Basketbalista Vít Krejčí má pred sebou najdôležitejšiu sezónu života. Môže vďaka nej dostať rozprávkovú zmluvu. Ale ani do nej nakoniec vôbec nemusí naskočiť. S jediným českým hráčom v zámorskej NBA český Forbes hovoril o životnom rázcestí, na ktorom stojí, o miliónoch dolárov aj najväčšej životnej útrate, ktorá padla na psa.
Jeho ruky zdobí atrament, ktorý mu má pripomínať tri kľúčové hodnoty: odvahu, disciplínu a zlyhanie. „Ja beriem zlyhanie ako pozitívnu vec. Verím, že keď človek zlyhá, alebo sa mu niečo nepodarí, dozvie sa o sebe oveľa viac, než keď len víťazí,“ hovorí, keď sa stretávame v jednom z pražských hotelov.
Pre Víta Krejčího, jediného českého zástupcu v zámorskej basketbalovej NBA, sú to vzácne posledné hodiny doma. Už o niekoľko dní totiž nasadne do lietadla a odletí na ďaleký americký západ, na tréningové minicampy svojho tímu Portland Trail Blazers.
Krejčí je v zložitej pozícii. Technicky síce na 15-člennej súpiske tímu celku Západnej konferencie stále je, za oceán však letí počas zvyšku leta o miesto bojovať. Nemá istotu, že jeho sen hrať medzi absolútnou svetovou smotánkou bude pokračovať.
„Na začiatku training campu, čo je 28. septembra, musím byť na súpiske. Rovnako ako vlani. Akonáhle na nej v ten deň budem, kontrakt je garantovaný do konca roka. Samozrejme ma stále môžu vytradovať (vymeniť za hráča z iného tímu, pozn. red.). Stať sa môže čokoľvek, ale zmluva ako taká je garantovaná,“ vysvetľuje český reprezentant svoju situáciu.
Jeho tri základné hodnoty dopĺňa trojica vytetovaných negatív: lenivosť, strach a ľútosť. Lenivosť ho neťaží, počas leta absolvoval v niektorých týždňoch aj štyri tréningy denne. Strach prirodzene má, aj s pomocou mentálneho kouča sa s ním však učí pracovať. Práve preto, aby na konci nemusel niečo ľutovať.
„Čaká ma sezóna, pri ktorej viem, že keď ju odohrám dobre a budúci rok vďaka tomu podpíšem novú zmluvu, mám postarané do konca života,“ spovedá sa český krídelník. Celkom si 25-ročný reprezentant v NBA zarobil vyše sedem miliónov dolárov, teda viac ako 145 miliónov korún.
Keby sa mu sezóna, ktorá začína koncom tohto októbra, naozaj podarila, nie je vylúčené, že mu niekto ponúkne zmluvu napríklad aj na štyri roky a celkom za viac ako 10 miliónov dolárov.
Vopred sa to odhaduje ťažko, pretože tím prešiel veľkou obmenou. Je tam veľa nových chalanov, ktorí sa budú biť o miesto, takže ťažko predvídať. Ale ja dúfam, že sa to podarí a že so mnou do sezóny počítajú.
Určite. To je jeden z hlavných dôvodov, prečo tam idem. Verím, že sú teraz pre mňa extrémne dôležité práve na to, aby som si tú pozíciu vybojoval. Istého tam totiž nemá nič nikto, tých voľných miest veľa nie je. Čím dlhšie tam budem a čím viac času dostanem na boj o miesto, tým väčšiu šancu mám, že to klapne.
Presne tak, ide o tímovú opciu. Tieto kontrakty to tak väčšinou majú: prvé dva roky bývajú garantované a ďalšie dva sú tímové opcie. To znamená, že tím si buď vyberie, že s vami pokračuje, a zmluvu predĺži, alebo vás jednoducho škrtne a v tej chvíli už vám nedlhuje nič. Vy sa potom stávate voľným hráčom a môžete podpísať zmluvu kdekoľvek inde.
Ako toto z hľadiska stratégie riešite s agentom Phillipom Parunom? Idete do toho štýlom „all in Portland“, alebo už ostatné tímy sondujú pôdu pre prípad, že by to nevyšlo?
To nie. V NBA to funguje veľmi narýchlo. Teraz si myslím, že so mnou Portland počíta. Pokiaľ však nastane moment, kedy zmení názor, dajú to okamžite vedieť všetkým v lige a až v tej chvíli sa to začne riešiť inde. Zo dňa na deň sa môže zmeniť absolútne všetko.
