„Bežné koncoročné alebo polročné hodnotenie v korporáte sa vo Vietname stáva komplikovaným orieškom, pretože musíte dať zamestnancovi spätnú väzbu tak, aby neodznela kritika,“ hovorí o špecifikách práce v tejto ázijskej krajine topmanažér Branislav Vargic.
Viedol personálne oddelenie v Tatra banke, v českej Raiffeisenbank riadil migráciu účtov a kreditiek klientov z Citibank, stál na čele záujmovej asociácie HRcomm združujúcej HR profesionálov na Slovensku.
Pôsobenie v českom a slovenskom biznise pred piatimi rokmi vymenil za exotickú výzvu. Branislav Vargic je šéfom digitálnej transformácie vo vietnamsko-taiwanskej životnej poisťovni Phu Hung Life Insurance a pre Forbes prezradil, ako sa žije a pracuje v rýchlo rastúcej ekonomike juhozápadnej Ázie.
Ako sa vám žije vo Vietname?
Musím najprv povedať, že sme veľmi pestrá rodina. Ja som Slovák, manželka je Američanka a máme tri deti. Dcéry sa narodili v Bratislave a, dnes už šesťročný, syn v Prahe, takže v súčasnosti má tri rodné listy – slovenský, český a americký. No keďže od jedenástich mesiacov žije a vyrastá v Hočiminovom Meste, považuje sa za Vietnamca (smiech).
Branislav Vargic s rodinou. Foto: archív B. Vargica
Kamaráti naprieč svetadielmi
Je pre deti skôr pozitívne alebo náročné žiť mimo krajiny rodičov?
Na moje deti to má obrovský pozitívny účinok v tom, že žijú v pestrom a podnetnom prostredí. Navštevujú školu, kde majú kamarátov a kamarátky z Holandska, Južnej Kórey, Taiwanu, Švédska, Spojených štátov, Thajska, Nemecka a, samozrejme, Vietnamcov.
V kontexte ukrajinského konfliktu som presvedčený, že moje deti nikdy nerozpútajú vojnu z dôvodu, že by iný národ alebo krajinu vnímali ako hrozbu alebo nepriateľov. Etnicitu a národnosti vôbec neriešia.
Čo bolo náročné na presune za prácou do Vietnamu?
Životu expata som pričuchol už po kariérnom presune do Prahy. Hoci je to pre Slováka blízke prostredie, kariérne alebo profesne začínate od nuly. Celý network, komunitu si budujete nanovo. No a keď človek ide do kultúrne výrazne odlišnej krajiny a neovláda jazyk, ako to bolo v prípade Vietnamu, je to výzva na druhú.
Žijete vo vietnamskom prostredí alebo v komunite Európanov?
Žijeme v bubline expatov. V celom Vietname je približne stotisíc expatov, pretože krajina ekonomicky prudko rastie a veľké miestne podniky angažujú množstvo ľudí zo zahraničia.
Expatov spája škola a ulica
Ako sa človek začlení do komunity expatov?
Spoločným prvkom alebo vstupnou bránou je obyčajne bývanie, teda susedia z ulice a medzinárodná škola. Mamičky sa stretávajú pri odovzdaní a vyzdvihnutí detí zo školy, zoznámia sa a postupne sa začnú stretávať, neskôr aj s rodinami. Tak to bolo aj v našom prípade. Postupne sme sa spoznali s rodinami mnohých spolužiakov našich detí.
Akých ľudí máte v komunite vy?
Dnes mám v kruhu kamarátov napríklad aj topmanažérov na globálnych pozíciách. Šéfa vietnamskej Coca-Coly, ktorý je Brazílčan, Rumuna, ktorý šéfoval centrálnemu nákupu Ikey pre celú Áziu alebo šéfku banky Standard Chartered, ktorá je zo Singapuru. Spoznali sme sa práve na ihriskách, kde sa hrali naše deti.
