasných nádorov pažeráka, žalúdka, hrubého čreva a konečníka.
V roku 2011 ako prvý lekár na Slovensku zaviedol endoskopickú metódu, ktorej autormi sú špecialisti z Japonska. Metóda odstraňuje aj väčšie nádory z tráviaceho traktu bez použitia skalpela. Zákrok, ktorý sa odborne nazýva endoskopická submukózna disekcia, vtedy podstúpila 87-ročná pacientka, ktorej tak na dlhé roky predĺžili život.
Od tých čias už počty takto ošetrených pacientov narástli v Národnom onkologickom ústave na vyše stovku ročne a túto metódu postupne zavádzajú aj iné pracoviská, ako sú Žilina či Martin. V roku 2024 sme ho v magazíne Forbes zaradili do výberu Top osobností medicíny.
Mali ste vždy jasno v tom, že sa chcete stať lekárom?
Nie, ja som chcel byť veterinárom. Môj dedo bol šéfom veterinárnej kliniky v Trnave a ako dieťa som tam trávil veľa času. Doteraz mám veľmi blízky vzťah ku psom a k rybám. Najradšej mám pracovné plemená psov a aj teraz máme doma sučku kríženca nemeckého ovčiaka.
Forbes Slovensko/Matej Binka
Kliknite a pozrite si výber lekárov a lekárok v rebríčku Top osobnosti medicíny 2024.
Ako sa to teda vo vašom prípade zvrtlo na medicínu?
Keď som mal šestnásť, sedemnásť rokov, dedo mi hovoril, že družstvá sa vo veľkom rušia a kravu už neuvidím ani z vlaku. Ak sa stanem veterinárom, celý život sa budem zaoberať už len malými zvieratami alebo budem robiť niečo mimo odboru, ktorý som vyštudoval.
Radil mi, aby som si radšej vybral niečo iné. Moja mama je lekárka, gastroenterologička, ale práve ona ma od medicíny odhovárala. Hovorila mi, že je to ťažké a nedocenené povolanie.
Evidentne ste ju neposlúchli…
Viete, ako to je, keď 17-ročnému chlapcovi niečo povie mama… (smiech). Urobil som presný opak toho, čo mi hovorila. Keď som sa dostal na medicínu, premýšľal som, že by som chcel byť kardiológom, ale lákala ma aj intenzívna medicína.
Potom som uvidel endoskopiu (metóda umožňujúca prehliadnutie telesných dutín pomocou optického prístroja – endoskopu, pozn. red.) a úplne ma to fascinovalo. Bolo to ako byť v nejakej počítačovej hre. Vtedy som sa rozhodol, že sa zameriam na gastroenterológiu.
Mama bola neskôr možno aj trochu smutná, lebo som potom nešiel robiť k nej – stále má súkromnú ambulanciu. Z Internej kliniky v Trnave som v roku 2010 prešiel do NOÚ v Bratislave, kde mi otvorili široké pole možností a ja som si vybral cestu invazívnej endoskopie.
Kto je Boris Pekárek?
Ako prvý lekár na Slovensku v roku 2011 zaviedol (pôvodom japonskú) endoskopickú metódu, ktorá odstraňuje aj veľké nádory z tráviaceho traktu bez použitia skalpela. Vďaka tomu sa stal priekopníkom tejto unikátnej metódy.
Štúdium na Lekárskej fakulte UK v Bratislave ukončil v roku 2002, osem rokov pôsobil na Internej klinike v Trnave, kde získal špecializáciu v odbore gastroenterológia. Od apríla 2010 pracuje na gastroenterologickom oddelení Národného onkologického ústavu, primárom oddelenia je od roku 2017. Okrem iného pôsobí aj ako predseda Endoskopickej sekcie Slovenskej gastroenterologickej spoločnosti.
V magazíne Forbes sme sa rozhodli oceniť prácu slovenských lekárov i lekárok a vôbec po prvý raz predstaviť osobnosti medicíny, ktoré patria medzi najrešpektovanejšie. Spolu s Borisom Pekárekom sa v ňom umiestnilo ďalších 74 odborníkov, ktorí sa starajú o naše zdravie.
Kliknite a pozrite si rebríček Top osobnosti medicíny 2024.
Veľa lekárov dnes odchádza zo Slovenska za lepšími možnosťami do zahraničia. Vás to nikdy nelákalo?