U veľkých hráčov a hviezdnych agentov sa veci plánujú dlhšie, ale u hráčov v mojej pozícii je to bleskový proces. My s tým teraz aj tak nič navyše urobiť nemôžeme. Takže podľa mňa jednoznačne: all in Portland a uvidíme, kam nás to zavedie.
Aká je vlastne situácia v Portlande? Na súpiske to bolo dosť turbulentné, od vlaňajška je tam nový majiteľ a prišiel hviezdny Ja Morant, čo je hráč s pomerne pestrou povesťou. Bavíte sa o týchto veciach v šatni, alebo ste od nich úplne odstrihnutí?
Väčšina hráčov je od toho podľa mňa už úplne odstrihnutá. Všetci vieme, že je to v prvom rade tvrdý biznis. My s tým aj tak nič nenarobíme. S tým, kto prišiel, kto odišiel, kto vlastní klub, alebo či vám vymenia trénera… Naša práca je byť pripravení na akúkoľvek situáciu.
Všetky tie rozhodnutia sú čisto biznisové. Ja som sa napríklad až spätne dozvedel, že ma z Atlanty vytradovali vyložene kvôli peniazom. Išiel som vtedy v balíku s Lukom Kennardom – Luke mal zmluvu na nejakých sedem a pol milióna, ja na dva a pol.
Foto Michael Tomeš
Presne o tých 10 miliónov boli nad platovým stropom a potrebovali škrtnúť dvoch ľudí, aby neplatili daň z luxusu. Môj trade nemal s basketbalovou stránkou absolútne nič spoločné, išlo čisto o úsporu. A takto prebieha väčšina obchodov v lige. Že ide vyložene o športový aspekt, to sa deje málokedy.
Predstavil sa vám nový majiteľ, miliardár Tom Dundon, osobne? Prišiel v duchu: „Čau, chlapci, teraz to tu vediem ja“?
Predstavil sa nám ku koncu minulého ročníka. Mali sme krátky míting, potom to už s nami riešil skôr generálny manažér. Ale je vidieť, že to vedie úplne inak. Vlastní aj hokejovú Carolinu v NHL, ktorú vytiahol z dna ligy, a teraz sa ten fungujúci hokejový model snaží preklopiť do NBA. Samotného ma dosť zaujíma, ako bude tento formát v basketbalovom prostredí fungovať.
Máte z ligy pocit, že sa ten biznisový tlak ďalej stupňuje? Do majiteľských štruktúr nastupuje venture kapitál, kluby sa berú ako čistá investícia a asset, pozri napríklad nedávny predaj Los Angeles Lakers za 12 miliárd dolárov. Je toto v zákulisí cítiť?
Stopercentne. Obrovský vplyv na to mali nové televízne zmluvy aj nová zmluva s hráčskou organizáciou. Čím vyššie idú rozpočty a výnosy celej ligy, tým väčší biznis sa z NBA stáva. Výplaty hráčov letia hore, hodnota tímov raketovo rastie.
Vnímate ako svoju výhodu, že ste v rámci NBA relatívne lacný hráč? Hráči vašich kvalít, ktorí odohrajú slušnú porciu minút na kontrakte blízko minima, sú pre tímy extrémne cenní. Umožňujú im totiž podpísať veľké hviezdy za peniaze, ktoré si povedia…
Určite, ale má to aj druhú stranu mince. V NBA často platí priama úmera: kto má vyšší kontrakt, ten viac hrá. Pre klub je to výhoda, pre mňa ako hráča už menej. Každý tím síce chce veľa muziky za málo peňazí, ale keď mám zmluvu na dva a pol milióna a niekto vedľa na 10, dostane šancu skôr a dostane ich viac.
Pre organizáciu je skvelé mať niekoho v pozícii desiateho hráča, ktorý síce nenaskakuje každý zápas, ale keď sa niekto zraní alebo je potreba, naskočí a doručí 25 až 30 kvalitných minút. Pre mňa osobne to však ideálna východisková pozícia nie je.
Zaujal ma váš obrovský fokus na nadchádzajúcu sezónu, ktorá môže byť zlomová pre celú vašu kariéru. Ako sa s takýmto tlakom vyrovnávate?
Je pravda, že na seba tento rok vyvíjam fakt veľký tlak a cítim, že s tým budem potrebovať trošku pomôcť. Predchádzajúce roky to tak hrozné nebolo, šiel som do sezóny väčšinou s čistou hlavou. Ale tento rok je iný. Viem totiž, že už nejde iba o mňa.
Keď zahrám dobre, rodičia už nebudú musieť do konca života nič robiť, sestra bude môcť viac cestovať… Ide o zabezpečenie celej mojej rodiny. Tlak, ktorý na seba dávam, je enormný a pracovať s tou hlavou je niekedy náročné.
