Licitátorka Nina Gažovičová vo veľkom rozhovore spomína na svoje licitátorské začiatky, divoké 90. roky, ktoré sa prejavili aj v zberateľstve umenia, a opisuje súčasný svet umeleckej komunity, stále čakajúcej na zberateľov nového typu.
Keď sa povie aukcia umenia, mnohým ľuďom na Slovensku sa automaticky v mysli vybaví jej meno a obraz kultivovanej sebavedomej ženy s kladivkom v ruke, ktorá s prehľadom vládne dražobnej sieni. Kunsthistorička Nina Gažovičová je už takmer štvrťstoročie internou licitátorkou aukčnej spoločnosti Soga. Hoci ako sama hovorí, nikdy by jej nenapadlo, že sa ňou raz stane alebo že bude verejne vystupovať, pretože je vo svojej podstate introvertka.
Prvýkrát licitovala v roku 2002 charitatívne podujatie v prezidentskej záhrade pre humanitárnu organizáciu UNICEF. Počas svojej kariéry zvládla aj mnohé aukčné maratóny, ktoré trvali aj tri či štyri hodiny. „Pri takom nasadení je to neskutočne telesne i mentálne vyčerpávajúci výkon. Keď prídem večer domov, často ešte dlho do noci nemôžem zaspať z toho návalu adrenalínu,“ hovorí pre Forbes Slovensko.
Robo Homola
Váš otec Vladimír Gažovič je významný pedagóg, grafik, výtvarník. Vyrastali ste obklopená umením a knihami. Bola vaša študijná a neskôr profesijná cesta dlhodobo jasná?
Bola som dobrá žiačka, učila som sa prakticky na samé jednotky. Darilo sa mi v jazykoch, ale prekvapivo aj v matematike, jediným problémom bol pre mňa vždy len telocvik. Chvíľu som zvažovala právo aj žurnalistiku, ale napokon som sa rozhodla pre kunsthistóriu. Dejiny umenia pre mňa rozhodne neboli prvou voľbou, no ani východiskom z núdze.
Asi poznám odpoveď, ale oľutovali ste niekedy toto rozhodnutie?
Iba počas štúdia. Dnes som za prácu, ktorú mám a stále ma napĺňa, nesmierne vďačná. Uvedomujem si, aké mám privilégium. Som obklopená kreativitou, invenciou, talentom a vlastne aj krásou. Od začiatku kariéry som bola v kontakte alebo som priamo spolupracovala prakticky so všetkými najvýznamnejšími žijúcimi slovenskými autorkami a autormi.
Vďaka súťaži Maľba som už 11 rokov v kontakte s tou najmladšou, nastupujúcou generáciou. Vážim si pestrosť, ktorú mi moja práca ponúka. Ale späť k téme dejín umenia – už na základnej škole som sa stretávala skôr s posmeškami typu: „Určite choď študovať dejiny umenia, bude z teba veľmi reprezentatívna manželka.“
Vnímalo sa štúdium dejín umenia ako nejaký dievčenský rozmar?
