Michal Sabovčík patrí medzi najlepších horolezcov na Slovensku, spolu s Petrom Hámorom vystúpil na osemtisícovku. No tento adrenalín mu nestačí – plaví sa po mori, venuje sa lietaniu a objavuje tajomstvá jaskyne. Ako priznáva, kedysi šiel do všetkého hlava-nehlava, lenže dobrý horolezec sa spozná aj podľa toho, že sa dokáže včas vzdať.
Na Dhaulágirí, siedmej najvyššej hore sveta, ste boli s Petrom Hámorom v roku 2017. On vtedy skompletizoval Korunu Himalájí a zaradil sa k pár desiatkam horolezcov, ktorí vystúpili na všetkých štrnásť osemtisícoviek. Pre vás to vtedy bola prvá a dosiaľ jediná osemtisícovka.
Som vďačný, že sa mi podarilo vystúpiť na osemtisícovku už ako 31-ročnému, čo je pre výškové horolezectvo relatívne mladý vek. Spoznal som, že tam ide o najťažšiu formu horolezectva a nadmorská výška ešte všetko stupňuje. Po Dhaulágirí v roku 2017 som si však povedal, že si na čas užijem iné formy lezenia a dobrodružstiev a Himaláje si nechám na neskôr.
Aký je ideálny vek na Himaláje?
Je to individuálne, v prvom rade musíte dozrieť lezecky aj psychicky. Ako mladší som si neuvedomoval všetky úskalia, ktoré na ceste nahor a aj pri zostupe môžu vzniknúť.
Michal v roku 2020 na treku v Himalájach. V pozadí je južná stena Lhotse a Ama Dablam. Foto: archív Michala Sabovčíka
Prekonávanie diskomfortu
Takže ide o schopnosť naučiť sa vyhodnocovať riziká?
Aj, ale je to komplexnejšie. Keď som mal 25 rokov, šiel som hlava-nehlava za všetkým. Teraz som už opatrnejší. Napríklad sa na stene dokážem otočiť v správnej chvíli – nepôjdem za svoje hranice. Na Dhaulágirí som mal skvelého učiteľa v Peťovi Hámorovi. Je veľmi skúsený, maximálne som mu dôveroval, pomohol mi, že som ako nováčik nepociťoval strach, že sa môže stať niečo zlé.
Čo vás osemtisícovka naučila?
Bol to pre mňa veľký posun v lezení, ale spoznal som aj obrovské utrpenie. Spomínam si na deň pred výstupom na vrchol, ako sme ležali v stane vo výške 7 250 metrov. Nedalo sa nám spať, telo nechcelo prijímať tekutiny. Len tri hodiny sme si poležali a vyrazili na záverečný úsek.
Museli sme prekonať maximálny diskomfort, zlý stav, v akom sme sa nachádzali, a liezť hore. Ani to neviem opísať… Jednoducho nevládzete, nič sa vám nechce.
V roku 2013 Michal Sabovčík spolu s Adamom Kadlečíkom za 15 dní zvládli zimný prechod celého hrebeňa Tatier. Predtým to dokázal iba Pavel Pochylý alias Pavúk v roku 1976. Foto: archív M. Sabovčíka
Je náročné urobiť čo len krok?
Urobiť rýchlejšie kroky. Postupne sa však telo rozbehne, povzbudí vás, že ubúdajú metre a dokola si v myšlienkach želáte, aby ste už konečne vyšli až tam hore.
Každý má svoju hranicu inde
Peter Hámor hovorí, že extrémna výška je pre každého iná. Niekto má problémy už na Lomnickom štíte, iný je v pohode aj na osemtisícovke.
Presne tak, každý organizmus má svoju hranicu inde. Myslím si, že moje telo zvláda výšky relatívne dobre. Príjemne sa mi po návrate počúvalo, keď Peťo vravel, že bol so mnou spokojný, že som s ním stíhal držať krok. Akurát na záverečných metroch mi trochu ušiel, bol na vrchole o pár minút skôr. Z mojej skúsenosti bol však horší zostup.
V čom konkrétne?
Dhaulágirí je známa nevyspytateľným počasím, nám však prialo, boli aj mraky, ale nejako extra nefučalo. No beztak sme si každých tridsať či štyridsať krokov museli sadnúť a oddýchnuť si. Prechádzalo to až do stavu miernych halucinácií, keď som v oblakoch videl reálne tváre, postavy či zvieratá. Aj mi je ľúto, že som si ich nezakreslil. (usmeje sa)
Správny partner na expedíciu
Nepociťovali ste aj vy tlak, aby sa vášmu spolulezcovi podarilo dosiahnuť výnimočnú Korunu Himalájí?
Takto som to nevnímal. Predovšetkým som sa usiloval byť dobrým spolulezcom. To je taký, ktorému nemusíte v stene nič vysvetľovať a v podstate bez slov vie, čo má v danej chvíli robiť.
Siedma najvyššia hora sveta Dhaulágirí (8 167 m) je prvá a zatiaľ jediná osemtisícovka, na ktorú Michal Sabovčík vystúpil. Foto: archív M. Sabovčíka
Máte nejaký svoj recept, ako si na expedíciu vybrať správneho partnera?
Naviazanie sa s niekým na jedno lano je najvyššia forma dôvery. Zverujete si svoje životy. Mne sa osvedčilo, že predtým, ako s niekým vstúpim do steny, zájdem s ním na pivo. Ak si tam spolu rozumieme, môžeme si vyskúšať aj lezenie. Samozrejme, sú výnimky ako práve s Peťom Hámorom. Pred Dhaulágirí sme sa nestretli ani pri pive, ani v kopcoch, ale vedel som, že je vynikajúci horolezec aj dobrý človek.
Viacero horolezcov robí motivačných lektorov. Láka to aj vás?
Tiež mám skúsenosti s prednáškami, chodím na rôzne festivaly a mal som zákazky aj od pár firiem. Začiatky boli malá katastrofa, som totiž strašný trémista, ale už som sa trochu vycvičil.
Je však zaujímavý pocit stáť na pódiu a rozprávať k povedzme päťsto ľuďom. A to, že ich vaše slová možno dokážu ovplyvniť – ako je dôležité nevzdať sa, ako vedieť prekonať strach. Ale viac ma teší, keď iných ľudí motivujem výkonmi než slovami.
Utrpenie, pri ktorom sa bavíte
O čom ste ešte prednášali?
Bola aj firma, kde chceli mať prednášku na veselšej báze, takže som popisoval, že horolezci síce zažívajú utrpenie, ale vedia sa pritom aj zabávať. A ľudia sa najviac pýtajú na to, koľko bolo vonku stupňov a kde sme vykonávali potrebu.
Ako sa na Slovensku zháňajú sponzori?
Tu sa z horolezectva vyžiť nedá. Mne však napríklad k zaujímavej zmluve pomohlo, keď sme v zime v roku 2013 s Adamom Kadlečíkom za pätnásť dní zvládli zimný prechod celého hrebeňa Tatier. Predtým to dokázal iba Pavel Pochylý ešte v roku 1976. Pavol Barabáš o našom výkone natočil dokument Stopy na hrebeni. Zviditeľnili sme sa a všimli si nás aj vo firme Adidas.
Mihal Sabovčík na stene Lomnického štítu. Foto: archív M. Sabovčíka
Viem, robili ste pre nich celosvetovú kampaň na ich produkty.
Na dva týždne prišli do Tatier s tímom ľudí, lietal nad nami vrtuľník a spot sa vysielal po celom svete, nafotili nás aj do katalógu či na bilbordy. Nemôžem sa sťažovať, prvýkrát sme si zarobili lezením, som za tú skúsenosť vďačný, ale na druhej strane nám pri tom reklamnom lezení chýbala ľahkosť a sloboda. Cítili sme sa pod akýmsi tlakom.
Spolupráca s veľkými značkami
Pritiahlo to k vám pozornosť aj ďalších väčších značiek?
Aktuálne spolupracujem s firmami Petzl, Victorinox, Wilderoben a Summit Academy. Nedávno ma však na spoluprácu oslovilo Porsche. Mne osobne je veľmi nepríjemné oslovovať firmy a pýtať od nich peniaze. Moji stabilní sponzori mi dávajú materiál či nejaké financie. Máme výborné vzťahy, nosím ich logo, snažím sa ich propagovať, ale netlačia ma, že musíš dať toľko a toľko príspevkov na sociálne siete.
Financie od sponzorov navyše môžu spôsobiť, že niektorých horolezcov tlačia do neadekvátneho rizika, len aby vystúpili na vrchol a splnili očakávania. Ja som si napríklad expedíciu na Dhaulágirí z väčšej časti platil z vlastných peňazí. Mám z toho väčší pôžitok, nie som pod tlakom.
V Spišskej Novej Vsi, odkiaľ pochádzate, máte obchod s horolezeckým, outdoorovým a železiarskym materiálom. Ten vás živí?
Aj. Privyrábal som si tiež výškovými prácami, chcel som sa stať aj horským vodcom, len som pred dvoma rokmi nespravil skúšky z lyžovania. Snáď to na druhý pokus vyjde. Obchod bol rodinná firma, venovali sme sa mu s bratom, ale teraz som sa osamostatnil. Aj vďaka tomu môžem od 6. marca odísť na dlhšiu cestu. S priateľkou Silviou odlietame do Kanady, kde si chceme kúpiť karavan a prejsť ním Ameriku od severu po juh po Panamerickej diaľnici a popri tom liezť a spoznávať. Pracovať budem online, preto aj zakladám e-shop na lezecké vybavenie.
Na webstránke Red Bullu vás uvádzajú ako ambasádora ich značky, ktorá podporuje váš projekt Seven Virgin Summits. V ňom chcete ako prvý na svete vystúpiť na sedem neprekonaných vrcholov na Zemi. Ako ste ďaleko?
Tá spolupráca bola zásluha paraglajdistu Juraja Koreňa, ktorý má na rozdiel odo mňa schopnosť pritiahnuť sponzorov. Naše cesty sa rozišli, ale moja misia trvá. Už som absolvoval Antarktídu a Grónsko.
Jednotlivé výstupy chcem kombinovať aj s inými športmi, už sme z vrcholu zleteli na paraglajde, prepravovali sa plachetnicou, je veľa možností, ako ich skombinovať. V lete som si bol vyhliadnuť panenské kopce v Nórsku, nejaké vytypované už mám aj v Južnej Amerike a Ázii.
Keď ide o život
Zažili ste zásadný okamih, keď išlo o život?
Nerád na to spomínam. Určite najhoršie bolo, keď mi v roku 2011 zomrel pred očami kamarát a skúsený horolezec Jano Čech. Liezli sme spolu Alpskú trilógiu, tri najväčšie severné steny hôr Matterhorn, Eiger a Grandes Jorasses. Pri zostupe z tej poslednej sa s ním pri zlaňovaní z posledného štandu odtrhol celý skalný blok. Šiel som prvý, pri mne ešte vydržal…
Vrtuľník a záchranári sa k nám pre lavíny a zlé počasie nevedeli dostať, Jano po niekoľkých ťažkých hodinách zraneniam podľahol. Mňa zachránili na druhý deň. Tá tragédia ma veľmi zasiahla.
Nemali ste po nej strach opäť vstúpiť do skalnatej steny?
Mal, nejaký polrok, možno aj rok som vôbec neliezol. Lenže potom ma začali priťahovať ešte väčšie výzvy, ešte väčšie ciele. Ale prečo, na to nemám vysvetlenie. Asi je to jednoducho vo mne, potrebujem to robiť.
Viete, zažil som v horách všeličo. Okolo hlavy mi preletela skala alebo som sa zle naviazal na lano. Chyby z rutiny urobia aj skúsení horolezci. Ja však veľmi dávam na pocity pred výpravou, Paľo Barabáš mi vypočítal, že už najmenej trikrát som si takto zachránil život.
Zlý pocit
Napríklad?
Možno si spomeniete, keď islamistickí militanti zabili na severe Pakistanu pod horou Nanga Parbat viacerých horolezcov a medzi nimi aj dvoch Slovákov. Bola to expedícia, ktorej som sa mal zúčastniť.
Predtým sme s Adamom Kadlečíkom preliezli hrebeň Tatier a ja som si tam povedal, že ak toto úspešne dokončím, tak s nimi na Nanga Parbat nepôjdem. Nejako ma to tam neťahalo, nemal som z toho dobrý pocit, aj prvé prípravy som robil nasilu.
Čo presne znamená, že ste nemali dobrý pocit?
Taká až nechuť, že ma to jednoducho neláka. Takže po návrate z Tatier som sa z výpravy ospravedlnil. Ale napríklad úplne iný pocit som mal nedávno, keď ma oslovil Rišo Nemec, aby sme vyliezli na najvyšší vrchol Severnej Ameriky Denali (Mount McKinley) na Aljaške. Chceme zopakovať jedinečnú, extrémne náročnú slovenskú cestu z 80. rokov. To ma úplne nadchlo. V polovici mája máme byť pod kopcom.
Nový trend: lezenie na osemtisícovky
Máte vysnívanú horu, na ktorú by ste chceli vyliezť?
Láka ma opäť ísť s Peťom Hámorom na Dhaulágirí a na druhý pokus absolvovať prvovýstup severozápadným hrebeňom. On teraz ide na Kančendžongu, tak dúfam, že s týmto na mňa počká.
Vysnívaných kopcov je však strašne veľa, napríklad v časti Himalájí z Mjanmarska. Ale možno keď teraz prídem do Južnej Ameriky, len si sadnem pod Cerro Torre a Fitz Roy. Žiadne lezenie, len niekde z reštaurácie s veľkým steakom na tanieri a pohárom vína v ruke sa budem pozerať na tieto patagónske vrcholy, na ktoré som už vystúpil. Život má lepšiu chuť, ak si predtým niečo odtrpíte.
Počas výpravy na Antarktíde sa plavili cez Drakov prieliv, označovaný aj ako Everest pre námorníkov. Foto: archív M. Sabovčíka
Čo si myslíte o komerčných lezeniach? Keď si zaplatíte 50- či 70-tisíc eur a tím ľudí vám dláždi cestu až na Mount Everest?
Je to trend, vývoj doby, už to robí veľa ľudí. Nič s tým nenarobíte, mne osobne to nevadí. Ja to beriem tak, že je aspoň v základných táboroch veselšie. Pre mňa je na prvom mieste športový výkon, že ideme bez kyslíka a nečakáme, že nám niekto pred nami zafixuje laná. Kopcov je navyše veľa, takže ak niekto chce romantiku, nájde si aj také miesto.
Expedície na vrchy aj na moria
Ako vlastne plánujete svoje expedície?
Najkrajšie sú pre mňa také, keď sa dozviem, že sa niekde nachádza kopec, ku ktorému nie sú žiadne poriadne informácie a musíte si to ísť overiť osobne. Alebo situácia, keď sme po Dhaulágirí zišli do Káthmandu a v meste sme stretli českého horolezca Máru Holečka. Pri pive spomenul, že o rok sa chystajú na Antarktídu plachetnicou z Južnej Ameriky. Okamžite som reagoval: idem! Vyvinul sa z toho perfektný projekt.
Plavili sme sa cez Drakov prieliv, najširší a zároveň najhlbší prieliv na Zemi, taký Everest pre námorníkov. Liezli sme na kopce, na ktorých pred nami nikto nestál. Doplavili sme sa k ľadovcu, ktorý vystupuje z mora, a vyliezli na panenský vrchol s výškou 1 057 metrov a odtiaľ zleteli dole na padákoch. Vrch sme si aj pomenovali, dostal od nás slovenský názov Divoká.
Vás chytilo aj námorníctvo?
S kamarátmi som mal menšiu plachetnicu v Chorvátsku, niečo som sa tam priučil, niečo zase od skúsených kapitánov Jirku Denka a Vlada Porvazníka pri expedíciách na Antarktídu a do Grónska. Keby som mal dostatok financií, hneď si kúpim väčšiu plachetnicu a organizujem expedície po svete. Je to zaujímavý spôsob života, páčil by sa mi. Polovica roka na mori, polovica doma.
Moria, hory, jaskyne
V unikátnej jaskyni Mesačný tieň vo Vysokých Tatrách, ktorá je aktuálne dlhá 32 kilometrov a skrýva mnoho ďalších neprebádaných priestorov. Foto: archív M. Sabovčíka
V námorníctve vidíte aj istú podobnosť s horolezectvom?
Áno. Voda je veľký živel, navyše pri plavbe musíte pracovať s vetrom a navigáciou. Mojím koníčkom je však aj rezbárstvo a ostatné roky ma veľmi nadchlo jaskyniarstvo. Igor Pap a Branislav Šmída objavili unikátnu jaskyňu Mesačný tieň vo Vysokých Tatrách, ktorá je aktuálne dlhá 32 kilometrov a skrýva mnoho ďalších neprebádaných priestorov.
Na výpravy sa chodí minimálne na tri dni, jeden deň vám trvá cesta dole, ďalší deň sa preskúmavajú nové časti a tretí deň sa ide naspäť hore. Je to veľké dobrodružstvo.