Mám mentálneho kouča, s ktorým som posledné dva roky nespolupracoval, pretože som na to necítil potrebu, ale pred touto sezónou s ním asi zase začnem. Bude psychicky neporovnateľne náročnejšia ako tie predchádzajúce.
Foto Michael Tomeš
Za roky v NBA ste si zarobili veľmi slušné peniaze. Ako sa staviate k ich správe?
Zo začiatku som mal finančného poradcu len v Amerike. Ale vzhľadom na to, že sa po skončení kariéry chcem vrátiť do Česka a žiť tu, dávalo mi zmysel začať investovať aj doma. Začal som nehnuteľnosťami – mám pár bytov v Prahe a portfólio sa snažím postupne rozširovať.
Chcem to vybalansovať, aby som nemal všetky peniaze v USA. Až kariéra skončí, v Amerike nezostanem, tak načo by mi tam tie peniaze boli? Tento rok v lete som tak prvýkrát obchádzal stretnutia s českými bankami a investičnými špecialistami a rozbieham to aj tu.
Keby ste si spravovali peniaze úplne sám, akým smerom by ste sa vybrali?
Nehnuteľnosti sú podľa mňa najlepšia cesta. Teraz zisťujem, čo dáva najväčší zmysel – či kupovať ďalej byty v Prahe, alebo na juhu Čiech okolo Písku a Strakoníc, odkiaľ pochádzam a kde by som chcel raz bývať. Zatiaľ sa to učím a zbieram informácie. Zarobil som už dosť na to, aby som mohol zmysluplne investovať, a myslím, že je kľúčové začať čo najskôr. Nikdy totiž neviete, kedy kariéra skončí a prísun peňazí sa zo dňa na deň zastaví.
Na druhú stranu ligový dôchodok z NBA máte v budúcnosti pomerne istý…
V tomto je NBA aj hráčska asociácia NBPA skvelá, ponúka množstvo možností investícií priamo cez ligu. Je tam napríklad fond, kam každý mesiac posielate peniaze a NBA vám k tomu prihodí ďalších 200 percent. To si potom môžete vybrať po kariére.
A potom je tu klasický dôchodok, ku ktorému sa môžete prihlásiť od 45, 55 alebo 65 rokov – čím dlhšie počkáte, tým vyššiu mesačnú rentu dostávate. Počas sezóny máme veľa finančných seminárov, kde nám vštepujú jasný plán: zo zárobkov z NBA musíte finančne preklenúť zhruba 20-ročné obdobie od konca kariéry okolo 35 do tých 55 alebo 60. Akonáhle dosiahnete túto hranicu a nabehne ligový dôchodok, ste v pohode.
Na druhú stranu aj minimálna výška ročného kontraktu presahuje milión eur. S niekoľkými odohranými rokmi a rozumnými investíciami by sa hráč zaistiť mal…
Je potrebné si uvedomiť, že z tej papierovo zarobenej sumy na zmluve v reáli uvidíte tak 40 percent. Preto hráči tak radi podpisujú zmluvy v Texase alebo na Floride, kde sú nižšie dane. Portland v tomto úplne ideálny nie je.
Všeobecne kluby na západnom pobreží a, samozrejme, v New Yorku na tom daňovo nie sú najlepšie. A čo je zaujímavé, záleží dokonca aj na tom, v akých mestách daný mesiac odohráte konkrétne zápasy. Dania vás totiž podľa toho, kde sa fyzicky nachádzate.
Keď sme ešte v Atlante išli dlhý West Coast trip a strávili týždeň v LA zápasmi proti Lakers a Clippers, zaplatili sme na daniach výrazne viac, než keby sme v ten istý týždeň točili zápasy po Texase alebo Floride. Vlastne záleží aj na tom, aký rozpis na daný mesiac dostanete. Tým pádom má vplyv aj to, v akej hráte konferencii a divízii, pretože sa tým mení pomer zápasov v jednotlivých štátoch.
Účtovníctvo hráčov ide až do takého detailu?
Platí sa spolková daň (Federal Tax) pre celé USA a k tomu štátna daň (State Tax). A tá druhá menovaná sa odvíja presne od toho, kde v ten konkrétny deň ste a kde naskakujete na zápas. To bez profesionálov nejde.
Máte z hľadiska míňania nejakú neresť? Alebo inak: čím si najradšej robíte radosť?
Povedal by som, že ma za posledný rok stál vôbec najviac peňazí náš pes. Volá sa Naila a je to zlatý retriever. Zaobstarali sme si ju vlani v lete, tak má teraz rok.
Foto Michael Tomeš
Vážne? Aké výdavky z toho vznikli?
Bola to asi najšialenejšia jednorazová suma, akú sme kedy zaplatili. Keď ma vytradovali z Atlanty do Portlandu, bolo to cez celú Ameriku. Autom by tá cesta trvala nejakých šesť dní. Ja som, samozrejme, musel byť v Portlande okamžite, čo znamenalo, že by priateľka musela ísť sama.
A to som v žiadnom prípade nechcel – aby šoférovala sama cez celé Štáty šesť alebo sedem dní v kuse, osem hodín denne za volantom. Takže som sa vrátil do Atlanty a nakoniec sme všetci aj so psom leteli z Atlanty do Portlandu súkromným lietadlom. Nebudem radšej hovoriť presnú sumu, ale bola to uletená suma.
Hádam, že to bola vôbec najdrahšia položka mimo kúpy bytov v Prahe. Zaobstaralo by sa za to pekné auto?
Určite by sa za to slušné auto zaobstarať dalo. Ja si vlastne ani v Amerike neberiem auto na lízing a žijem tam v prenájme. Ako hovorím, po skončení kariéry tam nezostanem.
Keby prišla napríklad trojročná alebo štvorročná zmluva v Portlande, je to na vlastné bývanie v Amerike? Vyplatilo by sa to napríklad aj pri vašej súčasnej mzde, keby bola garantovaná na štyri roky?
To je ťažké povedať. V Portlande sú nehnuteľnosti extrémne drahé, je to jedno z najdrahších miest v USA. Takýto krok musíte veľmi zvážiť aj s finančným poradcom. Bol som celkom prekvapený, keď som ešte v Atlante videl chlapcov – napríklad keď vytradovali Coreyho alebo CJ McColluma…
Vlastne ani nemali nič isté, nevedeli, či v tíme zostanú budúci rok, a rovno si kúpili „barák“. Ale je to asi individuálne. Sú to Američania, pre nich to má iné využitie. Môžu ten dom ďalej prenajímať alebo so ziskom predať.
Ako dynamika platov funguje v šatni, kde vedľa vás sedia spoluhráči s astronomickými peniazmi? Či už to bol Trae Young v Atlante, alebo napríklad teraz Damian Lillard, skrátka, hráči s obrími kontraktmi. Je na nich poznať, že sú finančne tak za vodou, že už určité veci vôbec neriešia, kým pre vás je to každodenná realita?
Určite. Trae Young mal kontrakt, podľa ktorého si mal za štyri roky zarobiť v prepočte vyše 180 miliónov eur. V tejto fáze už nad peniazmi premýšľate úplne inak. Poviete si: „Keď ma vytradujú, tak si, skrátka, kúpim barák inde a tento predchádzajúci ani nemusím riešiť, buď si ho nechám, alebo ho niekomu dám.“ Trae si teraz kúpil v Los Angeles brutálne sídlo za milióny dolárov.
A to hrá na druhej strane krajiny vo Washingtone. Kúpil si túto obrovskú vilu jednoducho preto, že v LA trávi veľa času cez leto. Mentalita pri top hviezdach je pochopiteľne iná. Na druhú stranu, aj keď to po tej historke so súkromným lietadlom možno nevyzerá, ja sám nemám potrebu vlastniť obrovské domy a mať stovky nehnuteľností.
Stačí jeden veľký dom pri Strakoniciach?
Stačí dom niekde na juhu alebo na Šumave a k tomu napríklad tri byty v Prahe, ktoré mi budú zarábať. To mi bohato stačí, nepotrebujem lietať všade private jetom. To bola výnimka. Nechcem zbytočne vyhadzovať peniaze za blbosti, ale mám jednu zásadu: na rodine a najbližších šetriť nebudem. Zarábam dosť na to, aby som mohol svojim blízkym dopriať pohodlie. Ak mám zaplatiť obrovskú sumu za to, aby priateľka nemusela šesť dní sama šoférovať cez celé štáty so psom v aute a prespávať po moteloch, tak to jednoducho zaplatím.
Rovnako ako keď za mnou letí rodina z Česka do Portlandu – rád im zaplatím business class, pretože viem, že im to zjednoduší cestu a ten výlet si užijú neporovnateľne viac. Ide o rozumný balance. Za nezmysly nemíňam, ale pre rodinu a najbližších kamarátov peniaze obetujem bez váhania. Sú to najdôležitejší ľudí v mojom živote.
U hráčov s obrími kontraktmi je nutné povedať, že živia celkom rozsiahly ekosystém ľudí okolo seba – zamestnávajú kamarátov, rodinu a podobne. Tá zodpovednosť býva obrovská, vnímate ju tiež?
To áno, ale u niektorých chlapcov už sa do toho nabaľujú tety z druhého kolena a ľudia, ktorých pomaly ani nepoznajú. To už je extrém. Musím zaklopať, že z rodinnej strany mám obrovské šťastie – mám skvelú rodinu, ktorá odo mňa nikdy nič nechcela. Ale u ľudí, ktorých som považoval za kamarátov, tam sa to, samozrejme, ukázalo.
Rýchlo spoznáte, kto je s vami ako skutočný priateľ a kto len pre peniaze alebo slávu. Za tie roky už presne viem, na čom u koho som, a okolo seba si držím iba ľudí, u ktorých mám istotu.
Keď vidím iných chlapcov v NBA, je to občas sila. Ich najlepší kamaráti od nich vyžadujú peniaze, o ženách, ktoré sa okolo ligy točia, ani nehovoriac. Takto podľa mňa priateľstvo ani vzťahy fungovať nemajú. Moja priateľka, keď už odo mňa niečo chce, tak jedine to, aby sme dopriali ten najlepší život nášmu psovi.
Ako hovorím, musím zaklopať, že mám skvelú rodinu aj kamarátov z detstva, ktorí ma poznali ešte v čase, keď som len behal po vonku. Tí odo mňa nechcú vôbec nič.
Aké kľúčové je pre vás vytvoriť si stabilné zázemie a domov, kam sa môžete vracať? Pre ľudí zvonku je ťažké si predstaviť tú extrémnu záťaž – zápasy každý druhý deň, stále lietanie, noci po hoteloch. Kedykoľvek máte voľno, chcete tento čas doma využiť na 100 percent.
Je to extrémne dôležité pre celkovú pohodu. Aj preto mám priateľku z Čiech – vytvára to pocit skutočného domova. A nie je to vôbec jednoduché ani pre partnerky hráčov. Keď sme boli v Atlante, fungovala tam skvelá komunita žien. Organizovali spoločné akcie, klub mal úžasnú family room, kde sa dievčatá stretávali počas zápasov. Vytvorila sa tam super partia. Po dva a pol rokoch sme si našli zázemie a priateľov, a potom bum – trade.
Počas sekundy sa sťahujete cez celé štáty do Portlandu a tam to bolo úplne iné. Žiadna family room, dievčatá v tíme spolu veľmi nevychádzali, ani sa nestretávali. Priateľka tam naraz zostala úplne sama bez kamarátok, nikto ju s nikým nezoznámil. A do toho ten časový posun – Portland je o ďalšie tri hodiny ďalej na západ ako Atlanta.
Než sme ráno vstali, ja som odišiel na tréning a ona si išla zacvičiť, v Česku už bolo 10 večer. Nemala sa ani s kým porozprávať z domova a bola tam celé dni izolovaná.
Mať miesto, kde môžete úplne vypnúť a cítiť sa v bezpečí, je pre hráčov v NBA zásadné. Skončí zápas a na druhý deň už sa pripravujete na ďalšieho súpera, nie je tam žiadny priestor vypnúť. Stretnutie končí o desiatej alebo o jedenástej večer, domov dorazíte a zaspíte o tretej alebo o štvrtej ráno.
Druhý deň ráno vstávate na tréning, kde už hlavou musíte byť pri ďalšom stretnutí a nepremýšľať nad tým, čo sa nepodarilo v tom predchádzajúcom. Za celú sezónu máme možno tak jeden alebo dva dni za mesiac, keď nemusíme do haly. Je to neustály kolotoč.
Ako s takým ojedinelým voľným dňom obvykle naložíte?
Je to fakt napríklad jediný deň za mesiac či dva, takže sa snažím vypnúť na absolútne maximum. Celý deň trávime s priateľkou a so psom – ideme na prechádzku, vyrazíme niekam von. Je to zložité, pretože ako stále niekam lietate, najradšej by ste jednoducho ležali v posteli a nerobili vôbec nič.
Lenže pri ležaní mi hlava aj tak nevypne. Takže radšej vyrazíme na dobré jedlo, dáme si prechádzku, potom odpočívame a hráme napríklad hry. Hľadanie balansu je kľúčové, a keď už ten voľný deň dostanete, musíte hlavu vážne reštartovať. Moja priateľka Natálka je v tomto úžasná – vie vytvoriť domov, kde si dokážem naozaj oddýchnuť, čo je pre mňa extrémne dôležité.
Autor rozhovoru je Michal Bernáth, Forbes.cz
