Umelá inteligencia mala ľuďom uľahčiť prácu, no výskumy ukazujú aj jej odvrátenú stránku: zamestnanci, ktorí ju využívajú najviac, častejšie čelia vyhoreniu. K tomu sa pridáva nekonečný prúd upozornení, správ a digitálneho obsahu, na ktorý naše mozgy nie sú pripravené.
Ešte jedno upozornenie. Ešte jeden rozhovor s chatbotom. Ešte jedno video, reklama, podcast, e-mail, epizóda seriálu, správa či novinka. Naše mozgy nie sú prispôsobené na prijímanie a spracúvanie takého množstva obsahu. Budujeme spoločnosť zahltenú podnetmi, ktorej hrozí systémové vyhorenie.
S Nataliou Hatalskou, jednou z popredných poľských odborníčok na sledovanie trendov a zakladateľkou inštitútu infuture.institute, ktorá práve dokončila svoju tretiu knihu, sa rozprávam počas jej večernej prechádzky. Snaží sa na ňu vyraziť po celom dni strávenom pozeraním do obrazoviek.
„Keď mám stretnutie, ale nemusím sedieť pred počítačom, radšej idem von,“ vysvetľuje. „Po niekoľkohodinových stretnutiach s rôznymi agentmi AI sa tiež snažím čítať papierové knihy. Zvyčajne sú to poviedky, ktoré až ‚bolia‘. Veľmi emotívne príbehy, aké dokáže napísať iba človek, pretože ich sám prežil. Musím však priznať, že čítanie mi ide čoraz ťažšie. Mám problém sústrediť sa. Aby som mohla čítať, musím vedome odfiltrovať všetky podnety.“
Hatalska si z telefónu vymazala väčšinu aplikácií a poznámky si píše ručne. Keď pracovala na svojej poslednej knihe, začala siahať po knihách iných autorov o tom, ako písať. Premýšľala, prečo ju zrazu zaujala práve táto téma, keď predtým po takýchto tituloch nikdy nesiahala. Uvedomila si, že okolo nej je toľko obsahu vytvoreného umelou inteligenciou, až sa začala obávať, že prestane písať ako človek a nasiakne uhladeným syntetickým jazykom.
„Problém je v tom, že AI nie je technológia, ktorá by nám umožňovala takzvané kognitívne odľahčenie (cognitive offloading). Nie je teda predĺžením nášho mozgu ako napríklad telefón. Podľa teórie filozofa Andyho Clarka, ktorý tento pojem vytvoril, telefón odľahčuje našu myseľ, pretože jej uvoľňuje priestor tým, že za nás uchováva časť informácií, napríklad telefónne čísla. Umelá inteligencia však robí presný opak. Spôsobuje preťaženie, pretože musíme neustále kontrolovať, či hovorí pravdu. Tento jav označujeme ako kognitívne preťaženie (cognitive overload),“ hovorí Hatalska.
Prvé roky spolužitia súčasných rozvinutých spoločností s umelou inteligenciou odhalili prekvapivú cenu, ktorú v doterajších analýzach potenciálnych prínosov a strát takmer nenájdeme. Celková bilancia je zložitejšia a diferencovanejšia, než sme si mysleli. Excelovú tabuľku treba aktualizovať.
Vedci z Kalifornskej univerzity v Berkeley tento rok zverejnili výsledky etnografického výskumu. Na základe pozorovaní a rozhovorov v technologickej firme s dvesto zamestnancami zistili, že AI pracovné zaťaženie vôbec neznížila. Práve naopak, rozšírila okruh úloh, na ktoré si zamestnanci trúfali a ktoré boli ochotní prevziať.
Autori výskumu vysvetľujú, že identifikovali tri mechanizmy, ktoré zintenzívňujú prácu.
Po prvé, ľudia sa začali púšťať do úloh, ktoré predtým patrili niekomu inému alebo ktoré by sa predtým nepodujal urobiť vôbec nikto. Rozšíril sa tak okruh činností, ktoré zamestnanci považovali za „moju prácu“.
Po druhé, keďže AI uľahčuje začínanie aj pokračovanie v úlohách, práca sa začala vkrádať aj do prestávok. Ľudia zadávali AI pokyny počas obeda, pred stretnutiami alebo večer, len čo im niečo napadlo.
Po tretie, zamestnanci sa čoraz častejšie venovali viacerým veciam naraz. Spúšťali AI na pozadí, zatiaľ čo sami kontrolovali kód, pripravovali dokumenty alebo sa zúčastňovali na stretnutiach. Niektorí dokonca súčasne spúšťali viacerých agentov AI.
