7. januára 2020

Jej šperky sú pestrofarebné, krehké, osobité a vytvára ich zo špeciálneho plastu na 3D tlačiarni. Ak ste raz videli pár kúskov pod značkou Šupolka, zaručene ich už rozpoznáte medzi všetkými ostatnými. Ich autorkou je Lucia Littera a okrem toho, že vznikli v jej domácom ateliéri majú všetky ešte niečo spoločné – brošne, náušničky či prívesky sú väčšinou inšpirované zvieracou ríšou.

„Určite by som chcela, aby výrobky niesli v sebe viac môjho dotyku. Myslím že je to na predmetoch veľmi vidieť, či boli vyrobené rukou alebo strojom a ja by som chcela vidieť ten dotyk na svojich veciach. Vrátiť sa k remeslu.“

Ako vysvetľuje, nápad použiť 3D tlačiareň na tvorbu šperkov vznikol krátko po tom ako ukončila štúdium na vysokej škole. „Túto technológiu sme si vtedy vyskúšali v ateliéri u Silvie Jokelovej a mne sa veľmi páčilo ako to funguje, že tlačiareň buduje tvar a že sa dá vytlačiť skoro všetko, ak to, pravdaže, správne nastavíte a vymyslíte.“

Lucia Littera Foto: Jakub Čajko, archív Šupolka

Tvorbe autorských šperkov pod značkou Šupolka sa vyštudovaná výtvarníčka Lucia Littera venuje už zhruba štyri roky. Okrem toho na polovičný úväzok pracuje aj ako učiteľka výtvarnej výchovy na základnej umeleckej škole v Bratislave. Ako hovorí Lucia, učenie je pre ňu spôsob, ako byť v kontakte s ľuďmi, keďže jej umelecká tvorba ju často chtiac-nechtiac izoluje od ostatných.

Tancujúce náušnice a jelenie náhrdelníky. Dominika Gulden tvorí zákazníčkam šperky na mieru

„Musela som ísť učiť, lebo keď vyrábam šperky, som často sama – za počítačom, za stolom, alebo behám okolo tlačiarní. Chýbal mi ľudský kontakt a pohyb. Učiť deti je aj inšpiratívne, lebo tam skúšame veľa výtvarných techník a vznikajú z toho nové nápady,“ hovorí Lucia.

Lucia sa narodila v Čadci a vyrastala v Bratislave. Tridsaťjedenročná výtvarníčka je absolventkou známej bratislavskej „ŠUPky“ – Školy umeleckého priemyslu Josefa Vydru v odbore Dizajn a tvarovanie dreva. Neskôr absolvovala Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave v Ateliéri priemyselného dizajnu.

Značka podľa prezývky

Prvé brošne vyrobila pre seba alebo pre svoje kamarátky. Názov Šupolka vychádza z jej rodného priezviska – za slobodna sa totiž volala Šupolová a „od strednej školy ma niektorí ľudia nevolali inak ako Šupolka.“ Svoj „ateliér“ má doma v byte. V samostatnej izbe je dostatok miesta na dve tlačiarne, dva stoly a všetky potrebné nástroje.

Ako prebieha proces tvorby šperkov z 3D tlačiarne? „Najprv musím mať nápad, nejakú predstavu. Keďže najčastejšie robím zvieratá, tak druhý krok je, že sa to zviera snažím napozerať na rôznych fotkách z rôznych uhlov, niekedy si o ňom aj niečo naštudujem, aby som to celé viac pochopila. Takto ma bavilo robiť napríklad veľrybu, veľa som sa o nich dozvedela,“ vysvetľuje Lucia.

Ako podklad pre tvorbu väčšinou používa fotografiu daného zvieraťa. „Tú vložím do 3D programu a následne sa to snažím zjednodušiť do hranatých tvarov – polygónov, ktoré modelujem akoby ručne, ako keby som robila sochu, ale v počítači. Polygónová sieť by sa dala v súčasnosti aj vygenerovať napríklad z 3D skenu nejakého zvieraťa, bolo by to jednoduchšie a bližšie realite, ale ja to robím takto, trojuholníček za trojuholníčkom, potom to často ešte premodelujem, keď mi tam niečo nesedí, alebo keď to nemá ten výraz, ktorý by som chcela.“

Zvieratá ako brošne. Foto: Filip Györe, archív Šupolka

Keď je model hotový a nastavený na správnu veľkosť, je potrebné ho spracovať v ďalšom programe, kde sa nastavia parametre tlače. Tu vznikajú mnohé možnosti. Nastavuje sa výška vrstvy, hrúbka modelu, ako má vyzerať výplň, rýchlosť tlače či ďalšie aspekty. „Vznikne takzvaný g-code – návod pre tlačiareň ako to má tlačiť – dráhy pre každú vrstvu.“

Nie z ropy, plast zo škrobu

Lucia Littera pri tvorbe šperkov najčastejšie pracuje s materiálom PLA – čo je plast, ktorý sa topí zhruba pri 200°C a vyrába sa vo výrazných žiarivých farbách. Ako dodáva Lucia, ďalšou výhodou PLA je, že nie je vyrobený z ropy ako väčšina plastov, ale zo škrobu. „Zdá sa mi to sympatickejšie, ekologickejšie. Nemyslím si, že by sa ten materiál dokázal úplne rozložiť, lebo obsahuje veľa farbiva, ale aspoň je to lepšie ako materiály z ropy,“ hovorí Lucia.

