Cestovateľ a fotograf Michal Hertlík je odhodlaný navštíviť všetky kúty Strednej a Južnej Ameriky a pre Forbes Slovensko porozprával, ako si na šnúru svojich cestovateľských zážitkov pridal ďalšiu latinskoamerickú krajinu – Salvádor.
Krajina sopiek, vodopádov, surfovania, starovekých kultúr a prvý štát na svete, ktorý uznal bitcoin ako oficiálne platidlo na svojom území. Ale aj krajina s obrovskou kriminalitou, ktorá bola pre desaťročia vraždenia a násilia gangov pre cestovateľov prakticky nedostupná.
Časy sa však menia a Salvádor sa opäť stáva cieľom dobrodruhov, ktorí sa snažia spoznať svet okolo nás.
Prečo ste si vybrali na cestovanie maličký Salvádor?
Mojím cieľom je prejsť celú Latinskú Ameriku vrátane všetkých karibských ostrovov. To je robota na roky a roky cestovania a vnímam to ako svoje životné poslanie. Krajiny navštevujem náhodne, nemám konkrétny plán, ale snažím sa striedať regióny v rámci kontinentu s rôznymi typmi prostredia, podnebia či kultúry.
Michal Hertlík plánuje postupne precestovať všetky krajiny Latinskej Ameriky. Foto: archív M. Hertlíka
Akoby ste jeden rok išli do slovanskej krajiny na juhu Európy a na ďalší rok si dáte pre zmenu severné a chladné Nórsko.
Prečo chcete precestovať práve Latinskú Ameriku?
Na strednej škole mi učarovala španielčina, ktorá sa používa vo väčšine krajín Strednej aj Južnej Ameriky ako oficiálny jazyk. Veľmi sa mi tam páči, je to v podstate môj druhý domov a postupne sa chcem stať expertom na Latinskú Ameriku. Milujem všetko latino – krajiny, hudbu, tanec, jedlo, ľudí, tradície, festivaly, štýl života…
Stať sa expertom a vodiť ľudí
Vyštudovali ste medzinárodné vzťahy a diplomaciu, chceli by ste v tomto regióne pôsobiť ako slovenský diplomat?
Mojím snom je dostať sa raz do National Geographic, ktorý vychádza v náklade vyše dva milióny výtlačkov a je to ikona v oblasti cestovateľskej fotografie. Ak budem môcť cestovať, fotografovať a uverejňovať svoje diela v tomto magazíne, budem šťastný a splní sa mi tým môj životný sen.
Okrem iných mét by som ešte rád brával Slovákov a Čechov na dych berúce a zaujímavé miesta v Latinskej Amerike, ktoré som sám prešiel.
Salvádor patrí medzi krajiny s najvyššou kriminalitou na svete. Nechceli ste si vybrať inú, bezpečnejšiu krajinu v regióne?
Práveže posledný rok sa Salvádor konečne otvoril turistom a cestovnému ruchu. Doposiaľ bola krajina sužovaná vojnami gangov, masovým zabíjaním obyvateľstva a pre cudzincov bolo prakticky nemysliteľné tam prísť a nie ešte po krajine cestovať a fotiť. Tento stav tam trval približne od roku 2000 viac ako dvadsať rokov.
Čo sa v krajine zmenilo?
Prezident. Od roku 2019 je na čele krajiny Nayib Bukele, bývalý starosta hlavného mesta, ktorý kandidoval s programom boja proti gangom. Sľúbil voličom, že do štyroch až piatich rokov kompletne zničí všetky gangy a zbaví krajinu tejto rakoviny.
A reálne to robí. Neprejde deň, aby ste na titulke novín nevideli vypixelované tváre kriminálnikov, ktorých polícia zabila alebo zadržala.
Prezident Salvádora Nayib Bukele je politická hviezda nielen doma, ale aj na celom kontinente. Foto: archív M. Hertlíka
Štát postavil novú väznicu, členov gangov masovo zatvára a Bukele je v Latinskej Amerike a dokonca aj na Instagrame veľká populárna hviezda, osobnosť celého kontinentu.
