Prvý raz od vzniku Forbesu v Česku má tamojší rebríček najbohatších nového kráľa. Má 33 rokov, volá sa Michal Strnad a zdrojom jeho majetku je raketovo rastúca skupina CSG. A toto je najväčší rozhovor, aký si s ním kedy prečítate.
Jedno pero je riziko, dve sú poistka, tri sú absolútna istota a štyri niečo, čo uvidíte azda len u Michala Strnada. Vybavený štyrmi modrými perami a dvoma veľkými čiernymi diármi prichádza na naše stretnutie nový najbohatší Čech. „Mám bytostný strach z toho, že mi pero prestane písať,“ poznamená s úsmevom v reakcii na nezvyčajný počet písacích potrieb muž, ktorému v kolónke vek svieti číslo 33 a v kolónke majetok 533. Pochopiteľne miliárd českých korún. Vidno to na ňom? Nie celkom.
Na rozhovor prichádza kvalitne, no nie excentricky oblečený, nepredvádza sa veľkými slovami ani číslami a najčastejšie zanietene hovorí o práci. Ako jediné pôžitky niekoľkokrát spomenie autá a víno. Prvý z nich pocítite už pri vstupe do sídla holdingu Czechoslovak Group v pražskej budove Red Court, ktorú postavila spriaznená miliardárska skupina J&T. Vo vestibule vás totiž víta monopost aj veterán, symboly dvoch prelínajúcich sa kapitol.
Veterán je značky Tatra, jednej z kľúčových firiem skupiny. Monopost je formula, ktorú Michal Strnad kúpil v Taliansku, ide len o šasi a karosériu. Tá zasa môže odkazovať na Fiocchi, silnú taliansku „muničku“, ktorej kúpa bola prvou skutočne transformačnou akvizíciou Strnadovej skupiny, vďaka ktorej potom mohlo dôjsť k nákupu amerického giganta Kinetic.
Na digitálnej tabuli hrdo svieti burzový ticker CSG s logom amsterdamskej burzy Euronext. Príbeh pokračuje. Práve láska k druhému spomínanému pôžitku, teda k vínu, je natoľko hmatateľná, že len čo vchádzame do zasadačky pripravenej na titulný rozhovor, čaká nás precízne nachystané sklo na šampanské, biele aj červené víno.
„Aj vy to máte radi, však?“ pýta sa pobavene a skôr rečnícky Michal Strnad a po krátkom prehadzovaní zodpovednosti, kto vyberie fľašu, padne táto nie práve nepríjemná povinnosť na pána domáceho, ktorý volí parádnu burgundskú apeláciu Meursault.
Rast a vytriezvenie
Bolo to však susedné Bordeaux, ktorého červeným si Michal Strnad v januári tohto roka slávnostne pripíjal na burzovú premiéru. Tá jeho majetok najprv katapultovala v českom kontexte na celkom bezprecedentných 760 miliárd českých korún. Po snovom štarte prišlo vytriezvenie.
Akcie zo svojho vrcholu presahujúceho 32 eur za kus odpisujú takmer 50 percent, pričom je namieste opäť použiť prívlastok „bezprecedentný“, pretože v českej histórii žiadny z miliardárov ani zďaleka „neschudobnel“ o niekoľko stoviek miliárd českých korún v priebehu niekoľkých mesiacov. Nenechajte sa však pomýliť. Aj tak si v českom rebríčku Michal Strnad polepšil o viac než tristo miliárd českých korún a svoj majetok medziročne viac než zdvojnásobil.
Anna Kovačič
Čo by pre iného znamenalo likvidačný prepad, je preňho mierne spomalenie. Navyše len v očiach trhu: čísla, ktoré prichádzajú zo sídla na pražskej Rustonke, sú famózne. „Naše výsledky sú rekordné, máme historicky najvyššiu ziskovosť aj backlog. CSG funguje každý mesiac lepšie a lepšie. Že to trh teraz nezohľadňuje, je druhá vec, ale verím, že to napokon ocení,“ hovorí s chladným pokojom hlavná postava tohto príbehu.
Podobne reaguje aj na sériu káuz, ktoré sa pod drobnohľadom spojeným s verejnými trhmi objavili. Či už ide o španielsku „muničku“ z portfólia CSG, ktorá bola zaradená na čiernu listinu NATO, údajné zištné platby slovenskému ministrovi obrany Robertovi Kaliňákovi, alebo údajné zatajovanie minoritných akcionárov CSG, na všetko ponúka Michal Strnad svoje vysvetlenie a neodpustí si ľahké pokrútenie hlavou.
Efektivita
„Je to nafukovanie marginalít, konkurenčný boj a snaha hodiť nám na krk vinu,“ hovorí presvedčene. Počas niekoľkohodinového rozhovoru reaguje z hlavy na všetky otázky. Nepozerá sa do poznámok a do mobilu sa pozrie presne dvakrát. Pretože po stretnutí s nami ho čaká nástup do lietadla a potom 12 hodín na ceste za Atlantik do Los Angeles. „Keď sa dá, letíme cez noc, aby sme ušetrili čas a strávili ho čo najefektívnejšie. Platí to, či letíme na východ alebo na západ. Nastúpime, debatujeme s kolegami o biznise, vypočujem si ich, čo je nové, a ideme spať. Ráno sa zobudíme tam alebo tesne pred pristátím,“ pochvaľuje si rodák z Chrudimu.
Z Los Angeles preletí do Washingtonu a hneď ďalší deň späť do Česka. „Taký rýchly trip,“ hodnotí stoicky. Výhoda uzavretej lietadlovej kabíny, ako pri stole tiež zaznie, je tá, že z nej žiadny manažér nemôže ujsť, zatiaľ čo prúdové lietadlo hltá kilometre kdesi nad oceánom.
„Kolujú o nás rôzne príbehy práve z našich lietadiel. Niektorým manažérom sa vraj letecké cesty so mnou stali osudnými. Pred pár rokmi sme leteli do Indie, jedna z našich spoločností tam mala rozbehnutý biznis a pripravené joint ventures s miestnymi spoločnosťami. Niekoľko mesiacov ma tam ťahali s tým, že potrebujú podporu a urobiť finálne dohody. Lenže to nemali pripravené príliš dobre, vôbec nie tak, ako sme sa dohodli. Na ceste späť sa osemhodinový let niesol v duchu, ktorý pre nich nebol úplne jednoduchý. Namiesto toho, aby sme oddychovali, riešili sme, čo bolo zle a čo nabudúce urobiť lepšie. Bol to dlhý let. Riaditeľ tej konkrétnej spoločnosti bol z toho pomerne dosť prekvapený. Šesťhodinovú ,masáž‘ v kuse asi nikdy nezažil,“ rozpráva muž, ktorého povesť ho v českých biznisových kuloároch predchádza, pričom nie vždy v pozitívnom zmysle.
Daň za úspech
Aj túto tému sme spoločne otvorili a aj na ňu ponúka najdravší český podnikateľ poslednej dekády svoj pohľad. Michal Strnad veľmi dobre vie, čo si o ňom ľudia v Česku môžu prečítať v médiách. Najradšej by to vôbec neriešil, občas však musí. Je pod drobnohľadom. Od triumfálneho vstupu na burzu sa vyrojilo niekoľko rôznych naratívov a káuz, ktoré sme spomenuli. Na všetky má pripravenú odpoveď. Vníma to ako daň za úspech. Ako sám hovorí: „Psy brešú, karavána ide ďalej.“
Ako veľmi vás tieto veci zamestnávajú?
IPO sme pripravovali približne rok, finálne rozhodnutie som urobil v júli alebo auguste 2025. Vtedy sme dali mandát bankám a právnikom. Kto zažil IPO, bude vedieť, o čom hovorím. Pripravujú vám ho najväčšie banky a právne kancelárie na svete, čo vás dokopy stojí stovky miliónov českých korún. Tí všetci sú pod naším prospektom a našimi informáciami podpísaní. Takže tvrdenie, že sme niečo úmyselne zatajili, je úplný nezmysel. Niektoré české médiá o nás píšu veci, ktoré sa v zahraničných médiách nedočítate. Nepíšu ich ani ich nepreberajú. Pretože samy vyhodnotili, že ide o nerelevantné informácie. My to chápeme ako tendenčné a účelové.
