Vladimír Ferianec sa už takmer dve dekády venuje modernej fetálnej medicíne, s ktorou začal ako prvý na Slovensku. Robí tak na svetovej úrovni – jeho práce citujú od USA až po Japonsko.
Špičkový gynekológ a pôrodník Nemocnice Ružinov dáva svojimi prevratnými zákrokmi nádej na prežitie plodom v tých najrizikovejších tehotenstvách. A neustále posúva hranice možného. Forbes ho preto zaradil do rebríčka Top osobnosti medicíny 2024.
„Môj príbeh sa začal rozhodovaním, ako viem byť platný v spoločnosti bez toho, aby som bol poplatný režimu,“ povie hneď v úvode rozprávania špičkový gynekológ a pôrodník Vladimír Ferianec, ktorý síce pôvodne ani nechcel študovať medicínu, no dnes v Univerzitnej nemocnici Bratislava zachraňuje životy nenarodeným deťom.
Vladimír Ferianec je popredný slovenský gynekológ a pôrodník. Foto: Miro Nôta pre Forbes Slovensko
Naprieč jeho lekárskou cestou sa ako zlatá niť vinie silný zmysel pre integritu a rovnako pevný odpor voči bývalému režimu, ktorý ho pre nepriaznivý kádrový profil prvýkrát na medicínu ani len nechcel pustiť.
„Nevedel som si predstaviť, že by som bol akýsi režimu poplatný úradník či právnik, tak som si podal prihlášku na medicínu, no keď ma neprijali, tak som sa dostal k medicíne zboku.“ Zamestnal sa ako pitevný sanitár na ústave súdneho lekárstva.
Prvá skúsenosť s režimom
„Mal som osemnásť rokov a bol som konfrontovaný s tými najťažšími prípadmi v mŕtvolni a pitevni. Bol som poruke súdnemu lekárovi, otváral som brušné a hrudné dutiny, vyberal som orgánové systémy,“ opisuje prvé zážitky z tohto prostredia.
Z pitevne si odniesol silnú spomienku, ktorá v ňom ešte umocnila nenávisť k predchádzajúcemu zriadeniu.
„Na stôl nám do pitevne priniesli mladého východonemeckého chlapca Hartmuta Tautza, ktorý sa pokúsil prekročiť hranicu v Petržalke, ale roztrhali ho vycvičené psy. Keby dostal neodkladnú starostlivosť namiesto toho, ako ho hraničiari tĺkli, tak by prežil. Dávno som vedel o obludnostiach komunizmu, ale zažiť to tak zblízka bol šok.“
Ferianec sa pri tej spomienke mračí, evidentne rozrušený ľudskou zlotou. My sa v našom rozhovore ešte k tej téme vrátime, pretože keď sa niekto celú svoju kariéru snaží zachraňovať tie najkrehkejšie životy nenarodených, prirodzene, pozastavuje sa nad tým, ako si druhí nevážia hodnotu ľudského života.
Forbes Slovensko/Matej Binka
Kliknite a pozrite si výber lekárov a lekárok v rebríčku Top osobnosti medicíny 2024.
Ale späť k jeho príbehu. Nakoniec sa na medicínu vďaka výnimočným študijným výsledkom predsa len dostal. Po štúdiu sa rozbehol ako asistent na druhej ženskej klinike na Šulekovej ulici v Bratislave a rozhodol sa venovať gynekológii.
„Je to taký úžasný odbor, ktorý integruje chirurgiu, embryológiu, zobrazovacie metódy, reprodukčné zdravie, pôrodníctvo, ale aj onkológiu. Je to veľmi dynamické. Keď už idete do tejto špecializácie, musíte byť zbehlý vo všetkých základoch. To ma nadchýnalo,“ zhodnotí.
Nečakané postupy
Neskôr získal štipendium a odišiel do Španielska, v Barcelone a Madride s prestávkami pôsobil ako špecializujúci sa lekár niekoľko rokov.
„Bol som poriadny zjav!“ smeje sa pri pohľade späť a nenaráža tým len na svoj bledastý výzor v porovnaní s miestnymi, ale predovšetkým na to, že vďaka plynulej španielčine, ku ktorej ho okrem angličtiny, nemčiny a ruštiny viedol jeho vzdelaný otec, bol jazykovo vybavený na to, aby zložil špecializačné skúšky z gynekológie a pôrodníctva aj v Španielsku.
Postupne začal pôsobiť ako špecialista na klinike na Tenerife. V Španielsku ešte nerobil fetálnu medicínu, ale celé spektrum gynekológie a pôrodníctva. Postupne sa však čoraz viac zaoberal zobrazovacími metódami a zdokonaľoval sa v práci s ultrazvukom.
