Gabriel Dymowski roky bojoval o prežitie svojho startupu v Poľsku. Keď mu podnikanie prestalo vychádzať a sám skončil s depresiou, odišiel do San Francisca bez konkrétneho plánu. Tam stretol indického podnikateľa Akshaya Narisettiho a spoločne vytvorili Pocket – inteligentný diktafón s umelou inteligenciou. Za necelý rok predali viac ako 300-tisíc zariadení a ich ročné tržby prekročili 100 miliónov dolárov.
Každý deň je iný, ale práca mi v podstate zaberá všetok čas. V Spojených štátoch žijem dva roky a ešte som nenavštívil ani New York, pretože na to nemám čas. S mojím spoločníkom Akshayom bývame spolu od dňa, keď sme sa spoznali, takže väčšina našich rozhovorov sa týka firmy: koho zamestnať, na ktorý trh vstúpiť alebo ako zrealizovať ďalší nápad.
Určite som výrazne prestimulovaný. Nikdy predtým som neriadil projekt, ktorý by rástol takýmto tempom. Dnes zverejním produktovú novinku na LinkedIne a o chvíľu dostanem niekoľko tisíc pozvánok a správ.
Učím sa, ako s tým pracovať, ale stojí ma to veľa energie. Radšej by som firmu budoval v tichosti. Vytvárame však spotrebiteľský biznis a informovanie o tom, čo robíme, je skvelým spôsobom, ako rozširovať okruh zákazníkov.
Pýta sa nás na to veľa ľudí. Odpoveď je jednoduchá a nie veľmi efektná. Náš rast sme nijako „nehackli“.
V prvom rade posadnuto vyvíjame produkt, ktorý zákazníci chcú. Namiesto toho, aby sme ho zahltili zbytočnými funkciami, sme vyladili tie najdôležitejšie.
Druhou vecou je marketing. Robíme skvelé reklamy na YouTube, Googli a Facebooku. A to je celé. Keď niečo funguje, netreba vymýšľať komplikované riešenia.
Naším náboženstvom je rast o 10 percent týždeň čo týždeň. Každý pondelok kontrolujeme, či sa nám Excel rozsvietil nazeleno. Len čo rast spomalí, celý tím sa snaží situáciu napraviť.
Samozrejme. Je jednoduchšie zvýšiť počet zariadení zo 100 na 110 než z 11-tisíc na 12-tisíc. Podstupujeme však vedomé riziko.
Od predaja puzdier na telefóny ku kryptomenám
Podnikanie pre vás nie je prvou skúsenosťou. Kde sa to všetko začalo?
Už na strednej škole. Pochádzam z Płocku a chodil som na Małachowianku, najstaršiu nepretržite fungujúcu školu v Poľsku. V istom období ma fascinoval Warren Buffett. Premýšľal som nad tým, prečo niektoré firmy uspejú a iné nie.
Maturitu z matematiky a fyziky som zložil s dobrými výsledkami. Mohol som ísť na Varšavskú technickú univerzitu, ale keďže som rád robil veci po svojom, vybral som si Gdansku univerzitu.
Študovali ste európske podnikanie.
European Business Administration bol vtedy nový študijný program. S podnikaním však mal len málo spoločného. Keď som chcel založiť študentský podnikateľský klub, vyučujúci na právnickej fakulte si klopali na čelo.
Preto som po druhom ročníku začal súbežne študovať aj na Varšavskej technickej univerzite. Nebolo jednoduché zvládnuť denné štúdium na dvoch univerzitách v dvoch mestách. Našťastie, Pendolino jazdilo často a lístky ešte neboli také drahé.
Aby som si na ne zarobil, kupoval som na Alibabe puzdrá na telefóny za dolár a predával ich na Allegre za 50 zlotých.
Potom ste vstúpili do sveta kryptomien. Fascinovala vás technológia alebo ste chceli využiť horúcu tému?
Aj za to môže Buffett. Ako mladý som investoval na Varšavskej burze cenných papierov, ale odrádzala ma jej nízka likvidita. Priateľ mi navrhol, aby som si kúpil bitcoiny.
Nič som o nich však nevedel. Keďže Buffett vždy zdôrazňoval, že človek musí rozumieť základom toho, do čoho investuje, ponoril som sa do tejto témy. Fascinovali ma distribuované registre. Viac než samotné kryptomeny ma oslovila predstava systémov, ktoré spoluvytvárajú ich účastníci.
Tak ste sa dostali k projektu GPW Private Market.
Bol to startup fungujúci v rámci veľkej organizácie. Vymysleli sme koncept tokenizácie podielov, ktorý mal firmám uľahčiť získavanie financovania.
Projekt sa neujal, ale stal sa výbornou referenciou. Vďaka nemu som sa stal najmladším členom pracovnej skupiny pre distribuované registre na poľskom ministerstve digitalizácie. Na burze som tiež spoznal Wojciecha Sroku, ktorý sa neskôr stal jedným z mojich spoločníkov a investorov v DoxyChain.
Blockchainový DocuSign, ktorý zákazníci nechceli
Ako vznikol DoxyChain?
Na jar 2020 sme sa s priateľmi rozhodli zapojiť do hackathonu Global Legal Hackathon vo Varšave. Umiestnili sme sa na jednom z popredných miest.
K založeniu DoxyChain ma následne presvedčili Wojciech a ďalší skorý investor, právnik Jacek Bajorek. Povedali mi: „Čo keby si odišiel z burzy a začal sa DoxyChainu naplno venovať?“ Krátko nato sme firmu rozbehli.
Myslím si, že som urobil takmer všetky chyby, aké môže zakladateľ startupu urobiť.
Naša vízia – umiestniť dokumenty na blockchain, pretože funguje ako digitálny notár – vyzerala na papieri výborne. Presviedčala investorov a priťahovala do firmy talentovaných ľudí. Zákazníci si ju však nekupovali.
Neoverili ste si záujem ešte pred začiatkom vývoja?
Samozrejme, že sme si ho overovali. Keď ľudia videli makety produktu, hovorili: „Úžasné, kam môžem zadať údaje z platobnej karty?“
Produkt sme však vyvíjali príliš dlho. Blockchain je predsa len ďalšia vrstva popri frontende a backende. Kým sme pracovali, trh sa zmenil.
Pandémia covidu urýchlila prijímanie produktov, ktoré už boli na trhu, nie tých, ktoré sa ešte len vyvíjali. Keď sme sa po niekoľkých mesiacoch vrátili s produktom do právnických kancelárií, ktoré mali byť našimi hlavnými zákazníkmi, zistili sme, že už používajú iné riešenia.
Museli sme preto zmeniť smer a hľadať si miesto na trhu. Tak sme objavili segment mikrocertifikátov. Pomohli nám pri tom početné rozhovory so zákazníkmi, nie vývoj produktu, ktorý sme sami chceli vytvoriť.
Aspoň ste od investorov získali viac ako dva milióny eur. Vaše investičné kolo viedol fond Level2 Adama Rudowského.
Adam do našej firmy vložil nielen kapitál, ale aj srdce. Je to podnikateľ telom i dušou, nie investor, ktorý si len odškrtáva spoločnosti vo svojom portfóliu. Práve rešpekt, ktorý som k nemu cítil, bol jedným z hlavných dôvodov, prečo som o tento biznis bojoval tak dlho.
Kedy vás tento boj začal presahovať?
Naše problémy sa kopili. Skúšali sme rôzne možnosti, hľadali zhodu medzi produktom a trhom v rôznych krajinách, ale peniaze od zákazníkov stále neprichádzali.
V istom momente sme mali 20 ľudí v tíme a peknú kanceláriu. Potom sme však museli firmu radikálne zoštíhliť. Zostali sme piati.
Z okruhu zakladateľov odišiel aj váš spoločník a technologický riaditeľ Piotr Żelazko.
Museli sme prijímať množstvo ťažkých rozhodnutí o štruktúre firmy, a to aj na úrovni zakladateľov. Rozišli sme sa v normálnych vzťahoch a verím, že každý konal v dobrej viere.
Posledné mesiace vedenia firmy však boli veľmi osamelé. Túto záťaž som musel niesť sám.
Prečo ste to nevzdali skôr?
Nechcel som sklamať ľudí, ktorí do projektu toľko investovali. V istom momente som zabudol na seba aj na svoje zdravie, čo ma napokon priviedlo k depresii.
Čo sa stalo v roku 2024?
Pohár pretiekol. Jedného dňa som sa pozrel do zrkadla a povedal si: „Nemáš čo stratiť.“
Zbalil som si batoh a odletel do Spojených štátov. Bez plánu a bez konkrétnej predstavy o tom, čo bude nasledovať.
Tlačové materiály
V San Franciscu našiel obchodného partnera
Prečo práve San Francisco?
Pretože sa poznám. Keby som bol finančník, odletel by som na Wall Street. Verím však v technológie a v to, že môžu pozitívne ovplyvňovať životy ľudí. Preto som si vybral San Francisco.
Dostal som sa do The Residency, hackerského domu podporovaného Samom Altmanom. Čo musíte urobiť, aby vás prijali?
