Slovenskú národnú galériu pretvorila na miesto na svetovej úrovni, potom prišlo odvolanie. „Aj úspešná rekonštrukcia SNG tak vyzerá preto, lebo je tu kontinuita. Bez nej v tejto krajine nič nevybudujeme,“ hovorí Alexandra Kusá v rozhovore pre Forbes.
Z pozície generálnej riaditeľky SNG ju odvolala ministerka kultúry Martina Šimkovičová. V galérii ostala a zastávala pozíciu senior kurátorky. Aj toto pracovné miesto jej najnovšie ruší dočasný riaditeľ SNG Jaroslav Niňaj.
Pre zmenu v organizačnej štruktúre spolu s ňou končia aj ďalší ľudia, informovali o tom, ako prvé Aktuality.sk. Tieto zmeny nastali krátko po tom, ako sa novému riaditeľovi ľudia počas príhovoru o výstave otočili chrbtom.
Svoj post generálnej riaditeľky SNG zastávala od roku 2010. Jedným z najvýraznejších úspechov jej vedenia bola desaťročie trvajúca rekonštrukcia samotnej galérie, ktorá zbiera ocenenia po celom svete. Tento rozhovor vznikal postupne, ešte počas jesene.
Povedzme si bližšie, ako ste sa dostali do sféry umenia. Kedy ste si uvedomili, že vás umenie zaujíma? Bolo to ešte v detstve?
Určite to bolo v detstve, pretože som z rodiny architektov. Vtedy sa odoberali knihy dejín umenia od Josého Pijoana. Boli to pekné chvíle s mojím otcom, keď sme si ich spolu prezerali. Veľmi ma to bavilo, ale netušila som, že v oblasti umenia sa dá pracovať, aj keď nie ste výkonný umelec. Neskôr na gymnáziu som už vedela, že chcem byť kunsthistoričkou.
Je záujem o umenie vecou výchovy v detstve? Ak sú deti od detstva vedené k umeniu, zaujímajú sa oň aj v dospelosti?
V mojom prípade to tak bolo, ale neviem, či sa to dá zovšeobecňovať. Výchova k umeniu v školách je veľmi dôležitá. Je to súčasť všeobecného vzdelávania. Videla som to u nás v galérii, aký veľký je záujem škôl o návštevu. Veľmi sme to podporovali aj preto, aby si urobili deti kultúrny návyk, že je pre nich normálne prísť do galérie. Potom sa vracajú aj neskôr v dospelosti.
Podstatou je rozumieť umeniu, vypestovať si k nemu návyk a vedieť, že je to súčasť kultúrnej výbavy štátu. Nemusíte byť žiadny odborník a pokojne môžete ísť do galérie len s tým pocitom, že sa vám nejaké umelecké dielo buď páči, alebo nepáči. Myslím si však, že úlohou inštitúcie je, že by mala byť schopná vysvetliť viac.
Spomínali ste „rozumieť umeniu“. Čo si pod tým máme predstaviť?
To znamená viac, ako len keď sa nám dielo páči alebo nepáči. Môžem si o diele prečítať, že ide napríklad o vyjadrenie metafory, alebo mi to pomôže niečomu porozumieť, alebo ma to kultivuje ako osobnosť. Význam nie je len v tom, ako je to namaľované. Je to ako v knihách. Kniha Harry Potter nie je len o chlapcovi, ktorý čaruje, ale aj o kamarátstve či medziľudských vzťahoch. To všetko máte aj vo výtvarnom umení a dá sa to veľmi pekne odčítať.
Tak si to ešte skúsme rozložiť na drobné. Aké atribúty by mal mať dobrý obraz? Musí v dnešnej dobe šokovať, aby zaujal?
Mal by mať druhý a tretí plán, dielo by malo byť viacvrstvové. Naozaj dobré umenie je také, že v tom niečo vidíte. Prídete k dielu o týždeň a objavíte zasa niečo nové, teda je za tým viac vrstiev.
Ako vyzerá odhaľovanie tých vrstiev v umení? Skúste uviesť nejaký príklad z galérie.
