21. novembra 2019

Tomáš Hudák patrí medzi respondentov, na ktorých tak často nenatrafíte. Vďaka skúsenostiam s písaním aj vystupovaním dokáže zaujímavo odpovedať na každú otázku aj desiatky minút. Preto rozhovor pre Forbes napokon trval tri hodiny, počas ktorých nás prerušil len telefonát od Tomáša Maštalíra. Hudák totiž nie je iba stand-up komik, ale aj scenárista. Osamelú prácu za počítačom strieda s cestovaním po celom Slovensku. Vystupuje najmä so zoskupením Silné reči, ktoré práve oslavuje desať rokov.  

Študovali ste na dvoch vysokých školách. Prečo napriek tomu nemáte žiadny titul?

Trochu to súvisí s mojou vnútornou rozpoltenosťou. Na základnej škole som začal mať problém so zajakávaním sa. Preto som sa na gymnáziu zo vzdorovitosti prihlásil do divadelného krúžku. Zistil som, že keď viem text naspamäť, hovorím plynulo. Divadlo ma očarilo a naučilo pracovať s dychom. Bavilo ma však aj písanie, na papieri mi totiž reč nekládla žiadne limity.

Dekáda stand-up komédie na Slovensku.
Silné reči a Temné keci prezradili, či sa tým dá uživiť

Chvíľu som premýšľal, že pôjdem na herectvo, ale neveril som si. A tak vyhrala žurnalistika. V Bratislave som začal ešte viac spoznávať divadelný svet. Po dvoch rokoch to vo mne dozrelo a prestúpil som na divadelnú réžiu a dramaturgiu k Jurajovi Nvotovi. Tam som v treťom ročníku prerušil štúdium a odišiel do zahraničia. Keď som sa vrátil, už som nemal motiváciu pokračovať.

Namiesto toho ste začali pracovať ako novinár a časom pribudol stand-up. Ako ste zvládali všetko naraz?

Bolo to šialené obdobie. Najmä neskôr v televíznom spravodajstve. Napríklad odvysielal som správy, počas titulkov si obliekol bundu, utekal som dole a letel do rozhlasu, kde som mal už o desať minút moderovať v rádiu FM. Cestou som ešte cez telefón rozdával pokyny redaktorom, na ktoré tlačovky treba ísť na ďalší deň.

Do toho sme už so stand-upom vystupovali po celom Slovensku. Stávalo sa, že sme o jednej ráno prišli z Bardejova a o ôsmej som mal byť na porade v RTVS, kde som pracoval ako vedúci vydania správ. S ničím som nechcel prestať, myslel som si, že to viem skĺbiť.

Tomáš Hudák počas vystúpenia stand-up zoskupenia Silné reči.
Chcel študovať herectvo, pre zajakávanie sa si neveril. Po návrate z Londýna začal pôsobiť ako novinár. Vypracoval sa až na vedúceho vydania správ v RTVS, no napokon dal prednosť stand-upu a scenáristike. Na prácu redaktora však nezanevrel, príležitostne píše stĺpčeky pre Denník N. Foto: Stano Klačanský

Kedy ste si to prestali myslieť?

Keď som už nemal čas dostatočne sa venovať informáciám a ušli mi niektoré veci. V spravodajstve je veľmi dôležitá presnosť a zodpovednosť. Novinári si možno niekedy neuvedomujú, že pre mnohých ľudí je televízia jediný zdroj informácií. Keď odvysielajú chybu, je ťažké to napraviť. Cítil som, že sa musím niečoho vzdať.

Čoho ste sa napokon vzdali?

Novinárstva. Som viac umelec ako manažérsky typ. Už som sa necítil komfortne vo vedúcej pozícii. Mal som pod sebou veľa ľudí, aj skúsenejších redaktorov, ktorí sa na mňa spoliehali. Vedel som, že si zaslúžia niekoho, kto sa tomu venuje na sto percent. Cítim zodpovednosť voči tejto krajine a zmene, ktorú potrebuje. Myslím si, že k nej dokážem efektívnejšie prispieť prostredníctvom humoru.

Pred vznikom Silných rečí bol stand-up na Slovensku pomerne neznámym pojmom. Kde ste na tento druh vystúpení prvýkrát natrafili?

Prvýkrát som bol na stand-upe v Londýne. Vďaka kamarátovi som objavil Richarda Pryora, génia tohto žánru. V živote som nevidel nič vtipnejšie ako záznamy z jeho vystúpení. Bola to zmes hereckých etúd, skečov, výborne pracoval s mimikou. Hovoril som si, že toto chcem raz robiť. Dokonca som sa snažil poskladať si stand-up v angličtine a skúšobne ísť na open mic. No už som na to nenazbieral odvahu a medzitým som sa rozhodol vrátiť na Slovensko.

Komik Tomáš Hudák na pódiu počas vystúpenia.
Na prvej šou Silných rečí sa predstavil ako dobrovoľník z publika. Jeho stand-up o zajakávaní zožal taký úspech, že ho Jano Gordulič pozval aj na ďalšie vystúpenie. Teraz oslavujú desať rokov pôsobenia na Slovensku. Foto: Stano Klačanský

Silné reči oslavujú desať rokov. Ako ste sa ocitli medzi vystupujúcimi hneď na prvej šou?

Išiel som sa pozrieť do vtedajšieho Nu Spirit klubu, kde Jano Gordulič zorganizoval pilotné predstavenie. Hneď na začiatku vyhlásil, že si to môže vyskúšať každý, stačí za ním cez prestávku prísť. Pamätal som si svoj stand-up z Anglicka a posmelil ma aj kamarát Bene, ktorý tam bol so mnou. Malo to úspech, ľudia sa smiali. Na konci ma Jano oslovil, že by bol rád, keby som vystúpil aj nabudúce.

Ako za deväť rokov vytvoril Ján Gordulič stand-upovú scénu na Slovensku

Teraz to ťaháme už desiaty rok a cítime zadosťučinenie, že sa tu stand-up scéna uchytila a našla si svoje publikum. Začínali sme v malej pivničke, teraz vystupujeme vo veľkých sálach s obrazovkami a na zatvorenie predošlej sezóny prišlo osemsto ľudí.

Čomu pripisujete úspech stand-upu na Slovensku?

Slováci majú radi bezprostredný humor. Sme živelní. Česi napríklad robia stand-upy viac skečovo a zvyčajne cez postavy. V našich krčmách sa však vždy našiel niekto, kto sa postavil a zabával spoločnosť pri pive. Z času na čas každý potrebuje pauzu od problémov, zájsť si do podniku, dať si drink a zasmiať sa na niečom. Ponuka sa stretla s dopytom.

So zajakávaním sa bojujete doteraz. Počuli sme vás však na viacerých Pančlajnoch a rozprávali ste úplne plynulo. Čím to je?

Na vystúpeniach mi pomáha adrenalín a práca s vlastným vedomím. Často si neuvedomujeme, že ľudský mozog je ako počítač, je nastavený na to, aby nezlyhal. Keď nás niekto hodí do vody, hoci nevieme plávať, náš mozog sa nevzdá, ale na plné obrátky začne premýšľať, ako nás odtiaľ dostať. Rovnako funguje, aj keď ide o zajakávanie sa. Povie si, ježišmária, on sa rozhodol rozprávať…  Verejne! A hneď otvára synonymický slovník. Keď sa vyskytne problémové slovo, nájde iné. Samozrejme, zajakávanie sa je komplexnejší problém. Toto uvedomenie však stojí na začiatku dlhej cesty, ako ho prekonať.

Prišli ste na to v divadle alebo na stand-upoch?

V divadle sa stačí naučiť scenár od slova do slova. Takže asi skôr na tých stand-upoch, lebo tam mám často napísané len body. Navyše sa nedá vopred pripraviť na to, keď z hľadiska niekto niečo zakričí alebo si zrazu spomeniem na príhodu, ktorú chcem prerozprávať. Vďaka týmto situáciám získavam väčšiu sebadôveru, ale aj sebapoznanie.

Podľa mňa je veľa ľudí s hendikepom úspešných aj preto, lebo museli skúmať samých seba a nájsť spôsob, ako prekonať vlastné fóbie. Presne poznajú svoje limity a sú lepšie pripravení na rôzne situácie, ktoré môžu nastať.

Vľavo Tomáš Hudák, vpravo Michael Szatmary
Komici používajú jeden stand-upový námet nanajvýš rok a pol. Zo začiatku len skúšajú, ako účinkuje na divákov, a vylepšujú ho. Potom s ním cestujú po Slovensku. Vpravo: Michael Szatmary. Foto: Stano Klačanský

Spúšťa zajakávanie niečo konkrétne?

Logopéd sa snažil zistiť, či som v detstve neprežil šok alebo traumu. Na nič také sa však neprišlo. Osobne som po príčine ani veľmi nepátral. Niekedy sa stáva, že dieťa rýchlejšie rozmýšľa ako rozpráva. Preto nedokáže svoje myšlienky tak ľahko pretaviť do slov. Keď sa však vzdá a prestane so zajakávaním bojovať, bude to ešte horšie. Preto som sa prihlásil do divadla. Teraz je pre mňa dlhodobou terapiou stand-up. Zo zajakávania sa nikdy úplne nevyliečim, ale mesačne mám takú dávku rozprávania, že sa mi ho darí aspoň udržiavať v nejakých medziach.

Prečo vám robí veľký problém práve písmeno P?

Lebo je to obojperná hláska. Čiže pri vyslovovaní treba spojiť pery a vydýchnuť, inak nahromadený vzduch naruší rytmus dýchania. To isté platí aj pri hláskach B a M. Problematické je aj písmeno K, lebo ide akoby z brucha. Pokiaľ nevydýchnem správne, vznikne tam kŕč a zakokcem sa. V obchodoch som sa kedysi tváril, že mi vypadlo slovo. Napríklad som chcel papriku, tak som predavačke povedal, že si prosím to, čo rastie ako rajčina, ale je to zelené. Rozohrávanie podobných hereckých etúd ma možno predurčilo na to, čomu sa venujem teraz.

Máte podobné zážitky aj z práce?

Predseda parlamentu Pavol Paška. Vysloviť toto na porade v RTVS bolo pre mňa utrpením. Keď v roku 2014 odstúpil, tešil som sa, že to budem mať ľahšie. A oni zvolili Petra Pellegriniho.

Túto spomienku ste použili vo viacerých vystúpeniach. Ako dlho trvá, kým vtip prestane byť vtipným?

Každý materiál je hotový až po niekoľkých stand-upoch. Hovoríme ho čoraz sebaistejšie, napádajú nám nové vtipy, mnohé vyhadzujeme a prichádzame na ďalšie pointy. Zapisujeme si, čo sme v ktorom meste predviedli, nech sa neopakujeme. Životnosť materiálu je nanajvýš rok a pol, kým s ním obeháme celé Slovensko. Stáva sa, že potom vyberiem dobrú časť textu a vytvorím k nej niečo nové. Alebo na firemnej akcii niekto zakričí, nech dám napríklad stand-up o autách. Vtedy sa to snažím obohatiť improvizovanými prvkami. A na letných festivaloch je risk vystúpiť s niečím úplne novým, lebo nemám odskúšané, či to bude fungovať. Nebol by som si istý a išiel by som sám proti sebe.

Herec Richard Pryor je preňho dodnes neprekonaným komikom. Podobne ako on sa snaží na vystúpeniach využívať aj mimiku a gestá. Foto: Stano Klačanský

Čo najlepšie funguje na divákov?

Vzťahy. Na vystúpenia často chodia páry. Preto bude vždy fungovať humor založený na tom, ako sa ženy a muži pozerajú na partnerstvo. Je to pre nich zrkadlo a tak trochu aj partnerská terapia.

Vo vašich stand-upoch občas zaznievajú aj vulgarizmy. Podľa čoho sa rozhodujete, či ich použiť?

Keď sa mi nadávka k danej situácii hodí, budem ju tam mať. Je to však súčasť výstupu, nie iba vopred zvolený krčmový jazyk. Nepáči sa mi, keď sa tie výrazy používajú samoúčelne. Sú komici, ktorí ich dávajú ako bodku za vetou. Ale neodsudzujem to úplne. Sám viem, aké to je, keď to skrátka nejde a ľudia sa nesmejú. Vulgárny jazyk vás vie aspoň trochu zachrániť.

Ten humor veľakrát vychádza z našej rozpoltenosti, že by sme aj zahrešili, ale v spoločnosti sa snažíme byť kultivovaní. A tak je to správne. Občas však narazíme na svoju živočíšnosť a vtedy sa na sebe zabávame. Preto sú nám smiešne malé deti. Ešte sa správajú ako živočíchy a na nič sa nehrajú.

Kedy ste si začali dávať pozor na vulgarizmy?

Raz na pumpe prišiel za mnou dvanásťročný chalan. Vraj videl každý môj stand-up a chce sa so mnou odfotiť. Vtedy som nad tým začal rozmýšľať a už sa kontrolujem. Dnes nás však vulgárnosťou prekoná aj osemročné dieťa. Keď už sa tak naučilo rozprávať, je jedno, či pozerá moje vystúpenia. Tie výrazy bude používať aj bez toho.

Nacvičujete si stand-upy pred zrkadlom?

Nikdy. Celkovo si ich nenacvičujem, iba si pozriem text. Stand-up je krásna hra v tom, že keď sa už postavím na pódium a hodím svoj mozog akoby do vody, vždy ma vie príjemne prekvapiť. Preto som zakaždým zvedavý, čo ďalšie vymyslí a ako to moje telo zahrá.

Tomáš Hudák pracuje na niekoľkých projektoch naraz. Od roku 2012 pripravuje spolu s komikmi Jurajom Tabačkom, Matejom Adámym a Samom Trnkom roast comedy šou Na facku,
Tomáš Hudák pracuje na niekoľkých projektoch naraz. Od roku 2012 pripravuje spolu s komikmi Jurajom Tabačkom, Matejom Adámym a Samom Trnkom roast comedy šou Na facku, v ktorej humorne predstavujú známe osobnosti. Foto: Stano Klačanský

Ako ste sa vynašli v Prievidzi, keď došlo k omylu a diváci čakali na vystúpenie Michala Hudáka, no namiesto toho prišiel Tomáš Hudák?

Vedel som, že musím dať zo seba dvesto percent a naozaj som sa do toho oprel. Ľudia prišli na niekoho úplne iného a aj si za to zaplatili. Nemohol som ich sklamať. Tento záväzok ma vyburcoval k takému výkonu, že to bolo jedno z mojich najlepších vystúpení vôbec. Vtedy vzniklo aj veľa nového materiálu, lebo som pridával veci a improvizoval, len aby sa smiali.

Rozosmiať smutného alebo nahnevaného človeka je stokrát ťažšie, ako rozosmiať niekoho, kto prišiel s neutrálnou náladou.

Už ste niekedy rozosmievali divákov, keď ste vy sami boli smutný?

Robil som stand-up po rozchode s priateľkou. Ešte v ten deň sme mali vážny rozhovor, počas ktorého sme obaja plakali. O siedmej večer som mal vystupovať. Vtedy treba „prepnúť“ a vypustiť z hlavy súkromný život.

Podarilo sa to?

Podarilo, len človek má v sebe zmätok. Neviem si predstaviť, že by som robil stand-up, ak by mi zomrel niekto blízky. Vtedy by som to zrušil. Ale smiech je to najkrajšie, čo na svete máme. Je priam očistný. Keby som mal parafrázovať Nohavicovu pesničku, tak „dokud se směje, ještě se neumřelo“.

Tomáš Hudák

So šiestimi súrodencami vyrastal v obci Čaňa neďaleko Košíc. V Bratislave študoval žurnalistiku, po dvoch rokoch prešiel na divadelnú réžiu a dramaturgiu na VŠMU. Ako zahranično-politický redaktor písal pre denník SME, neskôr pracoval v televízii Markíza. Spravodajskú kariéru zakončil v RTVS. Od roku 2016 sa venuje najmä scenáristike a stand-upu. So Silnými rečami vystupuje od ich vzniku. Podieľal sa na založení jedinej slovenskej roast šou s názvom Na facku. Spolu so Samom Trnkom autorsky tvorí rozhlasový zábavník Skúška sirén a píše scenáre pre reláciu Zlaté časy. Pôvodne chcel byť hokejista, no s otcom zmeškali autobus na prípravný kurz. Hovorí, že asi to tak malo byť.

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk