Nikdy si nemusela hľadať vydavateľa a hoci vraví, že sa necíti byť dobrá v písaní, jej detské knihy patria k tomu najlepšiemu, čo na Slovensku za posledné roky vyšlo.
Ilustrátorka, spisovateľka a včelárka Simona Smatana (rod. Čechová) už vydala štyri vlastné detské knihy, stále však vraví, že živiť sa písaním kníh na Slovensku je možné skôr v teoretickej rovine.
Jej autorský debut Včelár Jožko dotláčali v slovenskej verzii už trikrát. Kniha vyšla spolu s druhotinou František z kompostu v 12 krajinách, napríklad aj v Mongolsku.
Nie je to len o písaní
Aká bola vaša motivácia, ktorá vás priviedla okrem ilustrovania aj k písaniu?
Priznám sa, že písať knižky nebolo nikdy mojou ambíciou. Ani sa, samozrejme, nenazývam spisovateľkou. Skôr hovorím, že robím picturebooky. So slovom to moc neviem, ale príbeh vymyslím. Vidím ho však v obrazoch, čiže ho najskôr nakreslím, až potom tvorím text.
Moja prvá autorská knižka Včelár Jožko mala byť len čisto ilustrovaná, bez textu, ale zistila som, že je to dosť náročné. Takže text tam je, ale nosný je práve obraz.
Často sa stáva, že ak píše knihu samotný ilustrátor, text je jednoduchý, možno niekedy aj poddimenzovaný. Ale vám sa podarilo urobiť ucelený text a vlastne ste okrem ilustrátorky obhájili aj status dobrej detskej autorky.
No treba povedať, že tam zohráva úlohu aj človek, ktorý robí korektúry. A hlavne aj môj vydavateľ, ktorý je v tejto veci veľmi nápomocný a vždy mi pomôže so štylistikou.
Včelár Jožko vyšiel aj v Južnej Kórei, či v Číne. Dvere do Latinskej Ameriky mu otvoril španielsky preklad. Foto: Archív Simona Smatana
Včelár Jožko vyšiel aj v Južnej Kórei či v Číne. Dvere do Latinskej Ameriky mu otvoril španielsky preklad. Foto: archív Simony Smatana
Keď som sa zmierila s tým, že knižka bude mať aj text, myslela som si, že to bude jedna-dve vety na stranu, no vo finále je to rozsiahlejšie.
Dôležité je vložiť do práce kus seba
Ako vznikala kniha Včelár Jožko?
Začalo to tak, že ma oslovila architektka Soňa Malinová, ktorá zároveň vlastní galériu Krystal v českom Havířově. Chcela mi tam spraviť výstavu, no v tej dobe som nemala žiadnu ucelenú vlastnú tvorbu, ktorú by som chcela prezentovať.
Povedala mi, nech si dám teda čas, a keď budem mať nejakú tému, ktorá ma pohltí, potom sa dohodneme.
Páčila sa mi predstava, že z toho, čo nakreslím, vznikne aj nejaký hmatateľný produkt, že to nebudú len obrázky, ktoré po výstave zavriem do šuplíka. Prirodzene mi z toho vyšlo, že by to mohla byť detská knižka, ale keď som uvažovala nad témou, dlho som tápala.
Prečo?
Pozerala som sa na to zo zlého uhla. Premýšľala som, čo by sa tak ľudom mohlo páčiť, čo si trh pýta, čo by mohlo zaujať, čo tu ešte nebolo… Študovala som reklamný dizajn a marketing, čo ma očividne celkom poznačilo. Až keď som sa oslobodila od takéhoto postoja, prišla som na to, že musím vytvoriť niečo, s čím budem spokojná v prvom rade ja.
Tento prístup sa mi osvedčil a odvetdy k veciam pristupujem presne takto. Verím totiž, že potom je to na výslednej práci aj cítiť. Ľudia dokážu vnímať, že ste niečo spravili z vlastného zanietenia, že je to niečo osobné a nesnažíte sa len „zapáčiť“ okoliu.
Takže moja prvá kniha Včelár Jožko je o pocite osamelosti, ktorý som si zažila, a o tom, aké dôležité je začať od seba, ak chceme, aby sa niečo zmenilo.