V istom období som mal aj také myšlienky, premýšľal som o rôznych možnostiach. Je pravda, že v zahraničí majú lekári, ale aj mladí medici, lepšie možnosti. Je možné, že ak by som bol študentom dnes, rozhodnem sa inak. Chápem ľudí, ktorí sa tak rozhodnú.
Prečo?
Myslím si, že u nás sú školy veľmi teoretické a ani prístup vyučujúcich nie je príliš motivujúci. Aspoň tak som to pociťoval ja, keď som bol študentom. Nehovorím o všetkých vyučujúcich, ale u mnohých to tak bolo. V zahraničí je to lepšie hlavne v tom, že učenie je viac praktické, viac prepojené s klinickou medicínou.
Ak na vás škola nepôsobila motivujúco, čo sa stalo, že sa to zmenilo?
Priznávam, že po skončení školy som bol dosť demotivovaný, ale v Trnave som mal veľké šťastie. Začal som robiť na internom oddelení, kde som natrafil na ľudí, ktorí mali veľmi dobrý klinický prehľad aj myslenie. Práve tam som zistil, že lekár s veľkým rozhľadom naozaj dokáže mnohým ľuďom pomôcť. Práca tak naozaj prináša plody, presne také, kvôli ktorým ľudia idú študovať medicínu, teda aby pomáhali chorým.
Spomínali ste, že vyššiu odbornosť vám priniesla aj nasledujúca subšpecializácia. Čo to znamená?
Znamená to, že v rámci invazívnej endoskopie sa ako lekár venujem len istým veciam. Podobne radím aj kolegom u nás na oddelení, aby si po dosiahnutí istej expertízy vybrali svoje ďalšie smerovanie.
U nás máme dve hlavné subšpecializácie – jedna časť sa venuje žlčovým, pankreatickým cestám a pečeni, druhá sa venuje nálezom v pažeráku, žalúdku, dvanástniku, hrubom čreve a konečníku. Ja sa venujem tej druhej z nich.
Boris Pekárek. Foto: Marek Velček pre Forbes Slovensko
Ste známy tým, že na Slovensku ste v roku 2011 ako prvý zaviedli endoskopickú metódu bez použitia skalpela. Ako teda zákrok prebieha?
Skalpel reže mechanicky a ten my nepoužívame. Namiesto toho používame takzvané endoskopické nože, ktoré vymysleli odborníci v Japonsku. Mimochodom, práve Japonci v rámci endoskopie udávajú trendy.
Sú to miniatúrne nástroje, krátke, rôzne zakončené drôtiky v dĺžke od jedného do štyroch milimetrov. S nimi sa nádor reže elektrickým prúdom, pričom my ešte počas výkonu meníme jeho nastavenia. Umožňuje nám to rezať rôzne druhy tkanív či ošetrovať cievy.
Podľa čoho stanovujete, ktorí pacienti sú vhodní na tento druh zákroku?
Sú na to rôzne kritériá. Vo všeobecnosti však ich nález nemôže byť príliš pokročilý, lebo ak už napríklad prerastá celú hrúbku steny alebo vrastie do svalovej vrstvy, pomocou tejto metódy ho nevieme účinne odstrániť. Existujú aj špecifické indikácie, keď aj tú svalovú vrstvu dokážeme rozdeliť. To sa však už nevolá endoskopická submukózna disekcia, ale endoskopická intermuskulárna disekcia. Je to oveľa zriedkavejšie.
Medzičasom sa takýto zákrok vykonáva už aj inde na Slovensku. Povedali by ste, že je to už celkom bežné?
Bežné to určite nie je. Viete, keď ide o zákroky, ktoré nie sú každodenné, je dobré, keď sú nejakým spôsobom centralizované. Slovensko je navyše veľmi malá krajina s málo obyvateľmi, a preto je u nás tá centralizácia ešte potrebnejšia. To si treba povedať na rovinu.
Akokoľvek by ľudia chceli bojovať za to, aby v každom meste boli nemocnice, ktoré zvládnu vyliečiť či operovať všetko, takto to nefunguje. U nás v Národom onkologickom ústave sa robí okolo stotridsať submukóznych disekcií ročne a máme v tom už dlhoročnú prax.
Ak by sa takýto zákrok mal poskytovať „bežne“, lekári, ktorí by ho vykonávali (ak by sa na menších nemocniciach takí špecialisti našli), by mali minimum skúseností, čo by napokon spôsobovalo častejšie a závažnejšie komplikácie, na ktoré by doplatili samotní pacienti. To si treba povedať otvorene.
