Je gastroenterológom a jedným z popredných českých odborníkov na liečbu obezity. Sám pritom s nadbytočnými kilogramami bojoval približne 20 rokov. Až moderné lieky na chudnutie mu pomohli schudnúť 21 kilogramov a zároveň zásadne zmenili jeho pohľad na ochorenie, ktorému zasvätil väčšinu profesijného života.
„Prehltol som tabletu a zrazu som sa zo stavu neustáleho prejedania dostal do situácie, keď som sa do jedla musel takmer nútiť. Bol to pre mňa doslova profesijný šok, nikdy naň nezabudnem,“ hovorí Evžen Machytka.
K medicíne ho priviedla rodinná tradícia, hoci ho pôvodne lákal skôr svet matematiky, fyziky a biznisu. K obezitológii sa dostal vlastne náhodou, keď ho v roku 2004 oslovilo ostravské centrum estetickej medicíny s ponukou spolupráce na liečbu obezity pomocou žalúdočných balónov.
Z jednorazovej príležitosti sa stala viac ako 20-ročná kariéra, počas ktorej sa podieľal na medzinárodných klinických štúdiách a vývoji nových metód liečby obezity.
Obezitológii sa venujem od roku 2004. Vtedy sa na mňa obrátilo ostravské centrum estetickej medicíny, ktoré hľadalo lekára na zavádzanie intragastrických balónov, teda balónov do žalúdka určených na liečbu obezity. Výrobca balónov vyrábal tiež prsné implantáty a ich dovozca dostal za úlohu predávať aj balóny. Hľadal preto odbyt a presvedčil jedno centrum, aby začalo túto liečbu ponúkať. Potrebovali gastroenterológa, a tak sme sa dohodli.
Začal som sa o obezitu viac zaujímať, publikovať vedecké práce a podieľať sa na štúdiách. V rovnakom období sa endoskopické metódy prudko rozvíjali, najmä v USA. Vznikalo množstvo startupov, ktoré hľadali nové postupy. Vtedajšie lieky mali veľmi nízku účinnosť, zatiaľ čo bariatrickej chirurgie sa mnohí pacienti obávali. Verilo sa preto, že práve bariatrická endoskopia môže ponúknuť ďalšiu možnosť.
Ostrava sa stala jedným z miest, kde tieto startupy realizovali prvé klinické testovania. Najskôr som pre ne pracoval ako konzultant, neskôr ako hlavný skúšajúci. Podieľal som sa na vývoji, cestoval som do Spojených štátov aj ďalších krajín, kde sa tieto postupy skúšali na zvieratách alebo kadáveroch.
Sám zápasím s dilemou. Naozaj som veril, že endoskopické metódy budú zohrávať hlavnú úlohu v liečbe obezity, a zrazu sa objavili veľmi účinné agonisty GLP-1, ktoré som si sám vyskúšal a som z nich nadšený. Dúfam, že „moje“ endoskopické metódy prežijú a zostanú súčasťou liečby. Na druhej strane neviem, čo s nimi urobia ďalšie, novšie a účinnejšie lieky.
Snažím sa mať čo najnezávislejší pohľad, ale ovplyvňuje ma skutočnosť, že som sa tejto oblasti venoval 20 rokov a získal som medzinárodné renomé v odborných kruhoch.
Obezita je ochorenie a človek si ju nespôsobuje iba svojou vôľou alebo nedostatkom vôle. A keď máme účinnú liečbu, mali by sme ju využívať. Nemali by sme sa za ňu hanbiť ani stigmatizovať pacientov, ktorí vďaka nej chudnú.
Podľa definície je obezita chronické, multifaktoriálne a progresívne ochorenie. Chronické znamená, že ju nedokážeme jednorazovo vyliečiť tak, ako antibiotikami vyliečime angínu. Multifaktoriálne znamená, že má množstvo príčin. Významnú úlohu zohráva dedičnosť. A progresívne znamená, že ak ochorenie neliečime, má tendenciu zhoršovať sa.