Vzniká tak začarovaný kruh: väčšie možnosti vedú k vyššej produktivite, tá následne k vyšším očakávaniam a tie zasa vytvárajú tlak na ďalšie zvyšovanie výkonu.
AI prispieva k vyhoreniu
Minulý rok platforma sprostredkúvajúca zákazky Upwork a výskumná spoločnosť Workplace Intelligence uskutočnili prieskum medzi 2 500 ľuďmi z krajín, kde sa hovorí po anglicky – od USA po Austráliu. Zapojili sa doň vrcholoví manažéri, zamestnanci aj freelanceri. Všetci opýtaní museli pri práci používať počítač aspoň občas.
Až 77 percent vedúcich pracovníkov zaznamenáva prínosy zavedenia umelej inteligencie a zamestnanci tvrdia, že vďaka nástrojom založeným na AI sú o 40 percent produktívnejší. Zamestnanci, ktorí AI využívajú najlepšie, sú však zároveň najviac vyhorení. Tento problém sa týka až 88 percent ľudí v tejto skupine. Navyše dvakrát častejšie uvažujú o odchode z firmy, čo súvisí s tlakom vyplývajúcim z priveľkého množstva povinností.
Práve zamestnanci, ktorým by šéfovia najradšej udelili titul zamestnanca mesiaca a možno ich odmenili aj prémiou za mimoriadny výkon, sa všetkých týchto pôct nemusia dočkať. Jednoducho odídu – unavení, preťažení a vyhorení.
V prieskume Upworku uskutočnenom o rok skôr, keď sa AI len začínala vkrádať do našej práce a každodenného života, priznalo až 81 percent vedúcich pracovníkov, že sa ich požiadavky na zamestnancov za uplynulých 12 mesiacov zvýšili.
„AI nám nepochybne poskytuje nástroje, ktoré nám môžu pomôcť pri práci a skrátiť čas strávený pred počítačom. Na druhej strane však tieto informácie musíme nejako spracovať, prebrať, skontrolovať a usporiadať podľa seba. Vzápätí máme ďalší projekt, úlohy sa prekrývajú, robíme niekoľko vecí naraz a dostávame sa do režimu neustáleho spracúvania obsahu. A všetko sa to deje veľmi rýchlo,“ hovorí Justyna Żejmo, psychologička, terapeutka a vedecká výskumníčka, autorka viacerých kníh vrátane titulu Pokojný mozog.
„Je to trochu ako situácia, keď pred nás niekto vysype puzzle a my ich máme rýchlo poskladať, hoci ani nevieme, aký obraz majú vytvoriť. Z kúskov teda narýchlo poskladáme akúsi kôpku a odovzdáme ju. AI prispieva k tomu, že máme hlavy plné informácií, ktoré do seba logicky nezapadajú. Mozog tieto údaje nevyhodnotí ako dôležité, preto ich netriedi ani neukladá do dlhodobej pamäti. V hlave nám jednoducho vzniká smetisko. To môže ľahko viesť k vyhoreniu.“
Problém s opravovaním výstupov umelej inteligencie už dostal aj vlastné pomenovanie – workslop. Termín vytvorila doktorka Kate Niederhoffer, hlavná výskumníčka v platforme osobného rozvoja BetterUp, spolu so svojimi kolegami. Nadväzuje na výraz AI slop, ktorým sa označuje nekvalitný obsah vytvorený umelou inteligenciou – digitálny odpad, hlúpe mémy, pseudoinformačné grafiky či články generované umelou inteligenciou.
V prípade workslopu ide o nekvalitné výstupy AI, s ktorými sa stretávame v práci, napríklad keď nám ich posielajú kolegovia. Na prvý pohľad vyzerajú dobre, napokon sa však ukážu ako nezmyselný text, ktorého spracovanie si vyžaduje našu energiu, intelektuálne úsilie aj čas.
Od workslopu k brainrotu – dážď nekvalitných výstupov AI
Z minuloročného prieskumu BetterUp a Stanfordovej univerzity, ktorý sa uskutočnil medzi zamestnancami v Spojených štátoch, vyplýva, že 41 percent respondentov dostalo za uplynulý mesiac workslop. Odhadujú, že v priemere 15 percent obsahu, ktorý dostávajú, tvoria práve takéto materiály. Vyrovnať sa s ich dôsledkami im zaberie v priemere takmer dve hodiny. Prieskum navyše ukazuje, že workslop má aj výrazné emocionálne náklady.
Tento problém zrejme nezmizne, pretože chyby sú súčasťou fungovania súčasných modelov AI. Navyše sa časom môže zintenzívniť takzvaný rekurzívny jav. Ďalšie modely umelej inteligencie sa totiž budú čoraz častejšie trénovať na dátach, ktoré predtým vytvorila samotná AI. Je to ako kopírovanie kópie. Kvalita sa postupne zhoršuje. Týka sa to všetkého obsahu, ktorý bude umelá inteligencia produkovať. Keď vstúpime na internet, budeme sa topiť v oceáne odpadu. Možno v takejto realite už dokonca žijeme.
Z údajov spoločnosti Graphite Growth vyplýva, že podiel obsahu na internete vytvoreného umelou inteligenciou už prekročil polovicu. „Syntetický obsah nás zaplavuje a ľudia mu čoraz ochotnejšie zverujú svoje schopnosti,“ upozorňuje Natalia Hatalska. „Pozorujem to každý deň na LinkedIne, kde čoraz viac príspevkov vyzerá ako skopírované rozhovory s AI.“
Čoraz rýchlejšie pribúdajú aj klasické nekvalitné výstupy umelej inteligencie, medzi nimi takzvané brainroty, čo v doslovnom preklade znamená hniloba mozgu. Najznámejším príkladom sú zrejme takzvané talianske brainroty, ktoré minulý rok ovládli internet. Ide o mémy so surrealistickými postavami, ako sú Ballerina Cappuccina, Tralalero Tralala či Bombardiro Crocodilo.
Internet sa navyše začína zapĺňať dezinformáciami generovanými umelou inteligenciou. Spoločnosť NewsGuard, ktorá monitoruje dôveryhodnosť informácií, zaznamenala v roku 2023 existenciu 49 spravodajských webov, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou vytvorila takmer výlučne umelá inteligencia. V polovici tohto roka už za obsahové farmy využívajúce AI označili 3 700 webových stránok.
Problém starší ako AI
Podobná situácia je aj v umení, čo dobre ilustrujú údaje platformy na streamovanie hudby Deezer. Kým na začiatku roka 2025 pribúdalo denne 10-tisíc skladieb vytvorených umelou inteligenciou, v polovici roka ich bolo deväťkrát viac.
Podľa prognózy výskumnej spoločnosti IDC má celkový objem dát na svete v rokoch 2025 až 2029 rásť v priemere o astronomických 25 percent ročne. Na konci tohto obdobia by mal dosiahnuť 527 zettabajtov, teda \(10^{21}\) bajtov. Umelá inteligencia pridáva ďalšiu vrstvu k zahlteniu podnetmi, ktorému čelí súčasný človek.
Tento problém je však, samozrejme, starší než masové rozšírenie umelej inteligencie.
V roku 1980 predstavoval priemerný objem prijatého mediálneho obsahu na jedného človeka v USA 9,8 gigabajtu. Vypočítali to výskumníci z Kalifornskej univerzity v San Diegu. V roku 2008 to už bolo 33,8 gigabajtu, čo predstavuje nárast takmer o 250 percent. Pokúšať sa odhadnúť, čo sa odvtedy zmenilo, pomocou tejto metriky nemá zmysel. Medzitým sa rozvinuli technológie a smartfóny spolu s kultúrou neustálej dostupnosti zmenili spôsob, akým prijímame informácie. Dnes nie je problémom iba množstvo informácií, ktorým musíme čeliť, ale aj spôsob, akým sa k nám dostávajú.
Informácie nám totiž servírujú po malých lyžičkách, pričom sa k nám naraz naťahuje množstvo rúk. Týmito drobnými dávkami sú napríklad zbytočné upozornenie v telefóne, hlučné video na Instagrame, blikajúca reklama, ktorá sa objaví počas čítania článku, otravné oznámenie o súboroch cookies či polarizujúce tvrdenia v podcaste, ktorý nám hrá v pozadí.
Všetci dnes bojujú o sekundy našej pozornosti. Technológie, ktoré sa o nás až prehnane starajú, sa nás neustále na niečo pýtajú a ponúkajú nám predplatné, newslettery či akcie. „Ahoj, môžeme ťa na chvíľu vyrušiť?“, „Náš asistent ti rád pomôže!“ alebo „Vážený používateľ, rešpektujeme tvoje súkromie!“ Internet sa zmenil na hlučný, neustále klepotajúci bazár.
