Deti sa do školy nepripravujú iba tým, že sedia nad pracovnými listami, ale aj cez hmat, objavovanie a hru. Kde sa končí prirodzená starostlivosť a začína medvedia služba? O tom, prečo je sebadôvera dôležitejšia ako počítanie a ako deťom pomôcť zvládnuť dva jazyky naraz hovorí Kim Sloane, riaditeľka materskej školy v British International School Bratislava.
Tvrdíte, že prvé roky života nie sú prípravou na učenie, ale sú učením. Na aké zručnosti by sa mali rodičia zamerať ešte predtým, než ich dieťa nastúpi do školy?
Túto otázku mi často dávajú aj rodičia, keď k nám s deťmi prídu prvýkrát. Je úžasné, že chcú spolupracovať a dať svojim deťom ten najlepší štart.
Myslím si, že mnohí z nich sa chcú sústrediť na zručnosti ako počítanie, písanie vlastného mena, no pre nás je najužitočnejšie, ak sa zamerajú najmä na samostatnosť. Teda aby si dieťa vedelo obuť topánky, obliecť si bundu alebo pyžamo. Samozrejme aj vedieť samostatne použiť toaletu a najesť sa.
Dôležitá a často podceňovaná zručnosť je tiež vedieť pomenovať svoje pocity. Napríklad povedať „hnevám sa“ alebo „som smutný“. Iba tak môžeme deťom pomôcť zvládnuť emócie.
Foto: Dorota Holubová pre Forbes Slovensko
Mladšie deti sa v tom často potrebujú zlepšiť. Začnú jednoducho plakať a my, dospelí, nevieme, čo sa deje. Do našej škôlky prichádzajú deti už ako dvojročné. Veľa s nimi pracujeme a pomáhame im prekonať najmä odlúčenie od rodičov.
Vaša škola je bilingválna a mnohí rodičia sa obávajú, že by ich deti mohli byť z dvoch jazykov zmätené. Je to mýtus?
Vek od 0 do 6 rokov je pre ne ideálny na to, aby sa naučili dva alebo aj viac jazykov naraz. Ich mozog a neurónové spojenia sa tvoria veľmi rýchlo.
Okrem toho sa nehanbia a neboja sa robiť chyby. To je veľká výhoda aj pri učení sa jazyka. Jednoducho hovoria a keď sa aj pomýlia, nechajú sa opraviť a nie sú z toho v rozpakoch.
A okrem toho, náš učebný plán je do veľkej miery založený na hre. Často vidíme, že automaticky prepínajú. Keď prídu do školy, vedia, že potrebujú hovoriť po anglicky. No ak ich prídu vyzdvihnúť napríklad starí rodičia, okamžite prepnú späť do svojho materinského jazyka.
Prečo sa práve hra považuje za jeden z najefektívnejších spôsobov učenia pre malé deti?
Je to efektívny spôsob pre nás všetkých. A pre deti je taká prirodzená, že ju nevnímajú ako učenie. No v skutočnosti sa naučia oveľa viac, než keď sme ich posadili a chceli, aby niečo napísali alebo spočítali.
Keď sa hrajú, ich mozog vyplavuje dopamín, pretože sú šťastné, a to pomáha vytvárať spomienky a upevňuje ich vedomosti. Takže je to pre ne ten najlepší spôsob, ako sa učiť.
Čo sa v triede deje, kde sa deti učia prostredníctvom hry?
To je veľmi dobrá otázka, lebo chápem, že keď niekedy prídu rodičia alebo dospelí, ktorí nepoznajú prostredie predškolskej triedy, nemusí to vyzerať ako niečo štruktúrované.
Chápem, že ako rodičia svoje deti milujeme a chceme pre ne urobiť všetko, no aj menšie deti zvládnu samy oveľa viac, než si myslíme.
Máme rôzne zóny učenia. V jednej sa učia napríklad o rovnováhe, stavaní a búraní vecí. Potom máme napríklad umeleckú a senzorickú zónu. V nej miešajú farby, vyjadrujú samých seba. Ale máme aj zónu na hranie rolí, kde sa prezliekajú do kostýmov.
Všetky tieto oblasti majú veľmi špecifický účel, ale deti sa medzi nimi môžu voľne pohybovať a môžu si z nich vybrať. Učiteľa v tomto prostredí nenájdete stáť pri tabuli a dávať inštrukcie. Je zapojený do hry a kladie deťom otázky, snaží sa posunúť ich učenie ďalej a podnietiť ich, aby sa dozvedeli viac.
Pri učení sa o stavaní a búraní alebo pri experimentovaní s farbami sa deti často zašpinia alebo urobia neporiadok. Prečo je aj to dôležitou súčasťou procesu učenia?
Učenie neprebieha len cez oči a cez uši, ale aj cez hmat. Zmyslová hra je ďalší spôsob učenia. Navyše veľmi pomáha pri rozvoji jemnej motoriky. Stláčanie, krútenie a ohýbanie deťom pomáhajú budovať presne tie svaly, ktoré budú neskôr potrebovať pri písaní. Ak si však tieto zručnosti nerozvinú v detstve, v dospelosti to už nedobehnú.
Ďalšia naozaj dôležitá vec pri zmyslovej hre je, že v nej neexistuje nič správne ani nesprávne. Je to neporiadok, nekonečné množstvo možností a pokusov. Deti sa zabávajú a učia zároveň.
Na začiatku nášho rozhovoru ste spomenuli, že kľúčovou zručnosťou je samostatnosť. Čo teda môžu rodičia urobiť, aby ju u detí podporili?
Chápem, že ako rodičia svoje deti milujeme a chceme pre ne urobiť všetko. No v skutočnosti im tým často robíme medvediu službu. Aj menšie deti zvládnu toho samy oveľa viac, ako si myslíme. Takže odporúčam umiestniť veci doma na ich úroveň.
Foto: Dorota Holubová pre Forbes Slovensko
Majte všetko, čo potrebujú, nízko. Ak chcú vodu alebo mlieko, dovoľte im, aby si naliali samy, aj keď niečo vylejú. Ak chcú olovrant, povzbuďte ich, aby si poň išli a pripravili si ho samy. Dnes už existuje mnoho nástrojov, ktoré im pomôžu, aby si neublížili, napríklad nože, ktorými sa nedá porezať.
Alebo keď sa s deťmi chystáte von, nehovorte im: „Obuj si topánky, obleč si bundu.“ Namiesto toho skúste: „Vonku prší, čo budeme potrebovať?“ Tak sa učia preberať zodpovednosť za seba. Ako rodičia a učitelia máme spoločný cieľ: vychovať samostatných mladých ľudí, ktorí sa vo svete nestratia.
A ako samostatnosť prispieva k ich pohode alebo sebavedomiu?
Hovorí sa, že sebavedomie vychádza z kompetentnosti. Pre deti to znamená, že keď prídu k nám do predškolskej triedy, dokážu si naliať nápoj, zobrať si olovrant, a cítia sa v tom isto. Nejde o to, že ich niekto dospelý musí neustále chváliť. Ony samotné vidia, že robia dobrú prácu a cítia sa úspešné. A odtiaľ pochádza ich pravé sebavedomie.
