Maľuje nelegálne skládky odpadu, rozpadnuté a zanedbané budovy, horiace domy, polámané stromy a zničené lesy, apaticky aj vydesene vyzerajúce tváre ožiarené modrým svetlom mobilných telefónov, postavy v tme zahalené do priehľadných plastových pršiplášťov. Jeho diela nesú názvy ako Chaos, Ničota, Spálenisko, Hurikán, Miznutie, Doomscrolling či Tieseň.
Miroslav Sandanus dnes patrí k najtalentovanejším slovenským výtvarníkom mladej generácie. V jeho dielach rezonujú problémy klimatickej krízy aj negatívnych vplyvov sociálnych sietí na ľudí. Maliar, ktorý sa v roku 2024 stal víťazom prestížnej maliarskej súťaže Maľba pre umelcov do 35 rokov, ktorú už viac ako 20 rokov organizuje Nadácia VÚB, sa už ako mladý výtvarník vyprofiloval ako výrazný hlas svojej generácie.
On sám sa pred niekoľkými rokmi odstrihol od sociálnych sietí, nevyhnutný kontakt udržiava so svetom len prostredníctvom pracovného profilu na Instagrame a webovej stránky. Keď pracuje, notifikácie na telefóne má z princípu vypnuté, doma nemá televízor a rád číta knihy o vývoji ľudskej spoločnosti a možných víziách budúcnosti na planéte Zem a z filozofických smerov ho najviac oslovil stoicizmus.
Miroslav Sandanus žije v Žiline a počas pracovného týždňa vstáva každé ráno o piatej a o siedmej už stojí pred plátnom vo svojom ateliéri. Ten si zariadil v rodinnom dome po starých rodičoch v neďalekých Rajeckých Tepliciach. Nachystá si štetce, farby a začína pracovať – v úplnom tichu.
„Chvíľu mi trvalo, kým som si na to ticho zvykol, predtým som počas maľovania často počúval hudbu alebo audioknihy. Teraz je pre mňa ticho pri práci už celkom prirodzené. Pomáha mi sústrediť sa na prácu a rýchlejšie sa ponoriť – dosiahnuť flow,“ vysvetľuje svoj prístup k tvorbe.
Ako o Sandanusovi napísala kurátorka Jana Babušiaková, tento talentovaný tridsiatnik vo svojich maľbách zachytáva pocity viacerých príslušníkov mladej generácie stojacich zoči-voči postupne sa rozbaľujúcim globálnym krízam – hlavne ekologickej, ku ktorej sa však pridáva aj pandémia či vojna.
„Zaujíma ho pohľad na krajinu, zmenenú činnosťou človeka, ale neodvracia zrak ani od emócií, ktoré na nás pre tieto krízy dopadajú, ako je hnev, strach či apatia. S týmto cieľom sa do krajiny v jeho maľbách často vracala figúra, ktorá tieto pocity zosobňovala vo výrazoch tváre, ale aj bez nich, len prostredníctvom reči tela,“ napísala Jana Babušiaková.
Sandanusove diela reflektujú obavy súčasnej generácie mladých ľudí nielen o seba, ale aj o budúcnosť planéty, osamelosť, úzkosť aj obrovské množstvo negativity, ktoré do nás presakuje zo sociálnych sietí a na psychike ľudí zanechávajú nezmazateľné stopy.
Na svojich plátnach vo veľkej miere reflektuje aj problémy súvisiace s klimatickou krízou a ekológiou. Nie div, že oslovuje nielen jednu, ale hneď viacero generácií, ktorým tieto problémy nie sú ľahostajné.
Aj keď Miroslav Sandanus nepochádza z umeleckej rodiny, umenie ho sprevádzalo od malička a rodičia ho v jeho záľube po celý čas podporovali. Chodil na súkromnú strednú umeleckú školu v Žiline a veľmi skoro mu bolo jasné, že toto je cesta, ktorou chce v živote ísť. Jeho alma mater je Akadémia umení v Banskej Bystrici, maľbu vyštudoval v otvorenom ateliéri Maľby Rastislava Podobu.
Jeho talent bol už počas vysokej školy neprehliadnuteľný a do širšieho povedomia sa mu podarilo dostať aj vďaka opakovaným účastiam v súťaži Maľba. V roku 2024 ju vyhral s veľkoformátovým plátnom s názvom SAFE, na ktorom zobrazuje na tmavom pozadí postavu v bielom tričku a tmavých nohaviciach, ktorá stojí v tme uprostred lúky a je zahalená do priesvitného plastového pršiplášťa.
