5. decembra 2019

Stretnutie so študentkou žurnalistiky Veronikou Greinerovou prebiehalo v kaviarni, kde si bez rozmýšľania objednala svoju obľúbenú čokoládu so šľahačkou. Aj preto by len málokto uhádol, že športovkyňa, ktorá v lete na majstrovstvách sveta v street workoute získala tretie miesto, kedysi zápasila s nábehom na anorexiu. 

„Dostať sa do Moskvy bol môj najväčší sen,“ hovorí bronzová medailistka. V roku 2015 sa išla prvýkrát pozrieť na majstrovstvá Slovenska v street workoute, kde sa jej prihovorila viacnásobná víťazka Simona Mátéová. „Žmurkla na mňa, nech makám,“ smeje sa Veronika. O pár mesiacov nato začala súťažiť a minulý rok postúpila do Moskvy spoločne so Simonou.

Prvé majstrovstvá sveta však Veronike nevyšli. „Ešte som sa potrebovala oťukať,“ konštatuje športovkyňa. „Mala som veľkú trému. Myslím si, že aj preto som skončila šestnásta z dvadsiatich dievčat.“ Tento rok už však môže povedať, že je vo svojej kategórii tretia najlepšia na svete.

Fitnes burnout je skutočným problémom.
Tu je 7 stratégií, ako sa mu vyhnúť, prípadne ho poraziť

V Moskve pritom súťažila so zraneným lakťom. „Doteraz nechápem, ako som mohla niektoré prvky predviesť bez bolesti. Zrejme za to mohol adrenalín,“ zamýšľa sa Veronika. Zostavu si súťažiaci vytvárajú sami, nezvyknú mať trénerov. Taktiež sa nemusia držať presne stanovených cvikov a osnov ako gymnasti. „Keď sa chcem dopracovať k nejakému triku, cestujem za skúsenými ľuďmi alebo pozerám videá,“ opisuje športovkyňa.

Dostať sa na majstrovstvá sveta do Moskvy bol Veronikin sen, odkedy začala so street workoutom. Na druhý pokus sa jej napriek zraneniu podarilo získať tretie miesto. Foto: archív Veroniky Greinerovej

Street workoutu sa venuje celoročne, na česko-slovenských súťažiach už dokonca zasadá aj do poroty. „Akrobatické prvky na zemi hodnotíme málokedy. Zostavy street workoutu sa robia na hrazdách a bradlách, prípadne na prenosných bradielkach, takzvaných stalkoch,“ vysvetľuje.

V 19 rokoch napísala knihu o boji s anorexiou.
Vytvorila aj vlastný projekt a chodí rozprávať do škôl

Vo voľnom čase okrem toho pomáha s cvičením niekoľkým klientom. „Muži chcú zvyčajne nabrať svalovú hmotu a ženy, ktoré sa mi ozvali, paradoxne, tiež. Som za to vďačná, lebo kedysi som mala rovnaký problém. Nemohla som pribrať,“ hovorí Veronika. Vzápätí priznáva, že kedysi pribrať ani nechcela.

Čím chudšia, tým „krajšia“

„Pri výške 175 centimetrov som mala 46 kíl,“ spomína na obdobie, ktoré trvalo od pätnástich do sedemnástich rokov. Lekári jej diagnostikovali nábeh na anorexiu. „Každá takáto porucha má psychický pôvod. Už v detstve som sa veľmi podceňovala a cítila sa škaredá. Doma to navyše nebolo ružové,“ opisuje terajšia študentka žurnalistiky.

To, že málo je, si uvedomovala. „V podstate ide o formu sebapoškodzovania. Človek si myslí, že je škaredý, a preto sa týra. A čím viac to robí, tým viac je akoby šťastnejší.“ Až s odstupom času prišla na to, že je to nezmysel. „Keď si človek ubližuje, zraňuje aj ľudí, ktorí ho majú radi.“ Vtedy ju však nezastavilo ani vypadávanie vlasov, suchá pokožka, vytŕčajúce kosti, málokrvnosť či problémy so sústredením sa v škole. „Našťastie som však nikdy neodpadla,“ dodáva.

Od pätnástich do sedemnástich rokov bojovala s nábehom na anorexiu. Pri výške 175 centimetrov mala len 46 kíl. Pribrať sa jej podarilo vďaka cvičeniu, odhodlaniu a vytrvalosti. Foto: Ján Kiripolský

Otec sa jej snažil pomôcť, zaviedol ju aj k psychologičke. „Bola som u nej dvakrát. Raz som za celú hodinu povedala dokopy tri slová,“ spomína športovkyňa. „Nebola som taká otvorená ako teraz, nevedela som zo seba dostať svoje myšlienky a pocity.“ Na otázku, či sa porovnávala s ostatnými dievčatami, odpovedá bez rozmýšľania. „Keď má niekto takúto poruchu, nie je možné, aby sa neporovnával. Každého vidí v lepšom svetle, než je on sám.“

Veronika konštatuje, že človek si musí podobnou chorobou prejsť, aby jej naplno porozumel. „Vtedy mozog totiž funguje úplne inak,“ uvádza. „Napríklad raz som na fyzike stála pred tabuľou a rifle na mne úplne viseli. Najlepšia kamarátka mi povedala, že to vyzerá katastrofálne. Mne však v hlave znelo iba to, že som chudá, a čím viac som chudá, tým je to krajšie.“

Nedávno jej zas iná kamarátka opísala moment, keď si všimla, že Veronika začala cvičiť a tie isté rifle na nej vyzerali výborne. „Vtedy by som tento komentár brala tak, že asi mám veľký zadok. Dobre, že mi to povedala až teraz,“ konštatuje žurnalistka.

Jedno dno stačilo

Z nábehu na anorexiu sa dostala práve vďaka každodennému cvičeniu. „Zistila som, že asi nič ma nenapĺňa tak ako pohyb,“ hovorí Veronika. Do posilňovne začala chodiť v sedemnástich. „Trvalo mi zhruba rok a pol, kým som nabrala základnú silu. Potom to išlo stále lepšie a už som sa od toho nemohla odtrhnúť.“

Keď natrafila na street workoutové videá, netušila, čo je to za šport, ale okamžite sa jej zapáčil. „Kamaráti ma vzali na otvorenie ihriska do Šenkvíc a od augusta 2015 je podobná workoutová plocha aj v Seredi,“ približuje svoje domáce začiatky.

Na základnej škole mala z telesnej dvojky. V roku 2017 ako trénerka spolupracovala s Valentínou Sedilekovou na projekte Chuť žiť. V rámci neho opisovala v školách svoj boj s anorexiou a radila, ako začať s cvičením a ako sa ideálne stravovať. Foto: archív Veroniky Greinerovej

Práve v Seredi spoznala Valentínu Sedilekovú, ktorá tam v roku 2017 opisovala svoj boj s anorexiou. „Keď spúšťala projekt Chuť žiť, ozvala sa mi, či mám záujem spolu s ňou prednášať na rôznych slovenských školách,“ spomína Veronika. Na starosť si vzala tréningovú a výživovú časť. Obe dievčatá sa však v rámci osvety zdôverili aj so svojimi osobnými príbehmi. Neskôr im chodili správy od žiačok, ktoré mali podobné problémy, ale nechceli o nich hovoriť verejne.

„Napísali mi štyri dievčatá. Väčšinou chceli rady ohľadom cvičenia. Popravde ma to tešilo, lebo vtedy som mala aj iné starosti a psychiku som nechcela veľmi rozoberať,“ priznáva Veronika. Teraz by však vedela reagovať aj na otázky tohto typu. O svojom nábehu na anorexiu hovorí s nadhľadom a nemyslí si, že sa ešte niekedy ocitne v podobnej situácii. „Jedno dno stačilo,“ usmeje sa.

Nepomôže ani Gucci

Samozrejme, anorexiu môžu mať aj muži. „Oni však o tom hovoria menej,“ hovorí Veronika ako vysvetlenie, prečo dostala správy len od dievčat. V princípe by im poradila to isté. „Snažte sa nájsť potraviny, ktoré vám chutia, a pomaly si k nim budujte vzťah,“ odporúča. „U mňa to boli ryby, cottage cheese, ovsené vločky a biele jogurty.“ Ochuteným jogurtom sa vyhýbala a doteraz neje takmer žiadne ovocie. „Možno to mám zafixované ešte z toho obdobia. Skôr si dám túto horkú čokoládu ako ovocie plné fruktózy.“ Takisto sa vyhýba espressu, lebo ho píjavala každé ráno, aby aj bez jedla mala energiu na celý deň.

Odkedy si prestala myslieť, že menej kíl sa rovná väčšej kráse, všíma si na ľuďoch najmä ich držanie tela. „A tiež celkovú postavu, lebo na nej sa odráža životný štýl človeka,“ dodáva. Na ulici sa však predsa len otáča najmä za dievčatami, ktoré vyzerajú ako ona kedysi. „Viem z nich vycítiť, že majú problém. Vždy si ich v dave všimnem skôr, než hocikoho iného,“ uvádza.

Odkedy Veronika (vpravo) prekonala nábeh na anorexiu, na ulici si vždy všimne dievčatá s podobným problémom. Ich psychiku môžu negatívne ovplyvňovať aj reklamné slogany fitnes centier. Foto: Simona Lacková

V Bratislave neušli jej pozornosti ani reklamné plochy fitnes centier Fitinn s nápisom Keď si tučný, nepomôže ti ani Guči. „Teraz som sa zasmiala. Ale pred šiestimi rokmi by som sa rozplakala.“ Podobné výroky totiž nevplývajú len na ľudí s nadváhou, ale aj na osoby s poruchami príjmu potravy. „Je to dobrá motivácia iba pre tých, ktorí vedia, ako to chápať. Citlivé povahy to nezvládnu. Mne by vtedy bolo ľúto samej seba,“ myslí si športovkyňa.

Pri práci už neobsedí

Na základnej škole mala Veronika dvojky z telesnej výchovy, sama sa vtedy považovala za drevo. Vždy jej však išli dátumy, aj počas tohto rozhovoru vie všetky udalosti presne zaradiť. „Dvadsiateho siedmeho júla boli majstrovstvá v Moskve a dvadsiateho siedmeho augusta som obhajovala bakalársku prácu,“ prezrádza žurnalistka. Už v ôsmej triede presne vedela, čím chce byť, zapochybovala, iba keď začala cvičiť. „Zvažovala som aj fakultu telesnej výchovy a športu, no moja prvá voľba vyhrala.“

Street workout však jej výber povolania predsa len ovplyvnil. „Zistila som, že práca s hlasom ma baví viac, než niekoľkohodinové sedenie za počítačom.“ Aj teraz, keď má napísať článok, snaží sa na to využiť čas strávený cestovaním vo vlaku, aby nemusela byť bez pohybu dvakrát dlhšie. „Od veľmi dlhých slohov, ktoré som vytvárala na gymnáziu, prechádzam na rozhlas. Je dynamickejší a hlasom vie človek povedať niekedy oveľa viac než prostredníctvom textu,“ myslí si študentka.

Popredné umiestnenia v street workoutových súťažiach pomohli Veronike zvýšiť sebavedomie, no na úspechoch si nezakladá. Športu sa venuje jednoducho preto, lebo ho miluje. Foto: Marián Kališ

Napriek tomu na písanie pravdepodobne nikdy nezanevrie. Pomáhalo jej aj počas nábehu na anorexiu. „Doteraz mám zápisky z obdobia, keď mi ‚šibalo‘. A pokojne tam dajte ‚šibalo‘, lebo je to tak,“ hovorí Veronika. „Viedla som si denník, do ktorého som si zapisovala všetko, čo som zjedla. Pri niektorých dňoch mám poznačenú iba polovicu jablka, vodu či žihľavový čaj, pričom tú žihľavu som si sama natrhala.“

S odstupom štyroch rokov hodnotí, že najdôležitejšie je mať zdravé sebavedomie. „V tejto oblasti som na tom oveľa lepšie ako kedysi. Určite za to vďačím aj súťažiam, ale úspechy nie sú všetko,“ uzatvára.

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk