Sochár Rudolf Uher, jeho syn, maliar a architekt Michal a vnuk Lukáš vytvorili unikátnu kontinuitu. Lukáš Uher dnes v súkromnej zbierke Uher & Uher v Doľanoch uchováva, spracováva a ďalej rozvíja odkaz svojich predkov.
Lukáš Uher, vnuk a syn týchto dvoch významných umelcov, pred ôsmimi rokmi prevzal zodpovednosť za uchovanie odkazu svojich predkov. Spravuje rozsiahlu rodinnú pozostalosť v podobe privátnej zbierky Uher & Uher, ktorá dnes zahŕňa vyše šesťtisíc položiek – ide o písomnosti, grafiky, maľby a sochy. Okrem tvorby Rudolfa a Michala Uhrovcov sú v nej aj diela iných významných umelcov.
Forbes Slovensko sa s Lukášom Uhrom stretol v panskom dome, pôvodne z polovice 16. storočia. Z vlastných zdrojov ho zrekonštruoval a za tento počin v získal roku 2021 ocenenie za príkladnú obnovu v Bratislavskom kraji, ktoré udeľuje občianske združenie Academia Istropolitana Nova spoločne s Bratislavským samosprávnym krajom a Prvou stavebnou sporiteľňou.
Sme v priestoroch, ktoré sú presýtené umením. Aký je váš osobný pocit z tohto miesta?
Poviem to všeobecnejšie. Vždy, keď prichádzam do nejakého priestoru, kde je veľa umenia, zakaždým mám hrejivý pocit, že prichádzam domov, pretože presne v takom svete som vyrastal. Dom sa mi podarilo získať v roku 2018 a rekonštruoval som ho počas pandémie, takže to bol dobre využitý čas.
Vyrastali ste v rodine s dvoma významnými umelcami. Aké máte spomienky na detstvo?
Moje detstvo je s nimi prirodzene spojené. Starý otec mal ateliér v Karlovej Vsi a my sme bývali v byte, ktorý bol jeho pôvodným ateliérom a nachádzal sa v centre mesta na Lazaretskej ulici. Vždy po škole som chodil do ateliéru električkou a boli sme tam buď so starým otcom, alebo aj s otcom, ktorý mal ateliér hneď vedľa.
Ako dieťa som neustále pendloval medzi týmito dvoma priestormi, ktoré boli vždy naplnené umením. Vôbec si neviem predstaviť, že by som vyrastal v priestore, kde na stenách nevisí ani jeden obraz. U nás to bol pravý opak, nikdy sme nemali žiadnu voľnú stenu.
Všetko bolo „vytapetované“ obrazmi a všade, kam ste sa pozreli, boli nejaké sochy. Ak vyrastáte v takomto prostredí, ste neustále konfrontovaní s vnemami z tých diel a zrazu sa ocitnete niekde, kde žiadne umenie nie je, celý priestor vám pripadá úplne prázdny a fádny.
Vaša rodinná história je pretkaná umením a kreativitou. Aká je vaša prvá spomienka na starého otca?
Narodil som sa v roku 1975, takže na starého otca si pamätám až z jeho neskorších rokov. Asi viete, že pochádzal z Lubiny z mnohopočetnej rodiny. Na umeleckú scénu sa prepracoval až v neskoršom veku, najskôr pôsobil ako učiteľ.
Vždy ho fascinovala hlina. Stať sa sochárom sa mu podarilo v relatívne pokročilom veku, prinajmenšom v porovnaní s inými sochármi v jeho študijnom ročníku, mal vtedy už okolo 30 rokov. Študoval v ateliéri Jozefa Kostku, ktorý bol od neho iba o niečo málo starší.
Začínal ako veľa sochárov rôznymi figuratívnymi motívmi a neskôr postupne prešiel k abstrakcii. Príkladom je aj socha, ktorú vytvoril na výstavu World Expo v Osake (konala sa v roku 1970, poznámka redakcie). A týmto všetkým si u mňa vyslúžil veľký rešpekt už od môjho detstva.
Uher & Uher.
Ak sa nemýlim, aj s tou sa spája zaujímavá história.
Presne tak. Vnútri sochy (Kameň a oheň, poznámka redakcie) bol totiž umiestnený „oheň“ v podobe pulzujúcich žiaroviek. Z čoho, samozrejme, vznikol problém. Súdruhovia za tým videli neutíchajúci oheň odkazu Jana Palacha (český študent, ktorý sa v roku 1969 upálil na protest proti okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy, poznámka redakcie).