Podľa niektorých médií ste pred vstupom na burzu údajne zatajili, že vaša španielska „munička“ je na čiernej listine nákupnej agentúry NATO.
Pseudokauza s našou „muničkou“ FMG v Španielsku sa rieši už viac než rok. Riešime ju aktívne a transparentne od prvého dňa, bankám aj právnikom sme všetko opísali a vysvetlili ešte predtým, ako sme vstupovali na burzu. Je to nemateriálna kauza, nemá vplyv na biznis. Ide o jednu z desiatok entít, ktoré v zbrojárskom priemysle máme. Podľa našich informácií navyše FMG nie je v NSPA (NATO Support and Procurement Agency – poznámka redakcie) suspendovaná preto, že by naša spoločnosť urobila niečo zlé. Je to preto, že jeden konkrétny úradník tejto agentúry je vyšetrovaný pre nezrovnalosti vo vlastnej práci. Lenže zhodou okolností riešil nákupy aj s nami. Vyšetrujú ho pre pochybné zákazky a spadli do toho všetci dodávatelia, ktorých mal v portfóliu. Biznisovo nás to však vôbec nepoznačilo, veď do NSPA ďalej dodáva celý rad našich ďalších certifikovaných entít. Ide o dočasnú suspendáciu počas ich interného vyšetrovania, navyše to nie je suspendácia CSG. Je to pseudokauza, ktorú proti nám niekto účelovo nafúkol, aby nám nasadil psiu hlavu. Všetko sme ukázali a prebrali so svojimi bankami a právnikmi. Tí nám povedali, že je to nepodstatné a nech to vôbec neriešime. Je to nafúknutá marginalita.
Keď niečo také vyjde, riešite to osobne?
Pozriem sa na to, prečítam si titulok a vďaka znalosti veci si poviem, že ide zase o tendenčnú vec. Článok si občas ani neprečítam.
A čo väzby na slovenskú vládu, keď investičná spoločnosť FinGood, do ktorej ste investovali, údajne posielala státisíce českých korún právnej kancelárii slovenského ministra obrany Roberta Kaliňáka? Údajne ako protislužbu za niečo iné, aspoň tak sa o tom dočítame.
To však píše jeden mediálny dom. Ten príbeh je úplne jednoduchý. Ja FinGood nevlastním. Že som im historicky pomáhal a spolufinancoval ich, je fakt. Lenže je to úplne nespojiteľné s tým, čo dnes píše pán Kroupa, ktorý sa chytá nezmyslov a snaží sa z toho uvariť niečo, čo by sa dobre čítalo. Podľa informácií, ktoré mám, je pôvod kauzy v tom, že keď chcel FinGood vstúpiť na slovenský trh, najal si tam jednu z mnohých právnych kancelárií. A bola to práve kancelária ministra Kaliňáka, ktorý však v tom čase, v roku 2021, nebol v politike. Tá kancelária robí s FinGoodom doteraz, majú jej platiť nejaký paušál v tisícoch eur, v globálnom pohľade relatívne smiešnu sumu za to, že im robí zmluvy a právnu podporu, no detaily nepoznám a ani ich poznať nemôžem. FinGood je platforma, ktorá poskytuje peer-to-peer pôžičky pre podnikateľov a na Slovensku má množstvo investičných aktivít. A pre nich robí táto právna kancelária, to je celé.
Toto ste si však očividne prečítať museli…
Keď už to vyšlo a začali sa nás pýtať ďalšie médiá, zistili sme si k tomu potrebné informácie. Všetko som dostal zhrnuté.
V textoch sa to priamo nepíše, nie je to však implicitné obvinenie z korupčného konania? To vás predsa musí hnevať.
No, hnevá… Nie je mi to príjemné, to určite nie. Lenže po tých rokoch, keď o sebe každý deň čítam nejaké články, som pomerne odolný. Len ja totiž viem, aká je pravda a ako sa tie veci skutočne odohrali. Tým nehovorím, že mi tie veci neprekážajú. Práve v tomto prípade mi to prekáža kvôli môjmu okoliu, ľudia vo firme to pochopiteľne vidia a riešia.
Máte so slovenským ministrom dobré vzťahy?
Poznáme sa, máme veľmi korektné vzťahy. Prostredníctvom slovenského ministerstva obrany je to náš spoločník vo výrobcovi munície ZVS, máme spoločné podniky. Spoločne na Slovensku investujeme. Nech si o ňom každý hovorí, čo chce, ale myslím si, že pre slovenský obranný priemysel urobil viac než ktorýkoľvek minister pred ním. Robert Kaliňák je prísny zákazník, je náročný na podmienky a termíny dodania. Máme profesionálny vzťah a myslím si, že spoločne sme na Slovensku urobili obrovský kus práce. Len naša skupina bude tento rok predstavovať viac než dve percentá hrubého domáceho produktu celého slovenského hospodárstva. Myslím si, že sme tam niečo „odmakali“. Zamestnávame tisíce ľudí, odvádzame dane v stovkách miliónov eur. Hovorím to preto, aby som dokreslil, aký vzťah reálne máme. O to viac ma mrzí, keď tendenčné médium napíše podobný článok.
Neškodí to biznisu? Že od vás inde nebudú chcieť nakupovať, pretože sa budú báť, že sa o nich tiež začne písať?
To si nemyslím. Kaliňák je skúsený politik a rozumie tomu. Keď to vyšlo, zavolal som mu a férovo povedal, že sa za to ospravedlňujem. On povedal, že to chápe a že sa s tým nedá nič robiť.
Anna Kovačič
Ďalšia vec, ktorá sa riešila, bol minoritný akcionár Petr Kratochvíl, ktorý vlastní okolo 10 percent vo výrobcovi pozemnej techniky CSG Land Systems a v slovenskom výrobcovi munície MSM. Údajne ste ho mali pri vstupe na burzu „zatajiť“ a on teraz žiada vyplatenie svojho podielu vo výške desiatok miliárd českých korún.
Petr je náš dlhodobý partner, ktorému podiely na začiatku dával ešte môj otec. Dnes je s nami už asi 25 rokov. Posledné roky bol v manažmente neaktívny – na rozdiel od ďalších asi 10 minoritných akcionárov – a zostal už len akcionárom. Pred časom sme spolu mali debatu o tom, čo ďalej a či bude naďalej podielnikom. Chápem, že zrejme videl, že pripravujeme vstup na burzu, tak si chcel počkať a – ako sa hovorí – vyžmýkať z toho maximum. Mám pre to pochopenie a rešpektujem to. Máme spolu akcionársku dohodu, podľa ktorej teraz postupujeme.
Toto všetko sme počas prípravy na IPO v rámci podrobného právneho preverovania sprístupnili našim upisovateľom a ich právnym poradcom vrátane uvedenej akcionárskej dohody. A treba povedať, že na procese nášho IPO pracovali najväčšie investičné banky a právne firmy na svete a podľa mňa je absolútne nemysliteľné, že by nás nechali čokoľvek zatajiť. Áno, Petr uplatnil svoju put opciu a v akcionárskej zmluve je jasne stanovený spôsob, ako vypočítať hodnotu jeho podielu, aké posudky majú byť vypracované, v akých lehotách a podobne. Viac o tom hovoriť nemôžem, sme viazaní mlčanlivosťou. No môžem vás uistiť, že budeme postupovať v úplnom súlade so zmluvami a s Petrom sa právne vyrovnáme. Tým je to pre mňa uzavreté.
Ste v kontakte?
Nie sme v kontakte.
