Centrálne banky menia zloženie rezerv: Peking a Varšava nakupujú, Paríž presúva zásoby bližšie domov, Moskva a Ankara ich speňažujú.
Čína a Poľsko nakupujú zlato vo veľkom. Francúzsko presúva časť svojich zásob zo Spojených štátov do Európy a rovnaký krok zvažuje aj Nemecko. Rusko a Turecko, naopak, drahý kov predávajú. Vysvetlíme, čo sa deje na trhu a čo by to mohlo znamenať pre investorov.
Pravdepodobne okamžite vyvstáva otázka, čo sa stalo, že sa zlato po desaťročiach nezáujmu zrazu vracia do priazne centrálnych bánk. Odpoveď by sme mali hľadať v Pekingu. Zaujímavé je, že Poľsko a Čína majú na masívne nákupy podobné dôvody.
Ako vysoko môžu ceny vystúpiť? Pomôžme si porovnaním. V 70. rokoch minulého storočia presahoval podiel zlata v rezervách centrálnych bánk 70 percent. Dnes je to približne 30 percent. Cesta je teda ešte dlhá. A čínske tlačiarne peňazí sú naďalej rozžeravené dočervena.
Čínski politici by ako dôvod nákupov pravdepodobne uviedli pokles dôvery v Spojené štáty a dolár, ako aj absenciu alternatív. Ktoré meny by ho vlastne mohli v rezervách nahradiť?
Druhou najvýznamnejšou rezervnou menou sveta je euro približne s 20-percentným podielom. Eurozóna je však zároveň výrazne rozdelená, zápasí s pomalým hospodárskym rastom a poklesom konkurencieschopnosti. Jej najväčšie ekonomiky, Nemecko a Francúzsko, stagnujú. Klesá aj politický význam kontinentu.
Čínsky jüan? Kto chce držať rezervy v mene autoritárskej krajiny, ktorá kontroluje voľný pohyb kapitálu? Nie je náhoda, že jüan tvorí iba jedno percento rezerv centrálnych bánk, vyplýva z údajov agentúry Bloomberg.
Z ostatných mien majú ešte určitý globálny význam japonský jen a britská libra. Ich zastúpenie v rezervách centrálnych bánk je však iba o málo vyššie než v prípade čínskej meny.
Klesá aj dôvera vo fiat meny ako také. Veľmi náročná fiškálna situácia najväčších ekonomík núti vlády a centrálnych bankárov zvyšovať množstvo peňazí v obehu.
Údaje ukazujú, že zlato je jedným z najlepších a najčastejšie využívaných spôsobov ochrany pred poklesom kúpnej sily peňazí. Počas posledných približne 20 rokov jeho hodnota rástla podobným tempom ako množstvo peňazí v obehu.
Veľký čínsky plán
Kroky Pekingu jasne naznačujú jeho zámer: rozísť sa so Spojenými štátmi.
Prvým dôkazom je masívne znižovanie objemu amerických dlhopisov v čínskych rezervách. V rokoch 2009 až 2011, keď ich podiel dosiahol vrchol, vlastnila Čína približne 13 percent všetkých amerických štátnych dlhopisov v obehu. Dnes sú to iba dve percentá.
Rýchlo klesá aj obchod medzi oboma krajinami. Pred vypuknutím obchodnej vojny v roku 2018 tvoril čínsky tovar 22 percent amerického dovozu. V roku 2025 sa jeho podiel znížil na deväť percent. Prudko klesá aj čínsky dovoz zo Spojených štátov.
S tvrdením o rozchode so Spojenými štátmi polemizuje profesor Waldemar Karpa z Akadémie Leona Koźmińského.
„Hoci Čína znížila množstvo amerických štátnych dlhopisov vo svojom vlastníctve, išlo najmä o to, že po splatnosti starších emisií nenakupovala nové. Nebol to prudký výpredaj. Geopolitické dôvody sú síce významné, ale skôr predstavujú druhoradý urýchľujúci faktor,“ hovorí.
Dodáva, že hlavným dôvodom nákupov zlata zo strany Pekingu je potreba stabilizovať bilanciu centrálnej banky. Zlato totiž na rozdiel od štátnych dlhopisov nie je vystavené riziku zmien úrokových sadzieb.
Čína sa vrhla na nákupy drahého kovu. Jeho podiel v rezervách tamojšej centrálnej banky sa zvýšil z približne troch až štyroch percent na tohtoročných sedem percent. Dôvodom však nie je iba uvoľňovanie hospodárskych väzieb so Spojenými štátmi.
Druhým faktorom sú hlboké štrukturálne problémy, ktorým čelí druhá najväčšia ekonomika sveta. V ich centre je tamojší realitný trh, ktorý prechádza výrazným poklesom.
Peking platí za roky bezhlavého nalievania kapitálu do nehnuteľností a nerentabilných infraštruktúrnych projektov. Bolo iba otázkou času, kedy sa najväčší developeri dostanú do finančných ťažkostí. Symbolom problému je spoločnosť Evergrande, ktorá môže stiahnuť so sebou aj ďalších účastníkov trhu.
Dlhodobý pokles cien nehnuteľností zaťažuje celé hospodárstvo. Významná časť majetku čínskej strednej triedy je totiž uložená práve v nich. Keď ich hodnota klesá, Číňania doslova chudobnejú.
Kríza zasiahla aj ochotu spotrebiteľov míňať. Vláda sa už roky neúspešne pokúša podporiť domácu spotrebu, čo je v súčasných podmienkach zrejme odsúdené na neúspech.
Číňania sledujú, ako sa ich majetok zmenšuje, a preto radšej sporia, než nakupujú. To zase zvyšuje riziko prehlbovania deflácie, ktorá môže viesť k hospodárskej stagnácii.
Ďalším problémom je vysoká úroveň zadlženia v pomere k hrubému domácemu produktu a príliš nízka likvidita, teda dostupnosť úverov a kapitálu potrebných na obsluhu tohto dlhu.
Odpoveďou na všetky tieto ťažkosti je obľúbený nástroj vlád a centrálnych bánk rozvinutých krajín: znehodnotenie meny, v tomto prípade jüanu. Čínska centrálna banka počas posledných mesiacov napumpovala do ekonomiky niekoľko biliónov jüanov.
Akú úlohu v tom zohráva zlato? Peking si chce zachovať dôveryhodnosť a udržať dôveru vo vlastné hospodárstvo a menu. Masívne zvyšovanie množstva peňazí v obehu preto musí niečím zabezpečiť, aby jüan nepôsobil ako mena bez krytia. Voľba padla na zlato.
Zavedenie pevnej väzby medzi jüanom a zlatom je málo pravdepodobné. Zámerom čínskej vlády však zrejme je vytvoriť systém, v ktorom bude kurz jüanu čiastočne naviazaný na drahý kov.
Svetovo uznávaný odborník na kapitálové toky Michael Howell odhaduje, že Čína sa nachádza približne v polovici procesu zvyšovania množstva peňazí v obehu. To naznačuje, že jej nákupy zlata budú pokračovať počas nasledujúcich niekoľkých mesiacov až rokov.
Waldemar Karpa zdôrazňuje strategický význam zlata pre Čínu.
„Kroky čínskej vlády sú súčasťou širšej stratégie budovania vlastného centra obchodovania so zlatom prostredníctvom Šanghajskej burzy zlata a posilňovania medzinárodného postavenia jüanu. V kontexte národnej bezpečnosti majú prioritný význam,“ hovorí.
Rozvíjajúce sa krajiny majú málo zlata
Analýza rezerv centrálnych bánk ukazuje zaujímavú zákonitosť. Podiel drahého kovu je veľmi vysoký v západných krajinách a nízky v rozvíjajúcich sa ekonomikách.
Najvyšší je v Spojených štátoch, kde predstavuje 75 percent, a vo veľkých európskych ekonomikách. V Nemecku, Francúzsku a Taliansku dosahuje 71 až 74 percent. Priemer eurozóny je 62 percent.
V Číne, Japonsku a na Taiwane je to výrazne menej než 10 percent. V Poľsku predstavoval podiel zlata v roku 2024 približne 17 percent. Poľská centrálna banka však odvtedy začala masívne nakupovať a v súčasnosti už drahý kov tvorí 31 percent jej rezerv.
„Z hľadiska optimálneho rozdelenia portfólia zostáva podiel zlata v čínskych rezervách pod úrovňou, ktorá sa považuje za vhodnú pre centrálne banky rozvíjajúcich sa ekonomík,“ hovorí Waldemar Karpa.
Prečo majú ázijské centrálne banky tak málo zlata? Ide predovšetkým o proexportné ekonomiky, ktoré počas desaťročí vytvárali obrovské obchodné prebytky. Tie opätovne investovali najmä do likvidných dolárových aktív, predovšetkým do amerických štátnych dlhopisov, pretože ich využívali na riadenie výmenných kurzov a stabilizáciu obchodu.
Spojené štáty a európske krajiny zhromaždili svoje zásoby zlata ešte počas fungovania brettonwoodskeho menového systému a jednoducho si ich ponechali. Ázia začala vo veľkom vytvárať rezervy až po 90. rokoch, teda už v období dolára ako globálnej rezervnej meny.
Dôležitú úlohu zohráva aj potreba likvidity a menových zásahov. Zlato je z prevádzkového hľadiska menej použiteľné než dlhopisy.
Pri obrovských rezervách Číny a Japonska by navyše bolo náročné rýchlo zvýšiť jeho podiel bez výrazného vplyvu na trhové ceny. Až po roku 2022 možno pozorovať postupnú zmenu prístupu a zvyšovanie expozície voči zlatu ako súčasť diverzifikácie.
Poľská centrálna banka chce časť zásob presunúť domov
Poľská národná banka uplatňuje pri správe rezerv veľmi aktívnu stratégiu. Začiatkom roka 2026 dosiahli zásoby krajiny približne 580 ton, čím sa Poľsko zaradilo medzi svetových lídrov.
Guvernér banky Adam Glapiński oznámil, že nákupy budú pokračovať až do dosiahnutia cieľového objemu 700 ton.
Masívne nákupy majú niekoľko dôvodov. Rastie geopolitické riziko, a teda aj možnosť zmrazenia dolárových či iných menových rezerv.
Druhým dôvodom je zvyšovanie úverovej dôveryhodnosti tým, že sa podiel zlata v rezervách približuje k úrovni najbohatších krajín. Tretím je diverzifikácia vrátane geografického rozdelenia zásob.
Waldemar Karpa zdôrazňuje význam miesta uloženia zlata.
„Podľa údajov z prelomu rokov 2025 a 2026 bolo približne 250 ton poľských zásob uložených v Bank of England v Londýne, 195 ton v americkej centrálnej banke v New Yorku a iba niečo vyše 125 ton v domácich trezoroch. Znamená to, že rozhodujúca väčšina, viac ako 75 percent, sa nachádza mimo Poľska,“ hovorí.
Každá z týchto lokalít podľa odborníka plní určitú funkciu. Zásoby v Londýne sa aktívne spravujú a prostredníctvom lízingových operácií vytvárajú dodatočné príjmy.
Depozit v New Yorku zabezpečuje vysokú likviditu a možnosť rýchlej výmeny za doláre počas krízy. Zásoby uložené doma zase predstavujú základ fyzickej bezpečnosti a suverenity.
Na jar 2026 vedenie banky oznámilo plán repatriovať významnú časť drahého kovu. Cieľom je model, v ktorom by boli rezervy rovnomerne rozdelené medzi Poľsko, Londýn a New York.
„Toto rozhodnutie sa javí ako rozumný kompromis. V čase rastúceho geopolitického napätia a po precedensoch zmrazovania štátnych aktív posilňuje väčší fyzický objem zlata v krajine národnú bezpečnosť a dôveru obyvateľov. Ponechanie významnej časti rezerv v hlavných finančných centrách zároveň umožňuje zachovať likviditu a pokračovať vo výnosných trhových operáciách,“ hovorí Karpa.
Guvernér Adam Glapiński na novembrovej tlačovej konferencii zdôraznil: „Kontrolujeme naše zlato v Spojených štátoch aj vo Veľkej Británii. Naši pracovníci berú tehličky do rúk, aby potvrdili ich fyzické umiestnenie a kvalitu.“
Francúzsko a Nemecko prehodnocujú umiestnenie rezerv
Zaujímavý vývoj možno pozorovať aj v Paríži a Berlíne.
Francúzsko sa rozhodlo „presunúť“ päť percent svojich zásob uložených v Spojených štátoch a zároveň zaúčtovalo obrovský zisk.
Ako to bolo možné? Francúzska centrálna banka namiesto prepravy drahého kovu cez oceán predala zlato uložené v USA a rovnaké množstvo následne nakúpila na európskom trhu.
Zisk dosiahol 12,8 miliardy eur. Suma bola rozdelená do dvoch rokov. Do výsledkov za rok 2025 sa započítalo 11 miliárd eur a zvyšných 1,8 miliardy eur pripadlo na rok 2026.
Francúzsky krok má aj zaujímavý politický kontext a vyvoláva otázku, ako stiahnuť svoje zásoby zo Spojených štátov bez toho, aby krajina poškodila vzájomné vzťahy s Washingtonom.
Diskusia o správe rezerv sa zintenzívňuje aj v Nemecku. Predseda Leibnizovho centra pre európsky hospodársky výskum Achim Wambach odporúča, aby krajina presunula časť svojho zlata zo zahraničia, predovšetkým zo Spojených štátov, kde má uložený jeho významný objem.
Nemecká vláda by podľa neho mala opätovne vyhodnotiť riziká. Administratíva Donalda Trumpa by mohla fyzickú prítomnosť nemeckých zásob na americkom území využiť ako nástroj politického tlaku na Berlín.
Nemecko už počas minulého desaťročia presunulo zo Spojených štátov približne 300 ton zlata. Strana Alternatíva pre Nemecko už roky požaduje repatriáciu všetkých zásob. Tvrdí, že krajina nemá nad kovom plnú kontrolu a stráca časť suverenity, pretože sa fyzicky nachádza za jej hranicami.
Francúzsko aj Nemecko vlastnia omnoho väčšie zásoby než Poľsko. Paríž má 2 437 ton a Berlín 3 350 ton.
V oboch krajinách zároveň rastie podiel zlata na celkovej hodnote rezerv.
„Pozorujeme predovšetkým pasívny efekt. Hodnota rezerv rastie vďaka trhovému oceneniu, nie pre nové nákupy,“ hovorí Karpa. Podľa neho tieto krajiny necítia ekonomickú potrebu ďalej zvyšovať svoje zásoby.
Rusko predáva zásoby. Zlato ako zdroj rýchlych peňazí
Vojna na Blízkom východe a udalosti posledných mesiacov ukázali, že drahý kov môže počas krízy slúžiť ako zdroj okamžitej likvidity.
Rusko od začiatku roka 2026 predalo už 22 ton, aby pokrylo rozpočtový deficit. Ten na konci marca dosiahol 4,6 bilióna rubľov, teda približne 5,2 miliardy eur.
Dôvodom boli najmä nízke ceny surovín pred vypuknutím konfliktu Spojených štátov a Izraela s Iránom.
Podľa analytičky spoločnosti Freedom Finance Global Natalie Milčakovovej môže predaj pokračovať. Netýka sa to iba Ruska, ale aj ďalších rozvíjajúcich sa krajín, ktorých verejné výdavky prudko prekročia rozpočtové predpoklady.
Niektoré štáty využívajú skutočnosť, že zlato nakupovali za výrazne nižšie ceny, než sú tie súčasné, a počas kríz môžu zisk speňažiť.
Po vypuknutí konfliktu na Blízkom východe predávalo vo veľkom aj Turecko. Zásoby jeho centrálnej banky sa za jediný týždeň znížili približne o 65 ton.
Iba časť tohto objemu však predstavoval priamy predaj. Väčšina sa použila ako zábezpeka na okamžité získanie zahraničných mien alebo tureckých lír a na splácanie bežných záväzkov.
Prudký, približne 25-percentný pokles okamžitej ceny zlata počas prvej polovice marca bol do veľkej miery spôsobený aj krízou likvidity.
Mnohí individuálni investori z krajín v regióne konfliktu a z východnej Ázie predávali drahý kov, aby získali peniaze na bežné fungovanie.
Utiecť, ale kam?
Z našej analýzy vyplýva pre investorov jeden hlavný záver: svet sa čoraz viac rozdeľuje na sféry vplyvu a odklon od dolára je nezadržateľný.
Jediným aktívom, do ktorého môžu krajiny vo veľkom presunúť svoje menové rezervy, sa javí zlato.
Ak Peking nezmení svoju dlhodobú stratégiu, bude drahý kov systematicky a vo veľkom nakupovať ešte celé roky. Je veľmi pravdepodobné, že ho budú nasledovať aj krajiny globálneho Juhu.
Ako vysoko môžu ceny vystúpiť? Opäť pomôže porovnanie. V 70. rokoch presahoval podiel zlata v rezervách centrálnych bánk 70 percent. Dnes je to približne 30 percent. Cesta je ešte dlhá a čínske tlačiarne peňazí zostávajú rozžeravené dočervena.
Únikovú cestu budú hľadať aj investori. Budú sa chcieť chrániť pred infláciou a zvyšovaním množstva nekrytých peňazí v obehu.
Ak zlato slúžilo ako ochrana pred týmito hrozbami tisíce rokov, možno mu zrejme dôverovať. Dolár napokon nemá ani 200 rokov.