František rieši uplatnenie, Hugo zase materializmus
Včelár Jožko teda vznikol ako akási prirodzená motivácia rozprávať o tom, čo vám je blízke, ale čo tie ďalšie postavy dážďovka František, netopier Eliška a hovnivál Hugo?
Zamyslela som sa nad tým, čo ma baví a prináša radosť. Rada sa rýpem v záhrade. Vznikol tak základ pre príbeh z prostredia záhrady. Až potom som sa zamýšľala nad nosnou myšlienkou.
Dážďovka František hľadá zmysel života, naplnenie, zamestnanie, niečo v čom by bol dobrý. Skúša rôzne veci, brázdi celú záhradu v snahe naučiť sa niečo, v čom by vynikal a bol by nápomocný okoliu, no nič mu nejde. Nakoniec zistí, že je dobrý v tom, čo robí vlastne odjakživa.
To „niečo“ som hľadala aj ja a dlho som to nevedela nájsť. Nakoniec robím to, čo som robila odjakživa – kreslím.
Knihu František z kompostu už vydavlo vydavateľstvo Monokel, ktoré tiež stojí za exportom kníh do zahraničia. Foto: Archív Simona Smatana
Knihu František z kompostu vydalo vydavateľstvo Monokel. Foto: archív Simony Smatana
Pri Eliške aj Hugovi to bolo rovnako. Eliška je netopier, akýsi cudzinec v cudzom meste, kde nevie nájsť svoje miesto. Podobné pocity som zažívala v Británii, keď som tam študovala na vysokej škole.
Hovnivál Hugo je zasa o tom, že život bude krajší, ak sa obklopíme skôr dobrými priateľstvami než materiálnymi vecami.
Vaša prvá kniha vyšla vo vydavateľstve Ikar a potom ste prešli do vydavateľstva Monokel. Je to taká zaujímavá genéza, že zo silnejšieho vydavateľského domu ste prešli k maličkému vydavateľovi. Prečo ste sa tak rozhodli? Čo ste očakávali?
Áno, zvyknú sa ma na to ľudia pýtať. Zvonku to môže vyzerať divne, no mne prístup menšieho vydavateľstva viac vyhovuje.
Samozrejme, všetko má svoje za a proti. Väčšie vydavateľstvo vie možno lepšie podchytiť marketing, Včelár Jožko sa vypredal za tri mesiace a robili sa tri dotlače.
Až do Mongolska či Južnej Kórey
V čom vidíte tú nevýhodu?
Veľké vydavateľstvá vydávajú veľa kníh, nemajú kapacitu sa každej venovať naplno, čo je úplne pochopiteľné. Taktiež neznamená, že veľké vydavateľstvo sa rovná veľký honorár pre autora, ak sa pýtate aj na toto.
U súčasného vydavateľa mám vhodnejšie podmienky, ktoré mi umožňujú pracovať v pokojnejšom tempe. Ale spoluprácu s veľkým vydavateľstvom ako je Ikar považujem za veľmi dobrú skúsenosť.
Priniesla vám spolupráca s Monoklom to, čo ste očakávali?
Pre mňa je dôležité, aby som si s vydavateľom sadla aj po ľudskej stránke. Peter Michalík (šéf vydavateľstva Monokel, pozn. red.) je pre mňa už na úrovni priateľstva, nie je to len pracovný vzťah.
Vyhovuje mi to a som spokojná s prácou, ktorú robí. Okrem vydávania na Slovensku sa mi stará aj o zahraničné práva na moje knihy. Knižky Včelár Jožko spolu s Františkom z kompostu boli preložené do 12 jazykov.
Je medzi tými 12 jazykmi, v ktorých vyšiel preklad, nejaká krajina, ktorá vás prekvapila?
Mongolsko! Niežeby ma to úplne prekvapilo, len som nečakala, že sa knihy dostanú do takej diaľky. Prevažne vyšli v Európe.
Potom ma ešte veľmi potešilo, že si ich deti môžu čítať v Južnej Kórei, Číne a vďaka prekladu do španielčiny sú dostupné aj v Južnej Amerike.
Uživiť sa knižkami
Máte pocit, že je dôležité chodiť sa prezentovať na medzinárodné veľtrhy? Aj LIC iniciuje prezentáciu slovenskej tvorby za hranicami. Pomáha to?
