18. marca 2019

Mal dobrú prácu, sľubnú kariéru, ale predsa sa jedného dňa rozhodol vziať si ročný sabbatical a doslova vybehnúť do sveta. V rámci cestovania po svete, ktoré sa dá sledovať na jeho profiloch na Instagrame, Facebooku alebo cez webstránku Runeller, behá a prispieva na rôzne charitatívne projekty na miestach, kde sa práve nachádza. Do konca svojho projektu by mal mať odbehnutých 1111 kilometrov v rôznych krajinách sveta vrátane Thajska, Mjanmarska, Austrálie, Japonska, Nového Zélandu, USA či Kanady.

Dodnes takto navštívil Matej Šemšej 13 krajín a pred sebou má ešte päť. V čase našej komunikácie sa nachádzal v Japonsku neďaleko Hirošimy a práve si zabehal na pôde, kde v roku 1945 dopadla atómová bomba.

„Nie je mojím cieľom zachrániť a spasiť svet, úplne mi stačí, keď ho trochu zmením. Keď si niekoľko ľudí prečíta moje články a rozhodne sa prispieť niekoľkými eurami. Alebo niekto inšpirovaný mnou na ďalší deň vykoná dobrý skutok.“

Matej Šemšej je z Bratislavy a ešte počas vysokej školy začal pracovať v HR. Pracoval postupne pre tri americké IT korporácie, pričom v tej poslednej – spoločnosti Oracle – mal ostatných päť rokov na starosti celú HR agendu v Českej republike a na Slovensku a celkovo sa tak so svojím tímom staral o takmer tisícku zamestnancov.

Matej v Indonézii…

Cítil ale, že v živote potrebuje niečo zmeniť a urovnať si v hlave myšlienky. So zamestnávateľom sa preto dohodol na ročnom neplatenom voľne. A keďže odmalička má rád šport, je aktívny bežec a venuje sa aj triatlonu, rozhodol sa, že počas svojej cesty po svete nebude len tak cestovať, ale aj behať a pomáhať ľuďom v núdzi.

Matej má ako bežec na svojom konte 15 maratónov a viac ako 30 oficiálnych polmaratónov. Od roku 2015 sa venuje aj triatlonu a absolvoval už dva klasické a sedem polovičných triatlonových pretekov.

Slovák pomáhal utečencom z Venezuely.
Teraz žije s kmeňom Indiánov v Ekvádore

Svoj #Projekt12mesiacov nazval Runeller (kombinácia anglických slov „runner“ a traveller“). Odštartoval ho vlani 1. septembra pričom v rámci neho plánuje 10 mesiacov behať a spoznávať rôzne krajiny. Posledné dva chce stráviť doma v Bratislave. „Jednoducho si chcem užiť leto doma tak, ako si ho pamätám z čias, kedy je pre mladých dôležitá voda na kúpalisku a účes na večernom bratislavskom korze.“ O tom, prečo vymyslel Projekt 12 mesiacov, sa s Forbesom rozprával začiatkom marca.

Povedzte v krátkosti, o čom je váš projekt a čo je jeho hlavným cieľom?

#Projekt12mesiacov je súčasťou platformy Runeller.sk a Runeller.com. Odštartoval som ho 1. septembra 2018 a mal pôvodne naplniť 12 mesiacov môjho neplateného voľna z práce. Pôvodný plán bol o cestovaní, behaní a pomáhaní v rôznych kútoch sveta. Tento plán mal predstavovať 12-mesačné obdobie môjho života. Nedávalo mi zmysel len tak vyraziť s batohom na chrbte, potreboval som popri cestovaní po svete víziu, cieľ, nejaký vyšší zmysel. Už po šiestich mesiacoch ale zisťujem, že som neodštartoval projekt na 12 mesiacov, ale na celý život. Odštartoval som niečo, čo ma neuveriteľne napĺňa. Pokiaľ budem vládať behať, bicyklovať, plávať, prípadne čo i len chodiť, inými slovami zbierať kilometre pre charitu, vždy tu bude aj Runeller.

… na Novom Zélande…

Povedzte mi trochu viac o sebe. Kto ste a čomu ste sa venovali predtým, ako ste vymysleli tento projekt?

