27. októbra 2021

Aj v krajinách, kde sú beznádej a zúfalstvo každodennými spoločníkmi, to bolo niečo mimoriadne. Francisco Valencia vôbec nevedel, čo má robiť. „Situácia je kritická, 95 percent prístrojov na dialýzy je mimo prevádzky. Čoskoro to bude sto percent,“ približoval muž, ktorý vo Venezuele transplantuje obličky a stará sa o chorých.

Tie slová vyriekol 9. marca 2019 a s mrazivou istotou možno predpokladať, že skutočne nastal kompletný výpadok. Latinskoamerickú krajinu vtedy ochromil jeden z najhorších blackoutov v dejinách. Prúd počas neho nešiel minimálne päť dní, v metropole Caracas dokonca týždeň.

Valencia tak len smutne vypočítaval: „Keď nám dôjde palivo do generátorov, môže to stáť život až 10-tisíc ľudí. Toľko ich dialýzu potrebuje. Celé to len prehlbuje dlhodobý nedostatok liekov v krajine.“

Venezuela, poznačená socialistickými experimentmi Huga Cháveza a jeho prezidentského nástupcu Nicolása Madura, si musela pripadať ako pod paľbou biblických morových rán. A spätne to – zvlášť pri správach o začínajúcej energetickej kríze – pôsobí ako zdvihnutý prst celému svetu. Aj krajinám ďaleko bohatším, vyspelejším, silnejším.

Čoraz väčšia závislosť na elektrine

Napríklad Česko nedávno zažilo výpadky energie pre mimoriadne silný vietor, dotkli sa státisícov domácností. Pravda, len na pár hodín, ale beztak. Odrazu netečie voda. V bytových domoch sa zastavia výťahy, v tých rodinných sa neotvorí garáž. Zrážka s realitou ukazuje našu závislosť.

Reklama

A keby všetko trvalo dlhšie? „Bez elektriny sa z miest počas dvoch – troch dní stanú smrtiace pasce,“ povedal pre Seznam Správy uhlobarón a jeden z najbohatších Čechov Pavel Tykač. „To riziko je obrovské, Európa sa musí v tomto ohľade predimenzovať. Životná skúsenosť hovorí, že keď sa niečo môže pokaziť, tak sa to pokazí. A väčšinou v tej najhoršej chvíli.“

Každodenné istoty sú zrazu preč

Blackouty často rozdeľujeme podľa toho, koľko obyvateľov zasiahli – ten indický z roku 2012 sa napríklad dotkol ohromujúcej masy 620 miliónov ľudí. V roku 2014 sa bez prúdu ocitol celý Bangladéš, teda 150 miliónov ľudí. Dlhodobé výpadky vyvolali tiež tropické búrky na Filipínach (2013) a v Portoriku (2017).

To všetko sa týka častí sveta, kde ľuďom nehrozí bezprostredné zmrznutie, nefungujúca klimatizácia však môže mať podobný efekt. A hlavne s desivou ozvenou každé ďalšie posunutie ručičiek – za predpokladu, že máte v hodinách batérie – odkrajuje z obvyklých civilizačných výdobytkov ďalšie a ďalšie „istoty“.

S Tykačom by okrem Venezuelčanov súhlasil aj Marc Elsberg, autor thrilleru Blackout: Zajtra bude neskoro. Jeho surrealistické a hororové popisy veľkomiest, v ktorých sa nedá vybrať hotovosť, kde ľudia uviaznu v metre a kde obyvatelia v zúfalstve z hladu zabíjajú zvieratá v Zoo, takže sa všetko v rozpätí niekoľkých dní premení v Dantovo peklo, sú mrazivo blízko realite.

Ďalšia vec, ktorá poľahky nastáva aj u nás: vypadne mobilný signál. Čo to znamená pre spoločnosť, kde nie je nezvyčajné používať telefón ako platobnú kartu, asi netreba zdôrazňovať. Nemá cenu sa pýtať ani na dopady na ekonomiku.

Späť do Venezuely. Prezident Maduro síce hovoril o „sabotáži z USA“, ako všeobecne akceptovateľné vysvetlenie blackoutu sa však používa zlyhanie sietí hydroelektrární a všeobecne mizerný stav infraštruktúry v krajine. Ropné peniaze sa v nej strácajú dodnes. V roku 2019 sa pre energetickú krízu nevyexpedoval ani barel. A to bol len začiatok.

Bez liekov, bez mrazničky či chladničky

Britský Guardian popisuje napríklad príbeh ženy menom Rosa Elena – diabetičky, ktorá na uliciach Caracasu odtrhávala listy stromov, z ktorých sa dá extrahovať sladkosť. Lieky neboli, zostávala múdrosť predkov a sila viery. Mrazničky boli nanič, jedlo sa už dávno pokazilo. Na vodu stály fronty až za roh a každý kupoval toľko kanistrov, koľko uniesol.

A tak bol odrazu vo výhode iný novinami citovaný muž, istý Pedro Martínez: „Neviem nič o mobiloch, zato viem, ako nasoliť mäso.“ O jeho sušené mäso bol okamžitý záujem a on ako spasiteľ obchádzal domácnosti, ktorých zásoby kuracieho mäsa či rýb v tom čase požrali teplo a vlhkosť. Kráľovstvo za sušené mäso!

„Je to ako Jumanji,“ poznamenal Martínez so závideniahodným zmyslom pre iróniu. „Len tu v tom zmätku nepobehujú slony, ale národná garda.“

Navyše, prichádzali ďalšie a ďalšie blackouty. Hneď na konci marca, potom počas júna. „Vydesilo ma to, takže som okamžite začala riešiť, ako uchovať zásoby, aby to nedopadlo ako minule,“ vykresľovala pre Reuters podnikateľka z mesta Valencia menom Maria Luisa Rivero: „Jedlo je u nás príliš drahé na to, aby som ho len tak stratila.“

Toto mesto bývalo priemyselným srdcom krajiny, konštantné problémy s dodávkami prúdu však nútili majiteľov fabrík jedného po druhom  zatvárať. Nie je elektrina, civilizácia sa rúca. A nezostáva iné, než sa modliť za jej naskočenie.

Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorom je Miroslav Němý

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?