Množstvo práce a nedostatok oddychu ukradli mnohým ľuďom okolo nás možnosť tešiť sa zo života. Nie nadarmo hovoríme, že vyhorenie je odrazom uponáhľaného sveta, ktorý sme si okolo seba vytvorili. Dobrá správa však je, že je aj z vyhorenia sa dá dostať. A ešte lepšia: dá sa mu predísť.
Vlastná skúsenosť so syndrómom vyhorenia a snaha ukázať nástrahy doby, v ktorej žijeme, nás priviedla k projektu Nevyhorení. Za posledný rok sme v rámci neho absolvovali desiatky rozhovorov s ľuďmi, ktorí si vyhorením prešli, aj s odborníkmi, ktorí sa tejto problematike venujú v praxi. Prečo je o tejto téme dôležité hovoriť?
Píšu redaktorky magazínu Forbes a autorky knihy Nevyhorení Lucia Okša a Zuzana Matuščáková.
Prečo to má zmysel
„Ako sa máte?“ opýtali sme sa uprostred kníhkupectva zdravotnej sestry Gabriely Kmeťovej, ktorá sa nám len niekoľko mesiacov predtým zverila so svojou skúsenosť so syndrómom vyhorenia. Znova sme sa stretli práve v období, keď odchádzala do tlače kniha, v ktorej nám okrem nej rozpovedali svoje príbehy aj ďalší ľudia. Po tejto otázke sa Gabriela usmiala a odpovedala: „Lepšie. Aj na základe nášho rozhovoru som si to celé začala skladať dokopy. Konečne som vyhľadala pomoc a navštívila psychológa. Keby sa tak nestalo, asi by som sa stále točila v tom istom kruhu.“
Bol to jeden z tých momentov, keď sme si povedali, že to má zmysel. Že možno bolestná skúsenosť, ktorou si prešla jedna z nás, mala svoj význam. Možno ním bolo pomôcť ďalším. Nielen Gabriele a jej kolegom zo zdravotníckeho sektora, ktorí sa často obetujú pre druhých a zabúdajú sami na seba, ale aj ostatným ľuďom, ktorí sa už dávno prestali tešiť zo života.
Podnikatelia bojujú s úzkosťami či depresiami v oveľa väčšej miere,
ako si myslíme. Téma je stále tabu
Napokon, pri písaní tejto knihy sme prišli na to, že vyhorenie sa týka azda každej profesie. Nielen neúnavných riaditeľov firiem a manažérov, ale aj lekárov, učiteľov a aktivistov, vytrvalých športovcov, snaživých študentov či dokonca umelcov. A s týmto vedomím by sme mali o téme hovoriť.
Napríklad speváčka Celeste Buckingham si dlho nedokázala priznať, že to, čo sa jej deje, je syndróm vyhorenia, aj keď prejavy poznala dávno predtým. Prešla si tým totiž aj jej mama. „Vyhorená? Veď som iba speváčka,“ myslela si vtedy Celeste, ktorá túto tému vnímala najmä cez optiku riaditeľov obrovských firiem a určite nebola sama. Preto posolstvo našej knihy znie: Týka sa to nás všetkých.
Infarkt duše
Ak človek dlhodobo tlačí na pílu a dáva zo seba čoraz viac, je viac než pravdepodobné, že jedného dňa načrie až na dno vlastných síl. Predsa ani maratón sa nedá bežať po celý čas šprintérskym tempom. Aspoň nie bez toho, aby na jeho konci čakal na vysileného bežca kolaps. Nezriedka potom nastane to, čo jeden z našich respondentov výstižne označil ako „infarkt duše“. Vyhorenie. Stav, počas ktorého neboli niektorí schopní vstať z postele, prejsť do kuchyne alebo ísť do obchodu nakúpiť. A otvoriť notebook alebo ísť do práce? To bolo pre nich už úplné sci-fi.
Jedna z popredných odborníčok na syndróm vyhorenia Marie Åsbergová z Karolínskeho inštitútu v Štokholme vytvorila na popísanie tohto fenoménu takzvaný tunel vyčerpania. Je to v podstate špirála vyhorenia, ktorá človeka vtiahne do víru úzkostí a depresie a na konci ho bezmocného vypľuje. Ilustrácia z knihy Nevyhorení: Tina Minor
Nielenže stratili zmysel svojej práce, ale často ani nedokázali nájsť silu vykonávať bežné činnosti. Napríklad konzultantka Zuzana Reľovská, ktorá sa do práce pustila s obrovským zápalom po materskej dovolenke (počas ktorej budovala a predala vlastný biznis), sa jedného dňa zobudila s pocitom, „akoby jej niekto povysával vnútro“. Nemala silu hrať sa s deťmi. Nemala chuť jesť. Nohy sa jej podlamovali zakaždým, keď ju fyziologické potreby prinútili vstať z gauča. Predtým silná a energická žena sa zrazu vinula k jeho záhlaviu a so zatvorenými očami sa sústreďovala na svoj dych ako na to jediné, čo jej dávalo v tej chvíli zmysel. Na tom gauči preležala dva týždne…
Nekonajme, až keď je neskoro
Rozprávať sa o duševnom zdraví je dôležité, a to nielen pre tých, ktorí zápasia s vnútornými ťažkosťami. Rovnako dôležitá je prevencia. Aby ľudia, ktorým vyhorenie hrozí, alebo ich blízki, dokázali rozpoznať jeho príznaky a včas zatiahli ručnú brzdu. Najmä v súčasnosti, keď môžeme ľahko nadobudnúť pocit, že tým najdôležitejším či dokonca jediným meradlom hodnoty človeka je jeho výkon v práci alebo že naša sila spočíva v tom neukazovať svoje slabé miesta.
Nie je to výmysel
Mnohí ľudia, s ktorými sme sa rozprávali, otvorene priznali, že si dlho mysleli, že vyhorenie je len akýsi výmysel. Alebo niečo, čo sa im nemôže stať. „Cítil som sa neporaziteľný, plný energie, sily a hovoril som si, že to sa mi nemôže stať. Že to sú len nejaké báchorky. Ako je to možné, že sa človek psychicky alebo fyzicky zrúti a znenazdajky na neho prídu stavy úplného vyčerpania?“ hovorí Tomáš Medveď, bývalý profesionálny futbalista. Na to, čo prišlo, nebol pripravený.
Syndróm vyhorenia sa stane oficiálnou diagnózou.
Podľa WHO súvisí so stresom v práci
„Na diaľnici na mňa došla mdloba a mal som panický atak, prvý syndróm môjho vyhorenia,“ spomína na udalosť, ktorou sa začína v knihe Nevyhorení jeho príbeh. Ako dokazujú aj jeho slová, vyhorenie nie je výmysel „lenivých“ ľudí ani nálepka, ktorou sa niekto označí, aby bol „cool“. Sme presvedčené, že by si nikto z ľudí, ktorí vyhoreli, nevybral vyhorieť znova, ak by mohol.
No nemali na výber. Stalo sa im to a oni sa museli naučiť s tým žiť. Pre mnohých z nich bolo práve zdieľanie príbehov ich vyhorenia tým, čo dalo tejto ich skúsenosti zmysel. Pomôcť druhým sa stalo spôsobom, ako premeniť bolesť jednotlivca na niečo omnoho väčšie.
„Nebolo jednoduché uvedomiť si, ako som sa nechala tou špirálou vyhorenia stiahnuť až na úplné dno. A už vôbec nie priznať si to. No omnoho ťažšie bolo naučiť sa o tom rozprávať bez toho, aby ma gniavil neskutočný pocit zlyhania či hanby. Musela som bojovať s vnútorným hlasom, pozostatkom tej výkonnostnej mašiny, ktorá mi našepkávala: ‚Keby si bola silnejšia, zvládla by si to!‘ a ‚Nedokázala si to, lebo si sa dostatočne nesnažila.‘ Naučila som sa tento hlas umlčať. Nemal už v mojej hlave miesto.“
Lucia Okša, autorka knihy Nevyhorení
Sila príbehu
Po tom, ako sme v apríli na webe Forbes.sk publikovali 12 rozhovorov s ľuďmi, ktorí si prešli vyhorením, nás zaskočila obrovská odozva. Nielenže ľudia tie príbehy lajkovali a zdieľali, ale písali nám do redakcie listy, v ktorých sa vyznávali zo svojich vlastných skúseností. Mnohí nám vtedy, podobne ako Gabriela, hovorili a písali, že ich tie rozhovory inšpirovali, aby vyhľadali odbornú pomoc. Ďalší spomínali na vlastné vyhorenia spred niekoľkých rokov a písali, ako by im bývalo pomohlo, ak by niečo podobné existovalo. Ak by im vtedy niekto povedal, že nie sú sami. Že sa to deje aj tým najlepším z nás. A že je normálne rozprávať sa o tom.
Preto sme sa rozhodli v tomto projekte pokračovať knihou Nevyhorení aj sériou diskusií o syndróme vyhorenia v slovenských mestách. Ako sme sa totiž presvedčili, zdieľanie ľudského príbehu je tým najsilnejším posolstvom.
Lucia Okša a Zuzana Matuščáková
Pár čísel o syndróme vyhorenia z knihy Nevyhorení:
- viac ako polovica lekárov v USA má aspoň jeden z príznakov syndrómu vyhorenia a keby mohla, svoju prax by opustila,
- takmer 16 percent zdravotných sestier v USA má „pocit vyhorenia“ a pri tých, ktoré sa do práce nedokážu ponoriť a pacientom sa cítia vzdialené, dosahuje toto číslo až 41 percent,
- 91 percent britských učiteľov trpelo v rokoch 2012 – 2014 stresom a 74 percent zažívalo úzkosti,
- problém v oblasti duševného zdravia deklaruje až 72 percent podnikateľov v USA,
- 71 percent oslovených marketérov v USA v roku 2015 pripustilo, že prežívajú vyhorenie.
Ak chcete spolu s nami šíriť povedomie o syndróme vyhorenia, môžete nás podporiť na tomto odkaze.
Našli ste chybu? Napíšte na [email protected]
