Takto vyzeralo cestovanie v časoch, keď sa ešte dalo niečo objaviť. Škót Alexander Gordon Laing ako prvý Európan vstúpil do Timbuktu, mesta, o ktorom si dodnes niektorí myslia, že je iba mýtom.
Musel pripomínať skôr mučeníka, nie európskeho cestovateľa. „Bol som zranený na 24 miestach, z toho na osemnástich vážne,“ stojí v liste, ktorý predstavuje jeho poslednú pamiatku. Otvorené zlomeniny, ťažké poranenia šabľou, dokonca prišiel o pravú ruku. Alexander Gordon Laing išiel napriek tomu ďalej.
A zažil moment, ktorý v zbesilom 21. storočí plnom cestovateľských instagramových príbehov prakticky zmizol: bol prvý.
Bájka s menom Timbuktu
Podľa jeho listu domov sa písal 18. august 1826, keď 31-ročný rodák z Edinburghu vstúpil do Timbuktu. Do miesta, ktoré sa stalo synonymom dobrodružstva. „Vyraziť do Timbuktu“ je idiómom pre cestu do diaľok a pre výpravu s neistým výsledkom.
„Timbuktu bolo bájnym snom Európanov. Zlaté mesto sa dostalo do povedomia Stredomoria v 14. storočí, keď kráľ Kanga Mansa Musa podnikol z Timbuktu púť do Mekky. Počas cesty, najmä pri svojej návšteve Káhiry, minul toľko zlata, že spôsobil prvú celosvetovú infláciu. Odvtedy mnoho ľudí túžilo Timbuktu navštíviť,“ vysvetľuje arabistka a iránistka Lenka Hrabalová.
Tá sa živí ako sprievodkyňa primárne po krajinách Blízkeho východu či Afriky, turistom ukazuje Jemen, Sýriu aj Mauretániu, avšak po Laingových stopách vyraziť nemôže ani ona. Od roku 1826 sa zmenilo skoro všetko, toto však nie. Dostať sa do Timbuktu aktuálne nie je reálne vzhľadom na jeho odľahlosť a veľmi zlú bezpečnostnú situáciu v Mali.
A teraz si predstavte, ako to muselo vyzerať v 19. storočí!
Vrátiť sa mu nepodarilo
Mýtus o Musovi prežil aj po stovkách rokov a mnoho ľudí vrátane Lainga verilo, že na juhu Sahary nájdu zlaté paláce a eldorádo úmerné tomu, že sa v 14. storočí za Musových čias v Mali údajne ťažili dve tretiny zlata na planéte.
Teoreticky Timbuktu mohol v týchto časoch navštíviť niekto z európskych obchodníkov putujúcich Afrikou, svedectvo sa však nezachovalo. Závod tak stále bežal.
Ako však s trochu drsnou iróniou napísal denník The Wall Street Journal, Laing pri svojom nespochybniteľnom objaviteľskom úspechu nesplnil základné pravidlo pre cestovanie Afrikou: „Teda vrátiť sa domov živý, a tým pádom všetko zverejniť.“
Laing do Timbuktu dorazil a stal sa tiež prvým Európanom novoveku, ktorý prešiel Saharu od severu na juh. Zostal po ňom však len list, v ktorom trochu tajnostkársky opisuje, že „okrem veľkosti ma Timbuktu v ničom nesklamalo“, avšak bez konkrétnejších detailov.
V liste dodal, že chce Timbuktu opustiť o tri dni. Z informácií, ktoré sa podarilo dať dohromady neskôr, sa zdá, že skutočne mesto opustil v deň, ktorý si naplánoval. A podľa všetkého bol o niekoľko dní neskôr zavraždený nájazdníkmi.
Síce nebol v Taliansku, slávnu vetu „vidieť Neapol a zomrieť“ Laing zažil v Mali až príliš doslovne. Zmizli aj jeho cestovateľské denníky, akoby ho dejiny chceli úplne vymazať.
Navyše musel umierať s vedomím, že časy zlatého Timbuktu sú definitívne preč, napriek tomu, ako v liste naznačoval, že ide stále o mimoriadne miesto. Timbuktu si zachovalo povesť centra islamského vedenia, prehrabávať sa miestnymi archívmi a knižnicami musel byť pre Škóta určite nesmierny zážitok.
Namiesto zlata len hlinené chatrče
Ale zlato? Aké zlato? Len hlina a chatrče. Dôkaz toho, že nič netrvá večne.
„Pád dynastie Songhaj, útoky Európanov, hlad a choroby mesto zdecimovali,“ vysvetľuje Lenka Hrabalová.
Získajte výber najlepších správ
Prihláste sa na odber Newslettra Forbes Espresso a získavajte exkluzívne postrehy a rady od úspešných podnikateľov, odborníkov a inšpiratívnych lídrov z rôznych odvetví.
Pri vyplnení emailu súhlasím so spracovaním osobných údajov.
Ďakujeme za vaše prihlásenie! Vitajte v komunite Forbes.
Frank Kryza, autor knihy The Race for Timbuktu, dokonca usudzuje, že Laing musel prepadnúť číremu zúfalstvu. „Pretože by v diele, ktoré ho malo presláviť, musel svetu oznámiť, že nenašiel ani bohatstvo a už vôbec nie zlato, len zbierku starých domčekov,“ uviedol Kryza.
Nikto nevie, či by Laing po prípadnom návrate do Anglicka priznal pravdu, alebo by si skutočný stav legendárneho mesta nechal pre seba. Nebol by napokon prvým ani posledným takým cestovateľom, ktorý by si pre slávu vymýšľal.
Zomrel však oveľa skôr, než sa k tejto teoretickej dileme vôbec dostal. Tým pádom sa nikdy neocitol po boku mien ako Livingstone či Stanley.
S pravdou prišiel až Francúz
Pravidlo o prežití a odovzdaní svedectva naplnil iba dva roky po ňom Francúz René Caillié. A ten sa už za minimum detailov neschovával.
„O miestnom bohatstve a šarme som mal naozaj inú predstavu. Je to len podivne vyzerajúci zhluk hlinených chatrčí,“ napísal Caillié a pridal nelichotivé porovnania s inými súčasnými africkými mestami: „Je tu oveľa menej ľudí, než by som čakal, oveľa menej rozvinutý obchod. Zo všetkého vyžaroval ten najsilnejší možný smútok. Mestu vládla apatia.“
Zatiaľ čo Laingove kosti na neznámom mieste opaľovalo africké slnko, Caillié od Société de Géographie dostal odmenu deväť tisíc frankov a bol menovaný rytierom Rádu čestnej légie.
Laingov otec síce Francúza obvinil, že pomáhal zničiť synove záznamy, aby ho pripravili o slávu, ale to sa nikdy nepotvrdilo. Navyše Société de Géographie v roku 1830 Škótovu výpravu uznala tým, že svoju zlatú medailu udelila Cailliému aj posmrtne Laingovi.
Mýtus napriek tomu stále žije
Jeden veľký mýtus padol, ale iný sa zrodil. Z reálneho mesta – hoci hlineného, nie zlatého – sa stal symbol. V roku 2006 napríklad v prieskume medzi 150 mladými Britmi tretina z nich odpovedala, že žiadne mesto Timbuktu nikdy neexistovalo a zvyšok ho považoval za „mýtické miesto“.
Aj preto stále vábi ďalej. Keď to bolo ešte možné, navštívil Timbuktu americký spisovateľ Tom Robbins, jeden z najzábavnejších súčasných autorov.
„Som romantik, takže som sa tam chcel pozrieť celý svoj život. Čo je exotickejšie ako Timbuktu?“ povedal Robbins.
So svojim typickým zmyslom pre humor potom doplnil, že pobytom v jedinom miestnom hoteli západného štandardu s manželkou „štyri dni držali ekonomiku celého mesta“. Do toho ich neustále atakovali hordy lokálnych sprievodcov, z ktorých si vyberal podľa podobnosti s celebritami: „Zvolil som nakoniec Magica Johnsona. Len trochu menšieho.“
Vo svojej knihe Half Asleep in Frog Pajamas potom doplnil: „Timbuktu je posledné rýdze miesto sveta, pretože matkou nevinnosti je izolácia.“
Že to v časoch, keď môžeme sadnúť do lietadla a zamieriť prakticky kamkoľvek na svete, znie ako neodolateľná cestovateľská výzva? Že zrazu chápete Lainga, Caillilého a všetkých podobných? Smola. Timbuktu je už znova za nepriestupným múrom. Tak ako v dávnych časoch, keď ešte pretekalo zlatom.
Článok vyšiel na Forbes.cz, jeho autorom je Miroslav Němý.
