Vyľudňovanie centier hlavných miest nie je ničím novým. Dialo sa to vo Viedni aj v Hamburgu, avšak museli nájsť spôsob, ako do nich život a ľudí prinavrátiť. „Napríklad nerozumiem, prečo musí byť magistrát v centre mesta, nemyslím tým radnicu, ale kancelárske priestory, v ktorých úradníci sedia tak päť hodín denne,“ hovorí v rozhovore pre Forbes známy urbanista Peter Gero, ktorý hodnotil aj nový projekt bratislavskej Vydrice.
V jednom z rozhovorov ste povedali: „Myslel som si, že Bratislave stačí po revolúcii desať rokov slobody a pozbiera sa. Strašne som sa mýlil.“ Ako ste to mysleli?
Zmýlil som sa, lebo predpoklady hovorili niečo iné. Nepočítal som s tým, že spoločnosť nebude vedieť formulovať riešenia tak, že sa oprie o už zrealizované a vyskúšané projekty v zahraničí. Na to, aby to mohla urobiť, teda učiť sa zo skúseností, musí byť intelektuálne a vzdelanostne zrelá, aby sa na to dalo pozrieť zo správneho uhla a mohli sa riešenia aplikovať na pomery vtedajšieho Československa.
Toto sa neudialo. V štátoch, respektíve spoločenstvách, ktoré nie sú pripravené a vyzreté, sa problémy riešia krvopotne po svojom. Koleso sa začína znovu vynachádzať. Myslel som si, že sa dá táto fáza preskočiť.
Prosperujúce mestá
Už sa to zmenilo?
Tu sa začalo diskutovať o veciach, ktoré v slobodnom svete fungovali 20-30 rokov, u nás sa to začalo lámať len pred pár rokmi. V štátoch, ktoré majú podobnú históriu ako my, to nastavenie urbanizmu už funguje.
Napríklad v Česku, v Poľsku, na Pobaltí. Keď sa vytvárajú nové situácie, tak sa musíme vnímavo, skúsenostne pozerať po svete a aplikovať to či prispôsobiť na špecifiká nášho prostredia. Ide o metodiku a overenie si koncepčného myslenia.
Kedy nastal moment, kedy ste si povedali, že hlavné mesto ide správnym smerom?
Začalo sa to už pred pár rokmi, no bolo to skôr ojedinelé. Nebolo to však len o architektúre a urbanizme, ale aj o sociálnom zabezpečení. Je pre mňa zaujímavé pozorovať, ako cez komunálne štruktúry, teda primátorov a starostov, preniká tlak obyvateľov.
Začalo sa to v mestách, ktorým radili odborníci. A dnes Trenčín, Hlohovec, Piešťany, Trnava, Martin či Košice prichádzajú vďaka metodickým prístupom k riešeniam, ktoré boli overené v zahraničí, v kultúrnom prostredí veľmi blízkemu nášmu na Slovensku. Prosperita v týchto mestách aktuálne rastie rýchlejším tempom ako v okolitých štátoch.
Miesto pre mŕtve duše
V hlavnom meste máme stále množstvo miest s nevyužitým potenciálom, napríklad okolie Amerického námestia. Ktoré sú pre vás najväčším tŕňom v oku?
Jedna kategória sú nevyužité miesta, ktoré ste spomínali. Ale ich premena je druhoradá, ak sa sústreďujete len na kozmetické a nie zásadné úpravy. Ak totiž zveľadíte Americké námestie, zakryjete štrukturálny problém, čo môže byť kontraproduktívne.
Napríklad na Obchodnej ulici či v historickom centre sú štrukturálne problémy také zásadné, že verejné priestranstvá môžu byť úplne sexi, ale keď tam nebudú obyvatelia, tak to fungovať nebude.
Mesta fungujú až vtedy, keď tam prinesiete mestský spirit, normálne sociálne zmiešané zložky obyvateľstva. Z toho vznikne potreba aktívne využívať miesta s novo objaveným potenciálom.