Online aj offline priestor sú neustále znečisťované hudbou. Algoritmy na sociálnych sieťach využívajú naše prvotné inštinkty, aby sme ešte chvíľu scrollovali. Kanonáda vibrácií v telefóne nám nedá pokoj ani vtedy, keď sa snažíme sústrediť. „Kto zase píše?“, „Čo môže chcieť?“, „Už sa začala tá vojna?“
Justyna Żejmo: „Naše mozgy nie sú prispôsobené na prijímanie takého množstva informácií, aké dnes každý deň dostávame. Treba si uvedomiť, že mozog v skutočnosti neslúži na premýšľanie, ale na ochranu života a zdravia. Je naším bodyguardom, ktorý musí mať neustále oči všade. Čím viac vecí sa deje, tým ostražitejší musí byť. Ak tomuto nášmu ochrancovi doprajeme chvíle ticha, keď je podnetov menej, dokáže sa zregenerovať a následne pracovať efektívnejšie. Ak však musí neustále niečo spracúvať, je vyčerpaný. Objavuje sa zvýšená ostražitosť, precitlivenosť a napätie. Neskôr sa toto zahltenie podnetmi môže premietnuť do psychických a psychosomatických ochorení.“
Pre mozog je prirodzené ticho
Z evolučného hľadiska je pre náš mozog prirodzeným stavom ticho, zatiaľ čo podnety predstavujú niečo výnimočné. Ľudstvo toto poradie obrátilo. Predvoleným stavom je hluk a ticho v nás vyvoláva nepohodlie. Vidno to vo výskumoch, ale aj pri rodinnom stole. Len čo nastane ticho, začne nám byť trápne.
Koľko upozornení denne dostávame? V prieskume medzi tínedžermi z roku 2023 dosiahla mediánová hodnota 237 upozornení denne, uvádza nezisková organizácia Common Sense Media. Účastníci si zobrazili alebo reagovali približne na štvrtinu z nich. Maximálny počet doručených upozornení presiahol 4 500 a počet prečítaných 1 200. Účastníci vyťahovali telefón a kontrolovali ho v priemere 51-krát denne, pričom počet kontrol sa pohyboval od dvoch do 498.
V meraní, ktoré uskutočnili výskumníci z Oregonskej univerzity, Google Research a Verily na vzorke 10-tisíc dospelých a ktorého výsledky zverejnili minulý rok, bol medián počtu odomknutí telefónu 41-krát denne. Treba však mať na pamäti, že toto číslo nezahŕňa všetky pohľady na obrazovku. Veda – napríklad výskum psychológov z Floridskej štátnej univerzity – pritom naznačuje, že už samotné zobrazenie upozornenia zhoršuje plnenie úlohy vyžadujúcej pozornosť, a to aj vtedy, keď po telefóne nesiahneme. V experimente malo podobný účinok ako písanie SMS alebo telefonovanie.
Ďalšie meranie, ktoré uskutočnil Microsoft v roku 2025, približuje dynamiku tohto javu a ukazuje, ako vlna správ a vyrušení naberá na sile. Používatelia na celom svete dostávali denne v priemere 153 správ v aplikácii Teams, čo predstavuje medziročný nárast o šesť percent. V strednej a východnej Európe tento nárast presiahol 20 percent. Pokiaľ ide o e-maily, denne sme ich dostávali v priemere 117. Pozornosť vzbudzuje výrazný nárast hromadných správ rozosielaných najmenej 20 príjemcom, ktorý dosiahol sedem percent.
Zabijak multitasking
Pri takomto množstve podnetov sa naším zvykom stalo neustále prepínanie medzi úlohami.
Najrozsiahlejší výskum tohto problému uskutočnila profesorka Gloria Mark, psychologička z Kalifornskej univerzity v Irvine. Už roky sleduje zmeny v schopnosti sústrediť sa. Skúma, ako dlho sa ľudia venujú určitej úlohe, kým prejdú k niečomu inému, napríklad ku kontrole e-mailu. Na začiatku 21. storočia to bolo v priemere 2,5 minúty. Dnes je to už len 40 sekúnd. Háčik je v tom, že väčšina úloh trvá dlhšie než 40 sekúnd. Znamená to, že svoju pozornosť presúvame k novým veciam, skôr než dokončíme tie predchádzajúce.