V prvom roku sa mu podarilo znížiť počet vrážd v krajine o polovicu. Salvádor bol vnímaný ako čierna diera, pod novým prezidentom vstáva z popola.
Recept na úspech – turizmus
Kriminalita je veľmi úzko spojená s ekonomickou chudobou obyvateľstva, rastie tam, kde sa ľudia nedokážu postarať o seba a rodinu bežnou prácou. Ako sa podarilo Bukelemu vytvoriť desiatky tisíc pracovných miest v krajine?
Jeho program je postavený na koncepte, že Salvádor má ideálne pláže pre surferov a chce z tejto krajiny vybudovať akúsi Mekku tohto športu. Tamojšie pobrežie má skutočne úžasne kvalitné vlny, kvôli ktorým sú ochotní prísť surferi nielen zo Severnej Ameriky, ale aj z Ázie či Austrálie.
V Salvádore sa tradične organizujú majstrovstvá sveta alebo podobný šampionát v surfovaní. Takže odpoveď je zrejme – turistický ruch. Mesiac som cestoval po krajine a videl som čulý staviteľský ruch, stavajú sa cesty, kruhové objazdy, celkovo cestná infraštruktúra v mestách aj na dedinách.
Aby vytvoril nové pracovné miesta, okrem cestovného ruchu otvoril banku s názvom Bandesal. Táto banka poskytla úvery malým a stredným podnikom, ktorým následne vyplácala polovicu mzdy počas troch mesiacov, aby mohli prijať nových zamestnancov.
Aj v stavebníctve budujú nové cesty, hotely, letisko a celkovú bezpečnosť krajiny. V oblasti bezpečnosti pribudlo vyše desaťtisíc nových vojenských prvkov.
Súvisí s tým aj to, že Salvádor zaviedol ako prvá krajina na svete bitcoin ako oficiálne platidlo na celom území štátu?
Zrejme išlo o jeden zo spôsobov ako pritiahnuť k Salvádoru pozornosť celého sveta. To sa aj podarilo, no od domácich som počul, že štát na tom dosť prerobil a dosť sa týmto krokom zadlžil.
Salvádor v roku 2021 prijal bitcoin ako oficiálne platidlo na svojom území. Foto: archív M. Hertlíka
Nevyznám sa v kryptomenách, osobne som bitcoinom v Salvádore ani raz neplatil, ale môžem potvrdiť, že nálepky a plagáty „Tu akceptujeme bitcoin“ som videl na mnohých miestach, najmä v hlavnom meste San Salvador a na juh od metropoly, kde sú pláže pre turistov.
Ale určite to nie je tak, že bitcoinom teraz zaplatíte hocikde v krajine. Tak to nie je.
Nahradí raz dolár?
Viete podrobnosti o tom ako sa v krajine bitcoin používa?
Viem, že na platbu kryptomenou je potrebné mať oficiálnu aplikáciu Chivo, ktorú uznáva štát, a mať v nej prostriedky. Ale domnievam sa, že väčšina obyvateľov to v živote nevyužila. Napokon, funguje to len rok a určite potrvá nejaký čas, kým si na to domáci zvyknú a stane sa to bežnou súčasťou ich života.
Hlavné mestá krajín bývajú vzhľadom, službami či blahobytom výrazne odlišné ako zvyšok krajiny. Platí to aj v Salvádore?
Áno, jednoznačne. Hlavné mesto Salvádoru má oveľa bližšie k panamskej metropole Panama City ako ku nikaragujskej Manague, ktorá je pre väčšinu zaostalá, nezaujímavá a s vysokou kriminalitou.
Foto: archív M. Hertlíka
Salvádorská metropola je moderné, vyspelé mesto s nablýskanými obchodnými centrami a výškovými budovami. V meste nájdete veľa biznisu, obchodov a tiež veľa pracovných ponúk a možností štúdia.
Slovensko je rozlohou viac ako dvakrát väčšie než Salvádor, ale obyvateľov majú o milión viac. Zhruba tretina až polovica z nich žije v hlavnom meste, takže je to dosť frekventované veľkomesto.