Pýtame sa preto, že celý príbeh niekedy opäť vyznieva tak, že ste robili niečo pofidérne. Že ste investorom nepovedali o jeho existencii.
Skutočnosť, že v niektorých spoločnostiach v skupine CSG vrátane CSG Land Systems a MSM máme minoritných akcionárov, že s nimi máme uzavreté akcionárske dohody a že sú s tým spojené určité riziká, sme riadne a transparentne komunikovali. To všetko je súčasťou prospektu publikovaného pred IPO v Amsterdame. Každý si to tam môže prečítať. A aj dnes sa správame otvorene a postupujeme v súlade so zmluvami a s predpismi, ktorými sme viazaní. Teraz sme všetkým na očiach, vyrovnávanie sa s minoritnými akcionármi sa však deje v milióne ďalších firiem.
Písalo sa tiež, že ste mali s Petrom Kratochvílom zlé vzťahy.
To sú nezmysly. Kým to takto vyhrotil cez médiá, boli sme kamaráti, vyrastali sme spolu. Chodili sme spolu na okruhy a pretekali na autách. Trávili sme spolu čas. Netuším, prečo mal niekto potrebu ťahať to do médií. Ja som ju nemal. Každý však robíme to, čo nám príde ako nevyhnutné. A potvrdzuje to, že v Česku sa úspech neodpúšťa. Nebolo to síce zadarmo, ale niekam sme sa vypracovali. Sme verejne obchodovaní, máme zodpovednosť aj voči našim investorom. Predstava, že nás možno nátlakom prinútiť k nejakej akcii a reakcii, je mylná.
Z vášho pohľadu teda jednoducho využil moment a príležitosť?
Tak to vidím. Beriem to ako fakt a ideme ďalej. Ako sa hovorí: psy brešú a karavána ide ďalej. Zrejme do nás ešte chvíľu bude niekto kopať a skúšať vymýšľať bohviečo. My si myslíme, že za každého hovoria výsledky práce.
Aký vzťah máte teraz s Denisou Materovou, menšinovou akcionárkou Tatry, o ktorú vediete spor?
Videli sme sa minulý týždeň tu u nás. Máme korektný vzťah, nie sme na seba zlí. Dáme si spolu kávu, vodu a pokojne aj víno. No viem, na čo sa pýtate. Že sme dospeli do súčasného bodu, ma neteší. Mrzí ma, že s nami do Tatry nechcú investovať a rozvíjať ju. To je jadro celého problému. Aby bola Tatra dlhodobo úspešná na trhu a mohla plniť zazmluvnené alebo potenciálne zazmluvnené zákazky, musí zásadne zainvestovať do pracovného kapitálu, navýšiť kapacity, postaviť nové logistické centrum… Je toho veľa.
Firma je na limite svojho zadlženia, čo sme začali riešiť už pred rokom a pol. Logicky to znamená, že akcionári do nej musia priniesť peniaze pomerne k svojim podielom. To znamená, že 65 percent by malo ísť od nás, 35 percent od nich. Lenže oni, pre nás celkom nepochopiteľne, investičný plán odmietajú. A pritom sú navyše miestni, poznajú to tam. Z hľadiska PR je pre nich Tatra možno ešte dôležitejšia. Ak nechcú peniaze vynaložiť, musíme ich vyplatiť, pretože bez investícií sa Tatra dnes, vo svete plnom príležitostí práve pre ňu, neposunie. S Denisou však teraz normálne komunikujeme a snažíme sa tento problém spoločne a v záujme Tatrovky, jej histórie aj budúcnosti, vyriešiť. Verím, že sa nám to napokon podarí.
Takže sa snažíte nájsť cenu, na ktorú Denisa Materová prikývne?
Snažíme sa nájsť najlepšie riešenie pre Tatru. Variantov je veľa a bez peňazí investovaných do Tatry nám uteká čas a pre firmu to nie je dobré.
Naratív, že sa Michal Strnad snaží Denisu Materovú vytlačiť z Tatry, teda odmietate?
Odmietam. Keby to bola pravda, ako sa často píše, vyzeralo by to inak. Neboli by sme schopní spolu normálne rokovať. Stále mám úctu k Renému Materovi, otcovi Denisy, ktorý bol posledné roky mojím obchodným partnerom. Boli sme to my dvaja, ktorí chodili na valné zhromaždenia Tatry. Bohužiaľ, stalo sa to, čo sa stalo, René zomrel.
Určite to však nie je tak, že by sme voči nim postupovali nejakým nekalým spôsobom. Jednoducho sme zvolali valné zhromaždenie – ako inak ich máme právne prinútiť, aby sa s nami bavili? Veď je to legitímne.
Ako si vysvetľujete útoky na vás a skupinu CSG, ktoré spomínate?
Je to kombinácia závisti a reakcie na úspech, ktorý sme ja aj celá CSG v posledných rokoch dosiahli. Rovnako je to kombinácia s konkurenčným bojom a faktom, že čokoľvek sa o mne napíše, je čítané, pretože je to senzácia a tú čitatelia tých konkrétnych médií chcú. Keby sme neboli úspešní, nikoho by to nezaujímalo. Dnes však predáva titulok „Zbrojár Strnad zase niečo urobil, zase niečo porušil“.
Inými slovami, očakávate, že rovnako by sa písalo o komkoľvek, kto by bol označovaný za najbohatšieho Čecha?
Myslím si, že je to kombinácia „zbrojáriny“ a nášho dnešného úspechu. Prvé miesto vo vašom rebríčku dlho držal Petr Kellner a potom jeho rodina. Každý bol na to zvyknutý, ľudia to brali ako fakt. Dnes tá zmena vyvoláva reakcie a berie sa ako senzácia. Tak si to prekladám ja. Neviem si to vysvetliť inak – vyplácanie alebo obchodné diskusie s minoritármi sú predsa bežné obchodné veci. A navyše sme verejne obchodovaní a niekto môže nadobudnúť dojem, že sa na tom dá nejako zarobiť. Plus, ako som povedal – české prostredie je v tomto smere špecifické.
Mladý začiatočník
Vedenie utešene rastúcej českej zbrojárskej firmy prevzal v čase, keď sa jeho generační súputníci najčastejšie začínali zaoberať témou svojej možnej diplomovej práce, prípadne sa lopotili na juniorských pozíciách a zbierali prvé pracovné skúsenosti. Michal Strnad namiesto toho po otcovi nastúpil na čelo rodinnej skupiny, ktorú v nasledujúcich 13 rokoch doviedol na pozíciu najväčšieho svetového výrobcu malokalibrovej munície a najrýchlejšie rastúcej európskej zbrojovky. Tento príbeh sa v posledných rokoch rozpráva často.
Korene obchodu s nepotrebným armádnym vybavením neskôr vyrástli do masívnej divízie pozemnej techniky, vďaka ktorej vznikli napríklad obrnené Pandury. Kľúčovými podnikmi boli predovšetkým Tatra z Kopřivníc a prevzatý skrachovaný opravárenský podnik vojenskej techniky v Přelouči. Dnes ich už dopĺňajú podniky v Indii, Amerike a mnohých štátoch Európy. Trpezlivé budovanie výrobných vertikál bolo v časoch mieru ešte pomerne nenápadným ťahom, ktorý však mal za následok to, čo prišlo po začiatku vojny na Ukrajine. A to bol dynamický šprint CSG nahor vo všetkých mysliteľných ekonomických parametroch. Až k jednému veľkému checkpointu: ním bol historický vstup na burzu, ktorý Michalovi Strnadovi vyniesol počas jediného dňa desiatky miliárd českých korún.
Dnes tak najbohatší Čech rieši aj vlastné veľké investície, hoci priznáva, že správcovia jeho majetku majú voľnú ruku, pretože jemu na starostlivosť o vlastný kapitál nezostáva veľa času. Pod dohľadom bývalého manažéra Penty Mareka Šmrhu však už Strnad necháva svoje financie prehovoriť. Do jeho portfólia patrí napríklad futbalová Viktoria Plzeň, 40-percentný podiel v prestížnom pražskom hoteli Four Seasons, vlastnenom skupinou PPF Renáty Kellnerovej, či díler talianskych superšportov Scuderia. Výhrady k tomu, čo o ňom píšu niektoré české médiá, síce má. Zároveň si však vie dobre predstaviť, že by sa nejaký mediálny dom mohol objaviť aj v jeho portfóliu.
„Určite je lepšie médiá mať než nemať,“ poznamenáva, keď rozoberáme jeho investičnú stratégiu. Michala Strnada sa pýtame aj na to, čím to je, že o ňom niektorí z českej biznisovej smotánky hovoria, že sa ho boja. Odpoveď pre nás výnimočne nemá. Sám nevie, ale vraj to už tiež počul. Jedným dychom zároveň dodáva, že nie je typ človeka, ktorý si ľahne na zem a nechá do seba kopať. Veríme mu to. Predovšetkým sa naučil dobre oddeľovať veci, ktoré by ho mali trápiť, od tých, nad ktorými musí mávnuť rukou. Z tej druhej kategórie je napríklad fakt, že akcie jeho svižne fungujúcej skupiny prežili po vstupe na burzu ťažké mesiace. Michal Strnad však robí to, čo robil aj posledných 13 rokov. Pozerá sa ďalej.
Anna Kovačič
Na burzu ste vstúpili v januári za veľkých fanfár, hodnota akcií však odvtedy výrazne klesla. A to napriek tomu, že vami ohlásené výsledky sú nad očakávaniami a uzavreté miliardové kontrakty oznamujete takmer každý týždeň. Ako si teda vysvetliť tieto pochybnosti trhu?
Pochybnosti trhu sa nevzťahujú na nás, týkajú sa celého segmentu. Pozrite sa na všetky podobné firmy, napríklad na Rheinmetall, nášho najbližšieho a portfóliom porovnateľného konkurenta. Keď sme robili IPO, ich akcia sa obchodovala približne za 1 900 eur. Dnes sa pohybuje okolo 1 300 eur. My sme na tom podobne, len v menšom meradle.
Keď sa začala vojna v Iráne, veľa investorov začalo cítiť, že sa im môže viac oplatiť investovať do firiem, ktoré sú viac hi-tech a robia viac napríklad v antidronovej a protivzdušnej obrane. Investori jednoducho preorganizovali svoje portfóliá. Do toho sa objavili správy o možnom prímerí na Ukrajine, na čo akcie, samozrejme, opäť reagujú.
Sledujete vývoj hodnoty akcií CSG?
Samozrejme, že sledujem. No pozerám sa na to z dlhodobého pohľadu. Nedá sa na to pozerať zo dňa na deň, z týždňa na týždeň a z mesiaca na mesiac. My jednoducho pracujeme ďalej, naše výsledky sú rekordné, máme historicky najvyššiu ziskovosť aj backlog. CSG funguje každý mesiac lepšie a lepšie. Že to trh teraz nezohľadňuje, to je druhá vec, no verím, že to napokon ocení.
Kritici by asi mohli ľahko poukázať na závislosť od nie veľmi sofistikovaných technológií a od rusko-ukrajinského konfliktu. Je to tak?
Na Ukrajinu dodávame okolo 20 percent našich tržieb. A toto číslo sa znižuje každý štvrťrok, pretože získavame ďalšie a ďalšie zákazky mimo nej. No áno, kým od nás Ukrajinci budú chcieť kupovať, budeme im dodávať, stále je to biznis. A keď sa situácia upokojí a príde prímerie, presmerujeme kapacity určené doteraz pre nich na ďalších európskych zákazníkov z NATO, ktorí stoja v rade, našu muníciu chcú a potrebujú. Ako členovia NATO si totiž budú musieť svoje zásoby doplniť.
Dobre, nie sme technologická spoločnosť ako Palantir alebo Anduril. To však neznamená, že do hi-tech segmentu nešliapeme. My v ňom už dokonca sme, hoci potrebujeme nejaký čas, aby sme si to obhájili z hľadiska príjmov. Už dnes robíme pohonné jednotky na drony, vyvíjame vlastné systémy protivzdušnej a protidronovej obrany. Niektoré sa testujú priamo u zákazníkov. Je to smer, ktorým pokračujeme. Je to trend, na ktorom sa musíme zúčastniť, a zrejme to bude aj o akvizíciách. Určite nás v tomto segmente uvidíte ešte aktívnejších.
Reflektujete teda, že po štyroch rokoch vojny na Ukrajine sa ukazuje presun ťažiska zo zeme do vzduchu?
Trend existuje, ale nie je to tak, že by európske krajiny z NATO aj mimo neho tradičnú techniku a zbrane nepotrebovali. Naopak, máte to jasne napísané v doktrínach NATO, ktoré musia členovia plniť. Keď sa dnes pozriete na stav strategických zásob krajín NATO, boli by ste veľmi prekvapení, čo tam uvidíte.
Je to také zlé?
Katastrofálne. Nie je tam nič.
Nedávno nám Zdeněk Jurák, váš finančný riaditeľ, hovoril, že keby sa teraz vojna na Ukrajine skončila, štáty NATO budú ešte 14 rokov dopĺňať svoje zásoby.
Keď sa na Ukrajine začala vojna, väčšina štátov Európskej únie jej začala postupne darovať svoje strategické zásoby, aby sa ubránila. Za ten čas sklady nikto nedoplnil, a ak áno, tak len minimálne. Určite to nie je tak, že by na Ukrajinu išlo všetko, u nás je to naozaj asi pätina tržieb skupiny. Čo je aj tak stále obrovské číslo.
Aký dôležitý je pre vás vlastný výskum a vývoj? Alebo je to skôr o akvizíciách?
Mimoriadne dôležitý, investujeme doň miliardy českých korún. Už nás však trochu poznáte, takže viete, že oči máme stále otvorené a sledujeme, kam sa trh a moderné spôsoby boja posúvajú.
Môžeme tento rok čakať nejaké veľké akvizície?
Rád by som vám povedal, že áno, ale nemôžem to takto komentovať, pretože sme verejne obchodovaní. Na mieste rozhodne nestojíme, pozeráme sa na množstvo obchodov a M&A aktivít, a keď to bude vhodné a možné, všetko riadne zverejníme.
Povedali by ste, že vo vašom odvetví panujú dobré vzťahy? Že si navzájom nepodrážate nohy?
V európskom a vo svetovom kontexte to tak je. V Česku sa to tak, žiaľ, úplne povedať nedá.
Čím to podľa vás je?
Znova sa vrátim k českej mentalite a túžbe neodpúšťať úspech. Neprajnosť a neschopnosť preniesť sa cez vlastné ego.
V českom biznise sa intenzívne diskutuje o vašom prepojení s premiérom Andrejom Babišom. Aké sú vaše vzťahy?
Keď to občas čítam, hovorím si, kto o tom tak premýšľa alebo kto to hovorí. S pánom premiérom mám korektný vzťah. Nie je to tak, že by sme spolu v piatok večer chodili na víno a rozprávali sa o živote. To je však dané aj tým, že sme iná generácia a máme iné záujmy. Napriek tomu sa spolu dokážeme rozprávať a myslím si, že pán premiér si význam českého obranného priemyslu dobre uvedomuje. A ja si zasa uvedomujem, že je dnes premiérom a treba s ním mať korektné a dlhodobo dobré vzťahy. Keď si to situácia vyžaduje, normálne spolu komunikujeme.
Aj napriek tomu, že jedna z prvých vecí, ktoré po vyhraných voľbách povedal, bola, že zbrojárom ich obrie zisky zatrhne?
Hovoril aj, že nebude pokračovať česká muničná iniciatíva. A tá pokračuje. Pred voľbami hovoril mnoho ďalších vecí, ktorým rozumiem, lebo ide o politiku. Rešpektujem jeho predvolebnú kampaň aj aktuálne názory, hoci sa nezhodneme vo všetkom. Neberiem to osobne. Keď treba niečo vyriešiť, zavoláme si ako normálni ľudia.
Záleží vám na tom, akú povesť máte v českom biznise?
Všeobecne mi na tom záleží. Na druhej strane sa niektoré veci, ktoré sa o mne píšu, snažím vôbec neriešiť. Myslím si totiž, že čas ukáže pravdu. Baťa tiež nebol vždy obľúbený a pozrite sa na jeho súčasný odkaz. Čo sa píše dnes, je jedna vec. Lenže ja by som, ak mi bude slúžiť zdravie, rád bol v tomto biznise niekoľko desiatok rokov. Pozerám sa na to preto z dlhodobého hľadiska. Som ešte mladý na to, aby som si lámal hlavu podobnými článkami.
Občas niekto zo špičky českého biznisu povie, že sa vás bojí…
To som tiež počul. Lenže neviem, z čoho to vychádza. Musia to byť ľudia, ktorí so mnou biznis nikdy nerobili. Je to zvláštne. Ak sa ma niekto bojí, určite to nie je dobré. Znamená to totiž, že má málo informácií a treba si s ním sadnúť za jeden stôl, ak ide o potenciálneho obchodného partnera. Verím, že dokážem nadviazať partnerstvo s najväčšími českými podnikateľmi aj podnikateľkami – napríklad s Renátou Kellnerovou, s ktorou máme spoločné aktivity.
Nemyslíte, že vás môže predchádzať drsná povesť práve pre zbrojársky segment?
Neviem. Časť z toho môže byť určite môj mediálny obraz, o ktorom sme sa už rozprávali. A áno, dokážem byť v biznise neústupný. Budem sa však snažiť svoju reputáciu zlepšiť.
Vidíte vo svojej histórii niečo, čo by komukoľvek mohlo dávať dôvod báť sa vás?
Nie som si vedomý, že by som niekedy niekomu dal dôvod na toto. Ak budú všetci plniť svoju časť dohôd, ktoré spolu máme, ja budem plniť svoju. Ku každému sa snažím správať s rešpektom, ale aj tak, ako sa oni správajú ku mne. Ak sa ma niekto bude snažiť podviesť, nenechám to len tak. Nebudem o sebe tvrdiť opak, to rozhodne nie je môj štýl. Ak sa ku mne niekto správa zle, hlboko sa zamyslím, či na to má dôvod, a ak nie, zariadim sa podľa toho a budem sa brániť.
Určite. S Renátou sa mi pracuje veľmi dobre, rešpektujem ju a na čom sa dohodneme, to platí. Ak by sme spoločne rozvíjali ďalšie aktivity, nebude to cez CSG, ktorá má svoj core biznis inde než PPF. Išlo by skôr o moje súkromné investičné aktivity.
Ako sa na ne pozeráte? Je to čistá príležitosť?
Tak napríklad Four Seasons, v ktorom sme s Renátou spoločne, je skôr trophy asset. Inak sú spolupráce s PPF súčasťou investičnej stratégie, ktorú máme v našej family office.
A díler luxusných superšportov Scuderia?
Ide viac o vášeň. Avšak nekúpil by som ho, keby nezarábal peniaze a nebol by to zaujímavý biznis. Myslím si, že dokážem vyhodnotiť, či to dáva zmysel alebo nie, akokoľvek to môžem mať rád. V Scuderii boli emócie trochu silnejšie.
Máte v tomto smere nejakú guilty pleasure? Niečo, čo ani nemusí byť nevyhnutne veľmi ziskové, modelovo napríklad ako medicínsky výskum v biotechnologickom Sotiu, ktoré vlastní skupina PPF.
Dnes nič také nemám, ale nebránim sa. Ak príde niečo prospešné pre spoločnosť a príde za mnou niekto s tým, že by som mohol financovať vývoj lieku na rakovinu, som ochotný sa na to pozrieť, a ak tam budú šikovní ľudia, pokojne to urobím
Robíte biznis s priateľmi?
Snažím sa tomu vyhýbať. S ozajstnými priateľmi, ktorým u nás doma robím mäso na grile alebo im idem na svadbu, sa snažím do biznisu nechodiť. Takmer by som povedal, že keby za mnou niekto z nich prišiel, radšej im tie peniaze dám, než aby som im ich požičal. Vážim si tie vzťahy natoľko, že nechcem, aby nám ich pokazili peniaze. Myslím si, že si tieto limity dokážem veľmi dobre nastaviť. Tým nehovorím, že som to nikdy neurobil. Urobil. No neskončilo sa to vždy dobre a zaprisahal som sa, že to už nebudem opakovať.
Stávalo sa to počas biznisovej cesty nahor často?
Také prípady určite boli. A, žiaľ, asi ešte budú. Musím si však zaklopať, že na najbližších ľudí, ktorých mám okolo seba, mám šťastie.
Načali sme vašu súkromnú investičnú stratégiu. Kúpili ste futbalovú Plzeň, krúžite vraj okolo slovenskej televízie Markíza…
Určite je to o diverzifikácii, musí to ekonomicky dávať dlhodobo zmysel. Inak je to určite oportunistické.
Dáva futbalový klub dlhodobo ekonomicky zmysel?
Ten som nekúpil preto, aby som na ňom primárne zarábal peniaze. Kupoval som ho zo spoločenskej zodpovednosti a vďaka tomu, že to práve bolo na stole. Úprimne, žiadny iný futbalový klub by som nekúpil. Beriem to tak, že Plzeň je dlhodobo jeden z top troch klubov v Česku. A tie zvyšné dva už boli obsadené.
To sú dva pražské kluby, ktoré vlastnia Pavel Tykač a Daniel Křetínský. Nebolo tam lákadlo trochu sa s nimi pomerať na českých trávnikoch?
Nie, nešiel som do toho z tohto dôvodu. Videl som však, ako dobre im z hľadiska PR funguje vlastníctvo klubu. Ja vo verejnom priestore nie som Michal Strnad, som zbrojár Strnad. A možno by bolo fajn, keby sa písalo aj niečo iné. Nehanbím sa za prívlastok zbrojár, hoci ak ide o CSG, som podľa mňa viac priemyselník Strnad. A mimo CSG skôr investor Strnad alebo filantrop Strnad. Veľmi sa o tom nehovorí, ale náš nadačný fond vlani pri povodniach daroval dobrovoľným hasičom Tatrovky za viac než sto miliónov, patríme medzi hlavných podporovateľov hasičov v Česku. Milióny sme posielali aj ústavu hematológie a krvnej transfúzie.
Vo všeobecnosti ma médiá dlhodobo zaujímajú, lenže to je všetko, čo by som k tomu povedal.
Žiadny atómový kufrík?
To rozhodne nie. Médiá ma zaujímajú biznisovo. A okrem toho nie je zlé mať niečo také v portfóliu. Určite je lepšie médiá mať než nemať. No zasa – musí to dávať ekonomický zmysel. Naozaj nie som typ investora, ktorý kúpi médium, aby potom dotoval jeho prevádzku.
Myslím si, že tam je nejaký problém, ktorý nedokážem celkom identifikovať.
To je všetko? Neskúšali ste sa s ním o tom porozprávať?
Z toho, čo sa mi podarilo vypátrať, usudzujem, že ide o jeho presvedčenie, že som mu chcel Seznam ukradnúť. No je to určitá partia ľudí, ktorá ma pred majiteľom Seznamu opísala ako najväčšieho čerta. Aj to môže byť jeden z dôvodov. Inak to neviem vyhodnotiť, komunikácia s pánom majiteľom Seznamu je trochu… zložitá.
Postavili ste na české pomery neobyčajne silný manažérsky tím. Sú to ľudia, ktorí majú CSG doviesť do novej éry o 10 rokov?
Na existujúcom tíme staviam a budem stavať ďalej. Navyše ho neustále dopĺňame. Ani nie pred mesiacom k nám nastúpil skúsený šéf stratégie Thomas Nielsen, ktorý prišiel z Rheinmetallu. Snažíme sa neustále získavať kvalitných ľudí, dať im víziu a možno trochu iný zmysel práce než vo veľkých korporáciách.
Dlhodobo lovíte vo vodách nášho top biznisu, medzi manažérmi, ktorí majú dlhú históriu v skupinách ostatných českých miliardárov.
Nechcem, aby to vyznelo ako klišé, ale naozaj sa snažím obklopovať sa ľuďmi, ktorí sú lepší než ja sám, a snažím sa ich „orchestrovať“. Chcem postaviť tím tak, aby sa navzájom dopĺňal a aby sme fungovali po ľudskej, chemickej stránke. Tá je totiž veľmi dôležitá, aby sme si po nejakom úspechu mohli takto sadnúť k jednému stolu, dať si dobrú večeru a víno a dokázali sa baviť aj o iných veciach než o práci.
Vnímate to teraz ako svoju hlavnú rolu: „orchestrátor“? Alebo ste stále motor skupiny, ktorý hľadá príležitosti a nosí akvizície?
Treba to rozdeliť na veci v CSG a mimo CSG. V rámci firmy som stále asi tým motorom ja, ale ľudia okolo mňa mi umožňujú moje strategické plány skutočne exekvovať aj vymýšľať. V CSG som aktívne zapojený dennodenne od rána do večera. Pri mojich súkromných investičných aktivitách je to skôr o tej orchestrácii, ľudia spravujúci moje investície majú veľkú mieru autonómie. Bavím sa o tom s nimi, no zároveň na to mám len veľmi málo času. Dnes to mám tak, že CSG je priorita, a ak sa nič nezmení, bude to tak aj naďalej. V obrannom a letecko-kozmickom priemysle totiž vidím ešte veľký potenciál, ani zďaleka nemáme všetko preskúmané. Ak si to nepokazíme, čakajú nás zaujímavé veci. Chcem sa tomu venovať, pretože tomuto biznisu rozumiem a presne viem, kam prípadne siahnuť.
Pohrávali ste sa niekedy kdesi v mentálnom zákulisí s myšlienkou, že by CSG nebola prioritou?
Dnes nad tým takto vôbec nepremýšľam, pred nami je minimálne 10 až 15 veľmi dobrých rokov pre biznis. A to chcem využiť na maximum. Plány, ktoré v CSG máme, sú veľmi ambiciózne a treba, aby na ich exekúciu niekto dohliadol. Či by som odišiel? Alebo to predal? To vážne nie, pri tejto veľkosti to ani nejde.
Cítite sa teda v súčasnej exekutívnej role správne?
Ani nad tým inak nepremýšľam. No ak sa nájde niekto z tímu, kto bude mať chuť a ambíciu prevziať moju pozíciu, rád mu s tým pomôžem.
Vážne?
Naozaj. Je to však komplexná pozícia, neviem o niečom porovnateľnom. Môže to byť tým, že som v tom vyrástol a skupinu som si manažérsky prevzal už pred 13 rokmi. Vtedy sme mali obrat menší než dvesto miliónov eur a dnes je to sedem miliárd eur. Dokázali sme toho veľa, aj keď nie všetko sme urobili perfektne.
Keby ste mali svojho nástupcu mentorovať, čo by ste ho učili ako prvé?
Ja si o sebe určite nemyslím, že som najlepší CEO v celej CSG. Po svete behajú profilovo oveľa lepší manažéri než ja. To len na okraj. Na začiatok by som svojmu nástupcovi povedal, aby sa nenechal každým problémom vyviesť z miery. Treba vidieť veci v súvislostiach. Je to tvrdá práca a ja verím, že úspech príde s ňou. Práve nedávno som počul bývalého krízového manažéra Vítkovíc Václava Nováka, ktorý hovorí, že úspešní ľudia svoje výsledky nedosahujú tým, že by boli nejakí geniálni, ale preto, že tvrdo pracujú. Na úspech potrebujete asi tri percentá talentu, tri až päť percent myšlienky a zvyšok je drina. A že ak ste ochotní ťahať viac ako 90 percent úspechu len cez drinu, určite uspejete. Pod to by som sa osobne podpísal. Je to aj môj prípad. Na úkor súkromia aj rodinného života. Človek musí niečo obetovať, ak chce niečo dosiahnuť.
Ste spokojný s tým trade-offom, ktorý ste v tomto smere urobili?
Baví ma to, som v tom šťastný. Hoci si tiež čoraz viac uvedomujem, že treba venovať čas aj rodine, deťom a sebe. Urobiť si čas, zájsť s jedným alebo druhým na krúžok či šport. Dôležitosť tohto u mňa stále rastie.
Mentálne dobíjanie je teda opäť v aute na okruhu alebo vás zaujalo niečo ďalšie?
Určite áno, ale aj to je na úkor rodiny, takže tomu venujem čoraz menej času. Me time s rodinou a priateľmi, posedenie, grilovanie… Práve minulý piatok som bol v cudzine a odpadlo mi rokovanie. Tak som sa popoludní vrátil domov a zvolal k sebe na záhradu priateľov, deťom sme dali postaviť nafukovací hrad. To je pre mňa čas, keď nepremýšľam o biznise, hoci sa o ňom niekedy bavíme, aj keď sa to snažím nerobiť. V týchto momentoch som naozaj mimo pracovnej sféry a bavíme sa o futbale, autách, politike a kam kto pôjde na dovolenku. Je to pohoda, žartujeme. Normálny život, aký pozná každý.
Hore fúka
Hovorí sa, že hore fúka. Znamená to, že keď sa ocitnete na vrchole úspechu, väčšinou tam stojíte sami a navyše je ťažké sa na špici udržať. Michal Strnad to veľmi dobre vníma a celým naším rozhovorom sa – občas výrazne, inokedy nenápadne – prelína téma ľudských vzťahov. Tie je ťažké budovať a udržiavať, keď ste v jeho postavení.
Dôjde vám to, keď vám Michal Strnad rozpráva o tom, že zájsť si do reštaurácie ako bežný človek je preňho zložitá disciplína. Ľudia ho spoznávajú čoraz častejšie a čoraz častejšie od neho niečo chcú. Aj to je jeden z dôvodov, prečo pri zamatovom Meursaulte a palete drobných jedál sedíme na ôsmom poschodí firemnej centrály v Libni.
Najbohatší Čech, čo vás možno neprekvapí, je dobrý hostiteľ. Tento rys profesionálnej etikety sa mu prelieva aj do súkromia. Má rád grilovanie s priateľmi, a keď ich pozve k sebe domov, starostlivo vopred nakladá mäso, vyberá vína a počas návštevy hosťom dolieva.
„Vzťahy sú viac než peniaze,“ vtĺkal mu vraj do hlavy otec Jaroslav. A toho sa drží aj jeho starší syn. Momenty, keď sa bavíme o najbližších priateľoch a rodine, sú tie, keď imidž drsného biznismena mizne. A zostáva Michal Strnad, človek.
Rozpráva o detstve a o tom, ako sa staral o mladšieho brata Jaroslava a čo by v živote prial vlastným deťom. O tom, čo ho naučil otec a čo by ako manažér v minulosti urobil inak, keby vedel to, čo vie dnes. A tiež pripúšťa, že hoci sa vo svojej pozícii CEO cíti ako doma, nebránil by sa ju v budúcnosti niekomu skutočne talentovanému prenechať.
Je to napokon aj jeho najbližšie okolie, na ktoré sa spolieha v prípade, že by mu vlastný enormný úspech zatienil úsudok. „Kto mi povie, že sa správam ako blbec? To by som očakával od manželky, otca a mamy,“ hovorí.
