Reklame sa venuje dve dekády a jej práce boli ocenené na kreatívnych súťažiach od New Yorku po Cannes. Okrem toho môžete hlas Kataríny Kurečkovej poznať aj zo slovenských rádií alebo z dabingu. Moderuje eventy, píše scenáre a články, je autorkou edukatívnej pomôcky v podobe knihy pre deti s názvom Katka a jej Zdravý duch. Aktuálne svoju multifunkcionalitu zdieľa ako kreatívna riaditeľka PS:Digital.
Ste moderátorka, copywriterka, cestovateľka, tanečnica balijského tanca aj kreatívna riaditeľka digitálnej agentúry PS:Digital. Ak sa vás niekto spýta, čím sa živíte, aká je vaša odpoveď?
Podľa toho, kto sa pýta a koľko má času. Stručná odpoveď je, že kreatívou. V širšom kontexte sa venujem trom profesným líniám. Aktuálne je tou hlavnou vedenie kreatívneho tímu v PS:Digital, kde pôsobím ako kreatívna riaditeľka.
A tie zvyšné dve?
Druhou časťou sú freelancové projekty, ktoré idú na úkor môjho voľného času, preto sa ich snažím rozumne selektovať. Patrí medzi ne písanie scenárov pre televízie, moderovanie eventov, vymýšľanie či nahrávanie reklám, dabing, transkreácie a adaptácie kampaní pre agentúry v Los Angeles či Londýne. Treťou líniou je pedagogická činnosť na Katedre marketingovej komunikácie Univerzity Komenského v Bratislave, kde si robím externe PhD. Študentov učím dva predmety, digitálnu komunikáciu a kreatívny tréning.
Aká je v tejto sfére situácia v školstve?
Stále v ňom pôsobí množstvo ľudí, ktorí k reálnej praxi nestihli ani „pričuchnúť“. Na jednej strane tomu rozumiem, lebo veda a výskum si vyžadujú množstvo času. No na druhej strane, pre študentov je dôležité učiť sa od ľudí z praxe a nie zo skrípt a kníh, ktoré boli aktuálne v 90. rokoch.
Nie som „šéfinko“
Z článkov, ktoré som si prečítala, to vyzerá tak, že ste človek, ktorý neobsedí na jednom mieste. Máte vôbec typický pracovný deň alebo rutinu?
Neviem, či by som povedala, že „neobsedím“. Skôr dokážem pružne reagovať na výzvy a možnosti, ktoré mi život ponúka, a počúvam svoju intuíciu. Niekde som čítala, že náš život by mal byť ako rieka, pretože ak sa zmení na močiar, stagnujeme a to je začiatok konca. Toho sa držím, aj keď niekedy musím ubrať z dynamiky svojej rieky. Typickú rutinu teda nemám, keďže moje pracovné aktivity sú rôznorodé.
Čo je aktuálne vašou pracovnou náplňou v pozícii kreatívnej riaditeľky?
Vedenie a manažovanie kreatívneho tímu, supervízia procesov, usmernenie a posúvanie kreatívy. Ale stále je to aj ideamaking a copywriting, čomu sa venujem 20 rokov. Nie som „šéfinko“, ktorý len rozdáva úlohy a hodnotí, čo je dobré a zlé. Vymýšľanie a písanie ma stále bavia, aj preto som v minulosti radšej slušne odmietala ponuky na „riaditeľovanie“. No dozrel čas a tento posun beriem ako prirodzené vyústenie príjemnej spolupráce s agentúrou.
Dá sa kreatíva natrénovať?
Stephen King to povedal veľmi výstižne: „S písaním je to ako s cvičením. Keď cvičíte aspoň 15 minút denne s činkami a robíte tak pravidelne 10 rokov, budete mať svaly. Ak budete 10 rokov písať 1,5 hodiny denne, stanete sa dobrým spisovateľom.“ Súhlasím, že prax z nás robí majstra. Pri kreatívnej práci je určite potrebný aj talent, ktorý musíte v sebe objaviť. Alebo vám s tým môže pomôcť aj niekto iný, napríklad pedagóg.
Hra so slovom
Aké vidíte paralely medzi svojou profesiou moderátorky verzus prácu v agentúre, kde sa máte na starosti copywriting?
Obe profesie sú o kreativite, hre s nápadmi a so slovom. Ide o „vyhmatnutie“ podstaty a podanie informácie cieľovej skupine. V ideálnom prípade stručne, zrozumiteľne a nápadito. Pri moderovaní platí, že hovoriť a povedať nie je to isté. A reklama je v tom ešte koncentrovanejšia. Pri moderovaní pomáha hlas, v reklame nápad, wording a vizuál, všetko musí spolu ladiť a dávať zmysel.
Myslím si, že pre ľudí, ktorí sa živia kreatívou, je extrémne dôležité ustrážiť si voľný čas a venovať sa aktivitám, ktoré im robia radosť. Potrebujeme mať otvorenú hlavu, nasávať nové podnety.
S moderátorskou kariérou ste začínali ako 15-ročná. Ako sa k tomu stredoškoláčka dostane?
Vďaka mojej slovenčinárke som už na základnej škole veľa písala, recitovala a moderovala v školskom rádiu. Potom som si jedného dňa otvorila telefónny zoznam a vytipovala si rozhlasové stanice v Košiciach. Najskôr som zavolala do Top rádia, kde mi dali čítať detské rozprávky. To bola moja prvá práca a dodnes mám odloženú prvú korunu, ktorú som si tam zarobila. Po nejakom čase mi to nestačilo, tak som zavolala do Rádia Kiks, že by som chcela moderovať. Najprv sa ma snažili odbiť, keďže som mala pätnásť, ale nakoniec ma hodili do vody a ja som plávala. Prvé vysielanie mi dali na Valentína 1997, štvorhodinovku s vtedy 30-ročným kolegom. Ten z toho nebol vôbec nadšený, čo mi dal v éteri pocítiť. Nedala som sa a hneď potom mi ponúkli tri vlastné relácie do týždňa.
Majú túto priebojnosť mladí ľudia v sebe aj dnes? Ako to vnímate z pozície pedagogičky?
Študenti sú rôzni, no mňa tešia hlavne tí, ktorí sú angažovanejší a veľa sa pýtajú. Príjemným zistením je, že veľa mojich študentov už niekde pracuje. Buď v neziskovkách, alebo pomáhajú kamarátom spravovať sociálne siete, tvoria rôzny obsah a podobne. V takýchto prípadoch to nie je o tom, že si musia odsedieť prednášku, ale oni chcú naozaj vedieť, ako to funguje v praxi. A vedia oceniť, že im o tom rozpráva človek, ktorý to aj reálne robí.
Čo robíte, ak sa nedarí vymyslieť dobrú kampaň?
Dobrá kampaň chce dobrý brief a dobrý nápad. Ten nechodí na povel alebo na počkanie. Niekedy si ho musím poriadne vysedieť, inokedy mi napadne v kaviarni, na toalete alebo aj na surfe. Ak to nejde, pomáha mi, ak aspoň na chvíľu vypnem a robím niečo iné. Zmením prostredie, idem sa prejsť, zašportujem si, zaplávam… Alebo vybehnem do kina, divadla, galérie. A ak to dovolí termín, vrátim sa k tomu neskôr, s čistou hlavou. Myslím si, že pre ľudí, ktorí sa živia kreatívou, je extrémne dôležité ustrážiť si voľný čas a venovať sa aktivitám, ktoré im robia radosť. Potrebujeme mať otvorenú hlavu, nasávať nové podnety. Aj preto sme si nedávno urobili teambuilding kreatívneho oddelenia vo viedenskom múzeu Albertina.
Ocitla som sa na Bali
Ako predchádzate pri tomto nasadení vyhoreniu?
Myslím, že mi pomáha moja všetrannosť a tiež šťastie na kolegov, s ktorými sa dokážem dohodnúť na podmienkach spolupráce tak, aby som stíhala nielen pracovať, ale aj žiť. Keď som už bola unavená z reklamy, tak som sa na istý čas vrátila do rádia, kde to už však funguje úplne inak ako kedysi. Veľa vecí je striktne daných a priestor na kreativitu je pre povinné jazdy značne limitovaný. Neplánovala som návrat do reklamy na plný úväzok, ale mala som to šťastie, že ľudia so mnou chceli robiť a boli ochotní vyjsť mi v ústrety.
Ako ste si teda rozložili prácu?
Tak, že som pracovala 3 dni v agentúre, mala som víkendovú show v rádiu a ešte aj dostatok času na tancovanie, jogu aj dabingy. To bolo v roku 2015, keď som stretla kamarátku, ktorá sa vrátila zo študijného pobytu v Indonézii. Povedala mi o štipendiu, ktoré malo napríklad aj takéto podmienky: žiadny manžel, žiadne deti a vek do 35 rokov. Všetko som spĺňala, tak som si podala žiadosť. Vybrali ma a ja som sa ocitla na Bali, kde som študovala balijský tanec a umenie na Indonézskom inštitúte umení v Denpasare.
Ak raz niekto okúsi život v Indonézii, ako sa mu vracia späť?
Indonézia nebola nikdy mojou vysnívanou destináciou. Ale keď som dostala štipendium, povedala som si, že prišiel čas spoznať aj tento kút sveta. Najskôr som žila v Denpasare, kde bola aj škola, moji spolužiaci mali väčšinou okolo 25 rokov a cítila som značný generačný rozdiel. Na ostrove sa mi začalo páčiť až po niekoľkých mesiacoch, keď sme sa s kamarátkou viac rozcestovali. A definitívne vtedy, keď som sa presťahovala bližšie k oceánu a začala surfovať. Ostrovný život v kombinácii škola, tanec, surf, joga a freelance mi vtedy vyhovoval. Keď prišla možnosť predĺžiť si štúdium o ďalší rok, využila som ju. Opäť som dostala štipendium, tak si vravím: „Bali si ma chce ešte nechať, zostávam.“
Kedy ste sa teda vrátili?
Po troch rokoch, v máji 2018. Vtedy som pracovala ako teamleader pre jednu agentúru a taká bola dohoda. Plus som pár dní po návrate moderovala ďalší ročník galavečera Zlatého klinca, čo je najvýznamnejšia súťaž kreativity v reklame. Návrat bol celkom drsný. Hlavne preto, že na Bali som trávila 99 percent času vonku, v tropickej prírode, obklopená kokosovými palmami, ryžovými políčkami a voňavými kvetmi. Keď som sa vrátila do sivej Bratislavy a agentúrneho života, celkom rýchlo som pochopila, že takéto prenastavenie mi úplne nesedí. Opäť som začala viac freelancovať a 4 mesiace v roku som trávila prevažne na Bali. Vydržalo mi to do covidu.
Niekde som narazila na to, že ste zostali „zaseknutá“ v Japonsku.
Cestovačku po Japonsku som si naplánovala pol roka dopredu na marec 2020. Letela som tam z Bali, kde som nechala kufre aj počítač. V tom čase som dopísala detskú edukatívnu knižku a odovzdala všetky kapitoly. S kamarátkou sme sa stretli v Tokiu 12. marca a práve vtedy sa zatvoril takmer celý svet. Naše veľvyslanectvo nám radilo okamžite odletieť do Londýna a čakať na repatriačný let, no my sme sa nakoniec rozhodli zostať a cestovať.
Bolo to dobré rozhodnutie?
Bolo to to najlepšie, čo sme mohli urobiť! Japonsko je bezpečná a neuveriteľne zorganizovaná krajina. Najkrajšie obdobie sakúr sme zažili bez návalu turistov, keďže krajina sa úplne uzavrela. Na Slovensko sa nám podarilo vrátiť priamo z Tokia, len pár hodín pred povinnou karanténou v Gabčíkove. Počítač z Bali mi domov doniesla známa a po kufor som si bola tento rok. Keď sa počas pandémie stopli všetky pracovné projekty, rozhodla som sa oprášiť svoj starší nápad na PhD. Napísala som si projekt, šla na príjimačky a zobrali ma.
Elasticita času
Čo ste sa naučili počas svojho pôsobenia v Ázii?
To, že sa dá žiť aj inak, ako sme zvyknutí. Vďaka štúdiu som mohla spoznať ľudí, kultúru a krajinu hlbšie a intenzívnejšie ako bežný turista. Mala som čas a mohla som preniknúť do života Balijčanov, čo považujem za to najvzácnejšie. Ich nastavenie pre prítomnosť je veľmi inšpirujúce. Napríklad o čase hovoria, že je elastický, to znamená, že sa nikdy nikde neponáhľajú. Aj ich jazyk reflektuje ich štýl života, nepoznajú budúci ani minulý čas, iba prítomný.
Ako aktuálne vyzerá váš cestovateľský život?
Počas pandémie to bolo smutnejšie, ale keďže sa mi podarilo byť v roku 2020 aj na Bali, aj v Japonsku, nabilo ma to na dlhší čas. Nastavila som sa tak, že nejaký čas nebudem cestovať, a viac som sa venovala práci a štúdiu. Keď sa začiatkom tohto roku opäť otvorila Indonézia, odletela som po kufor a dva mesiace som odtiaľ pracovala a učila online. Som veľmi vďačná, že spolupracujem s chápavými a otvorenými ľuďmi, s ktorými sa dokážem dohodnúť aj na takýchto výjazdoch. Bez vzájomnej dôvery by to nešlo, cením si ju.
Práca z pláže je nereálna
Dá sa vôbec pracovať na pláži? Občas to vyzerá tak, že sa tento spôsob práce glorifikuje.
Vždy sa zasmejem, keď vidím fotky nejakého instagramového „pracanta“ z pláže za počítačom. Ja sama som takto nikdy nepracovala, ani som nikoho podobného nevidela. Na pláži v trópoch je veľmi teplo a vlhko, všade samý piesok, ktorý naozaj nechcete mať v počítači. A navyše, vďaka silnému slnku na obrazovke nič nevidíte. Ja najradšej pracujem na terase tichej kaviarne, za stolom, v tieni, s výhľadom na ryžové políčka. Vyhľadávam skôr pokojnú atmosféru s minimom ľudí, takže nie som vôbec coworkingový typ.
Ako vidíte svoje plány do budúcnosti? Respektíve ste človekom, ktorý plánuje?
Moje plány mi prídu s odstupom času dosť úsmevné. Väčšina z nich nevyšla. Na druhej strane vyšlo to, čo som vôbec neplánovala. Presne tie „náhody“, ktoré vám vstúpia do života, keď ich vôbec nečakáte. Ak by mi niekto napríklad povedal, že raz budem tancovať na Bali, iba by som sa na tom zasmiala. Ale čo sa týka práce, rada by som posúvala vpred kreatívne oddelenie v agentúre a pracovala na pekných projektoch, ktoré majú zmysel. A samozrejme, že si plánujem dokončiť PhD., zostávajú mi ešte 3 roky. Potom sa možno budem viac venovať pedagogickej práci, lebo zisťujem, že ma začína čoraz viac baviť.