Jeho tvár a hlas pozná takmer celá krajina. Tomáš Maštalír patrí už štvrťstoročie k najobsadzovanejším hercom, hral v slovenských aj českých kandidátoch na Oscara, no napriek tomu o sebe hovorí, že nikdy nie je so svojou prácou na sto percent spokojný.
Slnko zapadá nad Bratislavou. Po troch hodinách pred objektívom si Tomáš Maštalír s nami sadá na terasu, začíname rozhovor. Na moju prvú otázku – ako sa rozhoduje, či do roly pôjde alebo nie – odpovie vetou, ktorá znie skôr ako zo sveta technologických firiem než z divadelnej šatne: „Celoživotne počúvam nejaký svoj inštinkt, ktorý sa tiež stále rokmi a skúsenosťami vyvíja. Môj softvér vyhodnocuje na základe zažitého a odpracovaného.“
Ten softvér beží už vyše štvrťstoročie a nabitý pracovný kalendár Tomáša Maštalíra naznačuje, že trh oňho stále stojí. Patrí k najobsadzovanejším slovenským hercom, poznajú ho generácie, ktoré vyrastali na seriáloch, v ktorých hral, aj tie, ktoré ho objavili v kinohitoch. Dvakrát bol súčasťou filmov, ktoré sa priblížili k Oscarovi – raz za Slovensko v snímke Čiara, druhýkrát za Česko s titulom Vlny. „Vy nikdy dopredu neviete, ako konkrétny projekt dopadne,“ hovorí o svojej profesii. „Do určitej miery je to vždy risk.“
Robo Homola pre Forbes Slovensko
Rozhovory poskytuje len výnimočne. Nie z pozérstva, ale z princípu. Jeho tvár pozná takmer každý, o tom, ako premýšľa, vie verejnosť prekvapivo málo. Práve preto spolu sedíme. Nie kvôli novému filmu či promo „kolečku“, ale aby sme pochopili spôsob uvažovania človeka, ktorý vyrastal ďaleko od hereckého prostredia, no napriek tomu nikdy neuvažoval v kategóriách malého trhu a limitoch.