V Bratislave sa už dlhé roky deje pravý opak. Centrum vymiera, aktívne priestory končia kvôli vyľudňovaniu. Napríklad ulice ako Gorkého, Jesenského, Medená a podobne sú v ohrození. Laurinská a celé korzo sú vlastne súčasne miestom len pre mŕtve duše.
Ako tomu zabrániť?
Na to existujú nástroje, ktoré sú v zahraničí odskúšané. Úpadky centier miest nie sú ničím novým. Dialo sa to vo Viedni, v Hamburgu, v Berlíne. Procesy sa však naštartovali na základe iniciatív miest, ktoré vytvorili manažment obnovy.
Je potrebné vytvoriť právne pozadie, pravidlá, podľa ktorých sa oživenie mesta realizuje. Týka sa to nakoniec aj sídlisk. Ale tie majú zasa iné metodické prístupy. Pri nich napríklad už fungujú tie sekundárne veci, ako napríklad využívanie okolitého prostredia. Je to čosi podobné, ako keď niekomu, kto prestáva dýchať, nasadíte kyslík.
Prvá etapa projektu Vydrica. Vizualizácia: Vydrica Development
Dostupnosť bývania
Nie je tento odliv obyvateľstva z centra mesta spôsobený ponukou a cenou dostupných nehnuteľností?
Áno, ale cena nehnuteľností nevzniká len z prázdna, ale zo šancí, ktoré im verejná správa dáva. A tým som myslel tie legislatívne kroky. Ceny nehnuteľností sa dajú prostredníctvom verejnej správy ovplyvniť. Ak trhovými mechanizmami mesto vygeneruje projekty na vlastných pozemkoch, z ktorých urobí obytné priestory.
Napríklad magistrát nemusí mať kancelárske priestory práve v centre mesta. Sú podľa mňa predurčené na transformáciu k ich pôvodnému účelu — bývaniu. Verejné budovy sa tak môžu prerábať na obytné. K bytom v centre nie je nutné vykazovať miesta na odstavenie áut.
Kamenné námestie by bolo ideálne ako krásna nová obytná štvrť. Nehovorím o architektúre, ale o priestore na užívanie, obchodné priestory sa oživia vďaka obytným domom a aj hotel je veľmi dobre integrovateľný do nového konceptu kompaktnej živej mestskej štruktúry. Mohla by to byť Nová Pasáž, forma bratislavskej štruktúry mesta.
Peter Gero počas verejnej prezentácie projektu Vydrica. Foto: FB/Vydrica
Vedie mesto rozhovory na tému revitalizácie niektorých častí?
Rozhovory sa vedú desať rokov, aj viac. Ale je veľmi ťažké preklopiť ich do reality. Robia sa koncepty a plány, urobia sa na túto tému na školách diplomovky. Následne koncepty realizácií a riešenie problémov je možné úspešne zvládnuť len s nasadením skúseností z podobných zásadných konceptov.
Priepasť medzi poznaním a realizáciou tohto poznania je podľa mňa v Bratislave veľmi veľká. Kreatívny proces realizácie je skutočné umenie. Dodržať pravidlá nie je umenie. Ak nerobíme nič, tak dodržíme všetky pravidlá. Ak si 11 hráčov futbalu sadne na lavičku a nevybehne na trávnik, tak de facto dodržali všetky pravidlá, ale je to tá hra ktorú chceme vidieť?
„Vydrica je kľúčová pre celú Bratislavu“
Keď ste emigrovali zo Slovenska do Nemecka, ešte nestál Most SNP, ale zato bolo ešte vidieť zvyšky Vydrice. Keď ste sa po dvoch dekádach vrátili späť, aké boli vaše prvé pocity z Bratislavy?
Nepozeral som sa vtedy na Bratislavu očami odborníka. Bol som rád, že sa ľady pohli, moji priatelia sú v poriadku. Sem-tam som pochytil nejaké snahy vytvoriť nové štruktúry, ale vôbec som sa v tomto čase do toho nezapájal.
Bol som zahltený mojimi pracovnými záležitosťami v Hamburgu, a keď som bol na týždeň v Bratislave, tak to bol pre mňa pôžitok z osobného hľadiska, pretože je to mesto, kde som sa narodil. Je to jediné miesto na svete, kde som na vážkach, pretože som doma a aj nie. Situácia sa rapídne zmenila, až keď som bol oslovený zúčastniť sa hodnotenia rôznych návrhov urbanistického konceptu Vydrice.
Štvrť Vydrica sa po polstoročí začala obnovovať a vy ste boli v porote, ktorá hodnotila návrhy. Na čo ste sa pozerali?
Videl som ju ako súčasť myšlienkového celku, ktorá bude udávať silný charakter mesta. Nepozeral som sa na ňu len z hlbokého historického hľadiska, ale aj ako som ho vnímal ako dieťa, keď sme sa tam naháňali. Malo to zvláštnu atmosféru. Všetko bolo neperfektné.
Zaujímavé na tom bolo, že som aj neskôr v konceptoch, ktoré prichádzali, hľadal novú značku, stopu toho nie celkom perfektného. Nie je cieľom vytvoriť hneď na začiatok niečo perfektné, čisté a sterilné. Ale urobiť základ, principiálny vstup, a ten potom rozvíjať tak, ako to život pojme.
Som si istý, že táto platforma je správna aj na Vydrici. Sú tam priestory ako Vodná veža, vstup od mosta, vytvorenie kontaktu s Dunajom. Sú kľúčové pre Vydricu a Vydrica je kľúčová pre celú Bratislavu. To je ten G point!
Po realizácii, keď tam prídu obyvatelia a návštevníci a ujmú sa toho priestoru, tak tam príde nový život. Neustála pulzujúca dynamika mesta je vytvorená aj odvahou aktérov, ktorí tvoria a následne aj spravujú tieto celky.
Dokážete zatriasť celou štvrťou
Je rozdiel v tvorení projektu „na zelenej lúke“ a takého, ktorý sa potrebuje oprieť o historické kontúry?
Na zelenej lúke sú postavené napríklad Slnečnice. Tam ten organizmus okolo nie je prítomný hneď na začiatku, musel sa vytvoriť. Vy to postavíte, všetko musí fungovať, ľudia prídu, vyspia sa a potom zasa odídu.
A tu pracujeme vnútri toho mestského organizmu — tela. Je to obrovský rozdiel. Prichádzajú tam mestské tepny a nový celok musíme implementovať tak, že ho mesto pojme. Netreba všetko vyriešiť hneď, ale mať princípy zakotvenia, vytvorenie charakteru.
Treba mať na zreteli problémy a dať im správnu intonáciu pri riešení. Niektoré veci sa zdajú byť len drobnými, dokonca nedôležitými, ale vytvárajú potenciál. Niekedy sú tak správne nastavené, že keď sa ich dotknete, zatrasiete celou štvrťou. Pozitívne.
Čo je príkladom takéhoto miesta?
Často sa k nemu dostanete citlivou náhodou. Môže to byť na stole celú dobu a veľa ľudí to nevidí, prípadne sa tomu dokonca bráni.
Napríklad Vodná veža na Vydrici alebo prechod z Korza na Vydricu či smerom k hradnému kopcu. To sú priestory, ktoré musíme cítiť a nemusíme ich dotvárať dramatickými inváziami. Nájsť im správnu funkciu a občiansku kvalitu je to podstatné.
Predstave si, že na Vodnú vežu by sa podarilo implementovať galériu umenia 21. storočia celoeurópskeho významu. Malo by to obrovský význam aj v kontexte ďalších kultúrno-historických objektov na nábreží Dunaja v Bratislave.
