Čierne okuliare, čierne tričko, čierne sako, čierne nohavice. A pohľad na svet rovnako temný ako jeho oblečenie. Harvey Keitel prišiel do Karlových Varov už po tretí raz a svoj pobyt si zdanlivo užíval. Pri príchode na červený koberec tancoval, uviedol film Špinavé ulice a odovzdal Krištáľový glóbus kameramanovi Robertovi Richardsonovi.
Stačilo si však sadnúť k rozhovoru a už po prvej otázke bolo zrejmé, že ho niečo trápi. „Som tu v inom čase než pri svojich predchádzajúcich návštevách. Svet sa zmenil k horšiemu,“ povedal. Karlove Vary navštívil už v rokoch 2004 a 2015.
Tento rok prišiel krátko po svojich 87. narodeninách. Má za sebou úchvatnú kariéru plnú ikonických úloh, či už ide o Gaunerov, Piano, Taxikára, alebo mnohé ďalšie filmy. A stále nekončí. Nedávno si zahral v pozitívne prijatom seriáli Tetovač z Auschwitzu a pribúdajú aj nové filmové projekty, hoci jeho poslednou výraznou rolou bol zatiaľ šesť rokov starý Ír.
Keď však začne rozprávať, najviac pripomína inú svoju slávnu postavu. Rok 1994, Pulp Fiction a veta: „Som Winston Wolfe. Riešim problémy.“
Niežeby Keitel fungoval ako filmový „čistič“, no problémy dnešného sveta ho trápia – a aj vo vysokom veku cíti potrebu riešiť ich. „Som tu aj preto, že verím, že umenie sa má podieľať na snahe niečo zmeniť,“ hovorí.
Teraz budem znieť trochu ako kazateľ, tak mi to prepáčte. Ale vedie ma myšlienka, ktorú vyslovil Aristoteles: Samotné slová nestačia na to, aby zmenili kultúru. Na to je potrebná estetická sila umenia. A práve preto som tu.
Filmové festivaly sú dnes mimoriadne dôležité. Najmä v čase, keď sa ľudia na celom svete navzájom ničia a zabíjajú pre predsudky. Ako hovoril Aristoteles, zmena prichádza prostredníctvom umenia, pretože ľudia potrebujú estetický zážitok a silu, ktorú umenie dokáže vyvolať.
Zatiaľ sa nám tú zmenu príliš nedarí vytvárať. Ľudia sú čoraz viac v konflikte. A našou úlohou ako umelcov je nasledovať Aristotelovu myšlienku a ponúkať estetickú silu, ktorá môže túto zmenu podnietiť.
Doba chaosu
Myslíte si, že žijeme v najchaotickejšom období, aké ste kedy zažili?
Rozhodne.
Hovoríte o dianí vo vašej krajine, o prezidentstve Donalda Trumpa?
Áno. Politika v mojej krajine je otrasná. Rasizmus je otrasný. Antisemitizmus, nenávisť voči černochom, nenávisť voči tomu či onomu. Politika preniká až do samotnej podstaty ľudskosti.
Útočí sa na našu ústavu. To, čo sa dnes deje v Amerike, nie je Amerika podľa svojej ústavy. Súčasná politika tú ústavu porušuje.
Znie to, akoby ste boli podobne naladený ako ďalší herec vašej generácie, ktorý sa aktívne vymedzuje voči súčasnej americkej politike – Robert De Niro. Rozprávate sa o tom spolu?
Áno. Povedal by som, že v mnohých veciach uvažujeme podobne. Robert je veľmi silný človek, pokiaľ ide o snahu búrať predsudky a politiku predsudkov, ktorá dnes ničí svet. V tomto zohráva významnú úlohu.
Festivaly sú miestom, kde sa stretávajú tisíce ľudí z celého sveta. Potrebujeme viac festivalov, pretože vďaka nim sa ľudia navzájom spoznávajú. Vidia politiku, pre ktorú sa dostávajú do konfliktov. Vidia náboženstvá, pre ktoré sa dostávajú do konfliktov.
A možno práve prostredníctvom umenia – opäť sa vraciam k Aristotelovi – môžu vďaka tej estetickej sile uvidieť niečo iné. Niečo, čo pomôže ich deťom vyrastať zdravšie a vytvoriť znesiteľnejší svet. Svet, v ktorom sa naučíme prijímať rozdiely medzi ľuďmi a podporovať ich.
Keď hovoríme o filmoch, ktoré sa dotýkajú temných stránok ľudskej povahy, pred niekoľkými rokmi ste v Česku nakrúcali Pomaľované vtáča. Aká to bola skúsenosť?
Je to skvelá kniha, jedna z mojich najobľúbenejších. A bol veľmi dobrý dôvod preniesť ju na filmové plátno. Skutočne veľmi dobrý dôvod. Zachytáva holokaust a všetky konflikty, ktoré môže človek prežívať. Otvára dvere k desivému správaniu, ktorého sme schopní. K zabíjaniu jeden druhého aj detí.
Hrali ste v mnohých významných a mimoriadne silných filmoch. Keď sa obzriete späť, sú medzi nimi také, ktoré by ste vyzdvihli práve pre tú silu, o ktorej hovoríte?
Dúfam, že áno. O to som sa vždy usiloval. Mal som šťastie, že som mohol pracovať s veľkými režisérmi, akými sú Martin Scorsese, Quentin Tarantino, Jane Campion, Theo Angelopoulos či Bertrand Tavernier, ktorý už zomrel. Boli to silní umelci. Aj Lina Wertmüller. Mal som veľké šťastie, že som s takými ľuďmi mohol pracovať.
Do filmu ste vstúpili na prelome 60. a 70. rokov, v období takzvaného Nového Hollywoodu. Filmy ako Absolvent či Špinavé ulice zmenili predstavu o tom, aký môže byť americký film. Vidíte dnes nejaký podobný ekvivalent? Je ešte možné takto narúšať pravidlá?
Samozrejme, že je to možné. Preto sme tu.
Vidíte, že sa dnes niečo také deje?
Áno, vidím. Teraz mi nenapadá konkrétny film, ktorý by som spomenul, ale je veľa takých umelcov. Pozrite sa na stovky tvorcov, ktorí sú tu, alebo na ich diela. A publikum je obrovské. Ľudia potrebujú zažiť prácu umelca, aby si povedali: Aha, aj toto je možnosť.
Niekto sa chce modliť jedným spôsobom, niekto iným. A človek si zrazu môže povedať: Možno na tom niečo je. Namiesto toho, aby sme sa navzájom zabíjali pre rozdiely v náboženstve, vo farbe pleti a v podobných nezmysloch.
Téma viery
Na festivale ste uviedli klasiku Špinavé ulice, v ktorej je jednou z veľkých tém spiritualita. Tiahne sa celou vašou kariérou. Bola to vedomá voľba?
Áno. Je to všetko. Scorsese vyrastal v určitom kresťanskom prostredí. Ja som sa narodil do židovskej rodiny. Napriek tomu sme zdieľali podobné konflikty a predsudky, s ktorými sme vyrastali.
Je to absurdné. Ja som vyrastal v Brooklyne ako Žid. Marty vyrastal v New Yorku ako kresťan. A existovali gangy kresťanov, Židov, černochov, belochov – všetkých možných skupín. Všetci bojovali proti všetkým kvôli Bohu, podľa ktorého chceli žiť svoj život. Alebo skôr pre predstavu Boha, ktorú si v mnohých prípadoch sami falošne vytvorili.
KVIFF
Schovávali sa za vieru v Boha alebo za predstavu, že sú božími ľuďmi, aby mohli páchať zločiny, ktorých sa dopúšťali. A to ma opäť privádza k Aristotelovi. Samotné slová nestačia na zmenu kultúry. Potrebná je estetická sila, ktorú máme všetci, ak ju dokážeme využiť. A presne to sa deje tu na festivale.
Zároveň ste stvárnili množstvo komplikovaných, zranených či morálne rozporuplných mužov. Bola to vedomá voľba? Mnohí herci sa snažia kontrolovať svoj obraz a prijímajú bezpečnejšie úlohy.
Mojím obrazom je byť ľudskou bytosťou. Človekom, ktorý premýšľa, robí chyby, snaží sa byť dobrý, hľadá vzrušenie zo života a rešpektuje ostatných ľudí, ich náboženstvo aj presvedčenie. A potom uvidíme, kam túto ľudskú rasu dovedieme, kým ju niekto nevyhodí do vzduchu.
Stvárnili ste vojaka, policajta, gangstra aj kňaza. Existuje ešte nejaká ľudská skúsenosť, ktorú by ste chceli na filmovom plátne preskúmať?
Skúmam ich všetky. Zakaždým.
Takže neexistuje nič, čo by ste ešte chceli vo filme preskúmať?
Dúfam, že taká príležitosť príde! Práve teraz pracujem na filme, ktorý píše, režíruje a zároveň v ňom hrá moja manželka spolu s ľuďmi, ktorých poznáme v Los Angeles a Hollywoode. Je to film o konfliktoch. A dúfam, že ním aspoň trochu prispejeme k zmene u ľudí, ktorí prežívajú konflikty spojené s náboženstvom alebo s emóciami, z ktorých sa skladá ich život.
Hráte už približne 60 rokov a stále pôsobíte, že ste plný energie. Premýšľate niekedy nad tým, kedy príde čas spomaliť?
Šesťdesiat rokov?!
Áno. Stále nakrúcate, objavujete sa aj v akčných trileroch a fyzicky náročných úlohách. Čo vás pri tom stále drží?
Život ma neunavuje.
Vedeli by ste si predstaviť život bez nakrúcania?
Vždy si môžem vziať do ruky knihu a čítať. Môžem ísť do divadla. Môžem sa rozprávať so susedom, so svojou ženou, so svojimi deťmi. Človek neprestáva žiť, kým nezomrie. A ani potom nevieme, kam vlastne odchádza.
Článok vyšiel pôvodne na českom Forbese a jeho autorom je Ondřej Novotný.
