Šestica vplyvných finančníkov a politikov o svojom stretnutí v najexkluzívnejšom klube na ostrove Jekyll dlhé roky mlčala.
Je novembrové ráno a šestica vplyvných amerických finančníkov a politikov sa chystá na „lov kačíc“. Taká je oficiálna zásterka stretnutia, ktoré účastníci popierali ešte aj po rokoch.
Organizátor, predseda senátneho výboru pre financie Nelson Aldrich, im zdôraznil, aby na železničnú stanicu prichádzali po jednom a nastúpili do jeho súkromného železničného vozňa. Oslovovať sa mohli len krstnými menami, aby ich personál nedokázal identifikovať.
Hostiť ich mal „najbohatší, najexkluzívnejší a najnedostupnejší klub“ na svete na ostrove Jekyll, ktorý zabezpečil J. P. Morgan.
Šesticu mužov nečakal lov na kačice ani iná zábava, ale tvrdé rokovania od rána do večera počas desiatich dní.
Ako vyplýva z archívnych materiálov amerického Fedu, za spoločným stolom sedeli s Aldrichom bankári Paul Warburg, Henry Pomeroy Davison a Frank A. Vanderlip, ekonóm a budúci tajomník ministerstva financií A. Piatt Andrew a Aldrichov tajomník Arthur Shelton.
Vanderlip vo svojich spomienkach z roku 1935 tvrdí, že napriek tajnostiam sa necítil ako sprisahanec. „Mali sme pocit, že konáme vlastenecké dielo. Snažili sme sa navrhnúť mechanizmus, ktorý by odstránil slabiny nášho bankového systému.“ No samotný návrh mohlo zdiskreditovať, že autori boli prepojení na Wall Street.
„Vedeli sme, že sa o tom nesmie nikto dozvedieť, inak by všetok náš čas a úsilie vyšli nazmar. Keby vyšlo najavo, že sa naša konkrétna skupina zišla a spísala návrh bankového zákona, tento návrh by v Kongrese nemal vôbec žiadnu šancu na schválenie.“ Dodal, že v Kongrese nebolo veľa ľudí, ktorí by dokázali napísať zákon, ktorý by riešil čisto bankové problémy.
Silné dôvody
Pri súčasnom pohľade na silu a vplyv amerického bankového systému sa až nechce veriť, v akom stave bol tamojší finančný systém pred vyše storočím. Ďalší z účastníkov tajného stretnutia Warburg ešte v roku 1907 napísal, že finančný systém USA je v podobnom štádiu, v akom bola Európa v časoch rodu Mediciovcov, a Ázia ešte za Chammurapiho.
Hoci to vyzerá nafúknuto, faktom je, že americké banky nemohli pôsobiť v zahraničí. Tamojší obchodníci tak museli financovať zahraničný obchod cez európske inštitúcie. Čo je ešte zaujímavejšie, americké banky mali problém zúčtovať šeky mimo hraníc jedného mesta a boli potrebné nákladné presuny hotovosti.
Rezervy boli rozmiestnené nerovnomerne. V čase krízy sa nedali využiť na zmiernenie následkov a v časoch rozmachu prúdili rezervy do veľkých miest ako New York a slúžili na financovanie maklérov. Pre porovnanie, v Európe financovali bankári obchodníkov a výrobcov.
Nastavenie amerického systému spôsobovalo, že v priemere sa vážna panika na trhoch objavila každých 15 rokov. Panika z roku 1907 podnietila Kongres k hľadaniu riešenia.
Tvrdá práca
Hoci sa účastníci, ktorí vošli do dejín ako klub krstných mien, v základnom nastavení zhodovali, v dôležitých detailoch panovali nezhody. Práve tie riešili intenzívnymi rokovaniami, ktoré sa začínali skoro ráno a pokračovali až do neskorej noci, a to 10 dní.
Nakoniec navrhli vytvoriť Reserve Association of America s 15 pobočkami rozmiestnenými po krajine. Každú pobočku by riadila správna rada volená členskými bankami. Pobočky mali vydávať obeživo a eskontovať cenné papiere, tiež riešiť prevody zostatkov medzi pobočkami, ako aj za zúčtovanie a inkaso šekov. Centrálny orgán mal určovať diskontné sadzby pre celý systém.
Aldrich predložil návrh v roku 1911 Národnej menovej komisii bez priznania, kto sú jeho autori. Do Kongresu smeroval návrh legislatívy o rok neskôr s niektorými zmenami, a to vrátane nového názvu National Reserve Association. Podľa komisie bol návrh „vedecký vo svojich metódach a demokratický vo svojom riadení“.
Demokrati však boli proti. V nasledujúcich voľbách sa im podarilo obsadiť obe komory a prezidentom sa stal ich kandidát Woodrow Wilson. Návrh neskôr oprášili, pri novej podobe pomáhal jeden z účastníkov tajného stretnutia Warburg.
Kongres napokon v roku 1913 schválil vytvorenie Federálneho rezervného systému, ktorý vychádzal z pôvodnej Aldrichovej myšlienky. „Hlavné rozdiely spočívali v politických a rozhodovacích štruktúrach, čo predstavovalo kompromis prijateľný pre progresívne aj populistické krídlo Demokratickej strany,“ zhŕňajú historici na stránke, ktorú spravuje oddelenie ekonomického výskumu Federálnej rezervnej banky v St. Louis.
Fed dnes tvorí 12 regionálnych bánk, ktoré sídlia v mestách: Boston, New York, Philadelphia, Cleveland, Richmond, Atlanta, Chicago, St. Louis, Minneapolis, Kansas City, Dallas a San Francisco.
Forbes a odhalenie
Ako prvý informoval o tajnej schôdzke B. C. Forbes, a to v roku 1916, teda rok pred založením magazínu Forbes. V tom čase účastníci stretnutia svoju prítomnosť naďalej popierali. Ozvali sa až neskôr, paradoxne preto, lebo hrozilo, že ich význam ostane zabudnutý.
Bývalý minister financií a demokratický politik Carter Glass si totiž vo svojich spomienkach z roku 1927 nárokoval významný podiel na vytvorení Fedu.
Práve to nahnevalo Warburga, ktorý v roku 1930 v knihe o vzniku Fedu porovnal pôvodný a schválený návrh a písal aj o stretnutí z roku 1910. Pripomenul však, že je stále viazaný mlčanlivosťou.
Zásadná pre potvrdenie tajného stretnutia tak bola kniha historika Nathaniela Wrighta Stephensona A Leader in American Politics, ktorá vyšla v roku 1930 na základe Aldrichovej súkromnej korešpondencie a archívnych dokumentov.
Aldrich bol v tom čase 15 rokov po smrti. Hoci je nepochybne otcom súčasného Fedu, zmeny, ktoré demokrati oproti jeho pôvodnému návrhu realizovali, kritizoval.