To určite. Viem, že LIC sa veľmi snaží, aby slovenskí autori mali šancu preraziť aj v zahraničí. Odvádzajú v tomto smere super robotu, za čo im ďakujem. Zvyknem chodievať na Bologna Children’s book fair – najväčší festival detskej knihy v Európe.
Je možné sa uživiť knižkami na Slovensku?
Podľa mňa nie (smiech). Jedine v prípade, že sa knihy dostanú aj do zahraničia a z toho idú autorovi nejaké percentá. Ale na to sa nedá moc spoliehať, sú to nepredvídateľné peniaze. Navyše, človek by musel spraviť oveľa viac kníh a nie jednu za rok, čo ja osobne vidím trochu nereálne.
Popri knižkách pracujem ako ilustrátorka aj na komerčných zákazkách. Povedala by som, že je to tak 50 na 50, napĺňa ma aj spolupráca na projektoch iných ľudí a firiem.
Úspešná štvorica kníh Simony Smatana. Foto: Archív Simona Smatana
Úspešná štvorica kníh autorky Simony Smatana. Foto: archív Simonay Smatana
Máte pocit, že na Slovensku je pre tvorbu kníh priaznivé prostredie?
Za posledné roky vzniklo mnoho nádherných kníh, netrúfam si však hodnotiť, či je tu priaznivé prostredie. Len viem, že maloktorý ilustrátor sa živí len knižnou ilustráciou, čo je samo o sebe nejaký indikátor toho, že tá práca nie je až tak dobre platená.
Pamätám si ešte tabuľkové honoráre za ilustrovanie kníh pre jedno väčšie nemenované vydavateľstvo. Boli to smiešne sumy a v prepočte to vychádzalo asi tak, že aj človek, ktorý frituje hranolky vo fastfoode, zarobí viac.
Má autor ešte nejaké možnosti, ako získať podporu pri tvorbe?
Existuje tu Fond na podporu umenia, ktorý vie pokryť nejakú časť nákladov na vydanie knihy dotáciou pre vydavateľov. Poskytujú aj štipendiá pre spisovateľov na písanie kníh, no tam ja ako ilustrátor nespadám. Napriek tomu, že knihu vytváram, nie je tam kolónka pre obrázkové knihy, kde je minimum textu.
Ďalej ako problém vidím fakt, že umelec, ktorý ilustruje knihu iného autora, dostane honorár za vytvorenie diela, avšak, ak sa kniha dotláča, alebo ide na zahraničný trh, percentá z predaja dostane už len autor. Pričom v zahraničí je to bežná prax. Tu sme v tomto dosť pozadu.
Mám taký obľúbený vtip o bankároch a umelcoch. Keď sú bankári na spoločnej večeri, bavia sa o umení. Keď sú umelci na spoločnej večeri, bavia sa o peniazoch.
Prekvapivá cesta k štyrom knihám
Vaše kresby boli prezentované aj v rámci výstavy Bienále ilustrácií Bratislava na hrade, kde dokonale zapadli medzi konkurenciu zo zahraničia. Aký rozmer má takáto forma prezentácie pre autora?
Vystavoval sa tam Včelár Jožko a vďaka tomu sa dostal na putovnú výstavu v Japonsku. Vybrali pár slovenských knižiek, potom to celý rok putovalo po Japonsku so zastávkami asi v piatich mestách.
Je pre vás vaša cesta ako autorky možno v istom zmysle aj prekvapivá? Ak si spomenie na časy, keď ste písali Včelára Jožka, mali ste nejaké očakávania?
Vôbec. Ani som nepredpokladala, že sa to dostane tak ďaleko a vzniknú štyri knižky, ktoré sa budú prekladať do rôznych jazykov. Možno som si to v kútiku duše priala, ale nikdy som si nemyslela, že sa to splní a že sa ilustráciou budem živiť.
Zrejme je výhodou, že nemusíte hľadať autora, ktorý by dodal text vašim ilustráciám, ale môžete to zhmotniť podľa vlastných predstáv. Je to tak?
Je to dobrý postreh. Nakreslím aj napíšem si to tak, ako chcem. Aj v tomto mi môj vydavateľ dáva obrovskú slobodu. Len odovzdám skoro hotovú knižku a nenúti ma do žiadnych zásadných zmien. Za to som vďačná.