Archív Miroslava Sandanusa
Archív Miroslava Sandnusa
Archív Miroslava Sandanusa
Archív Miroslava Sandanusa
Archív Miroslava Sandanusa
Dorota Holubová
Dorota Holubová
Dorota Holubová
Dorota Holubová
Dorota Holubová
Dorota Holubová
Atmosféra jeho obrazov je zväčša ponurá až skľučujúca a často na nich pracuje s rôznymi textúrami, najmä igelitom. Tento materiál zakomponoval do mnohých malieb a podľa vlastných slov ho sprevádza približne už od vysokoškolských čias kedy si v ateliéri Rastislava Podobu ako mladí umelci skúšali maľovať rôzne textúry.
„Ja som si vtedy našiel nejaký igelit, ktorý som pokrčil a skúšal ho namaľovať. Odvtedy ma na mojich obrazoch sprevádza až doteraz,“ hovorí Sandanus.
Na svojich maľbách často znázorňuje aj skládky odpadu, lesné výruby či inak zdevastovanú prírodnú krajinu. Ako vysvetľuje, jeho záujem o tieto témy sa rozvíjal prirodzene.
„Ako študent som pravidelne chodieval vlakom do Banskej Bystrice a pamätám si, že cesta okolo Strečna bola strašne zahádzaná odpadkami. Veľmi ma to zasiahlo a mal som pocit, že sa k tomu musím nejako vyjadriť,“ hovorí pohodlne usadený vo svojom ateliéri.
Neskôr lesy okolo Žiliny zasiahli silné víchrice, popadalo tam veľa stromov a Miroslav Sandanus, skľúčený pohľadom na zničenú prírodu maľoval rúbaniská aj lesy zdevastované silným vetrom či lykožrútom.
Ako hovorí maliar, dlhodobo sa venuje predovšetkým realistickej maľbe, no možno práve nastal čas, aby sa od nej opäť trochu odpútal a svoj maliarsky štýl trochu uvoľnil.
Raz mi niekto dokonca povedal, že nemám maľovať čiernobielo, lebo generácia mladých ľudí už také obrazy nedokáže ani vnímať. Ľudia akoby neustále potrebovali byť stimulovaní niečím novým.
Čo to znamená? „Snažím sa teraz maľovať trochu inak. Už mi nejde o to, aby som mal všetko absolútne premyslené do posledného detailu. V maľbách dokonca naschvál nechávam aj otvorené miesta alebo drobné chyby. Mám pocit, že na obraze nemusí byť všetko dokonalé, nedokonalosť vnímam skôr ako súčasť ľudskosti,“ vysvetľuje umelec.
Zároveň vo väčšej miere ako kedysi pracuje aj s náhodou a na plátne viac necháva vyniknúť ťahy štetca. Ako vysvetľuje, svoje diela maľuje v cykloch, či už ide o figurálne výjavy, prírodu alebo najnovšie… oblaky.
Veľký ohlas dosiahol Miroslav Sandanus sériou Doomscrolling, ktorú vystavoval v roku 2023 v bratislavskom Ateliéri XIII. Ako vysvetľuje umelec, táto séria vznikla ako reflexia na obdobie pandémie a začiatok vojny na Ukrajine. Keď túto sériu tvoril, veľmi intenzívne vnímal, že negatívne emócie sú všadeprítomné a že do ľudí prúdia predovšetkým cez sociálne siete a obrazovky mobilov.
Dorota Holubová
„Všetci okolo mňa sa bavili iba o ťažkých témach, bolo to naozaj skľučujúce. Mal som pocit, že to modré svetlo z obrazoviek mobilov do nás presakovalo a ničilo nás, preto som cítil potrebu to zaznamenať. Aj mne to vtedy pomohlo – všetok ten negativizmus mnou prešiel a takýmto spôsobom som sa z neho ‚vymaľoval‘,“ vysvetľuje.
Tí, ktorí jeho tvorbu poznajú, vedia, že rád maľuje na veľké plátna a najobľúbenejším médiom sú preňho akrylové farby. Ako sám hovorí, za ideálny považuje rozmer 160 na 200 centimetrov, nevyhýba sa však ani menším formátom. Najnovšie však chodí do prírody maľovať oblaky, ktoré maľuje olejovými farbami na výrazne menšie plátna. Cítil totiž, že potrebuje zmenu.
Mileniál na hrane
Ako mileniáli sú označovaní ľudia narodení v rokoch 1981 až 1996. Táto generácia vyrastala počas prechodu sveta z analógových technológií na digitálne. Sú pre nich typické rôzne zručnosti, dôraz na rovnováhu medzi prácou a osobným životom, ale aj flexibilita a potreba vidieť zmysel v tom, čo robia.
Miroslav Sandanus, ktorý sa narodil v roku 1994, hovorí, že väčšina tejto charakteristiky platí aj naňho. Vníma, že súčasný svet sa mení veľmi rýchlo, technológie sa posúvajú vpred závratnou rýchlosťou a aj on sám je na to dosť citlivý.
Aj preto si dal asi pred dvoma rokmi záväzok, že nebude tráviť toľko času na sociálnych sieťach. Dokonca mal aj obdobie, že si svoje profily na Instagrame a Facebooku zrušil. Jediný digitálny kontakt so svetom vtedy preňho predstavoval e-mail v mobile.
Neskôr profil na Instagrame oživil z čisto pracovných dôvodov – prichádzal by totiž o potenciálnych klientov či nové kontakty z galerijnej či inej umeleckej scény. „Všetko je dnes na Instagrame, je to jednoducho tak, že bez toho umelec nemôže existovať,“ hovorí.
Ako však dodáva, v princípe sa snaží sociálnym sieťam čo najviac vyhýbať a dáva si záležať na tom, aby deň nezačínal s mobilom v ruke. „Sú to také drobnosti, ktoré ma udržiavajú v bdelosti. Doma s manželkou nemáme ani televízor a vôbec nám to nechýba. Dnes sa na nás valia informácie a rôzne podnety zo všetkých strán, myslím si, že ľudia sú tým presýtení a nie je to dobré,“ zamýšľa sa Miroslav Sandanus.
Hluk sociálnych sietí
Pod vplyvom neustáleho šumu, farebných obrázkov, krátkych videí a rôznych iných vizuálov podľa neho ľudia postupne strácajú kontakt s realitou a pri ničom nedokážu dlhšie udržať pozornosť.
„Raz mi niekto dokonca povedal, že nemám maľovať čiernobielo, lebo generácia mladých ľudí už také obrazy nedokáže vnímať. Ľudia akoby neustále potrebovali byť stimulovaní niečím novým. Chceme sa stále iba zabávať a hlavne sa nenudiť. Podľa mňa je to hlavný problém tejto doby.“
Dorota Holubová
Ako vysvetľuje, cez svoje maľby sa predovšetkým snaží nájsť samého seba, svoju vlastnú filozofiu. Pri premýšľaní o svete a problémoch súčasnej doby mu pomáhajú aj knihy súčasných autorov či klasická filozofia.
Za inšpiratívne považuje napríklad diela českého geológa, klimatológa a spisovateľa Václava Cílka, ktorý píše o prírode, vývoji Zeme a rôznych víziách sveta. Rád číta aj knihy izraelského historika Yuvala Harariho, ktorý sa venuje civilizácii a vývoji ľudstva. Z filozofických smerov Miroslava Sandanusa oslovuje predovšetkým stoicizmus. Čo z jeho princípov prenáša do svojho života?
„Vyhovuje mi, že sa s pomocou stoicizmu dokážem vo svojom živote o nejaké veci oprieť. Napríklad mi pomáha, že si pred spaním vyhodnotím deň, poviem si, čo som urobil dobre alebo zle, v čom som zlyhal a čo môžem napraviť ďalší deň. Pomáha mi to stanoviť si ciele, objasniť si svoj postoj k životu aj to, akým človekom chcem byť.“
Napriek tomu, že vo svojej tvorbe často pracuje s temnejšou, odvrátenou stránkou súčasného sveta, či už sa to týka degradácie životného prostredia alebo negatívnych pocitov u mladých ľudí plynúcich zo sociálnych sietí, budúcnosť nevníma výlučne negatívne.
„Kedysi som aj ja bol zo stavu sveta veľmi smutný. Myslím si, že ľudia sa čoraz viac zaujímajú o životné prostredie, budúcnosť planéty a svoje mentálne zdravie. Už im to nie je až také ľahostajné a z toho mám dobrý pocit.“