Pamätáte si, kto bol ten váš prvý pacient?
Určite áno. Bola to 87-ročná pani, ktorá mala nález v žalúdku a vtedy sa riešil operačne. Inými slovami, podobným pacientom sa vtedy vyberal žalúdok. Ja som si celú vtedy novú metodiku naštudoval v zahraničí a tejto pani sme nález úspešne odstránili. Žila ešte roky.
Do akej miery pri chorobách tráviaceho traktu zohráva úlohu genetika?
To je otázka, na ktorú sa nedá odpovedať, pretože choroby tráviaceho traktu sú veľmi široká téma. Keby sme však mali hovoriť o zhubných ochoreniach, teda o neopláziách, tak v týchto prípadoch máme určité kritériá, kedy pacientov posielame na genetické vyšetrenie, lebo isté percento ľudí skutočne má geneticky vrodené, respektíve má oveľa väčšiu pravdepodobnosť, že bude mať rakovinu žalúdka, hrubého čreva alebo konečníka.
Práve preto sa pacientov pýtame, či mali takéto ochorenia ich rodičia alebo súrodenci. Oveľa väčšia časť pacientov je však tá, u ktorých sa rakovina vyvinie vinou prostredia.
Najpresnejšie skríningové vyšetrenie hrubého čreva a konečníka je kolonoskopia. Chcel by som pacientov aj z tohto miesta vyzvať, aby to nezanedbávali.
Boris Pekárek, primár gastroenterologického oddelenia NOÚ
Čo to znamená?
V našom tele sa neustále dejú určité zmeny, ktoré môžu viesť k rakovine, a organizmus sa to snaží opravovať. Keď to spod tej opravy „ujde“, tak sa vyvinie rakovina. Najčastejšia rakovina u nás je rakovina hrubého čreva a konečníka, kde sme aj na popredných miestach svetových rebríčkov.
Za ostatné roky sa to mierne zlepšilo aj vďaka tomu, že tlačíme na skríningové vyšetrenia. Najpresnejšie skríningové vyšetrenie hrubého čreva a konečníka je kolonoskopia. Chcel by som pacientov aj z tohto miesta vyzvať, aby to nezanedbávali.
Aké sú hlavné rizikové faktory, že sa u jednotlivca vyvinie tento typ rakoviny?
Čo sa týka rakoviny hrubého čreva a konečníka, tam je to spracované mäso, napríklad salámy, šunky, paštéty, ale význam má aj konzumácia červeného mäsa. Vieme, že v detstve a tehotenstve je mäso potrebné, ale okrem toho ho už naozaj nepotrebujeme jesť veľa.
U väčšiny rakovín je rizikovým faktorom, samozrejme, aj fajčenie a alkohol, negatívnym faktorom je i obezita. Pozitívnym sú pohyb, veľký príjem vlákniny a zeleniny. Samozrejme, do toho všetkého vždy vstupuje aj faktor pravdepodobnosti. Aj u niekoho, kto žije zdravo, ale má istú predispozíciu, sa rakovina môže vyvinúť.
Forbes Slovensko/Matej Binka
Hovorí sa, že chirurg musí mať pevnú ruku. Čo podľa vás robí dobrého gastroenterológa?
To, čo podľa mňa platí pre všetky povolania – musíte robiť svoju prácu dobre, s láskou a vo svojej profesii sa rozvíjať. To znamená, že sa učíte nové veci a snažíte sa zlepšovať. Dôležité je aj to, aby sa človek snažil pozerať na výsledky svojej práce objektívne, sledoval si nejaké objektívne parametre a nebol alibistický. Je fajn reflektovať na podnety okolia, kolegov, prijímať aj negatívnu spätnú väzbu.
Sme v prostredí NOÚ, je to deprimujúce prostredie. Vy sa napriek tomu dokážete do práce stále tešiť?
Väčšinou sa do práce teším. Je to preto, že mám svoju prácu rád, ale aj preto, že ju robím s ľuďmi, ktorých mám rád. To však neznamená, že nie som z práce niekedy frustrovaný. Mnohé veci ma sklamú, niekedy nemám až taký dobrý pocit, to všetko asi prichádza s každou profesiou.
V mojom prípade však tie dobré veci stále prevažujú. Viem, že pomáhame ľuďom a tá práca má veľký význam. Ja inak prostredie NOÚ nevnímam ako depresívne – vnímam ho ako miesto pomoci, ľudskosti a profesionality.