Som z Bratislavy, kde som postupne vyštudoval magisterské štúdium na pedagogickej fakulte UK, odbor germanistika a história. S históriou som pokračoval externe popri práci a dokončil tak dva doktoráty – rigorózny (PaedDr.) a dizertačný (PhD). Ako “Husákove dieťa” som sa narodil v roku 1982 a vo svojich 26 rokoch som sa presťahoval do Prahy. Keď sa na svojich cestách, rozprávam s ľuďmi z rôznych kútov sveta, vždy spomínam slovné spojenie “my countries” (moje krajiny), Prahu dnes totiž považujem za svoj druhý domov a mesto, ktoré mi neuveriteľne prirástlo k srdcu.

Ako ste sa dostali k športu?

Športoval som celý život. Do 18 rokov som hral futbal, následne som strávil roky v posilňovni, aby som v roku 2009 skončil pri behu. V roku 2015 sa k tomu pridal triatlon, odjakživa som sníval o pretekoch Ironman. Dnes ich mám na konte dva, k tomu sedem takzvaných polovičných triatlonov – krásny bol najmä ten na Novom Zélande, ktorý som absolvoval v rámci svojej cesty. Odbehol som aj 15 maratónov, niečo viac ako 30 oficiálnych polmaratónov a nespočetné množstvo kratších pretekov.

Vaša cesta po svete má charitatívny rozmer. Ako zbierate príspevky ľudí a ako viete, komu chcete v danej krajine pomôcť? Rozhodujete sa na mieste, alebo to máte vopred naplánované?

Všetky projekty, ktoré som na cestách realizoval a všetky, ktoré budem realizovať v budúcnosti, majú jedno spoločné – dostali sa ku mne na odporúčanie nejakej osoby, ktorej plne dôverujem. Je pre mňa dôležité vedieť sa postaviť za aktivitu, skupinu, organizáciu alebo činnosť, ktorá je transparentná, férová a “čistá” a rovnako aby vedela dať „ruku do ohňa“ aj osoba, ktorá projekt odporúča. Vždy sa snažím zistiť o projekte čo najviac, som v priamom spojení s organizátormi, osobne sa s nimi snažím stretnúť. Realizoval som tiež projekty, kde sa nejednalo o žiadnu organizáciu ale fyzické osoby, ktoré znova niekto z môjho okolia odporučil.

Ako sa vám v tomto úsilí darí?

Snaha prináša svoje ovocie a na každý projekt doposiaľ prispeli aj ďalší ľudia z okruhu mojich známych, kamarátov, ale aj úplných neznámych, ktorí ma začali sledovať na sociálnych sieťach. Pýtať peniaze od iných ľudí nebolo a nie je mojím primárnym cieľom, na druhej strane ma napĺňa šťastím, keď vidím, ako ľuďom nie je ľahostajný osud niekoho, koho v živote nestretli, nestretnú a kto sa niekedy nachádza na druhej strane sveta.

V rámci experimentu žil na ulici. Univerzitu vymenil za prácu v útulku

Povedzte nejaký konkrétny príklad. Čo sa vám podarilo zmeniť?

Napríklad projekt v Mjanmarsku, kde som navštívil detský domov pri meste Rangún. Deti, ktoré dostávajú len jedno jedlo denne (!), sa vďaka našej pomoci dnes už môžu tešiť z vlastnej záhradky, ktorá im poskytuje väčší prísun živín tak potrebný pre ich vývin. A pritom stačilo tak málo – niekoľko ľudí, ktorým ich osud nebol ľahostajný a ani nie 500 eur. Nech mi potom nikto nehovorí, že hŕstka ľudí nedokáže zmeniť svet!

…v Indonézii s deťmi zo základnej školy na ostrove Lombok…

Koľko krajín ste doteraz navštívili a koľko kilometrov ste už odbehli?

Za pol roka som v rámci projektu navštívil 13 krajín a do konca apríla, kedy sa na chvíľu vrátim domov, ich navštívim ešte päť. Po tom, čo odbehnem svoj 10. pražský maratón, sa chystám navštíviť niekoľko krajín v Európe, aby som svoj projekt následne zakončil v Kanade a USA.

Kde sa nachádzate teraz, keď spolu komunikujeme?

Aktuálne (8. marca) som v japonskom meste Himeji a na konte mám od začiatku septembra 2018 už 1090 ubehnutých kilometrov, 99 naplávaných kilometrov a nejaké tie kilometre na (požičaných) bicykloch. Celkom 319. Niekedy totiž pridávam k ubehnutým kilometrom aj tie ostatné, najmä, keď ich mám pre jeden projekt málo. Jeden kilometer sa rovná jednému americkému doláru, ktorý potom hradím projektu z vlastnej peňaženky. Príspevky iných ľudí sú vítané, rovnako dôležité je však o problémoch písať, práve preto mám vlastný web a som aktívny na rôznych sociálnych médiách. Keď som s celým projektom začínal, mal som víziu ubehnúť počas prvých ôsmich mesiacov, teda počas obdobia, ktoré strávim v Ázii a Oceánii, 1111 kilometrov. To sa mi pravdepodobne naozaj podarí.

…v Austrálii…

Ktorá krajina na vás zatiaľ najviac zapôsobila? Ak sa to dá povedať…

To sa nedá. Aj najkratšia odpoveď na túto otázku mi obvykle trvá pol hodinu. Krásne bolo lúčenie s Európou, je zvláštne opúšťať domov a vedieť, že sa najbližšieho pol roka budete na tamojšie udalosti pozerať z opačného konca sveta. Thajsko je vstupná brána do Ázie, výborná na aklimatizáciu menej skúsených cestovateľov, akým som bol aj ja. Mjanmarsko je jedna z posledných turizmom až tak nepoznačených krajín v Ázii, ľudia sú tam úžasne priateľskí. Na druhej strane tu nevládne demokracia, ako vláda proklamuje, zažil som napríklad návštevu tajnej polície na stretnutí charitatívnych skupín. Návšteva detského domova tu vám zmení život. Každý, kto u nás doma na niečo nadáva, by mal odcestovať na tri mesiace do Mjanmarska.

A čo ďalšie krajiny?

K srdcu mi prirástol aj Vietnam. Mal som to šťastie nájsť si tu priateľku a chvíľu to vyzeralo na happy end. Ten sa síce nekonal, ale bola to dôležitá a krásna skúsenosť, ktorú neľutujem. Na indonézskom Lomboku som si zabehal s profesionálnymi bežcami z Kene. Pláže tohoto ostrova sa podobajú nebu. V Kambodži ma vnútorne zasiahla tragická história krajiny z čias Červených Kmérov, niekoľko týždňov som nežil ničím iným, teda okrem behania. V Singapure som sa vyrovnával s vlastnou minulosťou, v Malajzii sa umiestnil na 27. mieste polmaratónu, na ktorom štartovalo 4500 bežcov. Austrália je krajina, o ktorej sníva snáď každý a Nový Zéland, to je koniec sveta ale tak nádherný, že nechcete nikdy odísť. A ľudia sú tu neuveriteľne nápomocní a milí. No a aktuálne v Japonsku som si napríklad zabehal na pôde, na ktorú spadla atómová bomba. To všetko a ešte viac sa stalo za pol roka, ako mám dokázať vybrať najkrajší zážitok alebo krajinu? To sa nedá.

… a vo Vietname.

Čo s týmto projektom chcete dosiahnuť?

Nie je mojím cieľom zachrániť a spasiť svet, úplne mi stačí, keď ho trochu zmením. Keď si niekoľko ľudí prečíta moje články a rozhodne sa prispieť niekoľkými eurami. Alebo niekto inšpirovaný mnou na ďalší deň vykoná dobrý skutok. Alebo sa len zamyslí a uvedomí si, že vlastne sa doma v Európe nemáme až tak zle a že zmena je len o nás a v nás. Snívam o svete, kde je nám cudzia ľudská nenávisť, nevraživosť a intolerancia, o svete, v ktorom si ctíme, chránime a milujeme. Seba, prírodu, našu jedinečnú planétu. Viem, že som utopista a taký stav sa nikdy nenastane, keď sa ale rozhodne aspoň jeden človek zmýšľať pozitívnejšie, keď aspoň jeden niečo zmení, poviem si, že to všetko malo zmysel.

A čo vaša budúcnosť? Plánujete sa vrátiť späť do korporácie, keď tento 12-mesačný projekt skončí?

Ako som už spomínal, stále som zamestnaný, takže odpoveď je áno. Chýbajú mi ľudia, s ktorými som pracoval a nebudem klamať, ročná cesta po svete aj niečo stojí. V neposlednom rade som sám zvedavý, čo to so mnou spraví, či budem vedieť vo firme ďalej pokračovať, alebo budem hľadať iný zmysel pracovného života. A či bude mať firma po roku o moje služby záujem. Čas ukáže. Všetko v živote sa nám deje presne tak, ako sa má diať.

Foto: Archív Matej Šemšej