Vytvorenie takzvaného náhrdelníka perál kultúrno-umeleckých súvislostí by veľmi prispelo k doplneniu identity obyvateľov Bratislavy. Prepojenie s Euroveou, realizácia nového Zimného prístavu respektíve nábrežia v kvalite, ktorá je aj v Európe ojedinelá.
Developer verzus primátor
S každým novým projektom výstavby sa vedú dialógy a polemiky na tému developeri verzus mesto. Ako nastaviť tento vzťah? Čo môže urobiť mesto a kde naopak práve developeri pomáhajú?
Developeri sú na celom svete rovnakí a líšia sa len verejnými podmienkami, ktoré dostanú na svoju realizáciu. Na to je legislatíva a developeri ju akceptujú, samozrejme, keď s tým súvisí aj spoľahlivá kooperácia s mestom. Zatiaľ to nie celkom funguje a je to aj dôvod, prečo sú developerské spoločnosti na Slovensku prevažne lokálne.
Keď urobíte transparentné a štandardné pravidlá, s aktívnou súčinnosťou verejnej správy, dostanete medzinárodné developerské spoločnosti, ktoré poznajú pravidlá hry, prinesú nové impulzy a kvalitu projektov.
Koniec koncov aj Lucron (spoločnosť stojaca za projektom Vydrice, pozn. red.) je developer so zahraničným pozadím a vytvára na Slovensku kvalitné projekty, ktoré v určitých parametroch prevyšujú kvalitu porovnateľných urbanistických celkov aj v zahraničí, západne od nás.
Ideálne mesto
Existuje v tomto smere ideálne mesto, kde to naozaj funguje?
Hm, ideálne mesto? Všade sú priestory na vylepšenie, ale napríklad Hamburg je pre mňa ideálne mesto, v ktorom sa vyznám. Aj Kodaň, Oslo, prípadne Graz, Linz, čiastočne Mníchov sú mestá, ktoré by som dal za príklad.
A jedno také je aj Brno. Je to mesto s obrovskými problémami, štrukturálnymi, urbanistickými, ale systém, ktorý je tam nastavený, je správny a chcel by som taký vidieť v aj Bratislave. Súhra politickej a odbornej sféry, jasné pravidlá pre rozvoj mesta a práca s verejnosťou vytvárajú základ úspešného rozvoja. Na strane mesta je akčný tím správne vedený odborníkmi.
Potrebuje Bratislava metro?
S budovaním mesta súvisí aj kvalita verejnej dopravy. V Bratislave sa z času na čas otvorí téma metro. Na čo by sa vedenie metropoly malo v súvislosti s verejnou dopravou sústrediť?
Bratislava metro nepotrebuje, má totiž potenciál v existujúcich vlakových tratiach a koridoroch, ktoré sú zatiaľ nevyužité. Obnovil by som stanice, spojenia po meste. So silným nasadením by sa dali podľa mňa tieto trasy veľmi rýchlo zaktivovať.
Inteligentne, to znamená aj operatívne, takzvané pragmatické zosieťovanie. Nová zastávka v Devínskej novej Vsi, atraktívne navrhnutá, by bola prínosom. Revitalizácia železnice, jej zapojenie do systému mestskej mobility je koncept, ktorý v Bratislave volám metro. Trate vedú cez centrum, sú aj v bezprostrednom dotyku s Račianskou, takzvaná Filiálka má potenciál stať sa centrálnym hubom s vysokou užívateľskou preferenciou.
Aj Autobusová stanica patrí tam, kde je vlak. Dnes je centrálny autobusový terminál z pohľadu celomestskej mobility na nie celkom správnom mieste. Samozrejme, som rád, že je vôbec postavený v takej kvalite, ale keď tam prídu Nebratislavčania, skončia viac-menej len v nákupnom centre, respektíve musia prestupovať na MHD a hľadať vlaky.
