17. mája 2021

Švédsky psychiater a bloger Anders Hansen napísal dve veľmi úspešné knihy o tom, ako funguje ľudský mozog a ako sa stal zajatcom mobilov a sociálnych sietí. V tej prvej s názvom „Dobehni svoj mozog“ vysvetľuje, prečo na naše myslenie tak blahodarne vplýva fyzická aktivita a najmä beh. V druhej s názvom „Zachovaj si zdravý rozum“ zase ukazuje, ako naše hlavy padli do zajatia mobilných telefónov. Oba úspešné tituly spája jedna kľúčová vec, ľudský mozog biologicky funguje stále tak, ako u našich predkov pred 10-tisíc rokmi a na moderný spôsob života sa nestihol prispôsobiť. Čo s tým vieme urobiť?

Kedy ste si po prvý raz uvedomili, že hoci žijeme v digitálnom svete, náš mozog stále funguje, akoby sme behali po savane a lovili potravu?

Ako dvadsiatnik som čítal zopár kníh od Jareda Diamonda, napísaných z evolučnej perspektívy. Pomaly mi začalo dochádzať, že svet áut, počítačov, lacného fastfoodu a globálneho cestovania sa nám zdá veľmi prirodzený len preto, že je to jediný svet, ktorý sme kedy videli.

Realita je odlišná?

Keď som si postupne uvedomil, že tento svet predstavuje len 0,01 percenta času, ktorý na planéte strávil Homo sapiens, a spojil som si tento fakt s veľmi pomalým tempom evolúcie, kde zmeny trvajú desaťtisíce rokov, pochopil som, že z biologického pohľadu mentálne stále žijeme na savane.

Reklama

Ako to ovplyvňuje naše správanie?

Vezmime si našu posadnutosť kalóriami, ktorá nás chránila pred smrťou hladom. Biologicky by sme mali zjesť všetko, čo nám príde do cesty. Tu však vzniká problém vo svete „prázdnych“ kalórií. Rovnaké porovnanie platí aj pre stavy úzkosti, s ktorými sa v praxi často stretávam.

Sú úplne normálnymi reakciami. Akurát 99,9 percenta našej histórie sme zomierali pri nehodách, infekciách či hladom. Vtedy boli tieto stavy nevyhnutné na prežitie. V súčasnosti žijeme v bezpečnom svete, len úzkosti v nás pretrvali.

Takže nie je divné prežívať pocity úzkosti?

Čudné je, ak ich nemáte. Keď som si to uvedomil, začal som svojim pacientom vysvetľovať, že „s nimi nie je nič v neporiadku“. Že nemajú chorobu. Majú obranný mechanizmus, ktorý je v nich silnejší ako v niekom inom. Mechanizmus, ktorý nám pomáha prežiť. Áno, trpia tým. Ale vieme to riešiť. Terapiou. Liekmi. Cvičením.

Pomohlo to?

Keď som sa pokúsil opísať problém ako obranný faktor, sňal som tým časť stigmy spojenej s duševnými chorobami. Ľudia pochopili, že „nie sú pokazení“. Je dôležité, aby si neosvojili takýto osobný naratív, že sú „mentálne poškodení jedinci“. Pre niektorých ľudí v tom bola skrytá hodnota.

Prvá kniha Andersa Hansena „Dobehni svoj mozog“ sa stala bestsellerom. Foto: Forbes

Zrodení na cvičenie

Vaša prvá populárna kniha Dobehni svoj mozog opisovala, ako behanie pomáha nášmu mozgu. Rád beháte?

Nikdy som nebehal rád. Napriek tomu behám. Hrám tenis, futbal. Nie profesionálne, len pre zábavu. Ale keď nehrám, tak behám. Jednoducho preto, že sa potom oveľa lepšie cítim.

Ako ste prišli na myšlienku prepojiť behanie a duševné zdravie?

Skrslo to vo mne na základe mnohých štúdií, ktoré ukazovali, aké mimoriadne dôležité je cvičenie pre naše mentálne funkcie. Pre krátkodobú i dlhodobú pamäť. Pre našu schopnosť sústrediť sa, pre kreativitu. V zásade všetky kognitívne funkcie sa počas či po skončení cvičenia zlepšili.

Ukázala vám niečo i prax?

Medzi pacientmi na psychiatrickej klinike som začal sledovať, že tí, ktorí cvičili, sa už nevracali. Nevidel som ich po polroku opäť s ďalšou depresiou. Pomyslel som si, že možno to chráni pred depresiou. Potom som začal prechádzať vedecké štúdie a ukázalo sa, že je to tak.

Ako ste sa vtedy pozerali na cvičenie?

Mal som pocit, že cvičenie sa začalo stotožňovať so športovaním. Stalo sa životným štýlom. Pestovali ho športujúci ľudia. Uvedomil som si, že tieto dve veci sú pritom odlišné.

Ľudia sú predurčení na to, aby cvičili. Hovoril som si, že športovanie a súťaženie si túto prirodzenú ľudskú aktivitu trochu ukradli. Preto som v knihe chcel poukázať na efekty fyzickej aktivity na mozog. Ako zlepšuje našu pozornosť, pamäť či kreativitu.

Žiadna zázračná tabletka

Prečo vlastne cvičenie tak prospieva našim kognitívnym funkciám?

Reklama

Táto otázka bola dôvodom, prečo som do problému vniesol evolučný kontext. Pretože je ozaj čudné, že sa naša pamäť alebo pozornosť cvičením zlepšujú. Nie je to veľmi prirodzené. Potom som si uvedomil, že práve keď sa naši predkovia pohybovali, potrebovali svoje kognitívne funkcie najviac.

A to je zrejme hlavný dôvod, prečo náš mozog funguje lepšie, keď sa hýbeme. Ak by sa mozog vyvinul pre dnešný svet, najlepšie by fungoval pred obrazovkou počítača, nie? Ale na to sme sa nevyvinuli. Vyvinuli sme sa, aby sme prežili v savane.

Čo ste si pomysleli, keď ste začali vysvetľovať naše súčasné problémy tým, že predkovia lovili v savane?

Spočiatku som váhal. Nevedel som, či ľudí písaním o savane a kamennej dobe neodradím. Ukázalo sa však, že táto perspektíva zaujala veľa ľudí. Treba byť skutočne opatrný, pretože evolučnou teóriou by ste mohli vysvetľovať takmer úplne všetko. Preto som sa snažil písať len o veciach, kde som našiel dôkazy, ktoré túto myšlienku potvrdzovali.

Čo vás pri písaní kníh najviac prekvapilo?

Hĺbka efektu cvičenia. V zásade všetky kognitívne funkcie sa zlepšili. To som nečakal. A druhá vec, pomyslel som si, že keby to bola nejaká tabletka, ktorá má takéto účinky, určite by som o nej vedel.

Čo tým myslíte?

Napríklad na Stanforde robili štúdiu, ktorá ukázala, že divergentné myslenie, čo je v zásade naša schopnosť brainstormovať, sa hodinu po cvičení zlepšilo o 50 percent. To je neuveriteľný efekt. A to sa týka len kreativity. Okrem toho máte lepšiu koncentráciu, pamäť.

Jediný dôvod, ktorý mi napadá, je, že v tom nie sú žiadne peniaze. Keby za tým výsledkom bola nejaká farmaceutická firma a jej tabletka, vedeli by sme o tom. Bola to však len prechádzka. Možno Nike alebo Adidas by mohli predávať tenisky a nazvať ich „podpora kreativity“, ale očividne to nespravili.

Ľudia nakoniec cvičiť začali…

Pred siedmimi rokmi, keď som knihu písal, som tipoval, že o 20 rokov by väčšina ľudí mohla cvičiť preto, aby si zlepšila mentálne funkcie. Vyzerá to, že budem mať pravdu. Vo Švédsku prebehol prieskum a tretina Švédov povedala, že cvičí pre mentálne efekty. Bolo zrejme len otázkou času, kedy sa tieto informácie stanú súčasťou všeobecných znalostí. Ale vtedy nimi neboli.

Mozog v zajatí mobilov

Pri všetkých lákadlách digitálneho sveta – budú deti ešte cvičiť namiesto hrania počítačových hier a prezerania sociálnych sietí?

