Paula Gogola, víťazka ocenenia VÚB Maľba roka 2025, kombinuje maliarske cítenie s poznatkami zo štúdia sochy a intermédií. Vo svojich 27 rokoch patrí k najvýraznejším tváram súčasnej mladej výtvarnej scény.
Paulu Gogola k umeniu priviedli ilustrácie z bookletu extrémne metalovej kapely Cradle of Filth. Inšpiruje ju mytológia, mystika a transcendentálnosť bytia. Je fanúšičkou sci-fi a páči sa jej tvorba v štýle anime zo začiatku tretieho milénia ako Blame! či Ghost in the Shell. Za prvé peniaze, ktoré získala za predaj obrazu ešte ako študentka vysokej školy, si kúpila svoj prvý parfum Black Opium.
Za podmanivé výtvarné dielo s názvom Limerence získala vizuálna umelkyňa a rodáčka z Banskej Bystrice, ktorá aktuálne pôsobí v Prahe, v roku 2025 prestížne ocenenie Maľba roka od Nadácie VÚB. Aj vďaka tomu sa kvír umelkyňa ešte výraznejšie zapísala na mladej umeleckej scéne, o ktorú prejavujú rastúci záujem aj zberatelia umenia.
S Paulou Gogolou sa prvýkrát stretávame v Bratislave počas prvého ročníka akcie Gallery Weekend Bratislava. Sedíme v kaviarni na Grösslingovej ulici len pár krokov od galérie Nico Bernath. Tá nesie meno galeristu (a bývalého člena rebríčka Forbes 30 pod 30), ktorý Paulu ako umelkyňu zastupuje.
Objednávame si kávu a Paula na stôl vyloží sadu na ručné balenie cigariet – vrecko tabaku, balíček filtrov a papieriky, z ktorých si počas rozhovoru niekoľkokrát zroluje cigaretu. Rozprávanie sa môže začať.
„Ako 12-ročnej sa mi náhodou dostal do rúk booklet k albumu Darkly, Darkly, Venus Aversa metalovej skupiny Cradle of Filth. Ilustrácie v booklete boli dosť špecifické, temné, gotické, mystické. Veľmi sa mi to páčilo. Skúšala som si ich prekresliť a hovorila som si, že toto by šlo, toto by ma bavilo. Vtedy som si povedala, že by som sa mohla prihlásiť do ZUŠ,“ spomína.
Na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení vyštudovala maľbu v rámci bakalárskeho štúdia v ateliéri známej slovenskej výtvarníčky Klaudie Kosziby. Neskôr sa rozhodla pokračovať na Akadémii výtvarných umení v Prahe (AVU). „V Bratislave som bola celkom spokojná, ale cítila som, že mi chýba viac umeleckej stimulácie, aj keď vtedy som to ešte takto priamo nevedela pomenovať. Chcela som zažiť niečo nové, väčšiu otvorenosť, slobodu,“ spomína Paula Gogola.
Na AVU v Prahe získala nielen nové zručnosti a umelecké stimuly. V rámci štúdia v ateliéri Josefa Bolfa a Jakuba Hošeka mala možnosť zažiť aj odlišný prístup k tvorbe a „trochu iné estetické cítenie, ktoré mi osobne bolo bližšie. To všetko sa tam naakumulovalo a dalo sa na tom krásne stavať,“ hovorí.
archív PG
V rámci magisterského štúdia na AVU absolvovala niekoľkomesačnú stáž na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe (UMPRUM) v odbore socha a intermédiá. Vďaka tejto skúsenosti začala do svojej tvorby komponovať aj ďalšie materiály a prvky. Jej diela tak získali aj priestorovú viacrozmernosť, akúsi reliéfnosť a väčšiu majestátnosť. „Bola to pre mňa mimoriadne formatívna skúsenosť. Dodnes sa ako umelkyňa snažím pohybovať medzi médiami, akými sú maľba a práca s objektom a priestorom,“ hovorí.