Motorka je vo Vietname tradičný dopravný prostriedok. Foto: archív B. VargicaPomáha taká komunitná sieť aj v kariérnom raste?
Určite. Ja som toho exemplárnym príkladom. Keď sa mi po troch rokoch skončil kontrakt vo vietnamskom HomeCredite , ďalšiu prácu mi našiel sused a kamarát, Kórejčan, ktorý bol COO najväčšej životnej poisťovne vo Vietname. Naše deti chodili spolu do školy.
Nemal som potrebu sa vracať do strednej Európy, tak mi sprostredkoval pohovor v inej životnej poisťovni a bol z toho job. Som s ním dodnes v kontakte, hoci už dnes pôsobí v Hongkongu. Samozrejme, vzťahy a kontakty treba následne udržiavať a investovať do nich, lebo inak vyhasnú, vzhľadom na tie vzdialenosti.
Konflikty sú veľmi tenký ľad
V práci ste zrejme v kontakte skôr s Vietnamcami. Akí sú?
Pracujem vo firme, kde som jeden z dvoch Európanov a všetci moji podriadení sú Vietnamci, mám pod sebou asi 90 ľudí. Špecifikum miestnych, a hovoria to aj iní expati s praxou v korporáte, je citlivosť na riešenie konfliktných situácií.
Čo to znamená?
Aziati vo všeobecnosti sú veľmi hrdí, citliví na osobnú česť a nesmú stratiť tvár pred inými ľuďmi. Takže keď potrebujete dať zamestnancovi najavo, že nie ste spokojný s jeho výkonom alebo kvalitou práce, idete na veľmi tenký ľad.
Človek s výškou dva metre je vo Vietname neprehliadnuteľný. Foto: archív B. Vargica
Bežné koncoročné alebo polročné hodnotenie v korporáte sa vo Vietname stáva komplikovaným orieškom, pretože musíte dať zamestnancovi spätnú väzbu tak, aby neodznela kritika. A to aj v prípade, že sa rozprávate medzi štyrmi očami.
Ako nezhodiť kolegu
Čo sa stane, ak si neustrážite jemnocit?
Je možné, že v kolegovi vyvoláte vyvoláte pocit prudkej hanby a zlyhania, ktorá toho človeka v práci takmer paralyzuje. Začne sa vám vyhýbať a ak ste ho kritizovali pred inými ľuďmi, zrejme si začne hľadať inú prácu. Platí to najmä pre staršie generácie.
Našťastie, stúpa podiel Vietnamcov, ktorí študovali alebo pracovali v zahraničí a v pracovných postojoch už majú k západnej kultúre bližšie.
Máte už osvedčené postupy na tieto prípady?
Extrémne dobre funguje správne nasmerovaná pochvala. Najmä pre kolegov, ktorí vyrastali v hlbokom socializme, kedy bola pochvala, rovnako ako na Slovensku, prakticky tabu. Takže pochvaly používam často. Snažím sa tiež používať čo najviac merateľných ukazovateľov, aby som sa mohol oprieť o čísla.
Hovorím – takýto bol plán a toto sme dosiahli. Nekritizujem, nehodnotím, nehovorím, kto a prečo zlyhal, ale poviem, že v budúcom roku, mesiaci, týždni musíme dosiahnuť viac. A hovorím, tieto veci sa „nám všetkým“ nepodarili a toto by sme „my všetci“ mali robiť inak. Žiaľ, diskusie potom majú tendenciu dospieť do roviny „samo sa to“.
Ako sa vám s Vietnamcami spolupracuje ako topmanažérovi?
Druhá vec, ktorú majú Vietnamci v práci spoločné, je extrémny rešpekt k autoritám. Ich snaženie sa orientuje najmä na to, aby splnili, čo povedal šéf, a aby bol spokojný, v angličtine je na to termín „to please the boss“.
Prejavuje sa to napríklad tak, že na porade hovoria to, čo si myslia, že chcete počuť. Alebo mlčia, pretože sú presvedčení, že šéf má vedieť všetko. Vlastné názory, iniciatíva a riešenia sú tabu, najmä ak by mali byť kritické a v rozpore s tým, čo presadzoval šéf. Pre Európanov a Američanov to môže byť veľmi frustrujúce.
Vietnamci sú podľa Branislava Vargica veľmi podnikaví a húževnatí. Foto: archív B. Vargica
Majú vo vienku podnikavosť a nezlomnosť
V čom by sa Slováci mohli učiť od Vietnamcov?
Podnikavosti. Sú nesmierne podnikaví. Chcú zarobiť, postarať sa o rodinu. Mal som doposiaľ pod sebou trinásť vietnamských manažérov a každý z nich mal ďalší job. Jeden večer v kaviarni predával kávu, ďalší mal tím 40 ajťákov, ktorí vyvíjali softvér pre austrálske firmy, iný po večeroch a cez víkendy predával v retailovom obchodíku šaty, ktoré šila jeho mama. A sú nezlomní.
V čom?
Vo Vietname vládla tisíc rokov Čína, viac ako dve storočia ho ovládali Francúzi, potom prišli Američania a snažili sa zabrániť nástupu komunistického režimu. Vietnamci sa nikdy nevzdali a napokon si vybojovali nezávislosť a suverenitu.
A celkovo je to usmiata krajina. Je cítiť, že ľudia sa tešia zo života, najmä mimo veľkých miest, kde je život jednoduchý. Bývam na hlinenej podlahe? Mám slamenú strechu? Nevadí, idem ďalej, pracujem, skúšam, nevzdávam sa.
Vždy sa v duchu usmejem, keď si spomeniem na dámy v rokoch, ktoré u nás v práci upratujú. Keď ideme spolu vo výťahu, neriešia žiadne konvencie, ukážu na mňa, aký som vysoký a ony malé, vyčaria široký úsmev a zabávajú sa na tom.
Je niečo, čím Vietnam pripomína našu krajinu a ľudí?
Vietnamská spoločnosť, teda jej väčšina, je konzervatívna a tradicionalistická. Pripomína mi tiež Slovensko v 90. rokoch, keď sme sa veľmi ponáhľali za kapitalizmom a bohatstvom. Každý druhý Vietnamec by si dal, ako doma hovoríme, za pár korún do kolena vŕtať. Je to krajina, ktorej vládnu výpredaje a akcie.
Podobnosť s 90. rokmi
Skúste to, prosím, ilustrovať na nejakom príklade.
Všimol som si, že moja asistentka každý polrok mení kreditku a banku. Po čase som zistil, že jej banka lákala nových klientov na vrátenie hotovosti v prípade určitého objemu vykonaných transakcií za pol roka.
Foto: archív B. Vargica
Išlo o sumu približne desať eur, pričom asistentka na miestne pomery nezarábala zle – asi 800 eur za mesiac. Hneď ako sa akcia skončila, kolegyňa prešla ku konkurencii, kde mala možnosť získať za pol roka ďalších desať eur alebo inú výhodu. Keď som pochopil, že toto zmýšľanie je bežné, začal som to uplatňovať aj v biznise a pracovať s podobnými bonusmi.
Aziati sú extrémne hraví a spoločenskí. Pre Vietnamca je najviac, ak ide na tímbuilding, ktorý platí firma a vyhrá tam darčeky a odmeny.
Vaša manželka je z Chicaga, vy ste Slovák, deti chodia do školy vo Vietname. Ako sa v rodine dorozumievate?
Do svojej ženy som sa zamiloval v angličtine, takže doma hovoríme po anglicky. Staršia dcéra sa dohovorí po slovensky, komunikuje s babkou, ktorú často navštevovala, keď sme žili na Slovensku.
