2. júna 2020

Český herec a textár Karel Hašler naoko a s úsmevom váhal: „Nechcem, aby si ma bral každý do huby.“ V skutočnosti sa však v umelcovi skrýval aj obchodnícky duch, vďaka čomu Hašler správne tušil, že pomenovanie výrobku jeho menom mu môže len a len prospieť.

Navyše, ako spevák objavil aj blahodarný účinok bonbónov na hlasivky. Takže bolo rozhodnuté: oslovený súhlasil a prepožičal cukrovinke meno. Hašlerky boli na svete. Od toho momentu onedlho ubehne už sto rokov.

Sladký život rodiny Marsovcov. Čokoládovým miliardárom
pomohol veľký konkurent aj armáda

Koľko českých značiek prežilo s výnimočne dobrým renomé takýto dlhý čas? Hašlerky sú stálice. Keď bol pred pár dňami po rekonštrukcii znovu otvorený slávny karlovarský hotel Pupp, vybavili ho tými najkvalitnejšími a ikonickými produktami českých firiem ako Moser, Becher, Mattoni, Thun či Petrof. Nechýbali, pochopiteľne, ani Hašlerky.

Bonbóny pritom pôvodne niesli meno iného speváka a nevznikli v Česku. Bylinnú zmes z anízu, medovky, skorocelu a mäty údajne vymyslel v roku 1877 akýsi lekárnik v Hamburgu. Práve tam pre problémy s hlasom takmer zrušil vystúpenie jeden z najlepších operných tenorov histórie Talian Enrico Caruso. Zachránil ho práve lekárnikov „objav“ a vďačná hviezda dovolila, aby sa zmes nazývala po nej.

František Lhotský. Foto: Nestlé

Caruso-Hustenbonbon začala pred prvou svetovou vojnou vyrábať viedenská firma Ericha Kirsteina. Od neho získal v roku 1917 recept podnikavý pražský lahôdkar František Lhotský, ktorý spustil výrobu na Královských Vinohradoch.

Lhotský bol živnostník s progresívnymi nápadmi, okrem obchodu mal talent aj na marketing. Preto si uvedomil, že v novovzniknutom štáte, ktorý sa po vojne „odtrhol“ od rakúsko-uhorskej monarchie, ako keď jeden bonbón odlepíte od zhluku ostatných, bude lepšie fungovať, keď názov cukrovinky zahrá na národnú nôtu.

Pri hudbe chcel Lhotský podľa všetkého zostať, taliansku áriu však hodlal vymeniť za české pesničkárstvo: krátko pred Vianocami 1920 sa preto s škatuľou bonbónov vydal do vyhláseného pražského kabaretu Lucerna, kde vystupoval Hašler, podľa legendy akurát bojujúci s nádchou. Lhotského „liek“ na neho zafungoval rovnako pozitívne ako na Carusa a došlo k premenovaniu.

Originál Hašlerovho písomného súhlasu uchováva Národné múzeum, čo dosvedčuje, že Hašlerky prišli k názvu naozaj týmto spôsobom. Fámou je naopak tvrdenie, že si umelec nechal za súhlas vyplatiť tučný obnos: nieže by Hašler nemal vysoké životné náklady, no bonbóny mu zjavne skutočne zdravotne pomohli, a hlavne si šikovne spočítal, že bude mať reklamu k nezaplateniu.

Súhlas Karla Hašlera, aby sa cukrovinka nazývala po ňom. Foto: Nestlé

Bol to však, pochopiteľne, výhodný obchod aj pre Lhotského. Autor piesní Hoši od Zborova, Po starých zámeckých schodech, Pětatřicátníci či Ta naše písnička česká bol nesmierne populárny a spojiť sa s ním bolo vlastne prihlásením sa k étosu prvej republiky. To isté si mysleli aj zákazníci: kúpiť si a cmúľať Hašlerky tak trochu znamenalo vychutnať si vlasť, ktorej vznik uvítali Česi aj Slováci s euforickým nadšením.