Skúsenosť na UMPRUM sa podľa nej do značnej miery podpísala aj na jej maliarskom rukopise – pričom to isté platí aj naopak. „Citlivosť a akýsi afekt, ktoré som sa snažila celý čas cibriť vo svojej maľbe, sa pretavovala do objektov a reliéfov, ktoré som tvorila.“
Inšpirácia a menej obáv
Rozhodnutie zostať žiť v Prahe bolo pre Paulu jednoduché. Ako hovorí, toto mesto ponúka umelcom veľa výhod. Je dostatočne veľké, umelecky podnetné a zároveň je to metropola, ktorá je z pohľadu životných nákladov oveľa dostupnejšia, pretože nie je ani zďaleka taká drahá ako Berlín, Londýn či Paríž.
„Vyhovuje mi aj mierka mesta, je celkom user-friendly. Predovšetkým je to však krásne mesto a vizuálne mimoriadne podnetné. Vždy, keď vyjdem z bytu a idem do ateliéru, celou cestou sa môžem len tak obzerať, je to pastva pre oči.“
Kto je Paula Gogola
Slovenská vizuálna umelkyňa Paula Gogola (1998), rodáčka z Banskej Bystrice, získala bakalársky titul v odbore maľba na Vysokej škole výtvarných umení v ateliéri Klaudie Kosziby. V štúdiu pokračovala na pražskej Akadémii výtvarných umení a Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe (UMPRUM). Figuratívne maľby často kombinuje s inými materiálmi ako napríklad nehrdzavejúca oceľ, čo jej dielam dodáva ďalší rozmer, reliéfnosť a pridáva scénam na obrazoch ďalšie významy. Vo svojich dielach sa zaoberá telesnosťou a intimitou, ktorá je ovplyvnená aj jej vlastnou kvír životnou skúsenosťou. V roku 2025 získala na Slovensku prestížne ocenenie Maľba roka, ktoré udeľuje Nadácia VÚB, za výtvarné dielo Limerence. V súčasnosti pôsobí v Prahe.
Uprostred rozhovoru priznáva, že doma v Banskej Bystrici už nebola niekoľko rokov. Nie je to preto, že by na domov zanevrela, jednoducho je dostatočne vyťažená tam, kde je.
Na jej rozhodnutie zostať žiť v Prahe vplýval aj fakt, že sa jej ako kvír umelkyni v českej metropole predsa len žije o niečo slobodnejšie a voľnejšie. Podľa Pauly je síce Bratislava inkluzívnejšia ako zvyšok Slovenska, ale celkovo je otázka kvír ľudí v slovenskej spoločnosti stále veľkou politickou témou. S tým súvisí aj – pre bežnú populáciu často neviditeľný – stres a frustrácia ľudí, ktorých sa to bytostne dotýka.
„Mám pocit, že v Prahe je to natoľko lepšie, že sa tým nemusím zaoberať každý deň, že to jednoducho moju myseľ neokupuje denne. Kým som žila v Bratislave, každý deň sa niečo v tejto súvislosti dialo, či už v politike alebo v médiách. Na kvír človeka to všetko priamo vplýva a vôbec to nie je príjemné,“ hovorí Paula Gogola.
Dorota Holubová
Vysvetľuje, že v rámci svojich diel v zmysle svojej inakosti nijako nekampaňuje, aj keď samotný impulz tvoriť prirodzene vychádza aj z jej identity. „Aspekty inakosti sú v mojej tvorbe zakódované skôr implicitne a prejavujú sa v tom, ako pracujem s telesnosťou alebo tvorím kompozície. Nerobím však v tomto zmysle žiadnu ‚agitku‘.“
Trochu temné, trochu mystické, trochu kvír
Štúdium na vysokej škole jej pomohla vycibriť sa po technickej stránke, ale aj nájsť svoj vlastný hlas a získať sebavedomie spracúvať témy, ktoré jej boli dlhodobo blízke.