Hneď na začiatok si treba povedať, že najhodnotnejšou vecou v dnešnom svete nie je zlato, dolár či dokonca akcie Tesly. Je ňou ľudská pozornosť. A niekoľko spoločností sa stalo najhodnotnejšími a najziskovejšími v histórii vďaka tomu, že si túto pozornosť uchmatli.

Samozrejme, sú to sociálne siete a digitálne spoločnosti. Ako to spravili? Nuž, zneužili niektoré zraniteľné miesta, ktoré v nás evolúcia zanechala. To, ako funguje mozog. Ako odmeňuje neistý výsledok. Dospelí teraz na mobiloch trávia denne tri až štyri hodiny. A pandémia to ešte zhoršila.

Deti sú na mobiloch ešte dlhšie…

Áno, možno päť až šesť hodín. A hlavný problém, možno s jednou výnimkou, nie je samotné pozeranie do mobilu. Problémom je, že čas strávený na mobile nás oberá o možnosť robiť veci, ktoré nás chránia. Prestávame cvičiť a hýbať sa. Prestávame spať toľko, koľko sme zvykli.

Prečo je to také nebezpečné?

Musíme si uvedomiť, že sme v tomto veľmi zraniteľní. Naša pozornosť je veľmi krehká. A to je mimoriadne cenné. Vezmite si cukríky. Nemôžete ich mať v triede. Nefungovalo by to. Každé dieťa by ich chcelo zjesť. Až kým by nedostalo cukrovku.

Presne to isté platí pre pozornosť. Nemôžeme dovoliť, aby nám ju len tak brali. Dospelým i deťom. Lebo na to doplatíme. Potrebujeme reguláciu. Najmä pri deťoch a sociálnych sieťach. To je môj názor.

Reguláciu?

Tento problém sa sám nevyrieši. Ak však začneme naň poukazovať, začnú sa veci meniť. Vo Švédsku boli aj názory, že deti trávia toľko času na mobiloch, pretože sa im to páči a vedia, čo je pre ne dobré. Tento argument neberiem. Nemôžete mať všade vyložené cukríky a všetky ich zjesť a hovoriť, že je to pre vás dobré. To predsa očividne nie je pravda.

Druhá kniha „Zachovaj si zdravý rozum“ ukazuje, ako na náš mozog pôsobia mobilné telefóny. Foto: Forbes

O rizikách mobilov na mozog ste písali v druhej knihe Zachovaj si zdravý rozum.

Áno, pretože napríklad vo Švédsku bežala debata, či môžu mať deti v triede mobil. Podľa mňa nie, pretože ich pozornosť je mimoriadne krehká. Ako ľudia sa vieme sústrediť len na jednu vec. Ak skáčeme z jednej veci na druhú, náš mozog nefunguje dobre. V skutočnosti nie sme dobrí v multitaskingu.

Uvedomme si, že mostom medzi tým, čo čítame, počujeme či vidíme a našou pamäťou je naša pozornosť. Ak sa nesústredíme, nezapamätáme si. A keďže mobily sú také skvelé v uchmatnutí našej pozornosti, nemyslím si, že by ich deti mali mať v triede. Môžeme mať na vyučovaní iné digitálne nástroje, ale mobily nie.

Technológie nám kradnú schopnosť sústrediť sa

Dokážu sa ľudia regulovať sami?

Musíme si uvedomiť, že sme biologicky poháňaní oveľa viac, ako si myslíme. Keď si myslíme, že robíme racionálne rozhodnutia, často si len spätne racionalizujeme niečo, čo nám naše inštinkty hovorili od začiatku.

Ako sa to prejavuje pri mobiloch?

Mobily „hackli“ mechanizmus, ktorý máme v sebe hlboko zakódovaný. A tí, ktorí si myslia, že ich nehacknú, sú často najzraniteľnejší. Niektorí ľudia si to uvedomujú. Vedia, že nemôžu mať stále oči na mobile, pretože si uchmatne ich pozornosť. A tí budú, prirodzene, víťazmi.

A čo ostatní?