Ferianec je priekopníkom metódy dopĺňania odtečenej plodovej vody a tiež lepenia prasknutých plodových obalov. Foto: Miro Nôta pre Forbes Slovensko
Pri svojich operačných výkonoch si viackrát vyslúžil začudované pohľady kolegov. „Raz nám počas operácie prestal fungovať prístroj, tak som chytil do rúk iné náradie a urobil to alternatívne. Všetci sa ma pýtali, ako som vedel, čo mám robiť. Mávol som rukou, predsa ako Slováci sme vynaliezaví, odmalička sme boli podmienkami prinútení niečo majstrovať.“
Jeho prístup mu však vyniesol aj viacero komplikácií, hlavne v domácom prostredí. „Bolo voči mne veľa antipatií a nevraživosti, lebo som sa vymykal systému. Moja životná filozofia bola stať sa na niečo odborníkom a nemať nič spoločné s režimom, pretože režimy sa menia, prichádzajú a odchádzajú, ale ľudia vždy budú v kritických chvíľach potrebovať pevný nezávislý bod.“
Nakoniec sa dostal k subšpecializácii, a to k prenatálnej diagnostike, teda k odhaľovaniu patologického vývoja detí, a k fetálnej terapii – k ich vnútromaternicovej liečbe.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako funguje metóda lepenia plodových obalov, v ktorej je Ferianec priekopníkom;
- Aké sú šance na prežitie pri takýchto prelomových zákrokoch;
- Ako sa zachraňuje život nenarodeným deťom pred 24. týždňom tehotenstva;
- Ako slovenskí gynekológovia a pôrodníci prepisujú americké odporúčané postupy;
- Prečo denne čelí etickým dilemám a ako sa rozhoduje;
- Ako sa vyrovnáva špičkový lekár s neúspechom a smrťou;
- Kde sú hranice medicíny vo svete, v ktorom už sú funkčné prototypy umelých materníc.
Nový typ pacienta
Ako ste sa dostali k bližšej špecializácii na fetálnu diagnostiku?
Ešte počas mojej rezidentúry (špecializačná formácia) v Španielsku som pochopil, že ultrazvuk je bránou do všetkého. Keď som sa vrátil na Slovensko, mal som už s ultrazvukom „nabehaných veľa kilometrov“ a začal som sa stretávať s vecami, ktoré u nás neboli dovtedy riešené, alebo podľa mojich vedomostí len nedostatočne.
Tak som sa snažil posúvať hranice možného, ale zrazu som začal vstupovať do vôd, ktoré boli dovtedy nerozčerené. Napríklad som vytvoril neonatológom úplne nový typ pacienta, teda som im vyrobil problém.
Ako to myslíte?
Keď sa plod nemá v maternici dobre, tak zväčša odumrie. Každé jedno tehotenstvo, pri ktorom odtiekla plodová voda do 24. týždňa, končilo ako potrat. Také prípady sa pediatrom nikdy ani nedostali do rúk, no odrazu sme tieto prípady posunuli do obdobia takzvanej viability, v ktorej má plod teoreticky schopnosť samostatného prežitia.
Samozrejme, začalo to zvyšovať nároky na prístrojové vybavenie, na kapacitu neonatológov a ich schopnosť postaviť sa k tomu, pretože je totálny rozdiel, či dostanú 500-gramové, 900-gramové alebo 1,5-kilové dieťa. Každý jeden gestačný týždeň sa počíta.
Spomínate si na prvý z experimentálnych zákrokov, ktoré ste rozbehli v Ružinove?
To je samostatný príbeh. Bol som chorý, mal som teploty a volal mi jeden z bývalých kolegov, že majú v nemocnici rodičku s odtečenou plodovou vodou vo veľmi nízkom týždni. Plod ešte žil, tak ma zavolali, aby som prišiel urobiť amnioinfúziu, teda umelo doplniť odtečenú plodovú vodu.
To je tiež zákrok, s ktorým som na Slovensku priekopníkom, dnes ho už robíme bežne. To by však nič nevyriešilo, pretože akonáhle boli prasknuté plodové obaly, znova by odtiekla.
Potom som si spomenul na jednu paralelu, a to, že keď sa pichá pacientom spinálna anestézia a následne majú urputné bolesti hlavy, pretože im uniká z centrálnej nervovej sústavy likvor, tak im anestéziológ zoberie krv a pichne ju späť na to miesto, čo vytvorí „zátku“. V tých teplotách mi napadlo: prečo to isté nevyskúšame s plodovými obalmi?
Ferianec s tímom sa pokúšajú zachrániť plody ešte pred dovŕšením 24. týždňa tehotenstva, čo je obdobie viability, kedy teoreticky dieťa dokáže za pomoci neonatológov prežiť. Vizualizácia: Shutterstock
Teda zobrať rodičke krv a vytvoriť z nej zátku na plodové obaly?
Zistil som, že to už skúšala jedna klinika fetálnej medicíny na Floride, ale s krvnými derivátmi. Bežná krv totiž obsahuje množstvo protilátok a mohla by plod zabiť, ale keď sa „očistí“, odfiltrujú sa z nej trombocyty, tak z koncentrátu krvnej plazmy, ktorý sa volá kryoprecipitát, získame krv s vlastnosťami, ktoré môžu fungovať ako „lepidlo“.
Prišiel som s tým do nemocnice, ešte stále v teplotách, v rukách som mal desiatky vytlačených článkov zo zahraničia. Pozerali sa na mňa ako na blázna.
Nakoniec sa zvolalo veľké konzílium aj spolu s hematológmi a transfúziológmi, musel som pred nimi všetkými vypovedať a presvedčiť ich, aby sme to vyskúšali. Potom som išiel za pacientkou. Povedal som jej, že je tu jediná šanca na záchranu jej dieťaťa, transplantácia takýmito amniopatchmi, ale za nič jej neručím, keďže by to bolo v úrovni experimentu.
Ako to dopadlo?
Podali sme jej pripravený derivát do priestoru, kde býva plodová voda, pod plodové obaly, bolo tam však riziko krvácania, spôsobenia ďalšieho defektu obalov, poranenia plodu, zanesenia infekcie. Pred víkendom sme urobili zákrok a v pondelok som sa k nej priplazil s ultrazvukom, priložil som sondu a skoro som odpadol! Všetko vyzeralo byť v poriadku.
Po zhruba týždni jej plodová voda opäť odtiekla a dnes už vieme prečo – pani odišla na reverz domov. Nakoniec sa k nám vrátila a v 34. týždni sme porodili zdravé dieťa. To bol náš prvý úspech. Odvtedy sme tento zákrok zopakovali 60-krát.
S akou úspešnosťou?
Dosiahli sme 60-percentnú mieru prežitia, čo znamená, že vyše tridsať detí, ktoré by boli odsúdené na zánik, dostalo šancu na život.
Publikovať, inak nič nemáte
Ako ste s týmito novými poznatkami naložili?
Predovšetkým sme získali jedinečný a najväčší súbor dát tohto typu na svete. Dodatočne som potom zháňal iné dátové súbory, ktoré na 1 600 prípadoch vo svete popisovali neliečený odtok plodovej vody pred 24. týždňom tehotenstva, kde jednoznačne vychádzala štatistika prežitia v náš prospech, hoci sa dá argumentovať, že to nie sú kompatibilné dátové súbory.
Neskôr nám vyšla veľká retrospektívna štúdia v The Journal of Maternal-Fetal & Neonatal Medicine, ktorý je vlajkovou loďou v našom odbore a našu prácu označil za „novátorský počin“. Tam to však neskončilo.
Posunuli ste to ešte ďalej?
Uvažovali sme nad tým, ako k predčasným odtokom plodovej vody vôbec dochádza a ako zamedziť infektom, ktoré sa potom rozvíjajú. Plody následne vykazujú známky FIRS, teda syndrómu fetálnej zápalovej odpovede, pri ktorom vznikajú multiorgánové poškodenia.
„Naše deti“ však tento problém nemali, tak sme pátrali ďalej a prišli sme na to, že v iných medicínskych odboroch majú trombocyty a kryoprecipitát protizápalové a antibakteriálne účinky, takže sme ich začali liečiť bez toho, aby sme o tom vtedy vedeli! Nemali sme to však ako dokázať, pretože jedinou možnosťou by bola randomizovaná štúdia, pri ktorej jedných liečite a druhých nie…
A to je eticky sporné.
Presne! Potrebovali sme to dostať „von“ aspoň ako hypotézu, tak sme to celé spísali a dostali sme sa až do posledného kola hodnotiaceho procesu jedného z najprestížnejších amerických žurnálov. Nakoniec nám odpísali, že je to príliš odvážne na to, aby to publikovali. Ale viete, aké náročné je publikovať a ešte aj „zo zlej adresy“…
Tak sme sa zamerali na európske teritórium, našu prácu sme poslali do nemeckého Archives of Gynecology and Obstetrics a teraz nám to vychádza ako medicínsky názor. Recenzenti nám napísali, že na základe našich zistení bude zrejme potrebné prehodnotiť odporúčané postupy. Viete, čo to znamená prepísať odporučené postupy v gynekológii a pôrodníctve, ktorými sa riadia po celom svete?
Ferianec nedávno publikoval názor, ktorý je vo svete fetálnej medicíny prevratný. Pritom už v minulosti sa o neho opreli mnohé odborné žurnály od USA až po Japonsko. Foto: Miro Nôta pre Forbes Slovensko
Je to zrejme niečo nevídané.
Takúto teóriu v súvislosti so zápalovými parametrami ešte nikto nikdy nedal na papier. To je nesmierne dôležité, lebo môžete robiť geniálne veci, ale ak o nich nikto nevie a nemáte pri nich autorstvo, môžete si akurát tak pískať. Na to musí mať človek nekonečnú trpezlivosť, pretože dostať článok do dobrého periodika je aspoň na dva roky práce.
Niekedy vás päť časopisov odmietne a po tom, čo vás publikuje šiesty, ste zrazu učinili prelom vo svete vedy. Nehovoriac o tom, že publikovanie celého článku stojí tritisíc eur, ktoré musíme hradiť sami. Kto mi na to dá peniaze? Naša lekárska fakulta alebo univerzitná nemocnica?
Povedala by som, že áno.
Kdeže! Keď som pôsobil v Španielsku a publikoval som niečo vo Švédsku, okamžite to bolo v nemocničnom časopise, ale tu to zatiaľ nikoho nezaujíma.
Nemalo by to tak byť.
Som už zvyknutý, že keď niečo chceme, musíme si na to nájsť peniaze sami. Podstatnú časť svojich publikácií som hradil zo svojho vrecka a považoval som to za súčasť hry. Nikdy som sa nezamýšľal nad tým, že to je nespravodlivé a ani nechcem. Keby som to začal premieňať na drobné, tak by to bolo smutné. Teraz budeme musieť zohnať ďalšie financie na klinický výskum a čaká nás s tým ešte veľa práce.
Kto všetko sa už o vás v zahraničí vedecky oprel, teda vás citoval?
Napríklad nás citovali v amerických lekárskych odporúčaných postupoch (guidelines) po tom, čo sme plodu experimentálne cez pupočník a do plodovej vody počas celého vývoja podávali hormóny, pretože mal nádor na štítnej žľaze a hrozilo, že by sa narodil s ťažkou mentálnou retardáciou alebo by zomrel v maternici.
To bolo extrémne náročné, pretože to obsahovalo veľa invazívnych rizikových výkonov a hladiny hormónov sme stanovovali retrospektívne. Článok o tomto prípade uverejnili v Japonsku aj v americkom periodiku pre endokrinologických chirurgov a ďalších.
Napríklad to cituje aj jeden americký konzervatívny časopis Issues in Law and Medicine, ktorý nás zaradil do špeciálneho čísla s témou „perinatálna revolúcia“. Dokonca to vlani vyšlo aj v prestížnom časopise Clinical Ethics, takže sa o našej práci diskutuje už aj medziodborovo.
Najťažšie prípady
Poďme sa pozrieť na ďalšie jedinečné úkony, ktoré ste vykonali. Pred rokom ste mali tlačovú besedu, na ktorej ste oznámili, že ste zachránili dieťa počas unikátnej operácie, pri ktorej ste viedli tím dvadsiatich špecialistov. Čím bol tento prípad výnimočný?
Počas prenatálnej diagnostiky sme zistili, že toto dieťa má veľký nádor na krku. V minulosti by lekári mohli žene navrhnúť len prerušenie tehotenstva, ale dnes im už môžeme ponúknuť iné riešenia, hoc ťažké, pretože problémov je mnoho naraz.
Od toho, ako dieťa s takým obrovským nádorom porodiť; ako ho pripraviť na to, aby to s tým nádorom udýchalo, ako mu poprípade spriechodniť dýchacie cesty až po to, ako zabezpečiť, aby nebolo dlho bez kyslíka, pretože to by nenávratne poškodilo mozog.
Rozhodli sme sa dieťa špeciálnou metódou porodiť cisárskym rezom, ale len tak napoly, takzvanou „exit procedure“.
Forbes Slovensko/Matej Binka
Čo to znamená?
Ponechali sme ho na spoločnom krvnom obehu s matkou, museli sme zabezpečiť, aby sa placenta predčasne neodlúčila, zároveň sme museli dohliadať, aby pacientka pri takej otvorenej rane nevykrvácala.
Navyše toto dieťa bolo otočené koncom panvovým, takže sme ho museli špeciálne vybrať a položiť ako samostatného jedinca na ďalší malý sterilný operačný stôl nad operovanou matkou. Stále však bolo „ako potápač“ spojené pupočnou šnúrou s matkou. Vďaka tomu sme poskytli ďalším špecialistom približne päť minút na potrebné úkony, čo je v medicíne nádherný čas.
Čo bolo na tom najťažšie?
Synchronizácia toho celého – museli sme vytvoriť priestor pre dvadsať rôznych špecialistov, anestéziológov, chirurgov, pôrodníkov, neonatológov, detských ORL lekárov. Po tom, čo sme vytiahli dieťa z maternice, pristúpili k nemu neonatológovia, ktorí ho zaintubovali. Ak by sa im to však nepodarilo, museli byť prítomní detskí ORL špecialisti, aby mu v prípade najhoršieho vedeli urobiť tracheotómiu, aby začalo samostatne dýchať.
Vy ste v tomto celom pôsobili ako dirigent, ktorý mal zabezpečiť, aby hral celý orchester bezchybne?
O pacientku som sa staral počas gravidity, očakávalo sa to odo mňa a musel som to dať teda celé dokopy. Bol to pilotný prípad takto komplexne riešeného pôrodu v našom regióne.
Bol to ten najvážnejší prípad, ktorý ste kedy riešili?
Ťažko povedať, pretože všetko sú to ťažké a jedinečné prípady. Spomínam si aj na ďalší prípad, keď k nám doletela Slovenka z Írska, ktorú tam „otočili“, že nemá šancu donosiť dieťa, a tak prišla. Bola to jej posledná nádej – konzultovať domov.
Dieťa malo v pľúcach veľký objem tekutiny, ktorá ich zatláčala, museli sme preto endoskopicky, čiže do plodu vnútri maternice, voperovať „shunt“ (hadičku), aby sa tekutina tlakom vypustila do plodovej vody. Pľúca sa tak rozvinuli a mohli sa normálne vyvinúť. To som vtedy urobil po prvý raz vo svojej kariére a bol to vôbec prvý taký výkon na Slovensku.
Ferianec počas operačného pôrodu dieťaťa s intrauterinne, čiže vnútomaternicovo zavedeným shuntom do hrudnej dutiny pre fetálny hydrothorax. Foto: archív Vladimíra Ferianca
Ferianec počas operačného pôrodu dieťaťa s intrauterinne, čiže vnútomaternicovo zavedeným shuntom do hrudnej dutiny pre fetálny hydrothorax. Foto: archív Vladimíra Ferianca
Ako sa na takéto operácie pripravujete?
Sám som si doma vytvoril modely, na ktorých som to skúšal. Do veľkej plastovej fľaše, ktorá pripomínala maternicu, som vložil ďalšie. Použil som kapsuly na pranie, ktoré predstavovali pľúca naplnené tekutinou, a skúšal som operovať. Celé to je o milimetroch.
Nemáte žiadne tréningové pomôcky?
Dnes už sú, ale vtedy neboli a ja som to potreboval riešiť v reálnom čase. Potom som zistil, že Austrálčania používali na podobné úkony oslabené kmene streptococcus pyogenes, ktorými pri hrudných operáciách lepia pohrudnicu, aby sa v nej nevytvárala tekutina a cystické nádory.
Našiel som štúdiu, kde podobnú metódu použili experimentálne u desiatich plodov s podobnou vadou. Žiadal som, aby som mohol tieto kmene priniesť aj na Slovensko, ale nakoniec mi to napriek ministerskej výnimke distribučná firma nedovolila.
Nemali sme teda inú cestu, než to riešiť endoskopicky. Podarilo sa nám to na prvý raz. Odvtedy sme urobili podobných úkonov ďaleko viac.
To je naozaj pôsobivé.
Okrem hrudníkov vieme dnes vnútri maternice stentovať aj močové trakty plodu, keď sa pre obštrukciu nahromadí v močovom mechúre, močovodoch a v obličkách moč a ničí vylučovací systém. Teraz máme aj ďalšiu raritu – v priebehu januára a februára sme urobili u tej istej pacientky päťkrát intrauterinnú transfúziu krvi a pomohli sme jej donosiť dieťa po tom, čo jej predtým dieťa dvakrát vnútromaternicovo zomrelo.
Koľkým deťom ste už zachránili život?
Neviem vám povedať. Nerád to takto počítam. Keď ma počas služby v nemocnici zavolajú k rodičke s ťažkou hypoxiou dieťaťa a ja ho vytiahnem kliešťami, tak som v podstate zachránil život. Keď príde žena v kritickom stave napoly vykrvácaná, pretože došlo k abrupcii placenty, urobím akútny cisársky rez, a tak zachránim dva životy. Toho je však veľa, je to naša denná robota.
Nič sa nedá zaručiť
Ako sa vyrovnávate s neúspechom?
Ťažko, ale aspoň sa viem pozrieť do zrkadla, že som niečo pre to urobil. Na druhej strane som vyrovnaný aj s tým, keď rodičia žiaden výkon nechcú, pretože oni sú tí, ktorí sa budú o dieťa starať, ja im neviem zaručiť úspech. Dnes by ľudia najradšej dostali krvou podpísaný certifikát, že to dobre dopadne. Žijú predsa v 21. storočí, zarábajú dostatok peňazí, dovtedajší život si zariadili tak, ako chceli oni a zrazu im ja hovorím, že to môže, ale nemusí vyjsť…
Ako na to reagujete?
Hovorím, že im neviem zaručiť úspech, ale viem zaručiť profesionalitu.
Stalo sa vám, že ste museli pacientke povedať nie? Že ste na niečo prikrátky?
Často, najmä keď sme pritvrdzovali protokoly, koho smieme a nesmieme zaradiť do štúdie, aby boli zaručené zmysluplné podmienky. To sú nepríjemné situácie, pretože viem, že ku mne chodia ľudia ako ultimum refugium, som pre nich posledné útočisko.
Riadim sa zásadou, že nikdy neodmietnem žene konzultáciu, ale dávam si pozor, aby som nevzbudzoval plané nádeje. Je na mne povedať im pravdu, veľmi jasne, tvrdo a často nepríjemne, pretože medicínska empatia nie je hovoriť to, čo chce pacientka počuť, ale to, čo je pravda.
Posielate niekedy pacientky aj na pracoviská do zahraničia?
Napríklad rázštepové ochorenia chrbtice sme posledné roky posielali do Švajčiarska a už máme asi desať detí zoperovaných v Zürichu. Bol som tam aj ja a skoro som odpadol nielen z úrovne pracovných podmienok, aké tam majú lekári, ale aj akú mieru podpory má pacientka – vrátane psychologickej.
Viacplodové gravidity s jednou placentou posielame od určitého obdobia do Prahy do Ústavu pro péči o matku a dítě, predtým do Londýna alebo do Löwenu, viem o pacientke operovanej aj v Sao Paole v Brazílii. Niektoré z týchto zákrokov budeme snáď vedieť robiť aj sami, keď budeme mať dobré vybavenie, ako napríklad fetoskop s laserovým generátorom, ktoré sú potrebné pre zložitejšie vnútromaternicové operácie.
Na tie sa vám teraz ľudia zbierali cez Donio, išlo o sumu stotisíc eur, však?
Pokiaľ to chcete počuť, tak teraz do mňa mnohí búšia, prečo na takú malú sumu zbierame peniaze od ľudí, prečo to nezabezpečí štát. Prečo by sme však nemohli robiť verejnú zbierku?
Niektoré z veľmi významných medzinárodných inštitúcií fungujú ako nadácie a kupujú prístrojové vybavenia vďaka donorom, napríklad aj Mayo Clinic v USA. Nevidím dôvod, prečo by sme sa mohli zbierať na húfnice na Ukrajinu a nie na lekársky prístroj, ktorý nám pomôže zachraňovať nenarodené deti.
Na niektoré prístroje potrebné pre vykonávanie zložitých operácií sa zbierali ľudia aj cez zbierku Donio, celkovo sa vyzbierali na sumu vyše 83-tisíc eur.
Rozumiem, takže aj vďaka týmto prístrojom budete aj sami schopní robiť ešte zložitejšie operačné úkony. Musíte na to získať ďalšiu špecializáciu?
Ďalšiu špecializáciu už nie, mám ich dosť a aj vo viacerých krajinách. Potrebný je špeciálny tréning a supervízia. Minulý rok som bol trénovať vnútromaternicovú operačnú fetoskopiu v španielskom meste Cáceres, v ktorom je celosvetové tréningové endoskopické centrum, ale to som si už myslel, že sa mi sníva, bolo to ako v sci-fi.
Napríklad rázštepy chrbtice sa už operujú endoskopicky, čiže vnútri maternice – rozrežú brucho, vytiahnu maternicu, odsajú polovicu plodovej vody, napustia tam CO2, zachytia plod fixačnými stehmi na stenu maternice, aby sa nehýbal, potom odoperujú defekt chrbtice.
Naozaj to znie veľmi pokrokovo. Ako to na tejto klinike vyzeralo?
Prídete do tohto krásneho historického mestečka zapísaného v zozname UNESCO a uvidíte veľké haly, ktoré na prvý pohľad pripomínajú kasárne, so strážnymi službami, obohnané ostatným drôtom. Po autorizácii vás ohúri moderná infraštruktúra, prezlečiete sa do operačného a vojdete do sály, kde sa nachádza vedľa seba osem stolov s kompletnou anestéziologickou výbavou.
Na týchto stoloch leží osem ventilovaných tiel, je tam množstvo obrazoviek, prístrojov, ktoré pípajú, každé telo má vlastný tím lekárov, ktorý sa oň stará. Je to osem tehotných oviec, pretože tehotná ovčia maternica aj s placentou je veľmi podobná tej ľudskej. Na prvej ovci sa to ukáže, potom dostanete tú svoju a idete trénovať.
Niekde si to natrénovať musíte…
Musíme, ale prečo sú tam tie ostatné drôty? Pretože názorové prúdy sú rôzne, neustále ich napádajú rôzni aktivisti a fundamentalisti. A môžeme ísť ešte omnoho ďalej! Bol som na stretnutí aj s Alanom Flakom, šéfom fetálneho výskumu detskej nemocnice vo Filadelfii, a ďalšími, ktorí vyvíjajú umelú maternicu. Dokonca v ich laboratóriu sa už narodili prvé ovce, ktoré do týchto umelých materníc vložili ešte ako embryá. Dnes už stoja na nohách a ďalej ich skúmajú.
Na čo je to dobré?
Predstavte si, že máte predčasne odtečenú plodovú vodu u ženy, kde sa nedá nič robiť a dieťa je odkázané na smrť. Vy ho dokážete vybrať, dáte ho do umelej maternice, ktorá ho donosí, a narodí sa bežné dieťa.
Keď Flake dokončil prednášku pre nás odborníkov, nepripustili ani len žiadnu diskusiu, pretože takému množstvo kritiky, vyhrážok, prenasledovania a útokov, akým čelí on, to si neviete ani predstaviť. Snaží sa zachraňovať životy, ale ten jeho je čiastočne zničený.
Umelé maternice ako sci-fi, ktoré je už tu?
Myslíte si, že sa počas našich životov ešte dočkáme prvých detí, ktoré sa narodia z umelej maternice?
Samozrejme, veď tá technológia je už pripravená, ale som veľmi zvedavý, kto bude mať guráž toto spustiť. Pritom je to prirodzený vývoj – keď sa vám niečo darí s animálnym modelom, ďalším krokom je testovanie na ľudských pacientoch.
Spomeňte si, aká obrovská revolúcia nastala, keď sa v roku 1978 narodila Louise Brown, prvé dieťa zo skúmavky. A čo prinesie toto? Úplnú ideologickú revolúciu. Viete si predstaviť, že umelá maternica môže pri zneužití priviesť na svet „no name ľudí“?
Že túto technológiu môže niekto rôzne zneužívať? Kto bude o nich rozhodovať? Raz sa môžu títo ľudia líšiť spôsobom narodenia, ale neskôr aj farbou očí, kože, národnosťou, ideológiou. Eugeniku sme tu však už raz mali a stačilo!
Sme podľa vás na takéto pokroky v medicíne pripravení?
Nie sme, veď tu sa rozprávame o tom, ako zachraňovať nenarodené životy, no o pár stovák kilometrov ďalej sa krágľujú dospelé životy, ktoré si nikto neváži. Na mieste, kde teraz sedíte vy, už bežne sedávajú Ukrajinky, ktoré kedysi žili kdesi pri Kyjeve vo vile a vozili sa luxusnými autami, no jedného dňa s jedným kufrom a tehotným bruchom utekali cez hranicu a hľadali spôsob, ako začať odznova.
Bohužiaľ, musel som oprášiť ruštinu, hoci som sa po vypuknutí vojny zaprisahal, že rusky nebudem už nikdy viac hovoriť. Ocitajú sa však u mňa klientky, ktoré nemajú inú možnosť, ako so mnou komunikovať, tak som sa zlomil.
Prvé prototypy umelých materníc už dokážu donosiť animálne modely. Je však otázne, kto bude mať guráž na spustenie testovania na ľudských embryách, hovorí Ferianec. Foto: Profimedia
Je niečo z fetálnej medicíny, na čo sme ešte neprišli, ale veľmi by to pomohlo?
Toho je naozaj veľa; prípadov, ktoré riešiť nevieme, no boli by sme veľmi radi… Ale to by sme išli až do génového inžinierstva. Posledné roky sme ubehli míľovými krokmi v neinvazívnej fetálnej diagnostike, napríklad prišli tzv. NIPT testy či u nás najznámejšie Trisomy testy. Je to úžasné, pretože sa o plode vieme dozvedieť takmer všetko, aj to, či bude nosičom BRCA 1,2 rakovinových génov prsníka či vaječníkov.
Počkajte, ale túto informáciu žena nedostane, keď si za test zaplatí.
Nie, ani zďaleka sa nevyužívajú na to všetko, na čo by sa mohli. Napríklad aj pohlavie dieťaťa by dokázali oznámiť skôr ako pred dvanástym týždňom, ale bol som jedným z prvých, ktorí bojovali za to, aby to tak nebolo, pretože ľudia sú schopní selektovať svoje dieťa podľa pohlavia.
Na jednej strane sú obrovské výdobytky medicíny, na druhej strane je nekonečná ľudská hlúposť. To minimum, čo môžeme spraviť, je odstrihnúť ľudí od informácií v okne, kedy by mohli zvoliť interrupciu na základe tohto.
Čo ďalšie prelomové zistenia?
Podobne úžasné je to, čo dokážeme s kmeňovými bunkami, teda so vzorkami z odobratej pupočníkovej krvi. Aj tu je však zle zvolená stratégia – ohlupovať ľudí, že by to mohlo pomôcť v prípade onkologického ochorenia detí… Často to je na úrovni lacného bulváru.
Existujú ďaleko novšie poznatky z hľadiska reparačnej medicíny a sú už aj prípady, v ktorých kmeňové bunky zachránili rodičom diabetické nohy a sú nimi reparovateľné aj mnohé poškodenia mozgu. To je výskum, ktorý ešte len bude úžasný, aj keď to má tiež etické rozpory, keď začneme pestovať umelé orgány a podobne.
Fetálna medicína prichádza do styku s mnohými etickými otázkami, od toho, kedy komunikovať rodičom pohlavie dieťaťa, až po to, kto má právo rozhodovať o narodení. Podľa špičkového lekára to majú mať v rukách predovšetkým rodičia. Vizualizáci: Shutterstock
Etické dilemy
Načrtli ste už etické rozpory, ktoré sú, predpokladám, v tomto odbore veľmi časté. Ako sa s nimi vyrovnávate?
Jediná cesta, ako to riešiť, je nechávať zásadné rozhodnutia na rodičoch. Fetálna medicína by mala iba zadefinovať pravdepodobnosti toho či onoho výsledku. Nemôžem im za každú cenu vnucovať moje riešenia. Pre mňa je pacientka partnerom v diskusii, mojou jedinou výhodou je to, že som viac „naučený“ a mám „psiu povinnosť“ jej podať všetky informácie v jazyku, ktorému porozumie.
Prognózy u niektorých diagnóz sú veľmi zlé, preto by želanie rodičov, ako sa postaviť k danej gravidite, malo byť rešpektované. Kto má o tom rozhodovať, ak nie rodičia? Má to robiť štát, ktorý môže znášať ekonomické následky? Náboženstvo alebo iná ideológia? Alebo samotný plod? V USA sú napríklad v tejto otázke omnoho ďalej a diskutujú už aj o fetálnom práve.
Čo si máme pod tým predstaviť?
Myslíte si, že plod s Downovým syndrómom chce, aby prerušili jeho vnútromaternicový vývoj? Nie je to v jeho prospech. Matka ho dokáže donosiť aj porodiť a následne bude mať svoj život, ale aký život bude mať matka, ktorá sa na takú zodpovednosť necíti byť pripravená? V koho záujme je toto tehotenstvo prerušiť a v koho v ňom pokračovať? A kto má právo o tom rozhodnúť?
Ako sa k tomu staviate vy?
Nemôžem mať žiadny rigidný ideologický postoj. Musím brať do úvahy všetko a vyvažovať to medicínsko-vedeckými informáciami, ktoré mám. Každý má iný rodinný status, inú mieru podpory, ekonomické zázemie, iné vzťahy, iné ideológie a náboženstvá. Môžem len podávať všetky informácie, ktoré mám, a nechať na tých, ktorých sa to týka, aby rozhodli.
Bežne sa však stáva, že sa nezhodnú ani rodičia medzi sebou, čo často zapríčiňuje rozpad vzťahov. Čím viac však medicína pokročila, tým závažnejšie etické problémy riešime. A to nehovorím ani o dilemách, ktoré vznikajú a budú vznikať asistovanou reprodukciou. Zoberte si už len to, čo sa má stať so zmrazenými embryami, pri ktorých nikdy nedôjde ku vkladu.
Riešite etické otázky vo svojej praxi často?
Každý deň – od odpovedí „áno“ alebo „nie“, či je teda šanca na záchranu, až po to, či ideme operovať hneď, alebo počkáme deň či dva. To všetko rozhoduje o živote alebo smrti.
Ako viete, že sa rozhodujete správne?
Neviem, to vidím až potom.
Nemáte nejaký vnútorný kompas, ktorý vám to napovie?
Vnútorný kompas je ilúzia – raz vám intuícia vyjde, inokedy je strelka zmagnetizovaná. Zásadnými sa javia vedecké poznatky, medicínske zručnosti, ľudské a morálne vlastnosti. Celá medicína je o rozhodnutiach a tie sú vždy buď dobré, alebo zlé. Dobrý lekár sa spozná podľa toho, že má viac dobrých rozhodnutí ako tých zlých. Inak by to bola asi hlúposť, nie?
Ferianec hovorí, že hranice medicíny sú dané predovšetkým tým, kde sa nachádzame, či v Japonsku, kde zachraňujú deti už od 22. gestačného týždňa tehotenstva, alebo vo vojnových zónach, kde nie je ani fyzický prístup lekárov. Foto: Miro Nôta pre Forbes Slovensko
Na základe niečoho sa predsa rozhodujete.
Nemôžem sa však bezbreho pustiť do neuveriteľných dobrodružstiev, aby som naplnil nejaké svoje osobné ambície! Hoci často som uvažoval, či to už nie je aj môj prípad – či skúsiť nejaký výkon prvý raz, odkiaľ beriem istotu, že to mám byť práve ja…
Našťastie, v prevažnej miere to dopadlo dobre. Tak viete čo? Áno, to je ten môj vnútorný kompas, že niečomu verím – tak ako kedysi boli amniopatche zatracované a dnes to môžem všetkým „otrieskavať“ o hlavu.
Aj to robím, neodpustím si to. (úsmev) Vidíte, dnes chcú na základe nášho postupu meniť celé medicínske štandardy a označujú nás za novátorov.
Ako sa vyrovnávate so zlým rozhodnutím?
Musím urobiť sebareflexiu, skúsiť sa z toho poučiť a tie poznatky použiť v prospech ďalšieho pacienta.
Žiadne sebaobviňovanie?
Vždy sa sebabičujete, to len vekom sa dokážete trocha viac otriasť, ale skúsenosti, aj tie zlé, si nesiete so sebou. Aj preto chirurgické profesie žijú v priemere kratšie ako ostatní. Často sa s manželkou zamýšľame, či máme toto za potreby.
Aj my žijeme v normálnom svete, máme deti, riešime ich ťažkosti, stretávame sa s priateľmi a počúvame ich ponosy na prácu. Niekedy s úsmevom, inokedy nás to vytočí. Niekedy sa vieme aj sami uzemniť, keď sa rozčúlime nad maličkosťou.
Stačí, keď príde domov manželka, ktorá pracuje s onkologickými pacientkami. Pri večeri zahlási: „Toto je nič v porovnaní s tým, čo som dnes videla.“ Zrazu si uvedomím, že sú aj patovejšie situácie.
Kde sú vôbec hranice medicíny?
Medicína nemá žiadne hranice. Má iba obmedzenia dané okolnosťami, situáciou, obdobím a časom – tým, kde sa nachádzame, v akých podmienkach, či sa nachádzate v Japonsku, kde zachraňujú nenarodené deti už v 22. gestačnom týždni, alebo napríklad vo vojnovej zóne, kde nie je ani fyzický lekársky prístup.
Dávate druhú šancu nenarodeným deťom. Myslíte si, že sa nám raz podarí poraziť smrť úplne?
Myslím si, že si vôbec nemusíme dávať tento cieľ. Tam, kde je zrodenie, musí existovať aj smrť. Patrí to ku kolobehu života. Otázka je, za akých okolností sa s ňou budeme stretávať, aby nezomierali ľudia zbytočne a nezomierali mladí. Aby potom aj smrť, s ktorou sa prirodzene stretávame, mala svoju kvalitu a aby sme zomierali dôstojne.
VLADIMÍR FERIANEC
Špičkový odborník na modernú fetálnu medicínu. Vladimír Ferianec ukončil Lekársku fakultu UK v Bratislave v roku 1991. Odvtedy pôsobí na II. gynekologicko-pôrodníckej klinike LFUK a Univerzitnej nemocnice Bratislava – Nemocnica Ružinov. V rokoch 2006 a 2007 získal subšpecializácie v odboroch ultrazvuk v gynekológii a pôrodníctve a materno-fetálna medicína. Pôsobil aj v Španielsku, napríklad na Hospital Princeps d´Espanya v Bellvitge, na Hospital Universitario de Canarias na Tenerife či Hospital Clínico San Carlos v Madride. V rokoch 2002 až 2006 pôsobil ako vedúci lekár v Hospital Universitario de Canarias a Clínica Hospiten Rambla na Tenerife.
Od roku 2006 pôsobí už výlučne na Slovensku, kde spolu s tímom urobil aj niekoľko veľmi komplikovaných operácií dieťaťa, ktoré bolo ešte v maternici. Niektoré endoskopické operačné úkony, ako napríklad dopĺňanie umelej plodovej vody po jej odtečení či lepenie plodových obalov, priniesol Ferianec na Slovensko úplne ako prvý a ďalšie operačné úkony sú výnimočné aj vo svetovom meradle, za čo získal kredit a citácie aj v zahraničných odborných publikáciách.
Niektoré ich postupy sa dostali aj do amerických medicínskych usmernení. Je autorom a spoluautorom 180 vedeckých publikácií. V roku 2015 mu bol Univerzitou Komenského v Bratislave udelený titul docent v študijnom odbore gynekológia a pôrodníctvo. V roku 2022 úspešne ukončil inauguračné pokračovanie v odbore gynekológia a pôrodníctvo a v roku 2024 bol vymenovaný za vysokoškolského profesora prezidentkou republiky.