Musel som prejsť niekoľkými kolami výberového procesu. Pomohol mi aj známy, ktorý sa pozná so zakladateľom The Residency Nickom Linckom.
Samozrejme, nepovedal som im, že sme práve prešli ďalšou zmenou podnikateľského smerovania. Práve naopak. DoxyChain som prezentoval ako firmu, ktorej produkty používajú európske univerzity na vytváranie mikrocertifikátov. Mojou úlohou malo byť overiť, či tento biznis uspeje aj v Spojených štátoch.
Klasické „fake it till you make it“ – predstieraj, kým sa ti to nepodarí.
Skôr „boj sa, ale urob to“. Stačilo to na to, aby som dostal matrac v izbe, ktorú som zdieľal s niekoľkými ďalšími ľuďmi.
Tam ste spoznali Akshaya Narisettiho.
Do The Residency sme prišli v rovnaký deň. Prvý večer sa všetci postupne predstavovali. Zrazu vystúpil dopredu chlapík z Indie, ktorý väčšinu života prežil v Kuvajte, a oznámil, že chce vytvoriť vlastné zariadenie s umelou inteligenciou.
Mal len niečo vyše 20 rokov, ale pôsobil ako človek po tridsiatke. Keď hovoril, všetci ho počúvali.
Ako ste sa stali obchodnými partnermi?
Akshay si za vlastné peniaze vybudoval v pivnici malé laboratórium. Mal tam 3D tlačiarne, spájkovačku a celú dielňu.
Chodieval som tam, aby som v noci nezobudil ostatných, keď som potreboval videohovory so zákazníkmi. Popri pokusoch predávať v USA som totiž stále obsluhoval klientov DoxyChainu v Európe.
Spriatelili sme sa. Hrali sme šach, hádali sa o Elonovi Muskovi a ja som pritom jedným okom sledoval, ako Akshay skladá súčiastky svojho zariadenia. Obdivoval som jeho vášeň aj víziu budúcnosti na priesečníku hlasu, umelej inteligencie a hardvéru.
Jedného dňa mi napadlo, že by mohol byť mojím obchodným partnerom.
Kto navrhol, aby ste spoločne vybudovali firmu?
Akshay. Po mesiaci známosti mi povedal: „Zo všetkých ľudí v tomto dome si to bol ty, kto so mnou v noci prenášal stoly. Viem, ako vyrábať hardvér, ale potreboval by som niekoho, kto dokáže budovať tímy a starať sa o financie a prevádzku.“
Podali sme si ruky a povedali si, že v budúcnosti by sme mohli založiť spoločnú firmu.
Pocket: inteligentný diktafón, ktorý konkuruje aj Applu
Čo vlastne Pocket je?
Je to zariadenie veľkosti kreditnej karty, ktoré sa magneticky pripevní k telefónu a nahráva stretnutia, telefonáty či myšlienky, ktoré človeku napadnú napríklad v aute a povie ich nahlas.
Následne vytvorí prepis s rozlíšením jednotlivých hovoriacich, zhrnutia, zoznamy úloh, návrhy e-mailov či myšlienkové mapy.
Pravdepodobne ste už stokrát počuli otázku, čím sa Pocket líši od čínskeho Plaudu, populárneho inteligentného diktafónu.
Na prvý pohľad ničím. Rovnako sa však na prvý pohľad nemusia líšiť ani telefóny Apple a Huawei. Rozdiel je v detailoch.
Po prvé, vytvorili sme produkt, ktorého dizajn a pohodlie pri používaní ľudia prirovnávajú k zariadeniam Apple.
Po druhé, máme výborný softvér. Hardvér v takýchto zariadeniach je pomerne jednoduchý: mikrofón, batéria a bočný prepínač. Skutočná mágia sa odohráva vo vrstve umelej inteligencie, ktorá spracúva nahrávky a vytvára ich zhrnutia.
Vďaka prístupu k inžinierom zo Silicon Valley dokážeme konkurovať najlepším svetovým nástrojom založeným výlučne na softvéri, ako je Granola.
A po tretie, sme americká firma. Americký trh aj význam bezpečnosti údajov poznáme lepšie než čínska spoločnosť.
Plaud bol na trhu prvý, vďaka čomu predal dva milióny zariadení a vybudoval solídny biznis. Dôkladne sme si zanalyzovali, čo urobil dobre a čo zle, a jednoducho sme vytvorili lepší produkt.
Navyše súťažíme na obrovskom trhu B2C, teda v segmente produktov pre koncových spotrebiteľov. Nie je to odvetvie, v ktorom víťaz berie všetko. Je tu miesto pre nás aj pre Plaud.
Kombinácia umelej inteligencie a hardvéru znie mimoriadne draho. Ako ste financovali začiatok podnikania?
Spoločnosť vznikla v novembri 2024 a už deň po podpise zakladateľských dokumentov nám prvý biznis anjel poslal 30-tisíc dolárov.
Bol to investor z Akshayovho predchádzajúceho startupu Omi, open-source zariadenia na tvorbu poznámok. Akshayove skúsenosti v tejto oblasti sú dodnes obrovskou konkurenčnou výhodou.
Mesiac po založení firmy sa na platforme X objavil koncept Pocketa. Video získalo dva milióny pozretí. Ďalším krokom bol predpredaj, v ktorom sa veľmi rýchlo našli záujemcovia o päťsto zariadení.
Medzi zákazníkmi boli napríklad zakladateľ spoločnosti Vercel Guillermo Rauch či hlavný vedecký pracovník Googlu Jeff Dean. Za dva dni Pocket získal niekoľko 100-tisíc dolárov, čo nám umožnilo začať pracovať na prvom skutočnom zariadení.
Ako ste vyriešili výrobu?
V Číne sme hľadali firmy, ktoré by nám dokázali dodať hardvér. Súčasne sme predávali, pretože sme potrebovali peniaze, ale aj preto, že sme chceli pochopiť, kto si náš produkt kupuje.
Tak sme sa zoznámili s Charliem Leem, tvorcom kryptomeny Litecoin. Napísal nám, že chce do Pocketa investovať. O týždeň sme od neho získali dva milióny dolárov, ktoré nám pomohli zaplatiť prvú sériu objednávok.
Postupne sme od Charlieho, Jeffa, Guillerma a niekoľkých ďalších biznis anjelov získali celkovo približne tri milióny dolárov. Vďaka tomu sme mohli v októbri 2025 oficiálne uviesť produkt na trh. Už počas jediného dňa sme zákazníkom dodali viac ako 10-tisíc zariadení.
Neboli ste už príliš rozbehnutí na to, aby ste sa v roku 2026 pripojili k Y Combinatoru?
Teoreticky áno, ale záležalo nám na vybudovaní siete kontaktov. Koniec koncov, bola to naša prvá firma, ktorú sme budovali v Spojených štátoch.
Naozaj sme však boli najrýchlejšie rastúcou spoločnosťou v našom programe a demo Pocketa si pozrelo najviac ľudí zo všetkých projektov v danom ročníku.
Zo 100 miliónov na miliardu dolárov
Nedávno ste prekročili hranicu 100 miliónov dolárov v ročných tržbách. Aký je ďalší cieľ?
Desaťnásobok, teda miliarda dolárov. Stále chceme rásť tempom 10 percent týždenne.
Zároveň sa profesionalizujeme. Doterajšie výsledky sme dosiahli s tímom, ktorý mal len 12 ľudí. Teraz je jednoznačne čas na jeho rozšírenie.
Prenajali sme si aj peknú kanceláriu v San Franciscu. Dovtedy sme na to nemali čas. Pracovali sme na diaľku s mladými ľuďmi z celého sveta a bývali sme v hackerských domoch.
Určite intenzívne premýšľate o ďalšom investičnom kole.
Zvažujeme to.
Bude sa investovať pri valuácii na úrovni jednorožca, teda miliardy dolárov?
Uvidíme.
Pred niekoľkými týždňami ste spustili oficiálny predaj Pocketa v Poľsku. Aké máte väzby na domáci trh?
Chceme pozvať do San Francisca najlepších ľudí z Poľska, ktorí snívajú o vlastnom americkom sne, tak ako som kedysi sníval ja, a spoločne s nimi budovať Pocket v globálnom meradle.
Jedným z nich je Krzysztof Witkowski, s ktorým som už pracoval v DoxyChain. Neskôr pomáhal rozširovať podnikanie Uberu vo Varšave. Dnes pracuje v San Franciscu a u nás zodpovedá za rast a prevádzku.
Do investičného kola sme prizvali aj Adama Rudowského. Teší ma, že s ním môžem opäť spolupracovať.
Naozaj som si to poriadne odniesol. Snažil som sa zo všetkých síl, a napriek tomu to nevyšlo. Stále to v sebe nosím.
Chcel by som niečím prispieť k nášmu podnikateľskému ekosystému, ale dnes je pre mňa najlepším miestom Silicon Valley. Nepochybujem však, že sa raz vrátim. Ak nie do Poľska, tak určite do Európy. Je to len otázka času. Chýba mi rodina, partnerka aj priatelia. Nič z toho sa nedeje bez osobných nákladov.
Článok vyšiel na forbes.pl.