Žijeme v dobe, keď nám mnoho zamestnaní vezme automatizácia a umelá inteligencia. Trh práce sa zmení a mnoho pozícií zmizne. Tie, ktoré pretrvajú, si budú zrejme vyžadovať koncentráciu. Je iróniou, že najcennejší produkt súčasnej spoločnosti, naša schopnosť sústrediť sa, nám kradnú práve nové technológie.

Čo s tým spraviť?

Myslím, že treba o tom hovoriť. Aby si to každý uvedomil. Učitelia, deti, jednotlivci. Nehovorím, že mobily sú zlé. Samozrejme, že nie sú. Sú nástrojmi, ktoré nám pomáhajú nájsť užitočné informácie, spájajú nás. Musíme však pochopiť, že sme boli hacknutí, a to spôsobom, aký tu nikdy nebol. A že budeme platiť za to, koľko času na nich trávime.

Aký máte osobný recept na udržanie koncentrácie? Napríklad pri písaní knihy.

Máme v Štokholme knižnicu, kde pracujem. Mobil mám zamknutý v skrinke. Nie som pripojený na internet. Zistil som, že to funguje. Ak sedím doma, neviem si pomôcť. Kontrolujem facebook, e-maily. Keď sa potrebujem sústrediť doma, nemám mobil v tej istej miestnosti. Nemám ho ani v spálni, kúpil som si klasický budík. Samozrejme, mobil používam, o to nejde. Len sa snažím regulovať ako.

V knihe ste spomenuli, že sa vám v posledných rokoch ťažšie čítajú náročné knihy…

Milujem čítanie. Za život som prečítal veľa kníh. A potom som pred pár rokmi spozoroval, že sa mi ťažšie čítajú komplikovanejšie knihy. Zvykol som ich jednoducho preskočiť. Bolo mi to ľúto. Bolo to moje hoby. Veľmi ma bavilo a veľa mi dávalo.

Potom som zistil, že veľa ľudí má podobnú skúsenosť. Začal som mobil odkladať do inej miestnosti a už znova dokážem čítať.

Ako sa dobre učiť

Čítate aj veci cez digitálne zariadenia?

Čítam aj online obsah. Ak je to však ozaj dobrý článok, skopírujem si ho do wordu, aby som neskákal na iné odkazy. Robím to však len s ozaj dobrými vecami, ak sa do nich chcem skutočne zahĺbiť. Pomáha mi to.

Dáva nám digitálny obsah rovnakú hodnotu pri učení sa ako fyzický?

Nie. Ukázalo to viacero štúdií. Keď ľudia čítajú text vo fyzickej knihe a ten istý na tablete, dokonca aj ako PDF, naučia sa viac z fyzickej verzie. Nevedia viac detailov, ale lepšie rozumejú kontextu.

Prečo?

Nikto nevie. Ale tento efekt tam je. Špekuluje sa, že pri čítaní fyzickej knihy si uchovávate nejaké špeciálne referencie. Pamätáte si, že niečo bolo na nejakej strane, že to bolo hore a podobne. Zdá sa, že je lepšie čítať fyzické knihy.

Ukazujú sa podobné črty aj pri iných činnostiach?

Tiež som videl štúdie, ktoré potvrdzovali, že je lepšie písať si poznámky perom na papier než priamo do počítača. Tiež lepšie chápete kontext. Nikto nevie prečo. Špekuluje sa, že pri písaní na papier musíte myšlienky sprocesovať ešte raz.

Pri ťukaní do klávesnice to nefunguje. Tieto poznatky sú veľmi dôležité pre školy a vzdelávanie. Práve preto nemôžeme automaticky povedať, že digitálne nástroje sú dobré prostriedky na vzdelávanie len preto, že sú nové. Musíme sa pozerať na dáta.

Veľa sa diskutuje aj o tom, aký vplyv bude mať pandémia na túto generáciu detí. Myslíte si, že budú v poriadku?

Väčšina áno. Je to podobné, ako pri vplyve digitálnych médií. Lenže sú aj také deti, ktoré v poriadku nebudú. Najmä tie zraniteľnejšie. Napríklad pri sociálnych médiách sa zdá, že majú negatívny vplyv najmä pri dievčatách v tínedžerskom veku.