Zvieracia ríša ju inšpirovala akosi prirodzene. „Najprv som chcela robiť ľudské tváre, ale boli trochu strašidelné,“ smeje sa Lucia. „Dosť skoro som sa dostala k zvieratám, asi preto že od malička mám rada prírodu a naozaj mám rada zvieratá.“ Jej fascinácia zvieracou ríšou sa ešte prehĺbila potom, ako na výstave v Barcelone videla fotografie od umelca menom Sebastião Salgado, ktorý fotil stáda sobov na Sibíri, obrovské kŕdle tučniakov, veľryby pri Grónsku či dažďové pralesy.

Perly prasatám a iné vilomeniny. Šperkárka Minka vyrába keramické ozdoby s jedinečným rukopisom

„Boli to obrovské fotografie a ja som sa do nich zamilovala. Aj keď to asi nikdy neuvidím na vlastné oči, môžem sa tej prírode aspoň takto priblížiť. Nehovoriac o tom, že veľa z tých zvierat čo Salgado fotil je už možno teraz na pokraji vyhynutia. To je veľmi smutné. Nechcela by som žiť na Zemi na ktorej by neboli napríklad veľryby,“ hovorí Lucia, ktorá je tiež ovplyvnená tým, že veľa z jej kamarátov sú ochranári a tento problém vníma do veľkej miery aj ich očami.

Brošňa Koza pre onkologické pacientky

Ešte donedávna bola Lucia Littera súčasťou projektu s názvom „Koza – symbol v brošni“. Okrem nej v ňom boli zaangažované aj onkologické pacientky Mária Ferenčuhová a Gabika Gáliková, ktorá nedávno bohužiaľ tomuto ochoreniu podľahla. Ako vysvetľuje Lucia Littera, projekt začala vlastne Mária Ferenčuhová, ktorá kvôli rakovine prišla o časť prsníka. Ako uviedla Mária, na chýbajúcom mieste vtedy začala nosiť na šatách jednoduchú brošňu – bielu kozu od Šupolky. Táto symbolika inšpirovala aj Máriinu kamarátku Gabiku, ktorá tiež v dôsledku rakoviny prišla o prsník a dostala nápad rozšíriť tento symbol do ulíc.

Zľava: Mária Ferenčuhová, Gabriela Gáliková a Lucia Littera v rámci projektu Kozy – symbol v brošni na podporu onkologických pacientiek. Foto: Stalker production

Gabika ale bohužiaľ v novembri zomrela a odvtedy všetci zaangažovaní rozmýšľajú, či a v akej podobe budú s projektom pokračovať. „Na Koze je super to, že vznikla prirodzene,“ spomína Lucia. „Keby ma oslovila nejaká organizácia, že mám vymyslieť symbol pre onkologické pacientky s rakovinou prsníka, nikdy by som s kozou neprišla, pripadalo by mi to ako príliš drsný humor. Ale humor v takej situácii pomáha, aj čierny, to som sa od nich naučila. Ony si brošňu kozu vzali za svoju, aj keď, samozrejme, nechávame na konkrétnom človeku, či sa s Kozou stotožní. Aby to celé malo aj pomáhajúci charakter, časť zo zisku z predaja kôz ide ako dar pre organizáciu Liga proti rakovine. S Ligou teraz aj rokujeme o tom ako bude projekt pokračovať,“ dodáva Lucia.

Možno to skúsi s kovom

Luciu a jej šperky môžete stretnúť aj osobne na rôznych lokálnych trhoch. „Chodím občas napríklad na Dobrý trh v Bratislave, Trnavský Rínek, Malý trh v žilinskej synagóge a v lete na niektoré festivaly, napríklad festival Atmosféra.“ Jej šperky predávajú aj viaceré kamenné obchody a obchodíky ako Pour Pour v Prahe, Violet Bijoux v Bratislave, S farbami v Banskej Štiavnici, či v trnavskom Kumšte.

Čo sa týka jej ďalších plánov, v rámci Šupolky by chcela Lucia začať pracovať s inými materiálmi ako je plast. „Napríklad s kovom, to ma veľmi láka, rada sa učím nové techniky. Môžno by som to stále kombinovala s tlačou, ale určite by som chcela, aby tie výrobky niesli v sebe viac môjho dotyku. Myslím, že je to na predmetoch veľmi vidieť, či boli vyrobené rukou alebo strojom a ja by som chcela vidieť ten dotyk na svojich veciach. Vrátiť sa k remeslu. Nad tým teraz veľa rozmýšľam.“

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk