Rudolf Sikora nepatrí k umelcom, ktorí mlčia v tichu svojich ateliérov. Kto ho pozná, vie, že keď raz začne rozprávať, je ako mohutná nezastaviteľná rieka. A rozhodne nepatrí ani k umelcom, ktorí si v zrelom veku povedia, že svoju výpoveď o svete už definitívne uzavreli alebo že sa chcú stíšiť a spomaliť.
Keď sa stretávame v malej bratislavskej galérii súčasného umenia Space na výstave s názvom Zrada!, prevedie nás medzi vystavenými dielami a všetko na nich živo komentuje. Slovami kurátora výstavy Juraja Čarného, Sikorove diela hovoria o „nezodpovedných politikoch, ktorí nás a naše deti pripravujú o budúcnosť“ a sú jeho „nekompromisným komentárom k dobe, ktorú žijeme“.
Rudolf Sikora naprieč tvorbou systematicky využíva rôzne znaky ako výkričníky, šípky, hviezdičky či kríže, ktoré ešte viac umocňujú naliehavosť jeho výpovede.
Rudolf Sikora: The World First! Forever! (2025)
Rudolf Sikora: The World First! Forever! (2025)
Archív RS
Rudolf Sikora: SKAZA! (2026), video v objekte 30 meniacich sa tvárí diktátorov 20. storočia, spolupráca: Tomáš Marušiak
Rudolf Sikora: Multimediálny objekt Slovenská tieseň (2025-2026), Skladba: Dorota Nvotová, Videofilm: Marek Šulik
Rudolf Sikora: Multimediálny objekt Slovenská tieseň (2025-2026), Skladba: Dorota Nvotová, Videofilm: Marek Šulik
„Veď sa pozrite, kam spejeme! Vraždenie slobodnej Ukrajiny už piaty rok eskaluje a slovenský premiér poklonkuje Kremľu! ‚Globálni lídri‘ civilizácie spolupracujú na vykorisťovaní všetkého živého: prírody, živočíšnej ríše, dôstojnosti a tvorivosti človeka… Tak čo budeme robiť? Sklopíme hlavy a budeme ticho?“ pýta sa Rudolf Sikora ako večný revolucionár s neodmysliteľnou čiernou čiapkou s pripnutými odznakmi odkazujúcimi na nežnú revolúciu a ponovembrové občianske hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN).
A aby toho nebolo málo, koncom tohto roka si naplánoval ešte jednu revolúciu. V Považskej galérii umenia v jeho rodnej Žiline mu 19. novembra otvorili výstavu k jeho osemdesiatke s názvom Proti izmom Revolúcia!.
To, na čo Rudolf Sikora upozorňoval a pred čím varoval vo svojich dielach už na začiatku svojej tvorby, dnes vyznieva ešte oveľa naliehavejšie. Systematicky upozorňoval na zodpovednosť človeka za planétu Zem a na krehkosť života v globálnom meradle. O stave planéty a osude ľudstva vo svete, kde sa nebude dať žiť, hovorí s veľkou razanciou dodnes. A hovorí aj o tom, ako málo sa za posledné desaťročia zmenilo naše správanie napriek tomu, že pojem „klimatická kríza“ už dnes nie je žiadnou neznámou.
Dorota Holubová
Rudolf Sikora
„Ako osemdesiatnik som zažil už štyri generácie 20-ročných nadšencov, ktorí najskôr mali energiu aj chuť veci meniť, no postupne ich odhodlanie opadalo, pretože museli riešiť prácu, rodinu, deti, bežný život. Zakaždým prišli na rad iné priority,“ konštatuje.
Na prijímačky s dvesto maľbami
Jeho cesta k umeniu sa začala dávno predtým, ako sa začal zaoberať osudom planéty. Narodil sa v roku 1946 v Žiline a vyrastal v prostredí, kde mal blízko nielen k umeniu, ale aj k vedeckému uvažovaniu. Jeho otec učil matematiku, okrem toho dobre kreslil a spieval.
Aj Rudolf Sikora od detstva kreslil, maľoval a zároveň sa cítil ako doma aj v matematike. Ako prezrádza, zúčastňoval sa matematických olympiád, venoval sa súťažnému spoločenskému tancu aj atletike. „Hádzal som diskom a skákal do výšky,“ spomína.
Neviem, kam to celé speje, ale ak sa konečne nespamätáme a nezačneme konať, nič dobré nás nečaká. Politici sveta, ktorí ignorujú ekologickú skazu, sú nebezpeční pre celé ľudstvo!
Keď sa v roku 1963 hlásil na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, mal iba 16 rokov. Pochádzal totiž z generácie, ktorá v tom období maturovala už vo veku 17 rokov. Na talentové skúšky na vysokú školu si so sebou priniesol približne dvesto prác.
Tam si ho všimol aj Ladislav Vychodil, svetovo uznávaný scénograf, ktorý v tom čase viedol Katedru scénografie na Vysokej škole múzických umení. Práve on si podľa Sikoru všimol jeho matematické aj priestorové uvažovanie a ako člen prijímacej komisie podporil jeho prijatie na maľbu.
Dorota Holubová
Rudolf Sikora
„Vtedy ma prijali zároveň na dva odbory: maľbu na VŠVU a scénografiu, ktorú som navštevoval u Ladislava Vychodila dva roky, kým som definitívne nepresedlal na voľnú maľbu u profesora Petra Matejku,“ spomína Rudolf Sikora. Vďaka dvojročnému štúdiu spoznal aj celú generáciu divadelných tvorcov tohto obdobia, ako sú Marián Labuda, Stano Dančiak, Fero Kovár, Soňa Valentová, Viera Richterová, Emil Horváth, Zuzana Kocúriková, Peter a Pavol Mikulíkovci, Martin Huba, Martin Porubjak, Jozef Ciller a mnohí ďalší.
Do sveta výtvarného umenia tak vstúpil s výbavou, ktorá sa neskôr ukázala ako podstatná: mal schopnosť spájať obraz, priestor a systém s veľkými otázkami ľudstva, planéty či vesmíru.
Svetový umelec bez možnosti vycestovať
Tvorbu Rudolfa Sikoru už viac ako polstoročie poznajú milovníci umenia po celom svete a jeho diela sú v zbierkach mnohých významných svetových inštitúcií. Na Západe jeho tvorbu poznali aj počas normalizácie v 70. rokoch aj napriek tomu, že vtedajší establišment mnohým umelcom vrátane Sikoru nedovolil vycestovať za hranice.
Aj tak sa jeho diela dostávali „von“ – predovšetkým vďaka sieti ľudí, ktorí aj pod prísnym okom režimu dokázali na Západ prepašovať slobodné umenie i v čase politickej neslobody.
Diela Rudolfa Sikoru preto dnes nájdete po celom svete a nielen v Slovenskej národnej galérii či Národnej galérii v Prahe. Sú napríklad vo viacerých múzeách a galériách v Nemecku, vo významných inštitúciách v Spojených štátoch vrátane National Gallery of Art vo Washingtone, Art Institute of Chicago a Museum of Fine Arts v Houstone.
Kumšt z východnej Európy
Napriek drsnej normalizácii v Československu, hoc mal Rudolf Sikora zákaz vystavovať, ako umelec nadobudol medzinárodnú popularitu aj vďaka publikácii Aktuelle Kunst in Osteuropa z roku 1972. Vydal ju nemecký kunsthistorik a výtvarník Klaus Groh. V nej po prvý raz zosumarizoval tvorbu umelcov spoza železnej opony.
archív RS
Rudolf Sikora: Z mesta von III (1970)
archív RS
Obálka knihy Klausa Groha
Zastúpení v nej boli tvorcovia z Československa, Maďarska, Poľska, Rumunska, Juhoslávie a Sovietskeho zväzu. Slovensko v nej okrem Rudolfa Sikoru reprezentovali aj Stano Filko, Július Koller, Alex Mlynárčik a Peter Bartoš. A práve Sikorovo dielo Z mesta von III. z roku 1970 Klaus Groh vybral na obálku tejto kultovej publikácie.
Dôležitú úlohu v jeho umeleckom živote zohral aj argentínsky galerista Jorge Glusberg. Prepašované Sikorove fotografie zväčšoval a v roku 1976 ich vystavil v brazílskom São Paule. Zahraničný záujem tak Rudolfovi Sikorovi prinášal početné pozvania, doma ho však úrady na 18 rokov vylúčili zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov – vtedy oficiálnej autoritatívnej platformy, ktorá zastrešovala pre režim „prijateľných“ umelcov.
Za to obdobie zažil podľa vlastných slov aj viac ako stovku výsluchov na Štátnej bezpečnosti (ŠtB) – práve pre svoje neutíchajúce aktivity. Svoju autentickú tvorbu naďalej rozvíjal: v situácii vnútornej slobody, ktorej sa nikdy nevzdal, rovnako ako jeho generační súputníci z nezávislej alternatívnej scény.
Rímsky klub
Rudolf Sikora ako človek kritický a sčítaný, ktorý si nikdy nebral servítku pred ústa, upadol do nemilosti režimu už koncom 60. rokov, čo vyvrcholilo v novembri 1970, keď spolu s ďalšími umelcami zorganizoval legendárny 1. otvorený ateliér.
K pálčivým ekologickým otázkam sa dostal v čase, keď o nich v komunistickom Československu takmer nikto ešte ani nepočul. „V roku 1968 sa ku mne z Poľska dostali materiály Rímskeho klubu a to, o čom sa v nich písalo, ma okamžite zaujalo,“ vracia sa do minulosti Rudolf Sikora.
Rímsky klub ako nezávislý think tank vznikol v apríli 1968 a upozorňoval na problémy, ktoré dnes označujeme ako ekologická a klimatická kríza. Vtedajšie prostredie na takéto uvažovanie ešte nebolo pripravené. Rudolf Sikora dokonca spomína, že ľudia, ktorým o tom vtedy hovoril, slovo ekológia ani nepoznali a pýtali sa ho, či si ho nezamieňa s ekonómiou.
Zabiješ človeka, zabíjaš vesmír.
Preňho ekológia nebola len módnou myšlienkou. Rudolfa Sikoru zaujímala planéta ako celok aj jej miesto vo vesmíre. Zaoberal sa aj témou úlohy človeka na planéte Zem, v komplexnom, miliardy rokov starom systéme, ktorý nemožno donekonečna drancovať v záujme naplnenia vlastných potrieb.
Dôležitým impulzom v tomto pátraní a objavovaní sa pre neho stala aj štúdia Medze rastu (The Limits to Growth) z roku 1972, ktorú vypracoval tím vedcov z prestížneho Massachusettského technologického inštitútu vedený manželmi Donellou a Dennisom Meadowsovcami a Jørgenom Randersom.
Kto je Rudolf Sikora
Rudolf Sikora patrí k najvýraznejším slovenským výtvarníkom a konceptuálnym umelcom, ktorí reprezentujú česko-slovenskú scénu v medzinárodnom kontexte. Pôsobil aj ako vysokoškolský pedagóg. Pracuje s kresbou, grafikou, fotografiou, kolážou, objektom aj inštaláciou a umenie prepája s vedeckými a spoločenskými témami.
Od konca 60. rokov sa vo svojej tvorbe zaoberá vzťahom človeka k prírode, ekologickou krízou, zodpovednosťou za budúcnosť, ale aj otázkami života a smrti, vesmíru a miesta človeka v ňom. Počas normalizácie nemohol oficiálne vystavovať a pôsobil na neoficiálnej scéne. Jeho diela sa aj počas bývalého režimu dostali na Západ a dnes sú v zbierkach viacerých medzinárodných inštitúcií.
V novembri 1989 bol pri vzniku Verejnosti proti násiliu a stal sa členom jej koordinačného výboru. Po revolúcii pôsobil aj ako poradca ministrov kultúry, z politiky však v roku 1990 odišiel a naplno sa vrátil k tvorbe.
„Bola to na svoju dobu prelomová publikácia a hovorila o tom, že rozvoj civilizácie nemôže pokračovať bez hraníc, že jednoducho nie je možné, aby človek drancoval planétu bez ohľadu na dôsledky,“ vysvetľuje Rudolf Sikora.
Toto uvažovanie o svete nástojčivo prenášal aj do svojho umenia. Vznikali tak diela, fotografie, koláže, grafiky či inštalácie, ktoré neboli len výtvarným stvárnením ekologických problémov planéty, ale aj pokusom pomenovať ich v širších súvislostiach ako otázku prežitia ľudskej civilizácie.
Dorota Holubová
V neodmysliteľnej čiapke s odznakmi pripomínajúcimi VPN a Nežnú revolúciu.
Rudolf Sikora sa na Zem pozerá ako na spoločný domov, za ktorý nesieme zodpovednosť a ktorý je zároveň iba mikroskopickým zrnkom v nepredstaviteľnej škále vesmíru. Tento pohľad reflektuje naprieč svojou tvorbou – k najznámejším zo začiatku 70. rokov patrí napríklad séria fotografií Zem sa nesmie stať mŕtvou planétou. Túto zodpovednosť svojou tvorbou pripomína dodnes.
I. otvorený ateliér
Problémy s režimom si Rudolf Sikora v 70. rokoch minulého storočia „vyslúžil“ aj kvôli projektu I. otvorený ateliér. Išlo o výstavu 19 umelcov, ktorú na protest proti normalizačným zákazom vo svojom dome na Tehelnej ulici 32 v Bratislave zorganizoval 19. novembra 1970. Jej súčasťou boli dnes už legendárne mená ako Július Koller, Jana Želibská, Alex Mlynárčik, Milan Dobeš, Milan Adamčiak, Peter Bartoš, Juraj Meliš, Václav Cigler, Miloš Urbásek, Dezider Tóth, Ivan Kříž či Otis Laubert.
„Pôvodne sme výstavu plánovali otvoriť 20. novembra, ale týždeň pred otvorením ma ŠtB varovala, že o našich plánoch vedia, a ak akciu v mojom dome naozaj zrealizujeme, vraj to bude môj koniec! A tak sme výstavu presunuli o deň skôr – na 19. novembra,“ spomína Rudolf Sikora. „Nič nám to nepomohlo, na druhý deň ráno prišli eštebáci ku mne domov, a tak sa začali moje výsluchy, ktoré pokračovali predvolaniami na ŠtB až do roku 1989.“
archív RS
Rudolf Sikora: Triptych Malevičov odkaz Stalinovi a Putinovi, 2025-2026, plátno na dreve, 3 ks á 160 × 160
archív RS
Rudolf Sikora: Habitat (1971-1975)
archív RS
Rudolf Sikora: 1974 Z cyklu Výkričník 02
archív RS
Rudolf Sikora: 1978 Sústredenie energie (Čierna diera VI) TRIPTYCH
archív RS
Rudolf Sikora: Z cyklu iny svet (Fatamorgána), 1979-1980
archív RS
Rudolf Sikora: Nie! Nie! Áno (1980)
archív RS
Rudolf Sikora: Antropický princíp (pred zrkadlom), 1983-1985
archív RS
Rudolf Sikora: z cyklu Antropický princíp, 6 (1985)
O symbolických 19 rokov neskôr, 19. novembra 1989 Rudolf Sikora odštartoval telefonickú reťaz zvolávania do bratislavskej Umeleckej besedy. Každý, komu zavolal, telefonoval ďalším. Podvečer sa tak v Umeleckej besede stretlo takmer päťsto ľudí: výtvarníkov, vedcov, hercov, spisovateľov, ochranárov, osobností občianskeho a katolíckeho disentu.
Z tejto aktivity sa v ten istý večer sformovalo občianske združenie Verejnosť proti násiliu, ktoré neskôr prerástlo do občianskeho hnutia VPN. To predznamenalo vypuknutie demonštrácií, ktoré napokon viedli k zrušeniu vedúcej úlohy komunistickej strany v Československu a definitívnemu pádu režimu.
Rudolf Sikora sa v rámci VPN zapojil do organizačnej práce, koordinoval aktivity a vystupoval na zhromaždeniach. Po revolúcii určitý čas pôsobil ako poradca ministrov kultúry, ale v politike dlho nezostal. V roku 1990 sa rozhodol vrátiť k umeniu, aj keď verejný priestor nikdy celkom neopustil ani ako umelec, ani ako vysokoškolský pedagóg, človek a občan.
Vesmír v ľudskom tele
Jedným z typických príkladov jeho tvorby je práca s röntgenovými snímkami vlastného tela. Tieto diela, v rámci ktorých sa ľudské telo stáva súčasťou širšieho vesmíru, začal tvoriť už v 80. rokoch. „Mal som 35 rokov, keď som si pre môj cyklus Antropický princíp dal urobiť röntgenové snímky hlavy a rúk. Pomocou týchto snímok som potom koncipoval celý vesmír,“ hovorí.
archív RS
Rudolf Sikora: Antropický princíp (pred zrkadlom), 1983-1985
Röntgenové snímky svojej hlavy a rúk kombinoval s projekciami hviezdnej oblohy a spojenie lebky s vesmírom komunikovalo myšlienku prepojenia človeka s kozmom. Veľké množstvo týchto originálov sa v súčasnosti nachádza v rôznych kútoch sveta.
„Ešte v roku 2015 som z nich vytvoril aj jeden skoro dvojmetrový obraz, vytlačili sme to a len nedávno som doň dopísal vetu ‚Zabiješ človeka, zabíjaš vesmír‘,“ dodáva umelec.
Ide o výrok, ktorý vystihuje jeho spôsob uvažovania. Človek nie je oddelený od prírody, ale súčasťou celku. Zničenie života tak nie je len individuálnou tragédiou, ale zásahom do sveta, ktorého sme súčasťou. Rovnaký princíp zaznieva aj v jeho ekologických dielach: planétu nesmieme vnímať ako nevyčerpateľný zdroj ani ako kulisu ľudskej existencie.
„Neviem, kam to celé speje, ale ak sa konečne nespamätáme a nezačneme konať, nič dobré nás nečaká. Politici sveta, ktorí ignorujú ekologickú skazu, sú nebezpeční pre celé ľudstvo!“ uzatvára Rudolf Sikora.