No keďže nemá rád, keď ľudia chodia neskoro, a jeho itinerár nás tlačí, prechádzame k posledným niekoľkým témam. Zaujíma vás napríklad, ako sa najbohatší Čech pozerá na súčasné dianie vo svete? Čítajte ďalej.
Kam radi chodíte, keď máte možnosť vyraziť si s rodinou?
S deťmi radi chodíme k moru, najčastejšie mimo Európy. Všeobecne mám rád hory. Malý sa teraz práve učí lyžovať, takže keď sa v zime dá, snažíme sa byť na svahu každý víkend.
To musí byť pre vašu ochranku celkom zložitá úloha.
To je. Zabezpečenie našej bezpečnosti je určitý zásah do súkromia. A hoci som na to zvyknutý už dlho, cítim, že sa to zosilňuje.
Máte niekedy strach o seba alebo rodinu?
Strach nemám. Keby som mal strach o rodinu, tak by som s biznisom skončil. Alebo by som sa tomu snažil maximálne vyhnúť.
Váš mladší brat Jaroslav má v skupine na starosti strategicky dôležitý segment veľkokalibrovej a strednokalibrovej munície. Vidíte v ňom rovnaký biznisový talent, aký sa ukázal u vás?
Určite. Má napokon rovnakú výchovu, akú som mal ja, len je mladší. Vyrastal v niečom trochu inom, ja som bol pri úplných začiatkoch. Inak to však v bratovi pozorujem a som veľmi rád, že ho tu mám. Poctivo pracuje a práve my dvaja si môžeme hovoriť veci úplne na rovinu. Komu inému by som mal veriť než vlastnej krvi. Myslím si, že sa možno podal na otca rovnako ako ja. Brat má veľký potenciál, pretože ho to baví a žije tým. A pritom by nemusel. Lenže on chce, to máme v krvi.
Nie ste preňho trochu mentorom?
Taký vzťah spolu máme odmalička. Otec bol pre prácu často preč, takže som sa o brata staral, tým je náš vzťah poznačený. Dnes sme parťáci a bratia, a keď sa mi niečo nepáči, poviem mu to možno ešte dôraznejšie než niekomu mimo rodiny. Záleží mi na tom, aby bol úspešný. Stále má totiž rovnaké priezvisko ako ja. Chcem ho podporovať, ale v práci tiež nerozlišujem, či to je alebo nie je Strnad. A keď už áno, som skôr prísnejší.
Čím to je?
Od rodinných firiem často počúvame, že keď deti vidia, koľko času tým rodičia trávia, už pokračovať nechcú. Zasa nechcem, aby to vyznelo, že otec bol stále preč. Bol veľa v práci, rovnako ako som dnes ja. Ja možno dokonca pracujem ešte intenzívnejšie, pretože sme viac rozťahaní po svete. Keď však otec s nami bol, trávili sme spolu čas kvalitne. Odmalička nás viedol k biznisu a bavili sme sa o tom. Musí vás to však primárne zaujímať. Keď moje deti nebudú chcieť robiť biznis, neprekáža mi to. Chcem, aby boli šťastné a nech robia to, čo ich baví a v čom sú dobré. Nech je to kuchár, kaderníčka, architekt…
Nemrzelo by vás to?
Určite nie. Nechcem povedať, že by som ich priamo odrádzal od toho, aby išli v mojich stopách, ale určite by som ich do toho netlačil. Biznisových aktivít mám dnes nakumulovaných viac, je z čoho vyberať. „Zbrojárina“ je špecifická, a keby ju chceli robiť, podporil by som ich.
Určite boli nejaké akvizície, pri ktorých by som bol dnes agresívnejší s cenou. Boli prípady, keď sme v minulosti za niečo nechceli zaplatiť toľko, a napokon nám to ušlo. Dnes si hovoríme, že je škoda, že sme to nekúpili, pretože by sa nám to teraz hodilo. A druhou vecou sú personálne záležitosti. Myslím to tak, že som napríklad niekoho nechal na pozícii príliš dlho, aj keď som videl, že nepodáva dostatočný výkon. A stále som mu dával ďalšie šance. A aj tak to napokon nezvládol a nefungovalo to.
Je to o ľudskom zápale, lojalite a správnych návykoch. Ľudia okolo mňa sa musia správať slušne, nesmú to byť kriváci a musia mať rovnaký entuziazmus, aký mám v biznise ja. Alebo aspoň aký si myslím, že mám. Chcem robiť s ľuďmi, s ktorými sa vieme navzájom podporiť a vieme si veci hovoriť na rovinu.
Cítite to občas ako problém?
Aj u nás to tak občas je. Keď ste v pozícii, v akej som teraz ja, nie každý vám chce oznamovať niečo nepríjemné, nemá na to odvahu, nechce sa mu do toho. No hovoriť si v tíme veci úplne otvorene je veľmi dôležité.
Stalo sa vám, že ste človeka aj napriek perfektnému životopisu neprijali práve pre ľudské faktory?
Určite sa nám stalo, že sme niekoho neprijali pre nedostatočnú chémiu, hoci mal CV bezchybné. Alebo sme takého človeka prijali s veľkým očakávaním, ktoré sa, žiaľ, následne nepotvrdilo. To sa jednoducho stane, nie každý sa vydarí.
Ako sa stalo, že exekutívne jadro tímu zostalo české?
Náš tím je rozťahaný veľmi naširoko. V top manažérskych pozíciách máme Američanov, Talianov, Španielov, Nemcov, Indov, Indonézanov aj ľudí zo Spojených arabských emirátov… Stačí sa pozrieť, kde všade máme biznis. Už to nie je len o Českej republike. Inak však máte pravdu, úplné jadro tímu je z väčšej časti zložené z českých chlapcov a dievčat.
CSG je najrýchlejšie rastúca európska zbrojovka, a hoci sa rozširuje celý obranný segment, dá sa povedať, že nikto tú príležitosť neuchopil tak dobre ako vy. Čím to je?
Nebola to šanca pre každého. Bariéry vstupu do obranného priemyslu sú pomerne veľké a operuje v nej uzavretá skupina ľudí, nie je to bežný automotive. Samozrejme, podobne to mohol urobiť niekto na poli technológií, opäť modelovo spomeniem Anduril alebo Palantir. Pokiaľ však ide o tradičný obranný priemysel, je dôležité vedieť sa včas rozhodnúť a možno trochu zariskovať. A mať okolo seba najlepší možný tím.
Čo je teraz pre vás najväčšie riziko?
Zvládnuť vlastný rast.
Riskovali ste viac než porovnateľné firmy v odbore?
Myslím si, že sme určite riskovali viac. Bolo to obdobie, keď sme neboli na burze, išlo o moje peniaze. Dokázal som, myslím, ísť na mieru rizika, na ktorú nájomní manažéri verejne obchodovaných firiem nemohli. A je to úplne pochopiteľné.
Akými kanálmi sa dozviete, že je nejaká firma reálne na predaj?
Predovšetkým treba povedať, že stratégia CSG nie je žiadny oportunizmus. Je to dopredu premyslený plán z hľadiska toho, čo nám chýba pre našu vertikálnu integráciu a v akom biznise a na akých nových trhoch by sme ešte chceli byť. A pretože máme takýto presný obraz, často firmy aktívne oslovujeme sami. Poznáme sa a vidíme, že by tam možno mohla byť situácia priaznivá pre predaj. Alebo nám to sem nosia banky.
Takže podstatné je budovať network?
Je to o vzťahoch, napokon, ako celý zbrojársky biznis aj biznis všeobecne. Vždy opakujem to, čo ma naučil otec: vzťahy sú viac než peniaze. A tým sa snažím riadiť.
Od koho vás najviac teší pochvala?
Mňa vo všeobecnosti ľudia málokedy chvália. Doma ma možno pochváli manželka za to, že niečo urobím, navŕtam poličku alebo sa postarám o deti tak, že sa im nič nestane. V biznise ma určite najviac hriala pri srdci pochvala od otca alebo starých rodičov. Teraz to už nie je také časté, možno sa to už berie ako samozrejmosť. Tak to však jednoducho je, hore fúka.
Keď sa už stretneme, je to v rámci rodiny. Na biznisové stretnutia spolu nechodíme, veci spolu neriešime. Primárne sa bavíme o súkromí. No, jasné, navzájom nás zaujíma, čo ten druhý plánuje, ako sa mu darí, čo sa deje a aké má s tým či oným vzťahy. Pretože, či chcete, alebo nie, stále nás niekto vidí štýlom „Strnad ako Strnad“. Hoci už každý podnikáme inde, v iných odboroch a na iných úrovniach.
Spyšnie človek, keď sa stane najbohatším Čechom?
Pri sebe mám dojem, že nie. Lenže na to sa musíte spýtať ľudí, ktorí ma poznajú dlhšie než 10 rokov. Priznám sa, že podobný titul ma veľmi neťaží, hoci je v istom smere zaväzujúci a obmedzujúci. Snažím sa žiť normálne a myslím si, že tak – vzhľadom na to, čo je za mnou – naozaj žijem. Stále riešim, keď u nás ľudia rozhadzujú peniaze. Na to si zakaždým dôsledne poviem svoje, keďže sa k firme správam, akoby bola stále na sto percent moja. Áno, máme tu investorov, no ja to chápem tak, že zodpovednosť stále v plnej miere leží na mne.
Keby však predsa len malo dôjsť k tomu, že by ste spyšneli, od koho očakávate, že vám to povie úprimne?
Kto mi povie, že sa správam ako blbec? To by som očakával od manželky, otca a mamy. To by som bral. Inak zmenu nepociťujem. Nanajvýš vás ľudia možno viac spoznávajú, chcú od vás viac vecí. Keď prídete do reštaurácie, každý od vás niečo chce. A je to náročnejšie na bezpečnosť, s čím sme sa nejako naučili žiť.
Keď dáme pýchu bokom, v Česku ste vystúpili na vrchol, vo svete sa pýtajú, kto je Michal Strnad. Nie je to predsa len zadosťučinenie?
Je to jednoducho metrika, ktorou sa meria biznisový úspech. Je to meradlo úspechu. Zlé to určite nie je a na dobré víno to stačí.
Máte niekedy pocit, že skĺznete do roly mikromanažéra?
Vo veciach, na ktoré sa upínam, možno áno. Viete, že mám rád autá. Keď napríklad vidím, že má nejaký môj manažér krásny nový „bavorák“ a je celý špinavý, hneď mu vyčítam, prečo si ho neumyje. Je to úsmevné. Sú veci, ktoré by som určite riešiť nemusel. A vo finále ich ani neriešim, skôr si ich všimnem, niečo k nim poviem a o chvíľu na ne zabudnem. K niektorým detailom si však neodpustím povedať vlastný názor. Myslím, že to stačí. Dám iný príklad. Máme vo firme Vianoce a prekáža mi, keď nám dievčatá nedajú na poschodie poriadne ozdobený veľký stromček. Potom sa to skončí tak, že im dám peniaze a pošlem ich po poriadny stromček aj výzdobu, nech to tu prevonia vôňa ihličia. Vy si myslíte, že žartujem, ale je to fakt.
Hovorí sa o vás, že viete všetko vysvetliť niekoľkými vetami, ceruzkou a papierom. Je to pravda?
Myslím si, že v jednoduchosti je sila. Nemám rád dlhé prezentácie či materiály. To neznamená, že ich nečítam, ale keď niečo riešime, je podľa mňa lepšie rozhodovať možno až sedliackym rozumom a zbytočne si to nekomplikovať.
Mám nazbierané prezentácie a analýzy trhu, ktoré sa snažím prečítať na cestách lietadlom a dobre využiť čas. Dám si to tu vytlačiť a čítam.
Vidíte až k bodu, keď bude CSG napríklad 10-krát väčšia?
Dokážem si predstaviť, že budeme násobne väčší. Či 10-násobne, to neviem. No viem, že na trhu sú investičné a akvizičné príležitosti, ktoré nám – ak budeme mať šťastie – umožnia byť násobne väčší.
Čo to môže zmariť?
Zmariť si to môžeme sami. Alebo môže prísť regulácia, ktorej je v obrannom priemysle veľa. A tiež to závisí od toho, na akých ľudí natrafíme.
Ako čítate to, čo sa teraz vo svete deje?
Z ľudského pohľadu ma vôbec neteší, že na východ od nás sú dve vojny. Sú to eskalácie dlhodobých sporov v daných teritóriách. Úlohu možno zohráva aj určitá nepredvídateľnosť Spojených štátov. Vidím to tak, že hoci som veľmi prozápadný a proamerický a s Američanmi fungujeme z hľadiska biznisu veľmi dobre, ich súčasná administratíva je pre mňa niekedy nečitateľná. A myslím si, že to, čo sa teraz deje vo svete, je jedno veľké prerozdeľovanie majetku. Je to katalyzátor veľkých štrukturálnych zmien, a to aj biznisovo. Stačí sa v posledných mesiacoch pozrieť na cenu zlata a ropy. Automotive ide dole, „zbrojárina“ a AI firmy nahor. Takto sa vo veľkom prerozdeľuje svetový majetok.
Je dnes ťažšie plánovať?
V našom biznise je to, naopak, jednoduchšie. Pretože máte pred sebou väčšiu viditeľnosť zákazkovej naplnenosti, takže sa vám lepšie plánuje.
Čo vás dnes v biznise dokáže najviac nahnevať?
Nemám rád, keď moji ľudia chodia na stretnutia neskoro. A to hovorím ako niekto, kto často sám chodí na stretnutia neskôr, pretože sa mi to predchádzajúce natiahne. No preferujem, keď sa dodržiava harmonogram. Rovnako ako si ja vážim čas každého okolo seba, očakávam, že druhí si budú vážiť ten môj. Dokáže ma nahnevať hlúposť, momenty, keď nedokážem pochopiť, že ten konkrétny človek to naozaj urobil. A potom nemám rád, keď sa neplní niečo, na čom sme sa dohodli. Som ten typ, že pondelok je pondelok, dve hodiny sú dve hodiny. Na seba mám rovnaký meter, vyžadujem to. Neviem pochopiť, že mi niekto nezavolá späť, keď mu telefonujem. Nestáva sa to, ale sem-tam niekomu volám v sobotu dopoludnia, pretože niečo potrebujem na stretnutie, a on mi po zvyšok víkendu nezavolá späť.
Čo o vás vie iba blízke okolie?
Napríklad, že som bol najrýchlejší na motokárach. Od manažmentu som raz k narodeninám dostal prenájom motokárovej dráhy. A, samozrejme, keď už tam idem, robím to naplno. S bratom sme sa bili o prvé miesto. A fakt sme si to nedarovali. Miestami sme si išli po krku. Tiež mám rád poriadok, som trochu perfekcionista. V práci aj doma. Mám rád poriadne pokosenú záhradu. Chcete predsa žiť na mieste, kde sú veci v poriadku, nie? A rád sa tiež starám o ľudí.
Ste poctivý hostiteľ?
To je rola, ktorú beriem veľmi vážne. Keď mám doma hostí, nakladám a grilujem mäso, vyberám a dolievam víno. Keď sme na firemných akciách, ľudia sú tam kvôli mne. Ja som organizátor a starám sa. Snažím sa im to spríjemniť.
Scuderia má k motošportu trochu blízko. Skôr to je o tom, že sa nenaskytla dobrá príležitosť. Ak by sa objavila, určite by som sa na to pozrel, no nevyhľadávam to.
Vydáte sa niekedy za vínom?
Mnohokrát som to plánoval, lenže nikdy to nevyšlo. Keď už ide o víno, urobíme si ochutnávku vo firme alebo doma s priateľmi. Do Bordeaux však naozaj chcem ísť. Len to musím niekam vopchať do kalendára.