Päťdesiatnik dal v práci výpoveď a začal odznova.
Dnes páli jeden z najlepších českých džinov

Je tragikomicky výpovedné, že keď 28. októbra 1918 dav oslavoval vyhlásenie novej republiky, všimli si niektorí účastníci židovsky vyzerajúceho muža, v ich očiach teda prisluhovača Nemcov. Boh vie, ako by sa všetko skončilo, keby napadnutý zúfalo nezvolal: „Ľudia, nebite ma, ja nie som Žid, ja som Karel Hašler!“

Karel Hašler. Foto: Nestlé

Z krvilačných občanov sa razom stali ľudomilovia, ktorí vzali pesničkára na ramená a doniesli ho k Národnému divadlu, kde Hašler z balkónu zarecitoval: „Ó, Němče, ode všech národů proklatý / dnes jest hodina pomsty, hodina odplaty.“

Báseň sa týkala bitky prvej svetovej vojny v meste Chemin des Dames, kde údajne zviedli českí legionári víťazný boj s nemeckou armádou, aj keď drvivá väčšina z nich zaplatila za toto víťazstvo životom, v poéme sa hovorí o 30 000 mŕtvych.

Aj keď historik Pavel Kosatík upozorňuje, že celkový počet legionárov vo Francúzsku neprekročil 12-tisíc a v spomínanej bitke nebola vôbec preukázaná účasť českých vojakov, prednes dojal zhromaždenie k slzám. Hašler si upevnil status národného trubadúra a nič nebránilo tomu, aby na ňom šikovný marketér Lhotský postavil značku bonbónov.

Bonbóny mali nakoniec šťastnejší osud, než ich „otec“: Hašler, ktorý označil Nemcov za prekliatych všetkými národmi, zomrel 22. decembra 1941 na následky nacistického mučenia v koncentračnom tábore Mauthausen…

Hašlerove ústa nadobro stíchli, v ústach konzumentov sa však k ich potešeniu ďalej rozpúšťali Hašlerky. František Lhotský robil pre ich slávu všetko možné – napríklad vyrábal reklamné letáčiky s veršovanými textami či rozvážal bonbóny po obchodoch v autách tvarom pripomínajúcich tubu, v ktorej sa cukrovinky predávali.

Lhotský rozvážal Hašlerky v aute tvaru tuby na bonbóny.
Lhotský rozvážal Hašlerky v aute tvaru tuby na bonbóny. Foto: Nestlé

V rámci reklamy vymyslel aj figúrku pána Vozába, prototyp priemerného a sympatického mešťana, ktorý Hašlerky odporúčal. Lhotský podľa telefónneho zoznamu kontroloval, aby nepoužil existujúce meno, napriek tomu sa jeden živý Vozáb našiel, najal si právnika a firmu zažaloval za zosmiešnenie.

Reklama s pánom Vozábom. Foto: Nestlé

Súd však napokon zažehnalo päť tisíc korún, suma ktorá dotknutého uspokojila. Na drobný zádrhel sa čoskoro zabudlo a sladký biznis úspešne pokračoval, okrem iného aj exportmi do Indie či Afriky.

Vo februári 1948 prišiel, bohužiaľ, najsmutnejší export: František Lhotský bol komunistickým akčným výborom „vyexportovaný“ z vlastného podniku, ktorý sa následne stal „majetkom všetkého ľudu“. Hašlerky sa vyrábali ako produkt Pražských čokoládovní – a ani zmena režimu nič nezmenila na ich obľube.

A tak tomu je vlastne aj dnes, keď je totalita už viac ako 30 rokov minulosťou. Čas letí, v decembri uplynie od vzniku Hašleriek už 100 rokov. Tie sa už síce nevyrábajú na Vinohradoch, ale na Morave v Holešove, v závode Sfinx spadajúcom pod švajčiarsku spoločnosť Nestlé, ale stále na nich sedia Lhotského reklamné heslá. Ako napríklad: „Svieži dych, polovica dobrej nálady.“

Autorom článku je Filip Saiver z redakcie Forbes Česko. 

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?