Aké miesta ste si vybrali na návštevu počas mesiac trvajúceho cestovania po krajine?
Snažil som sa precestovať celú krajinu. Keď sme pri porovnávaní so Slovenskom, podobne ako my máme Bratislavu a Košice, tak u nich je tiež metropola východu – San Miguel. Na rozdiel od Košíc to však nie je turisticky veľmi príťažlivé mesto.
Salvádor je krajina sopiek, nachádza sa ich tu vyše 170 a viaceré sú aktívne. Foto: archív M. Hertlíka
Za mestom sa však nachádza veľkolepý stratovulkán Chaparrastique. Salvádor totiž leží na vulkanickom páse a je vyslovene krajinou sopiek. Nachádza sa tu vyše 170 sopiek, čo je na takú malú krajinu skutočne veľa. A niektoré z nich sú stále aktívne.
Keď hľadíš do krátera, kráter hľadí do teba
Vyšli ste na niektorú?
Vyšiel som na päť z desiatky najvyšších a najznámejších vulkánov v krajine, vrátane spomínaného Chaparrastique, ktorý je druhý najťažší z pohľadu náročnosti výstupu.
Z akého pohľadu?
Kým sa dostanete na vrchol, musíte prejsť štyrmi typmi krajiny – dažďový prales, nízka džungľa, pás zosúvajúceho sa vulkanického piesku bez známok zelene a napokon kamenistý vrchol s rozhádzanými sopečnými balvanmi.
Dole začínate v tričku a postupne pridávate vrstvu za vrstvou, pretože vrchol je vo výške 2130 metrov nad morom a je tam zima na páperovú vetrovku. Ten pohľad však stojí za to. Okrem výhľadu na krajinu leží pred vami obrovský kráter, z ktorého sa valí para a dym a všade naokolo je to ako na Mesiaci.
Chaparrastique je stratovulkán, čo znamená, že narástol až do výšky 2700 m.n.m. a hore nie je vôbec teplo. Foto: archív M. Hertlíka
Využívate pri cestovaní služby lokálnych sprievodcov?
Zvyknem cestovať na vlastnú päsť, prípadne cestujem v sprievode miestnych kamarátov. Profesionálneho sprievodcu si najmem, len ak je to nutné – a tak to bolo aj v tomto prípade.
Niet nad barter pre mladého cestovateľa
Koľko stáli jeho služby?
Štandardná taxa je 50 dolárov. Ešte pred cestou do Salvádora som však kontaktoval národnú organizáciu cestovného ruchu pod ministerstvom turizmu. Pomohli mi s kontaktmi, dopravou a v tomto prípade aj s tipom na asociáciu sprievodcov.
Vďaka tomu som za služby miestneho sprievodcu zaplatil fotkami z výstupu na vulkán Chaparrastique a oni ich ďalej použijú na propagáciu danej lokality. No bol som veľmi rád, že bol s nami.
Prečo?
Kvôli neustálemu riziku stretu s členmi gangov, ktorí sa zväčša ukrývajú v horskom prostredí, keďže sa skrývajú pred armádou a políciou. Dokonca pri zostupe nás asi v tretine cesty obkľúčilo 20 ťažko ozbrojených vojakov.
Ozbrojené jednotky sú v Salvádore na každom kroku, snažia sa krajinu očistiť od moci gangov. Foto: archív M. Hertlíka
Ako sme sa neskôr dozvedeli, mali echo, že v okolí vulkánu sa pohybujú členovia gangu. Boli na špeciálnej misii a my sme im vošli rovno do náručia. Na nás s kamarátkou videli, že sme neškodní, ale sprievodca nemal pri sebe doklady a musel vybaviť, aby mu niekto z rodiny poslal fotku občianskeho preukazu, aby sa pred nimi identifikoval.
Jedna z prvých vecí, čo mi rozkázali, bola vyzliecť sa do pol pása, aby videli, či nemám žiadne tetovania, pretože tie sú znakom príslušnosti ku gangu. Mladý sprievodca sa síce dokladom identifikoval, a teda nezajali ho, no keďže sa im zdal podozrivý, šiesti vojaci sa vybrali s nami a sprevádzali nás až do dediny, aby sa nám po ceste nič nestalo. Všetko dopadlo skvele, no aj tak mám dodnes z celej situácie mrazivý pocit.
Kamarátka, s ktorou ste cestovali bola zo Slovenska?
Nie. Bola to kamarátka z lokálnej rodiny, u ktorej som býval vo východnom Salvádore. Mám veľa kontaktov po celom latinskoamerickom kontinente. V krajine, do ktorej plánujem vycestovať ich zháňam 3-4 mesiace dopredu, a keď sa mi nakopia, selektujem, s ktorými ľuďmi si rozumiem a s kým mi je ľudsky fajn.
Oknom do duše je komunikácia
Ako to zisťujete?
Voláme si cez internet, veľa sa rozprávame, spoznávame sa a napokon si s niektorými dohodnem bývanie.
Na sopke bola s vami kamarátka. Vyberáte si najmä dievčatá?
Celý život si rozumiem lepšie s dievčatami, takže väčšinou to sú dievčatá, ale často bývam u chalanov aj u gayov, na tom nezáleží. Dôležité je, aby išlo o osobu či rodinu, ktorá je v pohode a zodpovedná.
Trh v Saint Miguel. Foto: archív M. Hertlíka
Ako sa to zisťuje?
Za tie roky už mám na to oko. Keď si s niekým zavoláte 20-krát a predstaví vás celej svojej rodine až po prababku, tak mám veľkú istotu, že to tak bude.
Býval som už u viac ako stovky rodín a nikdy sa mi nič nestalo. Len raz v Paname ma okradol člen rodiny, u ktorej som býval. Bol to nevlastný brat môjho lokálneho kamaráta, ktorý ma k nim do domu pozval.
Boj za uznanie ľudí
Hostila vás v Salvádore aj rodina, ktorá bola niečím výnimočná?
Spal som napríklad v rodine zakladateľa organizácie, ktorá sa snaží v Salvádore obhajovať práva černochov, respektíve Afrosalvádorčanov. Afrolatinoameričania sú v Latinskej Amerike relatívne rozšírení, nie však v Salvádore.
V 30. rokoch minulého storočia totiž prezident, diktátor Maximiliano Martínez vydal rasistické zákony, ktoré zakazovali vstup ľuďom afrického pôvodu do krajiny a Afrosalvádorčania boli pre svoj pôvod prenasledovaní a väznení.
Dnes tu preto žije veľká majorita mesticov, asi desať percent obyvateľstva sú pôvodní Indiáni a len približne 70-tisíc Afrosalvádorčanov – potomkov obchodu s otrokmi z čias španielskej koloniálnej éry.
Obyvateľstvo Salvádoru tvoria najmä mestici. Pôvodné indiánske obyvateľstvo či Afrosalvádorčania sú menšiny. Foto: archív M. Hertlíka
No toto etnikum vláda doposiaľ oficiálne neuznáva a jeho existenciu dokonca zaznáva v ústave. To je v rámci kontinentu úplná rarita. A títo ľudia dnes bojujú o uznanie, ako mi vysvetľoval práve môj hostiteľ.
Ale ťažké to malo aj pôvodné indiánske obyvateľstvo, za viacerých prezidentov sa uskutočnili masakre, boli vyháňaní za hranice a museli si meniť mená kompletne na španielske, aby sa vyhli perzekúciám.
Mne sa podarilo nájsť a navštíviť niekoľko komunít, ktoré doposiaľ hovoria pôvodným jazykom a obliekajú sa do typických šiat. Bol to boj a napokon aj ohromný zážitok.
Platíte za pobyty v rodinách?
Nie. Domáci sú hrdí na svoju krajinu, teší ich, že sa o ňu zaujímam a chcú mi ju predstaviť. Platí však, že každého recipročne pozývam k nám na Slovensko.
Tazumal ponúkol archeológom poklady porovnateľné s májskym náleziskom v Chichén Itzá. Foto: archív M. Hertlíka
Koľkých hostiteľov ste doposiaľ privítali na Slovensku?
Zatiaľ prišiel len jeden. Zväčša sú problémom peniaze. Široké vrstvy v latinskoamerických krajinách nemajú prostriedky ani na to, aby cestovali po vlastnej krajine. Letieť do Európy je pre nich nepredstaviteľné. Niektorí dokonca nemajú ani pasy, najmä vo Venezuele či Nikarague.
Samozrejme, že v každej krajine žijú aj bohatí ľudia, ale členovia majetnejších rodín preferujú ísť na „eurotrip“ a precestovať najmä západné krajiny Európy.
Zaplesali by Indiana Jones aj Lara Croft
Stredná Amerika je známa archeologickými nálezmi fascinujúcich stredovekých kultúr Mayov, Aztékov či Olmékov. Platí to aj o Salvádore?
Mnohí si spájajú Mayov, Olmékov, Toltékov či Aztékov len s Mexikom a Guatemalou. Salvádor je v tomto ohľade na okraji záujmu, pritom je tu najmenej päť výnimočných archeologických nálezísk.
Napríklad neďaleko mesta Chalchuapa sa nachádza májsky komplex Tazumal, kde nájdete pyramídu veľkú takmer ako pyramída v Chichén Itzá.
V Joya de Cerén sú zase salvádorské Pompeje – mestečko, ktoré erupcia neďalekej sopky Lagna Caldera okolo roku 600 pochovala pod nánosmi lávy, takže pozostatky sú vo veľmi zachovanom stave.
Úchvatné vodopády Cascadas las Pilas. Foto: archív M. Hertlíka
Ale Salvádor je aj krajinou vodopádov. V nádhernej, panenskej prírode nájdete El Chorrerón – kópiu venezuelského Anjelského vodopádu priamo na hraniciach s Hondurasom na severovýchode. No a pár kilometrov od neho sú zase Cascadas las Pilas – malá kópia slávnych brazílsko-argentínskych Iguazú.
Vo viacerých európskych krajinách sa rozšírili hnutia, ktoré sa snažia vysporiadať s negatívnym odkazom koloniálnej éry a vykorisťovaním, čoho následkom je napríklad aj strhávanie sôch „slávnych“ dobyvateľov. Deje sa niečo podobné aj v krajinách Latinskej Ameriky, existuje tu snaha vziať na zodpovednosť španielske koloniálne „vyčíňanie“?
Mnohí obyvatelia prenášajú odkaz vraždenia, rabovania a znásilňovania zo strany španielskych kolonizátorov na ďalšie generácie, ale nemá to takú masovú intenzitu, ako opisujete.
Éru španielskej „conquisty“ zobrazujú viaceré nástenné maľby v Salvádore. Foto: archív M. Hertlíka
Osobne si však myslím, že oveľa väčší problém ako so Španielmi majú domáci obyvatelia s Američanmi a Spojenými štátmi.
Prakticky celé 20. storočie sa USA snažili dostať miestne vlády pod svoj vplyv a takmer v každej krajine boli následkom krvavé revolúcie proti bábkovým vládam dosadeným Američanmi.
Diktátori ako Fidel Castro, Augusto Pinochet, Daniel Ortega, Hugo Chávez či Manuel Noriega sú vlastne produktom USA, keďže sa „zrodili“ s poslaním, aby odstránili americký vplyv a nadvládu vo svojich krajinách.
Pozostatkom tejto éry je americký dolár dodnes používaný ako oficiálne platidlo v mnohých latinskoamerických krajinách a politický systém dvoch politických strán. Akurát na rozdiel od amerického systému ľavice a pravice, respektíve konzervatívcov a demokratov, sú tieto strany vždy orientované buď na spoluprácu s USA alebo proti nej. Typický príkladom je protiamerický Nicolás Maduro a proamerický Juan Guaidó vo Venezuele.