A čo električky?
Električka je silným mestotvorným prvkom. Môžu ísť v takmer každej ulici, patria do mesta. V Bratislave však nie sú konštrukčne nastavené. Sú to malé tanky, keď idú v Dúbravke z jedného konca na druhý, tak sa trasie celé sídlisko.
Predstavte si, že takáto električka by išla cez Košickú alebo pred Novým SND. Električka má byť súčasťou verejných priestorov, aj na nábreží pred divadlom a na Košickej, ale nie takéto duniace vozidlo. Pozrite sa napríklad do Brna alebo do niekoľkých rakúskych miest, to ani nepocítite, že ide električka. Nie je to len o rozchode koľajníc.
Nie je to len centrum
Zveľaďuje mesto aj okrajové časti, do ktorých sa sťahujú ľudia?
Nie, nevidím tam zásadnú koncepčnú myšlienku. Na jednej strane sú developeri a na druhej je mesto, ktoré prenesie finančnú aj plánovaciu zodpovednosť (pomerne pohodlne) na developera, aj s finančnými prostriedkami na realizáciu. Zaplatí to ten, kto si kúpi byt.
Keď hovoríme o drahých bytoch – nájomca a majiteľ nového bytu platí aj za infraštruktúru, ktorá by mala ísť z daňových prostriedkov, ktoré vzniknú po zdanení zisku toho developera.
Vezmime si príklad Panorama City, kde je malý parčík, ktorý zaplatili majitelia daného domu, aj chodník pred ním. To neplatí mesto. Rovnako Sky Park, ten pekný vnútorný priestor platia obyvatelia tých domov. Na jednej strane je „zlý“ developer a na druhej strane je nekonzistentné mesto. Koncept musí vyjsť z mestského úsilia, ich investície. Ak chcem park, super, ale nemôže ho spravovať súkromný investor.
Napríklad pri Vydrici urobí všetky verejné priestory developer, odovzdá ich mestu, to ich bude spravovať. Je to nesprávne pochopená „privatizácia“. Mesto musí mať prostriedky aj na údržbu nových verejných priestorov a, samozrejme, zamedziť vytváraniu miest neprístupných verejnosti.
Poplatky developerov za rozvoj sú jedným z prameňov na realizáciu a údržbu kvalitných verejných priestranstiev, tak ako aj na kreovanie verejnej dopravy.
Riešenie pre problémové štvrte
Ak sa však pozrieme na ekonomicky najslabšiu skupinu obyvateľstva, ktorá žije v neslávne známych oblastiach Pentagonu či petržalskej Kopčianskej — ako ich môže mesto pomôcť zveľadiť?
Toto je pekný príklad, ako urbanizmus môže vytvárať priestor pre sociálne problémy. Prípad Kopčianskej je trochu iný. Pred rokmi bola v závetrí mesta a nikto si ju nevšímal, preto sa tam problematické skupiny obyvateľstva odsunuli.
Zmena musí nastať postupne, od malých zásahov, na ktorých sa však budú podieľať aj tí obyvatelia. Treba ich motivovať prostredníctvom sociálnej práce a zapojiť ich do nej. Viem, že je to beh na dlhšie trate, ale funguje to.
Prostredie, ktoré vedie k stotožneniu sa s mestskou časťou, v ktorej žijem, považujem ju za svoju, je základnou podmienkou kultúrno-sociálnej integrácie. Mesto môže vybudovať nové okolie, budovy, ale zničia sa, pretože nie sú ich, nemajú k nim vzťah. Podobné kultúrne okrajové zložky obyvateľstva sú všade v Európe a možné riešenie tohto problému je len zapojiť obyvateľstvo do budovania.
Premena prístavu na živú časť mesta
Pracovali ste na projekte a realizácii Hafen City v Hamburgu, premene prístavnej logistiky na centrálnu mestskú štvrť. Čo bolo pri tomto projekte vašou úlohou?
Úlohy sa menili v súvislosti s rozvojom projektu. Od prvých koncepčných skíc cez hodnotenia medzinárodných urbanistických a architektonických súťaží až po realizačné povoľovacie procesy. Vždy ide o riadiace koordinácie jednotlivých tímov. Zdôrazňujem, že kontinuita odbornej tvorby, vedenie procesov sú podstatné.
Úspešný projekt nie je záležitosťou sólového tanečníka! Na začiatku je nutné nájsť princípy, myšlienku, ktorá zachváti záujem a emóciu, musím sa pre miesto nadchnúť.
Zvolili sme nástroj workshopov, takzvané Baufórum. Pozvali sme urbanistov a architektov z rôznych krajín, spojili sa do tímov s miestnymi odborníkmi, študentmi, vytvorili skupiny, ktoré vypracovávali myšlienky, ako premeniť logistickú časť prístavu na živú mestskú štvrť a tak rozšíriť centrum mesta.
Jeden týždeň práce v tímoch, každý večer poriadne párty s prezentáciou a živou diskusiou o čiastkových výsledkoch.
Museli sme dať tomu miestu pozitívnu energiu. Z toho vznikli prvé plány a miesili sme to cesto až do akejsi formy, podľa ktorej sme si mohli predstaviť ďalšiu budúcnosť. V prvom rade sme však museli byť flexibilní a kontinuálni.
Tých fór bolo viacero a postupne na ne prichádzali architekti z celého sveta. Všetko sa dialo pod taktovkou mesta a nastal efekt snehovej gule. Z dnešného hľadiska musím povedať, že sa nám podarilo pozvať urbanistov a architektov z rôznych končín sveta, ktorých potenciál sme správne vycítili.
Vtedy boli známi len malému okruhu zasvätených odborníkov, no dnes sú nositelia Pritzkerovej ceny, takzvanej Nobelovej ceny za architektúru.
Aktuálne projekty
Čo momentálne leží na vašom pracovnom stole?
Okrem Prahy a Brna, kde mestu radím v určitých zásadných projektoch, konceptoch urbanistickej štruktúry, sa podieľam aj na revitalizácii centra mesta v Liberci. Všetko je to formou odborných príspevkov, respektíve hodnotení súťažných názorov – vyhľadávam ľudí po celom svete, ktorí by sa mohli do debát, projektov a ich realizácií zapojiť.
V Košiciach spolupracujem s jedným českým developerom prevažne na bytovej výstavbe. Navyše na mojom stole leží aj intenzívna spolupráca s PDS (Pražská developerská spoločnosť, pozn. red.), ktorá sa za posledné roky zorganizovala v Prahe na môj popud podľa vzoru Hafen City Hamburg.
Stále je to čiastočne Vydrica, Vodná veža a v budúcnosti riešenie prepojenia historického mesta s touto oblasťou. Ďalej vyučujem, zadávam a hodnotím diplomovky, ktoré sa zaoberajú témami urbanizmu a tvorby bytových konceptov v Hamburgu, najmä družstevných bytov. Plus som v správnej rade projektu trenčianskeho Hlavného mesta európskej kultúry 2024, veľká výzva s obrovským porozumením a podporou vedenia mesta.
Peter Gero
Pôvodom Bratislavčan, ktorý v 1968 emigroval do Nemecka. V stredoeurópskom priestore je uznávaný urbanista, viac ako 30 rokov sa podieľa na mestských koncepciách v nemeckom Hamburgu. Niekoľko rokov bol vedúcim stavebným riaditeľom na hamburskom magistráte a bol aj pri vytváraní novej modernej štvrte Hafen City v bývalom prístave. Pôsobí ako pedagóg, konzultant architektonických a urbanistických kancelárií, investorských spoločností a správ miest. Bol odborným poradcom napríklad aj pri zrode novej bratislavskej Vydrice.