Sociálne životy

Chlapci sú menej zraniteľní?

Mladí chlapci vo Švédsku väčšinu času trávia hraním počítačových hier, čo samo osebe zrejme neškodí. Škodí však to, že nerobia iné veci, ktoré by inak robili.

U dievčat je však problém, že sa ustavične porovnávajú na sociálnych sieťach. A vzniká u nich pocit, že nie sú také dobré ako iné. Tento pocit ovplyvňuje ich náladu a pohodu.

Je neprestajné porovnávanie sa jednou z najviac nebezpečných stránok sociálnych sietí?

Vytvára zdroj pocitu úzkosti. Samozrejme, vždy sme sa porovnávali s inými ľuďmi. Na tom nie je nič nové. V minulosti sme sa však porovnávali s malou skupinou ľudí, zrejme nie väčšou ako stovka jedincov. Ak ste brali do úvahy len rovesníkov, tak to boli maximálne desiatky.

V čom sa situácia zmenila pre poslednú generáciu?

Prišla globalizácia a prostredníctvom reklamy a podobných vecí sa porovnávame s čoraz viac a viac ľuďmi. Skutočný problém však je, že to robíme tri, štyri či päť hodín denne. To v nás podnecuje úzkosť, najmä u tínedžerov a špeciálne u dievčat. Musíme s tým niečo spraviť.

Vidíte takéto problémy aj u vašich pacientov?

Som psychiater pre dospelých. Chodia ku mne len pacienti starší ako 18 rokov. Čo však vidím, je prudký nárast počtu ľudí, ktorí majú problémy so spánkom. Najmä mladých.

Užívanie liekov na spanie vo Švédsku explodovalo. Za dve dekády sa počet ľudí, ktorí majú problémy so spánkom, zvýšil o 1 000 percent. Nikto presne nevie, čo je príčinou. Ale obrazovky sú určite jednou z nich.

Čo s tým robiť?

Tým, ktorí majú problémy so spánkom, vždy zdôrazňujem, že skôr, ako čo len pomyslia na tabletky, nech si kúpia klasický budík. A telefón nenosia do spálne. Takmer denne príde za mnou pacient, ktorý tvrdí, že tým vyriešil svoj problém. Stačilo tak málo. Nefunguje to u každého, ale u mnohých áno.

Prebieha revolúcia aj v inteligentných hodinkách či náramkoch. Dokážeme vďaka nim hacknúť spánok?

Nemyslím si, že by sme mali merať svoj spánok. Potreba spánku je dosť individuálna. Zväčša treba spať sedem až osem hodín. Niekomu stačí šesť a niekto potrebuje deväť. Dôležité však je, že ak sa cítite oddýchnutí, potom ste spali dosť. To vám žiadna aplikácia nepovie.

Nemyslím si, že by ste mali svoj spánok optimalizovať. Jednoducho ho potrebujete. A nie sú žiadne nástroje, ktoré by váš spánok zefektívnili alebo urýchlili.

Smartfóny, inteligentné hodinky. Čo príde ďalšie?

Samozrejme, smartfóny sú podľa mňa len začiatok. Uvidíme čoraz sofistikovanejšie nástroje a cesty, ako uchmatnúť našu pozornosť. Bude výsledkom, že pri obrazovkách budeme o pár rokov tráviť desať, dvanásť hodín denne? Dúfam, že nie. Ale môže to k tomu smerovať.

Preto potrebujeme detailnú debatu o výhodách a nevýhodách digitálnych médií. Ale tá debata nesmie byť poplašná. Potrebujeme skrátka odprezentovať vedecké poznatky, ktoré stále pribúdajú. Toto je najväčšia a najrýchlejšia zmena v ľudskom správaní v našej histórii.

Nikdy sme tak zásadne nezmenili naše správanie za jednu dekádu, ako za tú poslednú. Preto veda nestíha reagovať. Pribúda však stále viac a viac dát, ktoré ukazujú vplyv času tráveného pred obrazovkou na kognitívne funkcie. Ovplyvňuje to spánok a ďalšie funkcie. Musíme to riešiť.

Ako odhacknúť mozog?

Ak sa pozrieme na vývoj za posledné storočie, dokážeme nájsť rozumný spôsob, ako sa vyrovnať s digitálnym svetom?

Je to na nás. Neexistuje prirodzená cesta. Ak nastolíme debatu o výhodách a nevýhodách digitálnych médií a vtiahneme do nej viac ľudí, potom dostaneme aj lepšie produkty. Som si tým istý.

Ak však o tom hovoriť nebudeme a necháme veci na prirodzenú voľbu, čiže sa my prispôsobíme technológii, potom prídu produkty, ktoré si z nášho času budú brať ešte viac. Preto je dobré, že sa táto debata už rozbehla.

Späť k pevným linkám sa azda nevrátime…

Je veľmi dôležité zdôrazniť, že sa nemáme otáčať späť k nejakej analógovej nostalgii. Pointou je, že sa nemáme prispôsobovať technológii. Technológia sa má prispôsobovať nám. Musíme požadovať lepšie produkty. Musíme dať najavo náš názor činmi. Ak sa nám nepáči, čo dostávame, tak používajme niečo iné.

Vidno pokrok. Firmy ako Apple nám dávajú nástroje, aby sme videli, koľko času trávime pred obrazovkou…

Áno. A tento pokrok prišiel práve po diskusiách, ktoré sa začali pred pár rokmi. Nezrodí sa sám od seba. Tim Cook, CEO Apple, povedal, že ak sa na obrazovku pozeráme viac, ako sa pozeráme niekomu inému do očí, robíme niečo zle. To je veľmi zaujímavé.

Chlapík, ktorý vedie spoločnosť zarábajúcu najmä na tom, že sa pozeráme do obrazoviek, jednu z najziskovejších firiem v histórii, hovorí, aby sme ich produkty až toľko nepoužívali.

Takže „Big tech“ prechádza premenou?

Robia niečo. Ale musia robiť viac. A keď sa pozriete, čo sa dialo v USA pri prezidentských voľbách, na nepokoje v Kapitole, zistíte, akí zraniteľní sme v prípade dezinformácií a konšpiračných teórií.

Potom prišiel tlak na technologické firmy, aby s tým niečo robili. A teraz sa veci menia. Ešte v roku 2016 Mark Zuckerberg vyhlásil, že je nezmysel čo len uvažovať o tom, že Facebook môže ovplyvniť voľby.

To sa určite zmenilo.

Týmto firmám zvoní budík, ktorý upozorňuje, ako ich produkty ovplyvňujú spoločnosť i jednotlivcov. A my musíme túto debatu udržiavať v civilizovanej podobe. Tak získame produkty, ktoré nám nebudú kradnúť každú minútu našej pozornosti. Najmä nie deťom.

Treba však priznať, že ako ľudia predsa často vieme, čo pre nás nie je dobré. Napriek tomu to robíme. Prečo?

Pretože tie mechanizmy sú v nás hlboko zakódované. V knihe Dobehni svoj mozog som uviedol príklad. Sledovali mozog potkanov, keď zaznel istý signál. Po tóne sa pustil džús. Niekoľkokrát sa to zopakovalo.

Takže potkan počul zvuk a potom prišiel džús. Keď sledovali činnosť mozgu potkana, videli nárast dopamínu po začutí signálu. Tón v zásade povedal, že niečo dôležité sa chystá. Takže mozog musí dávať pozor.

Ako presne pokus fungoval?

Ak sa po tóne dostavil džús len niekedy, v priemere zhruba v polovici prípadov, nie však pravidelne, ale náhodne, dopamín v mozgu vystrelil ešte vyššie. Z logického pohľadu je to veľmi čudné. Prečo máme radi neistý výsledok?

Pravdepodobným dôvodom je, že väčšina výsledkov v prírode je z definície stochastická. Neviete, či na strome bude ovocie, keď naň leziete. Neviete, či bude lov úspešný, keď sa naň vydávate.

Takže príroda chce, aby sme neprestali loviť?

Potrebujeme motiváciu, aby sme robili veci, ktoré nemajú istý výsledok. Tento istý mechanizmus podporuje aj gamblerstvo. Väčšina ľudí ho zvláda, ale niektorí s tým majú problém. Pretože tieto mechanizmy sa vyvíjali milióny rokov a sú mimoriadne silné.

A digitálny svet ich využíva proti nám?

Facebook, Instagram a Twitter ich používajú. Ak zavesíte fotografiu na Instagram a váš priateľ ju označí srdiečkom, nemusíte to hneď uvidieť. Instagram môže túto informáciu podržať a distribuovať ju tak, aby ste mali motiváciu vziať si mobil a pozrieť sa, či náhodou nepribudol nový „lajk“.

Môžeme s tým niečo spraviť?

Je to naše hacknutie. Preto sú Google, Facebook či Instagram také hodnotné. Prišli na to, ako hacknúť ľudský dopamínový systém. A potom môžu pritiahnuť celú našu pozornosť. A preto aj ovládli celý reklamný trh.

Pretože majú našu pozornosť, keďže hackli veľmi silný mechanizmus v nás. Neuvedomujeme si presne, koľko z nášho správania závisí od biologických síl a mechanizmov, ktorým ani nerozumieme.

Aké sú dôsledky?

Uvedomujeme si, že nemôžeme mať všade cukríky, alkohol alebo hracie automaty. Sme voči nim zraniteľní. Rovnako si musíme uvedomiť, že sme zraniteľní voči mechanizmom, ktoré nám berú našu pozornosť. Rovnako voči dezinformáciám či konšpiračným teóriám. Preto ich neustále nemôžeme mať okolo seba. Bude to mať následky.

Čo teda prakticky urobiť môžeme?

Musíme sa viac učiť. Ak sa naučíme viac o tom, ako bol náš mozog hacknutý, potom s tým niečo budeme chcieť spraviť.

A čo sa máme naučiť?

Vezmite si napríklad samotné učenie sa. Mostom medzi pamäťou a svetom je pozornosť. Ak sa nesústredíme, nenaučíme sa. Nedávno som videl veľkú štúdiu v časopise Nature, ktorá sledovala správanie sa mladých vo veku 18 až 26 rokov.

Tí, ktorí často multitaskovali na sociálnych médiách, sa sústredili horšie ako tí, ktorí digitálne médiá používali oveľa striedmejšie. Vedci sledovali, ako sa hýbali oči po obrazovkách a videli, že „multitaskeri“ boli roztržitejší. Najmä však ich pamäť nefungovala rovnako dobre.

Takže cestou k zmene je pochopiť viac?

Presne tak. Aj pri vplyve cvičenia na mozog sa mi potvrdilo, že najlepšie je ukázať ľuďom fakty. Pretože ak im začnete hovoriť, že majú robiť to a to, spustia kognitívne filtre a prestanú vás počúvať. Ak však ukážete relevantné informácie, to môže byť dôležitá motivácia k zmene.

Čiže z vášho pohľadu, aká je najdôležitejšia informácia, ktorú by ste chceli prezentovať?

Chcel by som zdôrazniť, aby si ľudia uvedomili, že oni nie sú zákazníci Facebooku, Instagramu či Twitteru. A aby si nemysleli, že Facebook je platforma, ktorá im umožňuje zdieľať informácie a obrázky. To jednoducho nie je presné. My sme produkty Facebooku. Naša pozornosť je produktom. A tú sa snažia získať a predať zadávateľom reklamy.

Facebook nemá žiadny zákaznícky servis, kam by sme sa ja alebo vy mohli obrátiť. Pretože my nie sme zákazníci. Sme produkty. Preto prebieha bitka medzi týmito firmami o to, kto získa ešte viac našej pozornosti. A sú v tom stále lepší a lepší. A preto my trávime na digitálnych zariadeniach stále viac a viac času.

Nerobíme to preto, že by sme vďaka tomu platili účty. Možno to samo osebe nie je také nebezpečné. Problémom však je, že tým prichádzame o tie skutočne dôležité veci pre naše mentálne zdravie. Ako je fyzická aktivita, spánok a skutočné sociálne vzťahy.

Rozhovor vyšiel vo februárovom magazíne Forbes.

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?