Keď Tomasz Defratyka cestou do školy vzdialenej niekoľko desiatok kilometrov z autobusu PKS sledoval, ako v okolí rastie továreň na nábytok, ani len netušil, že jedného dňa bude mať aj on veľký nábytkársky biznis.
Prvé skrinky Deftrans skladal v garáži pri rodičovskom dome. Dnes má spolu so svojou manželkou Edytou dve veľké fabriky a silnú pozíciu v segmente kúpeľňového nábytku. Majú aj pozitivistické zmýšľanie: zisky investujú nielen do biznisu, ale aj do rozvoja miestnej komunity.
Začalo sa to pri Druhovi Bolkovi. Bolesław Zajiczek – tak sa totiž v skutočnosti volá – má 21 rokov, keď sa spolu s kamarátom rozhodne ísť k rieke a vyskúšať granáty.
Je január 1951, okolie Milicza v Dolnom Sliezsku. V tom čase sa hovorí o „znovuzískaných územiach“. Granáty ukryté v nemeckých hroboch zhromaždili pre každý prípad – keby Sovieti opäť chceli ľudí nakladať do dobytčích vagónov. Na začiatku vojny to Bolek ako dieťa videl na východných územiach.
Vyberie zo skrinky prvý granát. Vytiahne poistku. Hodí ho. Nič. Nevybuchol. Vezme druhý. Ten mu vybuchne v rukách.
V dôsledku nehody Bolesław prišiel o obe ruky a jedno oko. Matka mu vraj vtedy povedala, že má žiť tak ako doteraz. A on žil. Na bicykli prispôsobenom tak, aby sa dal riadiť bez rúk, sa okrem iného zúčastnil pretekov okolo sveta a dvakrát štartoval na Tour de Pologne. Predovšetkým bol však skautom a oddiel, ktorý založil pri miestnej základnej škole, viedol 50 rokov.
Práve v skautingu spoznal Druha Bolka Tomasz Defratyka, ktorý sa narodil vo Vroclave, ale vyrastal v Miliczi. V budúcnosti sa stane zakladateľom firmy, ktorá v regióne vytvorí niekoľko stoviek pracovných miest. Po rokoch bude na svojho skautského vedúceho spomínať ako na vzor vytrvalosti a viery v zmysel vlastného konania.
„Má veľký podiel na tom, aký som človek,“ hovorí Tomasz Defratyka.