Socha preto zostala v Osake, komunisti ju nechceli priniesť späť domov. Z nášho dnešného pohľadu to však bolo ideálne, lebo tým pádom vznikla inštalácia okrem iného aj v Japonsku.
A ďalšia jeho socha zostala v kanadskom Montreale…
Tam zostala socha z výstavy Expo v roku 1967 (išlo o objekt s názvom Obojstranný reliéf, umiestnenú v rámci slovenského pavilónu, poznámka redakcie). Sochu si kúpila istá kanadská spoločnosť a do dnešného dňa ju majú vystavenú.
Ďalšia jeho socha sa nachádza v Spojených štátoch. V roku 1971 vytvoril na medzinárodnom sochárskom sympóziu v Burlingtone v štáte Vermont dielo s názvom Socha pre betón.
RUDOLF, MICHAL A LUKÁŠ UHROVCI
Kto je Rudolf Uher
Rudolf Uher (1913 až 1987) je považovaný za jednu zo zakladateľských postáv moderného slovenského sochárstva. Pôvodne pracoval ako učiteľ, neskôr vyštudoval sochárstvo v ateliéri profesora Jozefa Kostku. Jeho inštalácie sa nachádzajú v Japonsku, Spojených štátoch a Kanade. V roku 1968 bol menovaný zaslúžilým umelcom, po nástupe normalizácie v roku 1972 mu však komunistický režim obmedzil výstavnú činnosť a viacero jeho sôch bolo odstránených a zničených. V roku 1973 ochrnul na pravú stranu, no napriek tomu už od roku 1975 pokračoval v tvorbe. Jeho diela sú súčasťou domácich a zahraničných zbierok vrátane Národnej galérie Praha, Slovenskej národnej galérie, Danubiany, Zoya Gallery, Galérie Nedbalka, regionálnych galérií a mnohých súkromných zbierok.
Kto je Michal Uher
Michal Uher (1945 až 2018) bol syn Rudolfa Uhra, maliar a architekt, ktorý v rokoch 1963 až 1969 študoval na oddelení architektúry na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u profesora Dušana Kuzmu. Pôsobil v oblasti výtvarno-priestorového navrhovania výstav a veľtrhov, venoval sa grafickému dizajnu a dizajnu, sochárskej tvorbe a maliarstvu a absolvoval viacero samostatných výstav. Od mladosti pomáhal otcovi s realizáciou diel a táto spolupráca sa zintenzívnila po Rudolfovej chorobe v 70. rokoch minulého storočia. Aktívne sa staral o otcovu pozostalosť a pomáhal rozvíjať odkaz jeho tvorby.
Kto je Lukáš Uher
Lukáš Uher (1975) v minulosti pôsobil v oblasti reklamy. V súčasnosti sa naplno venuje správe umeleckej pozostalosti Rudolfa a Michala Uhrovcov, ktorá zahŕňa viac ako šesťtisíc kusov artefaktov. Okrem správy rodinnej pozostalosti je aj zberateľom historických vozidiel.
V čase normalizácie to však pre vášho starého otca znamenalo veľké komplikácie.
Áno, so súdruhmi mal rôzne problémy. Za abstrakciu v tvorbe ho vyhodili zo zväzu výtvarných umelcov a zakázali mu vystavovať. Veľmi zle to naňho doliehalo, čo napokon vyústilo do porážky. Jej následkom ochrnul na celú pravú stranu tela. Pravá ruka nefunkčná… Viete si predstaviť, čo to znamená pre sochára, človeka, ktorý celý život sekal sochy z kameňa, zváral železo, pílil drevo a robil relatívne veľké inštalácie?
Zrazu ostal sedieť a bol odkázaný na pomoc iných. Istý čas trvalo, kým sa z toho pozviechal a znova začal tvoriť. Pracoval už len ľavou rukou. Tá transformácia je obdivuhodná… Nedal sa zlomiť, tvoril ďalej a pomáhal mu pri tom môj otec.
Určite to nebolo jednoduché ani pre ďalších rodinných príslušníkov, hlavne pre jeho manželku Máriu, ktorá pri ňom celý život stála a odviedla veľký kus práce. Rudolf mal obrovskú vôľu pokračovať v tvorbe, odmietal sa vzdať. Tak vznikla séria pálených glazovaných hlín v spolupráci s keramikom Jurajom Marthom.
Po tom, čo sa vášmu starému otcovi stalo, musel byť naozaj neskutočne odhodlaný.
To sú tí chlapci z kopaníc… Majú silný korienok. Ja osobne ho mám zafixovaného ako človeka, ktorý bol v ateliéri od rána do večera.
Z toho priestoru máme aj množstvo fotografií, na stenách viseli obrazy, boli tam podstavce so sochami, nástroje, skice. Mal tam aj gramofón, na ktorom vždy hrala vážna hudba. Pre mňa osobne mal ten ateliér vždy nádych pokoja s podtónom vytrvalosti a neutíchajúcej kreativity.
Robo Homola
Určite medzi nimi boli aj nejaké strety, pretože ani jeden z nich to nemal ľahké a obaja boli osobnosti samy osebe. Popri tom, ako pomáhal starému otcovi, sa môj otec, samozrejme, snažil ďalej rozvíjať aj vlastnú tvorbu.
To, že dokázali spolupracovať, dokazuje, že na oboch stranách bola veľká tolerancia, preto to fungovalo. Michal vždy pripravil Rudolfovi materiál a priestor a on už potom prišiel ako „veľký umelec“ (smiech). Pamätám sa, že spolu robili každý deň, pracovali ako dobre zohratý tandem. No a popri tom Michal tvorbu oboch systematicky katalogizoval.
V 80. rokoch sa atmosféra trochu uvoľnila a komunisti už vášmu starému otcovi predsa len dovolili vystavovať.
Je pravda, že v 80. rokoch nastalo isté uvoľnenie a postupne zase začal vystavovať. Treba však povedať aj to, že to bolo stále veľmi komplikované, režim stále pretrvával. Pamätám sa, že veľa vecí musel riešiť priamo môj otec a komunisti si na vystavovanie vyberali len také diela, ktoré boli pre režim ako-tak priechodné.
Robo Homola
Aj váš otec si dokázal vybudovať vlastný, špecifický umelecký prejav a obhájil svoje miesto na slovenskej i českej výtvarnej scéne, keďže po odsťahovaní sa do Čiech sa stal aj členom českého spolku Umelecká beseda. Aké bolo toto obdobie z otcovho pohľadu?
Som presvedčený, že to určite musel mať veľmi ťažké. Platilo, že syn často zostáva v tieni svojho otca, on svojou prácou dokázal z tohto tieňa vystúpiť. Asi aj preto sa rozhodol, že sa bude viac venovať maľbe ako soche.
Okrem toho robil aj rôzne inštalácie, venoval sa navrhovaniu výstavných priestorov. Vytvoril napríklad sériu V priestore – inštaláciu priestorových monumentov z cortenovej ocele (špeciálna konštrukčná zliatina ocele, ktorá vytvára stabilnú zoxidovanú patinu a nepotrebuje ochranný náter, poznámka redakcie).
Nachádza sa napríklad v Danubiana Meulensteen Art Museum, Národnom onkologickom ústave, Zikmundovej vile v Zlíne a rôznych súkromných zbierkach. Maľbe sa venoval už od svojich študentských čias, ale spočiatku obrazy maľoval skôr len pre seba a vyjadroval v nich svoje pocity a základné hodnoty.
Robo Homola
Robo Homola
Robo Homola
Robo Homola
Robo Homola
Robo Homola
Zbierka Uher & Uher.
Robo Homola
Robo Homola
Robo Homola
Váš otec maľoval abstraktné obrazy. V jednom rozhovore povedal, že jeho vzorom bol český abstraktný maliar Václav Boštík. Viete prečo ho oslovovala práve abstrakcia?
Otec vo svojej tvorbe od začiatku išiel priamo po abstrakcii, to bola jeho aréna. Pamätám si, že mal motto: „Buď v mojom obraze niečo vidíte, alebo nie. A tam už žiadne slová nepomôžu.“
Posledný projekt
Po rozdelení Československa sa rozhodol presťahovať na Moravu. Prečo?
V roku 1993 bol mečiarizmus natoľko silný, že otec si povedal, že už druhýkrát nechce zažiť rok 1968. Práve v tom čase bol totiž v Anglicku na dvojmesačnej stáži, ale napriek vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa sa vrátil domov.
Potom ďalších viac ako 20 rokov sedel doma, prakticky nikam nemohol vycestovať. Ak áno, tak len veľmi komplikovane. Toto už nikdy nechcel zažiť a zrejme sa obával, že niečo podobné by sa mohlo stať aj za Mečiara. Preto sa rozhodol, že sa presťahujeme do Čiech, a v Lukovečku pri Zlíne postavil dom pre celú rodinu aj s ateliérom a depozitárom.
Áno, doktori mu stanovili diagnózu, z ktorej vyplývalo, že má pred sebou maximálne tri mesiace života. Aby sa od tejto zdrvujúcej správy nejako odpútal, pripravil som pre neho očíslované výkresy a povedal som mu, že na ne musí každý deň niečo vytvoriť.
Môže to byť maľba, kresba alebo hoci aj iba odtlačok prsta – jednoducho musí zanechať stopu. Otec sa toho chytil a každý deň skutočne vytvoril relevantné dielo, či už temperami, alebo olejom.
Napokon sa predsa len jeho lekár v predpovedi mýlil a otec vyprodukoval 365 takýchto formátov a ešte aj zopár ďalších z druhej série… Tú však už iba začal. Potom prišiel koniec. Považujem za obdivuhodné, že ešte aj v tomto finálnom období dokázal zo seba vydať maximum.
Tento projekt plánujete vydať ako samostatnú publikáciu?
Áno, verím, že sa mi to čoskoro podarí. Kniha, ktorá z týchto diel vznikne, by sa mala opierať o základnú myšlienku, ako funguje človek pod tlakom. Tlak a stres z toho, keď vám niekto povie, že o tri mesiace zomriete, je extrémny.
Už nejde len o nejaký deadline, ktorý vám niekto zadá v práci. Ide o deadline, pri ktorom je jasné, že je to váš koniec. Môj otec aj v tejto situácii dokázal vyprodukovať niečo úžasné.
Zároveň, keď si vedľa seba položíte niekoľko obrázkov, zachytíte v nich aj to kolísanie. Dokážete vycítiť, či mal práve dobrý alebo horší deň, vidieť je hlavne finálna evolúcia jeho tvorby počas celého roka pred smrťou. Publikácia bude sprievodným materiálom k putovnej výstave, ktorá bude v rôznych svetových galériách.
Robo Homola
Kreativitu máte bezpochyby v krvi. Nikdy vás nelákalo štúdium na umeleckej škole?
Očakávania zo strany rodiny, prirodzene, boli. Študoval som animovanú tvorbu v Zlíne, no môj profesionálny smer sa začal formovať najmä priamo v praxi. Už od 14 či 15 rokov som pracoval v ateliéri svojho otca.
V 90. rokoch, keď sa na Slovensku začali objavovať prvé grafické počítače Apple Macintosh a programy ako Adobe Illustrator a Photoshop, som mu pripravoval podklady k výstavám, inštaláciám, architektonickým a ku grafickým projektom.
Práve tam som získaval prvé skúsenosti a postupne si vytváral vlastný vzťah k dizajnu, vizuálnej komunikácii a technológiám. Neskôr som tieto skúsenosti pretavil do vlastného podnikania a založil firmu, ktorá sa venovala grafickému dizajnu a vizuálnej komunikácii. Bola to už moja vlastná profesionálna cesta, hoci prirodzene vyrastala z prostredia, v ktorom som od detstva žil.
Keď sa raz človek narodí do umeleckej rodiny, od istých vecí sa nikdy neoslobodí. Asi vám bolo jasné, že raz budete musieť prebrať zodpovednosť za umeleckú pozostalosť svojich predkov.
Samozrejme, vedel som, že keď už tu jedného dňa otec nebude, všetko to stopercentne spočinie na mojich pleciach. Ešte kým otec žil (Michal Uher zomrel v roku 2018, poznámka redakcie), spoločne sme vydali niekoľko publikácií.
Som si plne vedomý odkazu mojich predkov a mojím cieľom je ich mená neustále zviditeľňovať a upriamovať na ne pozornosť. Obaja sú výraznou súčasťou československého kultúrneho dedičstva a zaslúžia si, aby o nich bolo patrične počuť.
V celom tom procese je zároveň určitá prirodzená kontinuita. Po svojich predkoch v tejto práci pokračujem ja a dúfam, že jedného dňa ma v tomto zastúpia moje deti a bude to pre ne rovnakou cťou, ako je to dnes pre mňa.
Uchovať odkaz
Ešte stále sa venujete aj reklame alebo vás práca so zbierkou zamestnáva naplno?
Už je pre mňa full-time záležitosťou. Stále nachádzam niečo nové, čo je potrebné zdokumentovať. Či už je to formou výstavy, knihy, alebo nejakého eventu, v rámci ktorého si ich tvorbu pripomenieme.
Nedávno sme spoločne s kunsthistoričkou Katarínou Bajcurovou pripravili v Trenčíne v Galérii M. A. Bazovského výstavu pod názvom Rudolf Uher – Stopy. V rámci Slovenska a myslím si, že aj Československa, môžeme byť hrdí, že sme v takej ťažkej dobe dokázali vyprodukovať takýchto výtvarníkov, ktorí sa postupne dostávajú aj do zahraničných galérií.
Zbierku sme začali komunikovať aj na Instagrame a na naše aktivity dostávame veľa pozitívnych ohlasov od mladých ľudí, ktorých ich tvorba oslovuje, pretože je nadčasová.
Robo Homola
Na Slovensku už medzičasom dosť ľudí zbiera obrazy. Do akej miery je medzi zberateľmi populárna socha?
Obrazy sú populárnejšie už aj preto, že obraz má oproti soche jednu veľkú výhodu, a tou je, že originál je len jeden, pričom jeho pravosť sa dá pomerne jednoducho overiť. Veľa ľudí nevie, že pri sochách je to inak. V prípade sochy sa totiž za originál vo všeobecnosti považujú päť plus dva odliatky.
Práve preto je mimoriadne dôležitá dokumentácia tvorby. Ak konkrétny autor a jeho dielo nie sú presne zdokumentované, vzniká väčšie riziko, že sa v obehu vyskytne falzifikát alebo viac odliatkov, a dielo stráca zberateľskú hodnotu.
Môžete vysvetliť, čo znamená päť plus dva odliatky a prečo to tak je?
V minulosti sa považovalo za originál diela maximálne päť odliatkov, dnes sa to rozšírilo na sedem. V autorskom zákone však nie je definovaný presný počet a autor sa môže rozhodnúť sám, koľko ich bude. My sa držíme čísla päť – je to podľa nás optimálny počet pre zberateľov. Ďalšie dva odliatky máme rezervné.
Aký je zo strany zberateľov záujem o diela zo zbierky Uher & Uher?
Záujem zo strany zberateľov aj inštitúcií je a diela sú, samozrejme, aj na predaj. Priznám sa však, že sa s nimi lúčim ťažko, pretože k mnohým mám osobný vzťah. O to dôležitejšie pre mňa je, kam dielo smeruje.
Tvorba Rudolfa a Michala Uhrovcov je dnes zastúpená v galériách aj významných súkromných zbierkach doma a v zahraničí a vzhľadom na jej hodnotu si nachádza najmä relevantných zberateľov, ktorí rozumejú jej významu a kontextu.
Rovnako dôležité sú pre mňa výstavy a zápožičky do galérií a verejných priestorov. Zbierka tak zostáva celistvá, no zároveň sú jednotlivé diela prístupné verejnosti.
Robo Homola
Lukáš Uher.
Dali ste si odhadnúť hodnotu všetkých artefaktov, ktoré máte v zbierke?
Chvíľku som aj rozmýšľal, či sa podujať na túto komplikovanú cestu tvorby posudkov na všetky diela v zbierke. Samozrejme, znalec to vie odhadnúť, ale ja vlastne ani neviem, či to vôbec chcem vedieť.
Priestory sú nádherné, sú však prístupné iba odbornej verejnosti. Prečo?
Má to viacero dôvodov. Nie sme technicky prispôsobení na to, aby boli verejnosti prístupné. Navyše, celý priestor, dom, záhrada, stodola aj ďalšie budovy, to všetko má natoľko intímnu atmosféru, že by to podľa mňa širšia verejnosť trochu narušila.
Je to niečo celkom iné ako bežná galéria. Samozrejmosťou však je, že som doposiaľ nikomu, kto mal záujem prísť, nepovedal nie.
Aké aktivity chystáte najbližšie?
Máme v pláne ďalšie výstavy, jedna bude v Prahe a veľká výstava sa nám rysuje aj v New Yorku. Chystám sa vydať knihu, ktorú sme už spomínali. Verím, že sa to v dohľadnom čase podarí skompletizovať. Ešte čakám na posledný zásah do textovej časti, tá bude v rámci knihy minimálna.
Autorom textov je otec, vyskladal som do knihy jeho myšlienky a dochované písomnosti do takej podoby, aby čitateľom on sám tento projekt vysvetlil.
Verím, že to bude niečo unikátne. V pláne je aj vydanie monografie Michala Uhra a pre oboch umelcov finalizujeme dva takzvané œuvre katalógy (kompletný, chronologicky usporiadaný zoznam všetkých známych diel konkrétneho výtvarného umelca, poznámka redakcie), kde budú zachytené všetky ich diela, počty produkcií a inštalácií, kde sa nachádzajú.