Úlohu zohráva genetika, prostredie aj adaptačné mechanizmy tela. Keď človek drží diétu a chudne, organizmus sa úbytku hmotnosti bráni. Môže zosilnieť pocit hladu, oddialiť sa pocit sýtosti a telo môže začať viac šetriť energiou. Tieto zmeny potom môžu pretrvávať roky, niekedy aj dlhodobo po skončení diéty.
S nadsádzkou hovorím provokatívnu vetu: každé chudnutie založené iba na diéte môže obéznemu človeku sťažiť ďalšiu snahu o zníženie hmotnosti. Po diéte totiž často prichádza jojo efekt, človek opäť priberie a telo začne hospodáriť s energiou ešte úspornejšie. Nemali by sme pacientom dávať falošné nádeje, že stačí schudnúť „prirodzene“. Niekomu sa to podarí, ale štatistiky hovoria, že v priemere sa to podarí približne štyrom percentám pacientov.
Keby sme liečili rakovinu a mali metódu so štvorpercentnou účinnosťou, asi by nikdy nikomu nenapadlo ponúkať ju pacientom ako najlepšiu možnosť. Máme tu lieky, pri ktorých je 90- až 95-percentná pravdepodobnosť (výsledky sa líšia v závislosti od prípravku, dávkovania aj konkrétneho pacienta, poznámka redakcie), že sa podarí obezitu buď vyliečiť, alebo aspoň zlepšiť. A napriek tomu pacientom hovoríme: „Nepoužívajte túto účinnú liečbu, radšej schudnite pomocou metódy, pri ktorej máte štvorpercentnú pravdepodobnosť vyliečenia.“
Telo reguluje príjem potravy okrem iného prostredníctvom hladu a sýtosti. Na pocite sýtosti sa podieľa množstvo hormónov, ktoré vznikajú prevažne v čreve. Jedným z dôležitých je GLP-1, teda glukagónu podobný peptid 1. Moderné lieky obsahujú látky, ktoré napodobňujú účinok tohto hormónu. Pôsobia na príslušné receptory a človek sa tak môže cítiť sýty už po menšej porcii jedla.
Človek môže mať menšiu chuť do jedla a môžu sa zmeniť aj jeho chuťové preferencie. Nejde teda len o pocit plného žalúdka, ale o komplexnejšie ovplyvnenie vzťahu k jedlu. Telo je presvedčené, že sa prejedáte, pretože dostane signál, že ste prijali veľké množstvo jedla. A keď si myslí, že sa prejedáte, nešetrí energiou. To je rovnako dôležité ako skutočnosť, že človek je menej.
Súvisí to s dysreguláciou hormónov. Väčšinou majú vyššie hladiny hormónu ghrelínu, ktorý je hormónom hladu, a, naopak, nižšie hladiny hormónov, ako je GLP-1. Navyše sa často stáva, že si telo vytvorí takzvanú rezistenciu na niektoré z týchto hormónov a nereaguje na ne dostatočne.
Keď som v roku 2004 začínal liečiť obezitu, myslel som si, že ľudia s nadváhou sú leniví, nezodpovední a majú zlé stravovacie návyky. Čím viac som však študoval a čím viac pacientov som liečil, tým výraznejšie sa môj názor menil. Postupne som pochopil, že obezita je ochorenie. Definitívne ma o tom však presvedčila až vlastná skúsenosť s prvou tabletou semaglutidu.
Deň predtým som sa prejedal a neustále myslel na jedlo. Potom som prehltol malú tabletu a zrazu mi na pocit sýtosti stačilo oveľa menšie množstvo jedla. Bolo to ako zjavenie. V tej chvíli som pochopil, že rady typu „prepnite si to v hlave“ prehliadajú podstatu problému. Hlad a sýtosť sú fyziologické pocity ovplyvňované hormónmi, nie dôkazom slabej vôle.
Ešte deň pred užitím tablety som dokázal zjesť trojchodové menu a stále som mal chuť na ďalšie jedlo. Necítil som sa dokonale sýty. Pritom mi ľudia predtým radili: „Jedzte menej, viac sa hýbte, prepnite si to v hlave.“ Ja som si v hlave nič neprepol. Len som prehltol tabletu a zrazu som sa zo stavu neustáleho prejedania dostal do situácie, keď som sa do jedla musel, naopak, nútiť. Bol to pre mňa doslova profesijný šok, nikdy naň nezabudnem.
Nesmerovalo to spočiatku do opačného extrému?
Zo začiatku som chudol presne takým hlúpym spôsobom, aký sa často opisuje na sociálnych sieťach. Ľudia to s liekmi naozaj preženú a potom takmer hladujú. Rozumiem tomu, prečo to robia. Rovnako ako ja, aj oni dlhé roky žili v prostredí, v ktorom sa im všetci vysmievali a neustále im dávali nevyžiadané rady.
Čo z tejto skúsenosti odovzdávate pacientom?
Sám viem, aké dôležité je pri nasadzovaní liekov pacientom zdôrazniť, že dávka sa má zvyšovať iba pomaly a netreba to preháňať. Ľudia musia pri chudnutí používať svoju vôľu, ale opačným smerom, než by sa očakávalo. Musia dbať na to, aby mali dostatok bielkovín, vlákniny a vôbec všetkých živín, ktoré telo potrebuje na svoje fungovanie.
Dávka lieku sa postupne zvyšuje primerane rýchlo a, samozrejme, aj účinok má potom inú kvalitu, ale v princípe zostáva veľmi podobný.
Ako vnímate účinok po dlhšom čase?
Zmizli tie chute, niekto tomu hovorí: „Prešla ma chuť na maškrtenie.“ Vžil sa aj poloodborný výraz food noise, teda potravinový šum alebo neustále vtieravé a nutkavé myšlienky na jedlo. Ten takmer úplne zmizne a je to obrovský pocit slobody.
Pre mňa je dôležitá úplne iná kvalita pocitu sýtosti. Naozaj zjem rozumné množstvo zdravého a kvalitného jedla a cítim sa sýty celé hodiny. Nepotrebujem sa ničím dojesť, nepotrebujem maškrtiť, sladké mi už nechutí tak ako predtým.
Takýto pocit sýtosti som naposledy zažíval ako dieťa, keď ma babička nútila dojesť jedlo. A pocit sýtosti mi vydrží celé hodiny, je to úplne fantastické. Keď mám pocit smädu, stačí mi napiť sa vody, čo bolo pre mňa predtým nemysliteľné. Hltal som Coca-Colu Zero, a po začatí užívania agonistov GLP-1 mi prestala chutiť. Úplne bez problémov sa teraz napijem len vody.
Nepotrebujem sa ničím dojesť, nepotrebujem maškrtiť, sladké mi už nechutí tak ako predtým.
Ako sa vyvíjala vaša hmotnosť? Boli ste obézny odmalička?
Ako dieťa som býval vždy veľmi štíhly. Športoval som, hrával basketbal a pokračoval som v tom ešte aj približne do tretieho či štvrtého ročníka na medicíne. V 23 rokoch som pribral na 110 kilogramov a túto hmotnosť som si udržiaval až do štyridsiatky, čo už zodpovedá hodnote 30 podľa indexu telesnej hmotnosti (BMI), teda obezite. V štyridsiatke som začal viac športovať, úplne som prestal piť alkohol, schudol som a hmotnosť som si udržal osem rokov.
Potom sa mi však opäť zmenil životný štýl. Viac som podnikal, nastúpil som v Prahe do IKEM-u (Inštitút klinickej a experimentálnej medicíny, poznámka redakcie) a začal som žiť náročnejším životom. Prestal som športovať a rýchlo som opäť pribral na 110 kilogramov. Takže ak správne počítam, minimálne 20 rokov svojho života som bol obézny…
Aké rady ste počúvali v období, keď ste mali obezitu?
Samozrejme, tie nevyžiadané. Títo ľudia majú navyše tendenciu prezentovať sami seba a ukazovať, čo robia preto, aby boli štíhli. Predstavujú sa ako tí uvedomelí, zatiaľ čo ostatní sú leniví a tiež by predsa mohli byť štíhli.
Zmenili sa tieto poznámky po tom, ako ste schudli vďaka liekom?
Podobné poznámky teraz opäť počúvam v súvislosti s chudnutím pomocou liekov. Dokonca aj od kolegov zaznievajú poznámky typu: „Ježiš, ty si schudol pomocou liekov a ešte sa tým chváliš? Ako to môžeš robiť? To sa predsa nepočíta.“ Alebo vidím niekoho, kto schudol, pochválim ho a on odpovie: „Áno, schudol som, ale čisto.“ V novinách zase čítate, že herečka schudla poctivo a neuchýlila sa k užívaniu liekov.
Takéto formulácie často ani nie sú myslené vyslovene zle, ale vytvárajú predstavu, že ak niekto schudol pomocou liekov, je akoby narkoman, podvodník alebo používa doping.
Občas nejaká verejne známa osobnosť povie, že schudla vďaka liekom, ale väčšinou ide o mužov…
S kolegami obezitológmi sa občas rozprávame o svojich pacientoch a pacientkach. Bez toho, aby sme hovorili konkrétne mená, sa zhodneme na tom, aké zábavné je potom čítať o niektorých z nich, ako tvrdia, že schudli „čisto“. Že si len upravili jedálny lístok a začali športovať.
Mali by celebrity verejne hovoriť o tom, že chudnú pomocou liekov?
Každý máme právo nehovoriť o svojom zdravotnom probléme. Toto je ochorenie a títo ľudia ho účinne liečia. Nikto nemá právo od nich požadovať, aby vždy zverejňovali, akým spôsobom sa liečia.
Nepáči sa mi však, ak niekto znevažuje chudnutie pomocou liekov a vyjadruje sa v tom zmysle, že bol obvinený z ich užívania. Takéto vyjadrenia totiž zhoršujú štartovaciu čiaru pre ostatných ľudí, ktorí si povedia: „Pozrite sa na túto celebritu, ona to dokázala sama. Ja mám byť tá, ktorá si vezme lieky? Ja budem chudnúť nepoctivo.“
Späť k vám. Stretávali ste sa ako obezitológ pre vlastnú hmotnosť s predsudkami?
Áno, tie som si vypočul najmä od odbornej verejnosti. Paradoxne, u pacientov to bolo úplne inak. V čase, keď som bol štíhly, mi pacienti príliš neverili a hovorili: „Vám sa to hovorí, keď ste taký športovec.“ Len čo som však pribral, zrazu ma začali brať vážne. Hovorili: „Aj ja mám s tým problémy.“
A zrazu vnímali moje slová inak. Vedeli, že rozumiem tomu, ako sa cítia. Ešte lepšie ich odo mňa prijímajú, keď vedia, že som bol obézny a schudol som až pomocou liekov. Vtedy sa o mne hovorí úplne najlepšie.
Ako dlho užívate lieky? Zmenil sa za ten čas ich účinok?
Začiatkom decembra to budú už tri roky, čo tieto lieky užívam. Po celý čas je ich účinok v zásade podobný, mení sa len trochu jeho kvalita. Zo začiatku som, samozrejme, mal aj nejaké nežiaduce účinky, napríklad miernu nevoľnosť, pálenie záhy, občas zápchu či nadúvanie. V zásade však účinok zostáva veľmi podobný a som nesmierne rád, že sa tak dlho udržiava.
Predpokladali ste od začiatku, že budete lieky užívať dlhodobo?
Keď som začínal s liečbou, bol som rovnako naivný ako väčšina mojich pacientov. Hovoril som si, že si ich vezmem len na chvíľu. Naštartujem chudnutie a potom si už hmotnosť udržím. Dostal som sa však do fázy, keď ich, naopak, nechcem nikdy vysadiť. Už nechcem, aby sa vrátil stav, v ktorom som sa predtým prejedal, musel som sa neustále kontrolovať a riešiť jedlo.
Tá sloboda, keď nemusím myslieť na jedlo, je taká úžasná, že si neviem predstaviť, že by som lieky vysadil. Ľudia sa ma pýtajú: „Nebojíš sa, že ich budeš musieť užívať celý život?“ Odpovedám: „Nie. Len dúfam, že aj keď ich budem užívať celý život, budú účinkovať rovnako dobre ako teraz.“
Koľko ste schudli a ako rýchlo?
Chudol som pomerne pomaly. Celkovo išlo o 21 kilogramov a trvalo mi to takmer dva roky, takže som chudol tempom približne jeden kilogram mesačne.
Väčšinou sa uvádza orientačné pravidlo, že človek by nemal chudnúť rýchlejšie ako jedno percento svojej telesnej hmotnosti týždenne. Za rozumnejšie tempo sa však považuje pol percenta celkovej telesnej hmotnosti. Aj keď je chudnutie trochu pomalšie, v zásade to neprekáža. Keď som chudol jeden kilogram mesačne, vychádza to na 250 gramov týždenne, teda tempom 0,2 až 0,3 percenta za týždeň. S tým som bol spokojný.
Mali by sme sa orientovať podľa čísla na váhe?
Oveľa dôležitejšie než to, koľko kilogramov človek schudne, je to, koľko tuku stratí. Ja som za dva roky nabral približne 10 kilogramov svalovej hmoty. Keď odpočítame svalovú hmotu, schudol som 31 kilogramov tuku. Zrazu vyzerá to číslo úplne inak. Riadiť sa iba absolútnym číslom na váhe je veľmi zavádzajúce.
Vaša hmotnosť je už stabilná?
Už sa ustálila. Mám približne 90 kilogramov a dostal som sa až na 87, ale vtedy som sa už necítil dobre, preto som znížil dávku lieku a zostal som na 90 kilogramoch.
Riadiť sa iba absolútnym číslom na váhe je veľmi zavádzajúce.
V súčasnej liečbe obezity sa najčastejšie vyberá medzi dvoma modernými možnosťami – semaglutidom a tirzepatidom. Podľa akých kritérií rozhodujete, ktorý z nich je pre konkrétneho pacienta vhodnejší?
Za tri roky som vyskúšal oba typy a s oboma som bol veľmi spokojný. Keď ku mne príde pacient, snažím sa mu čo najférovejšie opísať výhody a nevýhody daných liekov. Poviem mu, že máme semaglutid, ktorý je podľa štúdií o niečo menej účinný, má trochu viac nežiaducich účinkov, ale na druhej strane je tu už dlhšie, je overenejší a lacnejší.
A potom máme tirzepatid, ktorý je novší, podľa výsledkov štúdií možno o niečo účinnejší a možno má aj trochu menej nežiaducich účinkov. Rozdiely sú však minimálne.
Pozorujete medzi nimi zásadné rozdiely?
V praxi vidím aj pacientov, na ktorých jeden liek nezaberá, zatiaľ čo druhý áno. Preto sa nedá povedať, že by jeden prípravok bol automaticky lepší pre každého.
Sú aj pacienti, na ktorých tieto lieky nezaberajú?
Podľa štúdií na liečbu dostatočne nereaguje niekoľko percent pacientov. Pri semaglutide môže byť tento podiel vyšší. Na sociálnych sieťach však vzniká dojem, že každý po užívaní liekov dramaticky schudne. Tak to nie je. Niekto na liečbu reaguje veľmi dobre, iný schudne menej a u niekoho sa očakávaný účinok vôbec nedostaví.
Kto je vhodným pacientom na túto liečbu?
Zvyčajne ide o pacientov s BMI nad 30, teda s obezitou, alebo o ľudí s BMI medzi 27 a 30, ktorí majú pridružené ochorenie. Ja sám tieto hranice nevnímam vždy úplne striktne. Niekedy predpíšem liečbu aj človeku s nižším BMI, ak na to existujú ďalšie zdravotné dôvody.
Ako vyzerá prvá návšteva pacienta vo vašej ambulancii?
Snažíme sa k liečbe pristupovať komplexne. Venujeme sa podcastom a sociálnym sieťam, objavil som sa aj v relácii Extrémne premeny. Dvaja jej účastníci, Dominika Vymazalová a Marek Vala, u nás pracujú ako koordinátori starostlivosti. Mnohí pacienti preto už pred prvou návštevou poznajú naše podcasty aj spôsob práce. Často hovoria, že práve to ich presvedčilo prekonať hanbu a objednať sa.
Naznačili ste nežiaduce účinky. S akými sa pacienti stretávajú najčastejšie?
Ľudia spomínajú vypadávanie vlasov, takzvanú ozempicovú tvár, problémy s pečeňou či pankreasom, oslabenie kostí, poškodenie zraku alebo úbytok svalovej hmoty. Je však dôležité rozlišovať medzi účinkami samotného lieku a dôsledkami rýchleho chudnutia.
Pokiaľ ide o vypadávanie vlasov, je úplne jednoznačné, že pri akomkoľvek chudnutí môže dochádzať k ich vypadávaniu, ale nespôsobuje ho liek. Človek chudne príliš rýchlo, málo je a prijíma málo živín, vitamínov a stopových prvkov.
Čo obavy z poškodenia pečene a pankreasu?
Pokiaľ ide o pečeň, tam to nie je úplne podložené. Čo sa týka pankreasu, v niektorých štúdiách sa skutočne zaznamenal mierne zvýšený výskyt zápalu pankreasu, ale väčšinou išlo o súvislosť so žlčníkom.
Pri akomkoľvek chudnutí je dokázané, že sa môžu vo väčšej miere tvoriť žlčníkové kamene. A keď sa ich tvorí viac, niektorý z nich môže zo žlčníka vycestovať, upchať žlčovod, ktorý má rovnaký vývod do čreva ako vývod pankreasu. Takto môže vzniknúť zápal pankreasu. Spôsobuje ho samotné chudnutie, nie liek.
A strata zraku?
Oslepnutie môže nastať približne u jedného z 80-tisíc liečených pacientov. Vždy ide o diabetika a diabetikovi hrozí do určitej miery oslepnutie aj vtedy, ak ho neliečime a ak neschudne.
Prípad tablety
Ktoré lieky ste užívali?
Sám som najskôr začal s tabletami, až potom som prešiel na injekcie. Po niekoľkých týždňoch mi prehĺtanie tabliet začalo prekážať. Tabletu treba prehltnúť ráno nalačno a potom sa minimálne pol hodiny nesmie jesť ani piť. Prešiel som na injekčnú formu, ktorá mi vyhovovala oveľa viac.
Ako často si musí pacient aplikovať injekciu?
Najstarší prípravok, liraglutid, sa aplikuje raz denne. Dva hlavné prípravky, semaglutid a tirzepatid, sa však podávajú raz týždenne.
Prečo je dôležité zvyšovať dávku postupne?
Nedá sa vopred určiť, akú konečnú dávku bude pacient potrebovať. Niekto pokojne zostane aj na základnej dávke, iný sa dostane až na najvyššiu. Neplatí tu priama úmernosť, že čím ťažší pacient, tým vyššia dávka.
Drvivá väčšina pacientov, ktorí užívajú semaglutid, sa finančne dostane na mesačné náklady približne 160 až dvesto eur. Pri tirzepatide je to 280 až štyristo eur mesačne.
Prečo sa liečba nedá jednoducho ukončiť po schudnutí?
Použijem najobohranejšie klišé, ktoré je však najvýstižnejšie. Keby ste mali vysoký krvný tlak a nasadili by vám lieky, vďaka ktorým by sa tlak dostal do normálu, asi by ste si tiež nepovedali: „Teraz už mám normálny tlak, takže lieky vysadím a tlak mi už navždy zostane rovnaký.“
Máme chronické ochorenie, obezitu, máme liek, ktorým ho dokážeme liečiť, ale nevieme ho vyliečiť. Ak vysadíme účinnú liečbu, po určitom čase opäť prevážia príznaky ochorenia vrátane potravinového šumu. Môže sa stať, že niektorý pacient to zvládne vlastnou vôľou a výrazne nepriberie. Väčšina pacientov to však nevydrží a opäť priberie.
Mohli by nové tabletové prípravky liečbu zlacniť?
Obe spoločnosti prídu s tabletami. Eli Lilly predstaví novú molekulu s názvom orforglipron, ktorá je však zo všetkých týchto látok najmenej účinná a prináša zhruba 10-percentný úbytok celkovej telesnej hmotnosti. Ak vychádzam z údajov zo zahraničia, jej cena by sa mala pohybovať približne na úrovni sto až 140 eur mesačne.
Novo príde s tabletovým semaglutidom, ktorého cena bude podľa porovnania so zahraničím približne 120 až 160 eur. Stále je totiž veľa pacientov, ktorí si nevedia predstaviť, že by si aplikovali injekcie.
Ako je to s tabletami na českom trhu?
Začíname predpisovať tabletovú formu agonistov GLP-1. Už teraz pripravujeme prvých pacientov, pre ktorých bude liečba dostupná v druhej polovici novembra.
Aký veľký priestor ešte zostáva na trhu?
Keď sa pozriete na čísla, v Českej republike je 2,5 milióna ľudí, ktorým by potenciálne mohla byť indikovaná liečba týmito liekmi. Zatiaľ ich však užíva iba 2,7 percenta z nich. A aj tak ide už o obrovský biznis. Farmaceutické spoločnosti sa v rámci svojich možností ponáhľajú získať čo najväčší podiel z tohto obrovského koláča, pretože je len otázkou času, kedy do hry vstúpia ďalšie firmy.
Mohli by budúce lieky umožniť cielenejší výber liečby?
Tretia molekula má prísť v roku 2028. Ide o survodutid od spoločnosti Boehringer Ingelheim, ktorý okrem GLP-1 pôsobí aj prostredníctvom glukagónového receptora. Viac účinkuje na viscerálny, teda vnútrobrušný tuk, a výraznejšie ovplyvňuje stukovatenie pečene.
Ak by som mal pacienta s enormným množstvom viscerálneho tuku a so stukovatenou pečeňou, povedal by som mu: „Vo vašom prípade by dávalo väčší zmysel zvoliť napríklad tento liek, ale na druhej strane neurobíte zásadnú chybu, ak si vyberiete jeden z už existujúcich prípravkov.“
Ktoré ďalšie firmy môžu vyzvať súčasnú dvojicu?
Práve Boehringer Ingelheim. V roku 2029 má prísť retatrutid a spoločnosť Amgen vyvíja liek s duálnym kombinovaným účinkom, ktorý sa aplikuje raz mesačne. Myslím si preto, že sme na začiatku veľkej revolúcie v liečbe obezity.
Čo podľa vás rozhodne o tom, kto v tomto biznise uspeje?
Vyhrá ten, kto nebude mať iba jednu molekulu zameranú jedným smerom, ale bude ich mať viac. Neviem si predstaviť, že by mal byť nevyhnutne iba jeden víťaz. Trh je taký obrovský, že víťazov môže byť niekoľko. A stále liečime úplne zanedbateľnú časť pacientov.
Mali by sa moderné lieky na obezitu hradiť z verejného zdravotného poistenia?
Liečba obezity by mala byť jednoznačne hradená zo zdravotného poistenia. Nechápem, prečo sme práve pri tejto diagnóze my, pacienti s obezitou, diskriminovaní v porovnaní s inými ochoreniami. V minulosti sa to odôvodňovalo tým, že ide o otázku vôle. Lenže potom by sme predsa nemali liečiť rakovinu pľúc u fajčiarov.
Mali by sme povedať: „Mohli ste sa slobodne rozhodnúť, že nebudete fajčiť, a ak ste sa rozhodli fajčiť a neprestali ste, zaplaťte si celú chemoterapiu sami.“ Nechcem tým povedať, že by sme to mali robiť, v žiadnom prípade. Bolo by to však rovnako absurdné ako súčasná požiadavka, aby sme si my, ľudia s obezitou, hradili liečbu sami. To je jeden uhol pohľadu.
Oplatilo by sa to podľa vás aj z ekonomického hľadiska?
To je ďalší uhol pohľadu. Už máme dostatok údajov na to, aby sme vedeli, že investície do liečby obezity sa nám vrátia v podobe nižších nákladov. Nielen na liečbu cukrovky, hypertenzie a hypercholesterolémie, ale aj v nákladoch na nemocenské poistenie, sociálne poistenie či invaliditu.
U nás, žiaľ, peniaze na zdravotné a sociálne poistenie nefungujú ako spojené nádoby. A čas, za ktorý sa finančný prínos prejaví, je dlhší ako jedno volebné obdobie.
Ako by nové lieky mohli zmeniť celý odbor?
Myslím si, že o 10 až 15 rokov výskyt obezity dramaticky klesne a výrazne to otrasie aj diabetológiou.
Článok vyšiel na forbes.cz.