Menšie deti po slovensky nevedia, komunikujeme po anglicky. Pokiaľ ide o vietnamčinu, učia sa ju v škole a v komunikácii s kamarátmi. Skúšali sme to aj my, rodičia, ale je to extrémne náročný jazyk. Okrem angličtiny a vietnamčiny sa ešte dcéry v škole učia nemčinu, španielčinu a syn mandarínsku čínštinu.
Rodina nemá núdzu o nezvyčajné zážitky. Foto: archív Branislava Vargica
Čo je na vietnamčine najťažšie?
Intonácia. V krajine je množstvo dialektov, ktoré sa od seba líšia, a zrozumiteľnosť je veľmi ovplyvnená tým, ako kto intonuje. Osobne viem pár fráz, trochu rozumiem hovorenému slovu, ale v práci používam asistentku, ktorá mi tlmočí do angličtiny.
Nehovoríte s kolegami po anglicky?
Moji priami podriadení hovoria lámanou angličtinou, ale preferujem preklad. Mnohé veci sa totiž vedia stratiť v preklade a pri exekúcii úloh je to frustrujúce. Ak hovorím po anglicky, tak extrémne zjednodušujem, aby nebol priestor na dezinterpretáciu. Stáva sa totiž, že keď nerozumejú, radšej povedia „yes, yes“, aby nestratili tvár a nesklamali šéfa.
Potom je treba dávať pozor, aby ich človek pri tom neprichytil a nezahanbil pred ostatnými, to by tiež stratili česť. Je to bizarný tanec.
To sa však týka len hovorenej angličtiny. Tým, že Vietnamci sú veľmi snaživí, keď si píšeme, používajú Google Translator a o tri minúty mi pošlú odpoveď na e-mail v perfektnej angličtine. Pri písaní si vedia text skontrolovať a nedopustiť sa chyby.
Usmiati na obe strany
Američania vo Vietname dlhé roky viedli vojnu proti severnej, komunistami podporovanej časti krajiny. Ako dnes miestni vnímajú USA či Rusko?
Manželka zažila veľmi silné emócie v Saigone, kde je múzeum, ktoré tu volajú Múzeum americkej vojny. Oficiálna interpretácia dejín z pohľadu súčasného komunistického vedenia krajiny detailne hovorí o hrôzach vojny a okupácie zo strany USA.
Vietnam rýchlo rastie a patrí medzi obľúbené destinácie investorov. Foto: archív B. Vargica
Ten príbeh pritom vôbec nie je čierno-biely, pretože Ho-či-min najprv oslovil USA, aby mu pomohli odstrániť koloniálnu nadvládu Francúzov. A až keď ho odmietli, išiel za Rusmi. V súčasnosti si Vietnam udržiava dobré vzťahy na obe strany. Vo veľkom tu vítali prezidenta Donalda Trumpa, vlani zase viceprezidentku Kamalu Harris, v lete dostal fanfáry Sergej Lavrov.
Čiže sa sústredia na súčasnosť a neriešia minulosť?
Vietnam má zaujímavú populačnú krivku, od konca vojny sa počet obyvateľov v krajine zdvojnásobil. Napriek tomu, že je tu komunistický režim, krajinu rozvíjajú ľudia, ktorí vojnu nikdy nezažili.
Podnikajú, usilovne pracujú a snažia sa, aby sa ich deti mali lepšie. Krajina prilákala množstvo investorov a ekonomika skvele „fičí“. Pre miestnych je kľúčové, aby dobre fungoval biznis. A to sa im darí.
V čom konkrétne?
Odhad rastu ekonomiky na budúci rok je viac ako päť percent, pripomínam, že v čase prichádzajúcej recesie. Nike tu má najväčšiu fabriku na svete na svoju športovú obuv, Apple sem nedávno presťahoval obrovskú fabriku z Číny, Pfizer je tu pečený-varený a výrobné závody ďalších firiem rastú ako huby po daždi.
