Biele goliere majú dosť obrazoviek. Przemysław a Joanna z toho urobili skvelý biznis. „Učili sa u nás prezidenti mnohých firiem. Lekári. Korporátni ľudia,“ prezrádzajú.
Dawid strávil mesiace kódovaním sveta fantasy v hitovej hre Baldur’s Gate 3, ktorej sa za rok predalo 15 miliónov kópií. Keď si chcel naozaj oddýchnuť, vypol monitor, kúpil si náradie za niekoľko desiatok tisíc zlotých a pustil sa do opracovávania dubovej dosky dlátom. Nie je však jediný.
Do stolárskej dielne v malej dedine neďaleko Radomu prichádzajú paliatívni lekári, programátori aj manažéri z korporácií. Platia tisíce zlotých za jednu vec – možnosť vziať do rúk niečo hmatateľné. Pre Joannu a Przemysława Kowalczykovcov sa tento útek bielych golierov od obrazoviek stal životným biznisom.
Przemysław Kowalczyk bol štátnym úradníkom, no otvorene hovorí, že bol policajtom. Vystriedal rôzne oddelenia a neraz sa ocitol v nebezpečných situáciách. Posledných šesť rokov pôsobil ako súdny znalec v oblasti kriminalistickej informatiky, čo bola v porovnaní s jeho predchádzajúcou prácou oveľa pokojnejšia pozícia.
Jeho manželka Joanna strávila viac ako 10 rokov v korporátnom prostredí, kde sa venovala personálnemu poradenstvu. Každý deň dochádzala z Radomu do Varšavy a späť, pričom cesta jej niekedy zabrala viac ako dve hodiny. Postupne ju každodenné dochádzanie začalo vyčerpávať. Do hlavného mesta sa však nikdy nechceli presťahovať. „Przemek neznáša Varšavu,“ smeje sa Joanna. „Vo veľkých mestách je toho na mňa priveľa. Som tam neustále prestimulovaný,“ vysvetľuje Przemysław.
Hľadali preto kompromis. Rozhodli sa usadiť „niekde uprostred“ medzi Radomom a Varšavou. Vtedy ešte netušili, že toto rozhodnutie úplne zmení ich pracovný život.