Máme dielo Slzy od Kristiána Németha. Ide o inštaláciu silikónovej slzy na okne. Je to pamiatka na Juraja a Matúša, ktorí boli popravení na Zámockej ulici. Vy sa najskôr na to pozriete a myslíte si, že je okno len špinavé. Potom sa na to pozriete znovu a zistíte, že to je vlastne slza. Potom si uvedomíte, že tá slza nikdy nevyschne a vždy tam bude. Zrazu si uvedomíte, že to je rana po tragickej udalosti a nejak sa s tým jednoducho naučíme žiť. Toto dielo tiež pekne pomáha vysvetľovať problematiku LGBTI. Veľa ľudí to vníma ako súčasť kultúrnej vojny a len čo spomeniete týchto päť písmen, tak sú ľudia „naježení“. Ak im ukážete slzu, ktorá nikdy nevyschne, za dvoch chlapcov, ktorí boli nezmyselne popravení, tak možno aj ľudia, ktorí to na úrovni iných slov nechápali, začnú tomu rozumieť. To je to, čo umenie dokáže. Vieme komunikovať rozličné obsahy iným spôsobom, ktorý je pre ľudí blízky. Máme tu rôzne diela k rôznym témam. Myslím si, že práve k týmto komplikovaným témam je skvelé vyjadrovať sa umením.
Aké iné komplikované témy ešte vyjadrujete umením?
V stálej expozícii sakrálneho umenia máme betónovú pietu od Iva Zelinku. Je to madona, ktorá má v náručí svojho mŕtveho syna. Ten je vytrhnutý z tej sochy a je položený na zem. Po tom vytrhnutí jednej sochy od druhej ostala diera v soche madony. Pieta sa v umení vyskytuje dlhé roky a sú ich stovky. Je to známa kompozičná scéna, napriek tomu som takúto ešte nikde nevidela. Zrazu si pri nej uvedomíte, že to je matka, ktorej zomrel syn. Akoby jej vytrhli kus tela a pri tej soche je to doslovné. Je to pekná rovina toho, ako pochopiť obetu. Kresťanské myšlienky sú o nej a vo veľkej miere o viere, láske či odpúšťaní. Tam si to v diele uvedomíte – že má v tele dieru, v ktorej mala syna, ktorý teraz leží mŕtvy na zemi. Je to veľmi silné.
Alexandra Kusá v rozhovore pre Forbes o rekonštrukcii SNG:
Čo prináša ľuďom umenie?
Myslím si, že hlavne radosť. Ďalší rozmer je dobrý pocit z ľudstva, že toto dokážeme urobiť. Je to podobné, ako keď prídete do filharmónie a tá hudba vás zaleje. Na hudbe sa to pekne vysvetľuje, lebo s tou sa stretávame na nejakej úrovni všetci a vidíme, čo to s nami robí a ako nám to mení náladu. To isté robí aj výtvarné umenie.
Je umenie skôr dekoráciou, alebo by malo vyvolávať otázky či pocity u konzumenta umenia?
Záleží na tom, ako k tomu chcete pristúpiť. Pre niekoho je len dekoráciou a pre niekoho vyvoláva otázky. V SNG sme sa veľmi snažili, aby ľudia nemali ten pocit, že odchádzajú s nedorozumením, že niečo nepochopili. Zakladáme si na vysvetľovaní. Druhá vec je, ako chcete umenie konzumovať. V tom je tá sloboda. Buď to chcete vnímať len ako dekoráciu, alebo ste zvedavý a chcete vedieť viac. My, samozrejme, podporujeme to druhé, ale neodcudzujeme ani to prvé. Našou úlohou by malo byť to, že ak chce niekto o umení vedieť viac, my by sme mali byť schopní sprostredkovať mu to.
Vy teda vnímate umenie na tej hlbšej dimenzii, než je len tá dekoratívna?
Iné veci vyberám do galérie a iné k sebe domov. Nepotrebujem nejaké zložité dielo v spálni, nad ktorým sa budem pred spaním zamýšľať nad osudom ľudstva. Chcem skôr niečo, čo je so mnou súzvučné. Podľa toho si aj vyberám.
Aké umenie máte doma a akých umelcov máte rada?
Veľmi rada mám umenie Denisy Lehotskej, silno ku mne prehovára a upokojuje ma, keď sa naň pozerám. Páčia sa mi aj staršie veci. Nedávno som si kúpila kresbu od Ladislava Čemického. V kresbách a akvareloch je bezprostrednosť toho autora. Je tam spontánnosť.
Spomínate si na výstavu, ktorá u vás vyvolala také silné emócie, že si to pamätáte dodnes?
Úplne prvá bola veľká výstava z Guggenheimovej zbierky v Prahe. Boli tam najväčšie diela zo svetovej moderny, v Československu také diela vtedy vôbec neboli. Išla som tam ako študentka so spolužiačkami a cestovali sme vlakom. Zažila som vtedy takzvaný „wau efekt“. Posledný silný zážitok som mala z veľkej výstavy v Benátkach. Veľmi som ju chcela vidieť a boli posledné tri dni výstavy, ktorá sa konala v Dóžovom paláci. Bola som dojatá. Kúpila som si tam tri katalógy a doteraz si ich čítam. Bol to silný zážitok.
Ja silný emočný zážitok z galérie bežná vec u návštevníkov?
Je to menej časté. Ja som si dokonca myslela, že je to vymyslené. V mojom prvom prípade v detstve to bolo po prvý raz, čo som videla ozajstné veľké umenie. V Benátkach to bolo aj preto, lebo to bolo práve v Dóžovom paláci, ktorý je sám o sebe pekný, a tie plátna boli obrovské. Bol to vyslovene fyzický zážitok. To s umením nezažijete až tak často. Niekedy to však môžete zažiť aj s malou vecou. Pamätám si, keď som videla Marka Rotha v Tate Modern v tmavej miestnosti a farebné plochy tam žiarili. Fungovalo to na mňa a mala som pocit, akoby sa chveje farba.
Ak takéto pocity návštevník galérie nezažije, asi by si nemal hneď myslieť, že výstava je zlá.
Prežívanie je rôzne. Existuje však umenie, ktoré dokáže vyvolať silné emócie.
Bývalá riaditeľka SNG Alexandra Kusá. Zdroj: Marek Mucha
Zaujímajú sa Slováci o umenie či kultúru dostatočne?
Záujem je stále väčší. Súvisí to aj s galériou. Akonáhle im to zabalíte do adekvátneho obalu a dáte im takú službu, na akú sú zvyknutí zo zahraničia, tak veľmi radi prídu.
Je človek, ktorý sa o umenie nezaujíma, o niečo ochudobnený?
Je to vec, ktorá nám život obohacuje, a myslím si, že by sme sa jej mali venovať, aby nebol nudný. Umenie je jednou z ciest. Neodcudzujem to, ak to niekto nerobí. Chápem, že každý má iné záujmy. Zopakujem však, že to je súčasť všeobecného vzdelania a ľudia by o tom mali mať povedomie.
Môže človek aj napriek nezáujmu o umenie viesť šťastný život?
Určite áno. Ľudia sú rôzni, ale ja umenie odporúčam.
Napríklad aj bez hudby?
Ak je niekto hluchý, tak asi áno.
Vy by ste viedli šťastný život, nebyť umenia?
Ja si to neviem ani predstaviť. Umenie nie je len obraz. Vďaka tomu si uvedomujete krásu aj v tých obyčajných veciach a naučí vás to veci vnímať.
Roky ste boli riaditeľkou SNG. Mali ste nejakú zahraničnú galériu, od ktorej ste sa inšpirovali?
Úplne na začiatku to bola Moravská galéria v Brne. Postupne sme však svoje ambície stupňovali. Veľmi sa mi páčila londýnska Tate Modern a povedala som si, že vzory treba mať veľké. Páčilo sa mi, ako pracovali so zbierkami. Nemáme ukázať ľuďom, ako to išlo od Adama, ale ako to vyzeralo, čo si z toho môžete zobrať a prečo to robili tak, ako to robili. Ďalšia vec bola ich práca s návštevníkom. To tu vôbec nefungovalo. Výstavy sú len jedna časť našej práce. Pre nás je dôležité budovanie silnej verejnej inštitúcie – aby sem ľudia radi chodili nielen na umenie, ale aj na vzdelávanie či koncerty; aby to bola ich inštitúcia. Tate Modern toto robila.
Je známe, že kultúra je na Slovensku dlhodobo podfinancovaná a sú v nej nízke platy. Majú mladí ľudia záujem pracovať v tejto sfére?
V čase môjho odvolania z pozície riaditeľky sme mali tlačovú konferenciu, kde za mnou stáli všetci kolegovia. Bola som šokovaná, aký máme mladý kolektív. Nikdy som si to tak náhle neuvedomila. V kultúre sú nízke platy, ale viete to kompenzovať napríklad starostlivosťou o zamestnancov. Nemyslím si, že súčasnej mladej generácii ide len o peniaze. Záleží im aj na príjemnom prostredí, zmysluplnej práci či normálnych podmienkach. Klaňanie sa peniazom tu bolo krátko po roku 1989, keď sme si mysleli, že nás spasí ekonomika. Vtedy sa z peňazí urobilo zlaté teľa. Aj mne prišli ponuky zo súkromnej sféry, kde mi ponúkali omnoho lepší plat. Nezobrala som ich.