Obľúbená destinácia investorov
Pripomína to príbeh Číny.
Pre výrobcov je Vietnam jednou z najzaujímavejších destinácií na svete. Mnohí sa sem v priebehu posledných troch-štyroch rokov presťahovali z Číny. Sú tu všetci veľkí výrobcovia obuvi či odevov, Nike tu vyrába 70 percent svojej produkcie športovej obuvi. Začiatkom novembra tu Lego začalo stavať svoju druhú fabriku v Ázii, idú preinvestovať miliardu dolárov. Ikea tu vyrába 80 percent svojho záhradného nábytku.
Rozvoj vietnamskej automobilky Vinfast podčiarkuje úspešný príbeh miestnej ekonomiky. Foto: Matti Blume / Wikipedia
Počuli ste niekedy o vietnamskej automobilke Vinfast? Asi nie, pretože ju založili len pred piatimi rokmi. V krajine už má dva obrovské závody a tento rok ohlásila, že ide stavať fabriku v USA. Od budúceho roka sa chcú zamerať výlučne na elektrické autá.
Čo sa aktuálne snažíte dosiahnuť v práci alebo vo firme vy?
Som šéfom digitálnej transformácie v životnej poisťovni, menšej, ale rýchlo rastúcej. Moja úloha je digitalizovať všetky procesy, ktoré je možné. Kľúčovým cieľom je ustáť rast firmy bez naberania ďalších ľudí.
V druhom slede sa snažíme dobehnúť technologické zaostávanie v poisťovníctve, ktoré je v adaptovaní nových technológií asi päť rokov za bankami, nehovoriac o fintech firmách, a zlepšiť užívateľský zážitok pre klientov.
Vargic riadi prechod vietnamskej poisťovne Phu Hung Life Insurance na moderné technológie. Foto: archív B. Vargica
Aké technológie sa snažíte implementovať?
Voicebot, chatbot, okamžité digitálne platby a mnohé ďalšie. Aktuálne diskutujeme o spolupráci s firmou, ktorá, po odsúhlasení užívateľa, využíva údaje z fit náramkov a podľa rôznych parametrov, napríklad koľko, ako často a čo daná osoba cvičí, hodnotí profil rizikovosti klienta pri výpočte ceny jeho životnej poistky.
Startup na ceste do sveta
Nedávno ste na sieti Linkedin avizovali nový projekt, na ktorom robíte s bývalým šéfom Manuvie Petrom Dosedlom. Čo presne chcete rozbehnúť?
Angažujem sa v startupovom svete a okrem jedného startupu vo Vietname som tiež akcionárom slovenského profesného portálu JobAngels, ktorý je dnes niektorými technologickými prvkami unikátom na trhu job portálov. V JobAngels sme sa dali dokopy s Petrom (Dosedlom, pozn. red.), aby sme spravili expanziu do priestoru Blízkeho východu a juhovýchodnej Ázie, pretože na veľkom trhu má oveľa väčšiu šancu narásť na globálny biznis.
Len Vietnam s Indonéziou a Filipínami má spolu takmer pol miliardy obyvateľov. JobAngels dokáže osloviť pasívnych kandidátov a následne klientom relatívne rýchlo pozbierať množstvo životopisov, čo je pre biznis v dynamických a rýchlo rastúcich krajinách veľké plus.
Napríklad Filipíny sú svetová mekka call centier, pracuje v nich pol milióna ľudí a je tam vysoká obrátka ľudí, takže z pohľadu personálneho lízingu je to veľmi zaujímavá oblasť biznisu.
Spolu s Petrom, ktorý je expert na personálny lízing, precestoval celý svet a má vynikajúce kontakty v rôznych krajinách, sa teraz snažíme získať kapitál na výrobu aj vietnamskej verzie JobAngels, marketing a etablovať sa na týchto trhoch.
