Profesor Juraj Payer je medzinárodne uznávaný odborník na osteoporózu, prednosta internej kliniky v bratislavskom Ružinove a dekan Lekárskej fakulty Univerzity Komenského.
V jeho rodine sa medicíne venuje už niekoľko generácií a v rozhovore približuje nielen svoj životný príbeh, ale aj to, ako vidí stav slovenského zdravotníctva.
Máte nejaký obľúbený film z lekárskeho prostredia, ktorý vystihuje vašu profesiu?
Filmy ani seriály z lekárskeho prostredia zvyčajne nepozerám, ale napríklad Prelet nad kukučím hniezdom mám rád.
Nepozeráte ich, lebo máte pocit, že skresľujú?
Nepochybne. Keďže ich však roky nepozerám, nemal by som sa k tomu vyjadrovať. Kedysi dávno som sledoval Nemocnicu na okraji mesta a tento seriál v danej dobe, na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, pomerne presne zachytával život lekára. Dokonca viem, že Ladislav Chudík, ktorý v ňom stvárnil postavu primára Sovu, svoju rolu konzultoval so svojím kamarátom, primárom ortopédie.
Forbes Slovensko
Top osobnosti medicíny 2025
Aký je teda život lekára?
Nie som zástancom názoru, že profesia lekára je výnimočnejšia než iné povolanie. Je veľmi náročná, ale to sú aj mnohé iné profesie. Určite je veľmi ťažké štúdium medicíny – ak ním niekto prejde, dokazuje to, že má isté danosti. V samotnej praxi je pravdepodobne najťažšia tá zodpovednosť, ktorú nesiete. Musíte byť erudovaný a zároveň dôverovať svojmu úsudku, pretože vždy príde chvíľa, keď sa musíte rozhodnúť.
Pracujete so zdravím ľudí, ale stretávate sa aj so smrťou a s tým sa musíte naučiť vyrovnať. Hoci sa to možno nezdá, práca lekára je aj fyzicky náročné povolanie – či už v nemocnici, kde vás čakajú nočné služby, alebo ak trávite hodiny na operačnej sále.
Prešli ste si v medicíne zložitejším obdobím?
Som relatívne vyrovnaný človek a najväčšie pochybnosti, či som si dobre zvolil povolanie, som mal počas štúdia. Začiatky boli náročné, najmä prvé dva predklinické ročníky ma príliš nezaujali. Zmena nastala až v treťom ročníku, keď sme prišli do kontaktu s praxou.
Dodnes si tiež pamätám na situáciu, ktorú som zažil krátko po ukončení štúdia a nástupe do nemocnice – na pacienta, ktorého som prijímal v službe, poslal ho domov a na druhý deň sa vrátil s infarktom.