Ide o známy multitasking, ktorý ešte pred časom vychvaľovali manažéri posadnutí výkonom, no dnes má čoraz horšiu povesť. Najväčší problém multitaskingu spočíva v tom, že je jednoducho ilúziou, akýmsi korporátnym prízrakom, ktorý v skutočnom svete neexistuje.
„Princíp selektívnej pozornosti spočíva v tom, že mozog si dokáže vybrať, na čo sa sústredí, a ostatné podnety ignorovať. Preto multitasking v skutočnosti neexistuje. Určitá forma je možná iba vtedy, keď je druhá vykonávaná činnosť automatická, napríklad keď skúsený vodič šoféruje auto,“ hovorí Justyna Żejmo.
„Ak si však činnosti vyžadujú sústredenie, dokážeme medzi nimi iba preskakovať. Mozog to stojí veľa energie a naša produktivita počas dňa výrazne klesá. Výsledkom je, že začneme štyri veci, ani jednu nedokončíme a sme unavení, akoby sme prekopali hektár pôdy. Navyše nás zaťažuje vedomie, že sme nič nedokončili. A už sa nedokážeme ani sústrediť. Keď však vykonávame jednu činnosť po druhej, mozog nemusí neustále prepínať, a preto nespotrebúva toľko energie.“
To, že prepínanie medzi úlohami stojí čas a že tieto náklady rastú spolu so zložitosťou úloh, preukázali okrem iného experimenty vedcov z Michiganskej univerzity a amerického Federálneho úradu pre letectvo. Podľa odhadov jedného z autorov môžu aj krátke prerušenia sústredenia spôsobené prepínaním medzi úlohami pohltiť až 40 percent produktívneho času človeka.
Zahltenie podnetmi však predovšetkým škodlivo vplýva na naše zdravie. Výskumov, ktoré to potvrdzujú, je množstvo. Spomeňme preto aspoň rozsiahlu metaanalýzu vedcov z Univerzity v Trevíri z roku 2023. Analyzovali v nej údaje od 133-tisíc ľudí zo 117 štúdií. Výsledky ukázali, že informačné preťaženie – teda stav, keď človek už nedokáže informácie primerane spracúvať – súvisí s vyššou mierou stresu, väčšou únavou a vyhorením, častejším vyhýbaním sa informáciám (snažíme sa nevystavovať ďalšiemu obsahu), horším výkonom pri plnení úloh a nižšou spokojnosťou.
Čo sa deje v mozgu, keď sa objaví reklama?
Reakciu mozgu v okamihu, keď narazíme na rušivú reklamu, zaznamenali vo svojom experimente výskumníci zo Západopomoranskej technickej univerzity v Štetíne. Účastníci čítali text, pričom ich čítanie prerušilo 10 reklám, každá v trvaní troch sekúnd. Zmeny v EEG, ktoré vedci pozorovali, autori interpretovali ako prejavy oslabenia koncentrácie a motivácie konať alebo stiahnutia sa. Podľa ich hypotézy mohla táto motivácia súvisieť s pocitom hnevu.
„Príliš veľké množstvo informácií zvyšuje hladinu glukokortikoidov vrátane kortizolu. Nebol by to problém, keby sa to dialo iba občas, my však hovoríme o chronickom napätí. Musíme reagovať na ďalší podnet, skôr než spracujeme ten predchádzajúci. Z dlhodobého hľadiska to vedie k ochoreniam, ako sú úzkostné poruchy či depresia. Trpí aj naša pamäť. Tá má, samozrejme, veľkú kapacitu, no výskumy ukazujú, že aj ona sa môže vyčerpať. Niet sa čo čudovať, že potom máme výpadky pamäti alebo mozgovú hmlu. Navyše sa zvyšuje riziko vzniku demenčných ochorení, napríklad Alzheimerovej choroby,“ hovorí Justyna Żejmo.
Pýtam sa jej, ako sa sama vyrovnáva s preťažením. Aby mozog dostal čas spracovať všetky informácie, Żejmo odporúča tráviť aspoň 15 minút denne v tichu, napríklad v parku. Šum lístia či spev vtákov totiž náš mozog vníma ako neprítomnosť rušivých podnetov. Iné je to s deťmi, ktoré sa hrajú neďaleko.
Takáto štvrťhodina môže byť výzvou, pretože mozog zvyknutý na neustály prísun podnetov bude mať čoskoro potrebu niečo robiť. Účinok sa navyše nedostaví okamžite – môžeme ho spozorovať až po troch až štyroch týždňoch. To je minimum, ktoré by sme mali skúsiť. Ľudia s vážnejším preťažením môžu siahnuť po meditácii, vedomom dýchaní alebo mindfulness.
Digitálna hygiena
Ak pracujeme, mali by sme tak robiť v tichu alebo pri inštrumentálnej hudbe, teda bez slov. Pomôcť môže aj takzvaná hudba na hlboké sústredenie (deep focus music). Ide o skladby s takými frekvenciami, ktoré aktivujú mozgové štruktúry spojené s koncentráciou a pozornosťou. Tvrdý rock či heavy metal nie sú dobrým riešením. Rovnako ani televízor zapnutý v pozadí.
Kľúčová je digitálna hygiena. Zníženie počtu profilov, ktoré sledujeme na sociálnych sieťach – Żejmo ich obmedzila na 11 a priebežne ich obmieňa –, alebo ich používanie v určených časoch nám môže pomôcť obmedziť množstvo podnetov.
Nejde o to, aby sme sa vzdali obsahu, ktorý nám pomáha rozvíjať sa. Dôležité je obmedziť vystavenie všetkým tým menej hodnotným príspevkom, ktoré sa dožadujú našej pozornosti a pre ktoré sa nemusíme dostať ku skutočne kvalitnému obsahu. Mali by sme sa vyhýbať profilom, ktoré sú náročné na spracovanie alebo v nás vyvolávajú určitý druh nepokoja. Psychológovia sa zhodujú, že telefón by mal byť v inej miestnosti. Nemal by ležať na pracovnom stole, dokonca ani v zásuvke.
Povedomie o tomto probléme rastie. Dokonca aj medzi výrobcami technológií, ktorí do svojich operačných systémov pridávajú režim nerušiť. Pribúdajú príručky, ktoré nám majú pomôcť zvládnuť svet zahltený podnetmi. Medzi najznámejšie patria Digitálny minimalizmus Cala Newporta či Dopamínoví otroci Anny Lembke. Problém sa čoraz častejšie objavuje aj v kultúre. Príkladom je kniha Małgorzaty Halber Hluk alebo film Daniela Kwana a Daniela Scheinerta s výstižným názvom Všetko, všade, naraz.
Móda mindfulness, rozmach trhu s meditačnými aplikáciami či retreatovou turistikou sú tiež prejavmi tej istej digitálnej kontrarevolúcie. Pre tých, ktorí túžia po najsilnejších zážitkoch, sú k dispozícii centrá ponúkajúce senzorickú depriváciu.
Vlna odporu voči AI
Zároveň rastie neochota využívať umelú inteligenciu, hoci, samozrejme, zohrávajú úlohu aj iné príčiny než preťaženie. Obzvlášť skeptická je generácia Z, ktorá je od útleho detstva vystavená technológiám a postupne si na ne vytvára závislosť.
„Výskumy ukazujú, že v rozvinutých krajinách, ako sú Nemecko, Holandsko či Poľsko, sa postoj k AI mení. Podiel ľudí s pozitívnym názorom na ňu klesá. Súvisí to s tým, že v Európe, na rozdiel od niektorých krajín globálneho Juhu, kde pretrváva nadšenie, už nastal moment vytriezvenia,“ vysvetľuje Natalia Hatalska.
„Táto technológia sa veľmi rozšírila a už vieme, ako to celé funguje. Nemyslím si však, že mladí ľudia začnú AI nejako masovo opúšťať. Skôr sa stane opak, pretože školy mladých na používanie umelej inteligencie vôbec nepripravujú. Ak nezakážeme používanie AI deťom mladším ako 16 rokov, budeme pokračovať v smere k takzvanému neverskillingu, teda neschopnosti mladých ľudí osvojiť si niektoré kompetencie, napríklad čítanie či písanie,“ dodáva.
Budujeme spoločnosť zahltenú podnetmi, ktorej hrozí systémové vyhorenie, únava a duševné otupenie. Už pred dvoma desaťročiami ich s pôsobivou intuíciou vykreslil Mike Judge vo svojom filme Idiokracia.
Ponorení až po uši v kortizole a dopamíne, ohlušení reklamou, s krvou podliatymi očami a v neustálom naháňaní sa za upozorneniami, správami, mémami, prázdnymi rečami, názormi a nekonečným prúdom krátkych videí nemôžeme čakať, že za nás niekto stlačí tlačidlo stíšenia. Prst na tejto spúšti máme my sami.
Článok vyšiel na forbes.pl.