„Počas štúdia v Bratislave som si siahla na rôzne materiály, kalibrovala som si svoj vlastný jazyk. V Prahe to bol ďalší proces učenia a expanzie poznatkov. V princípe som sa počas tohto obdobia začala dostávať k citlivosti, ktorá mi bola blízka možno už dávno predtým, ako som vôbec začala maľbu študovať. Postupne som získavala sebavedomie a sebaistotu, že si to môžem do svojej tvorby dovoliť zapracovať,“ vysvetľuje.
To „jej“ v tomto zmysle spočívalo v tom, čo ju aj prvotne oslovilo a vďaka čomu sa dostala k maľbe a k umeniu všeobecne – z estetického hľadiska to Paula definuje ako „niečo trochu temné, trochu mystické a trochu kvír“.
Ako vysvetľuje, zo širšieho pohľadu jej umelecký zámer stojí na úvahách o posthumanizme, transcendentálnosti a akomsi prekonávaní hraníc telesnosti. Vo svojich obrazoch a v kompozíciách sa preto vedome snaží budovať rozhranie, v ktorom je zakódované telo v rámci určitého systému.
„Ide o akési prelínanie medzi organickou a digitálnou alebo inou nemateriálnou hmotou. Zároveň som aj dosť veľký fanúšik science-fiction, mystiky a mytológie a aj toto všetko je prítomné v mojom procese tvorby. Rada tvorím atmosférické výjavy, ktoré v sebe nesú istú symboliku,“ hovorí.
Dorota Holubová
Dorota Holubová
Dorota Holubová
Dorota Holubová
Lucie Sasínová
archív PG
Paula Gogola – víťazné dielo pre súťaž Maľba roka 2025 Nadácia VUB
Isonative
Adam Šakový
Isonative
Isonative
Keďže je aj fanúšičkou japonského anime zo začiatku tretieho milénia, ktoré často tematizovalo katastrofy, dystopické vízie budúcnosti a možné spôsoby ich prekonávania, jej tvorba reflektuje aj toto. Podnetná v tomto zmysle je pre ňu aj téma umelej inteligencie ako jedného z fenoménov surveillance – neustáleho „sledovania“ ľudí.
Zarob si
Uživiť sa a popritom si budovať svoje „miesto na mape“ je pre mnohých začínajúcich umelcov ťažkou skúškou. Predovšetkým v prvých rokoch po skončení štúdia. Paula hovorí, že sa jej to podarilo, no nebolo za tým iba pomyselné šťastie, ale aj veľké úsilie a tvrdá práca.
„Ktosi mi povedal, že pre mladého umelca je najdôležitejších približne prvých päť rokov po škole. To je obdobie, počas ktorého by sa mal človek etablovať, nájsť si svoje miesto, pretože ako umelec sa musíte zapísať na mapu, stať sa na scéne rozpoznateľným.“
Paula, ako mnoho iných mladých umelcov, na tom začala pracovať už počas vysokej školy – už vtedy sa jej darilo predávať svoje diela a postupne si budovať svoj okruh publika.
Vo všeobecnosti som človek, ktorý funguje na kortizole. Mám rada pocit, keď sa blíži nejaký deadline, jednoducho musím tvoriť.
Hneď po ukončení štúdia na AVU dostala ponuku na polročnú umeleckú rezidenciu v MeetFactory, pražskej neziskovej organizácii podporujúcej súčasných umelcov. Niekedy v tom čase ju tiež oslovili s ponukou vytvoriť scénografiu pre poľskú choreografku a režisérku Izu Szostak. Popri maliarskej praxi pracuje aj s objektom a priestorovými inštaláciami, taktiež vo voľnom tandeme s umelkyňou Natáliou Sýkorovou. Momentálne vystavujú svoje diela v Shedhalle v Zürichu. Spoločne s galeristom Nicom Bernathom sa zúčastnila na umeleckom veľtrhu vo Viedni, vystavovala v Budapešti, Berlíne a ďalších mestách.
Maľba roka
Impulzom pre Paulu Gogola bolo aj ocenenie Maľba roka 2025, ktorú na Slovensku udeľuje Nadácia VÚB za asistencie odborných porotcov. Paula sa laureátkou tejto ceny stala so svojou maľbou Limerence (limerenciaje definovaná ako psychologický stav neovládateľnej až obsedantnej zamilovanosti či posadnutosti. Na rozdiel od zdravej lásky je často jednostranná, fyzicky aj duševne často veľmi vyčerpávajúca, pozn. red.).
Dorota Holubová
Dorota Holubová
Dorota Holubová
Dorota Holubová
Dorota Holubová
V odbornej porote, ktorá ročník 2025 posudzovala, boli zvučné mená vrátane britskej historičky umenia Klary Kemp-Welch, celosvetovo úspešného slovenského vizuálneho umelca Romana Ondaka, niekdajšieho laureáta tohto ocenenia Andreja Dúbravského a talianskeho umeleckého historika a kritika Giovanniho Morale.
„Je to veľmi emocionálne, jemné dielo,“ citoval vlani Denník N porotkyňu Klaru Kemp-Welch. Paulin obraz považovali za taký dominantný, že ho umiestnili do centra výstavnej sály.
Išlo o mimoriadne pôsobivú maľbu, ktorá napriek striedmej farebnosti, monochromatickosti až „bledosti“, dokázala v divákovi vyvolať emóciu ľudského dotyku, krehkosti a veľkej zraniteľnosti. Vyobrazené na nej sú dve oproti sebe umiestnené hlavy v pozícii tesného objatia, pričom jedna z nich má pravú ruku prehodenú okolo krku tej druhej.
Toto dielo je zároveň ukážkou toho, že kvalitné umenie dokáže na vnímavého pozorovateľa zapôsobiť a zároveň v ňom vyvolať množstvo otázok. Je to výjav o potrebe blízkosti v súčasnej často odosobnenej digitálnej dobe, ako to interpretovali niektorí kritici? Alebo sa pozeráme na niečo, čo sa síce na prvý pohľad javí ako prejav lásky, nehy a náklonnosti, ale všetko napokon môže byť inak? Výraz druhej tváre, tej objímanej, je pred zrakom divákov ukrytý, pritom práve ten by celý príbeh mohol aspoň čiastočne objasniť.
Samotná autorka priznáva, že tento konkrétny obraz bol mimoriadne osobný, a preto je pre ňu veľmi náročné jeho významy komunikovať.
Kortizol
O denných rutinách mnohých svetoznámych umelcov kolujú legendy. Ako v jednom zo svojich textov uvádza portál artsy.net, keď španielsky maliar Joan Miró žil v Barcelone v 30. rokoch minulého storočia, vstával pravidelne o šiestej ráno a po kúpeli a raňajkách zasadol za maliarsky stojan. Maľoval až do poludnia a potom sa so železnou pravidelnosťou venoval cvičeniu – skákal cez švihadlo, venoval sa gymnastike.
Americký umelec Willem de Kooning naproti tomu vstával okolo 10. či 11. hodiny predpoludním a hneď po zobudení si doprial niekoľko šálok silnej kávy. Potom maľoval až do večera a prestávky si robil iba na jedlo či občasné návštevy priateľov.
Paula Gogola hovorí, že žiadny pevný scenár u nej nefunguje, ale považuje sa skôr za „nočnú sovu“. Má obdobia, keď sa z časového pohľadu musí prispôsobiť napríklad „otváracím hodinám“ v dielni, kde sa pracuje doobeda. Keď však chodí maľovať do svojho ateliéru, maľuje väčšinou večer a v noci. Najradšej tam chodí okolo piatej večer a pracuje niekedy až do štvrtej ráno.
„Vo všeobecnosti som človek, ktorý funguje na kortizole, poháňa ma stres. Mám rada pocit, keď sa blíži deadline a jednoducho musím tvoriť. Nie je to lenivosť ani prokrastinácia, jednoducho ide o ten pocit urgentnosti, pomocou ktorého sa dokážem maximálne aktivizovať,“ uzatvára s úsmevov.
