27. mája 2021

Matka Slovnaftu, stredoeurópsky gigant MOL, má tri veľké rafinérie, je aj členom rebríčka najväčších firiem sveta Forbes Global 2 000. Do roku 2030 chce skupina konvertovať výrobu takmer dvoch miliónov ton motorových palív na výrobu plastov a iných chemikálií. Veľký rozhovor s výkonným riaditeľom Slovnaftu Marekom Senkovičom vyjde v júnovom magazíne Forbes.

Aký vplyv má na Slovnaft a výrobu palív európska Zelená dohoda?

Hovorí, že do roku 2030 musí nastať zníženie emisií o 55 percent a v roku 2050 majú ísť v podstate na nulu. Pre firmu ako my je to budíček. Aby sme prekonvertovali výrobu takmer dvoch miliónov ton motorových palív na chemikálie, bude potrebné investovať do nových jednotiek zhruba štyri až päť miliárd dolárov a bude to dlhý investičný proces.

Okrem toho chceme v skupine preinvestovať aj 1,5 miliardy v rámci udržateľných projektov a ďalšie zhruba dve miliardy do existujúcich aktív. Aj pri nich chceme znížiť uhlíkovú stopu o zhruba 300-tisíc ton CO2 ročne, aby spracovanie ropy v rafinériách potrebovalo menej fosílnej energie.

To nám pomôže znížiť náklady na nákup emisných povoleniek, ktoré nám už tento rok výrazne – o niekoľko desiatok miliónov eur – zdvihnú nákladovú bázu, keďže sú zhruba desaťkrát drahšie ako pred pár rokmi.

Reklama

Aká je uhlíková stopa Slovnaftu?

Majú ju najmä naše produkty. Za rok je uhlíková stopa všetkých divízií skupiny MOL, od ťažobnej až po služby zákazníkom, približne 70 miliónov ton CO2. To je asi dvakrát viac, ako sú celoslovenské emisie CO2.

Ale z toho len 10 percent tvorí výroba v rafinériách. Zhruba 90 percent je v produktoch – v benzíne, nafte. Kúpite si palivo, spálite ho a oxid uhličitý unikne. Z niektorých chemických výrobkov, napríklad plastov, však do atmosféry neuniká, zostáva v nich „zamknutý“ a na konci životnosti sa plast môže zrecyklovať.

Veľké debaty o rafinérii

Kam presne bude smerovať investícia 4,5 miliardy dolárov?

Je to skutočne veľa peňazí, aj pre nás, a všetky štúdie ukazujú, že nemôžeme robiť rovnaké kroky vo všetkých rafinériách. Postavíme jednu alebo dve veľké jednotky, ktoré budú konvertovať napríklad benzín na inú chemikáliu. Nepostavíme päť malých jednotiek, potrebujeme získať úsporu z rozsahu. Nákladová efektívnosť a racionalizácia lokácií je naša hlavná úloha.

Ako sa dá racionalizovať skupina rafinérií?

Do toho závodu, ktorý má konkurenčnú výhodu, umiestnime technológiu a ostatné závody budú dodávať medziprodukty. Robíme detailný skríning výhod a nevýhod lokácií, vedú sa veľké debaty.

Nie je to len o tom, aké je povedzme napojenie fabriky na výrobné vstupy, ale aj o tom, či je dostatočná plocha v areáli, či je niekde stavebná uzávera, ako sa k transformácii stavia mesto, a samozrejme, ide aj o makro indikátory. To sú najmä cena práce, odvodové režimy, daň z príjmu právnických osôb či ďalšie poplatky. Toto je veľký nákladový faktor, ktorý môže rozhodnutie otočiť.

Privysoké poplatky

Je už Slovensko „drahé“?

Prepočítavali sme, že ak Slovnaft na regulovaných poplatkoch za elektrickú energiu zaplatí ročne 40 miliónov, tak za rovnaké množstvo elektriny zaplatí sesterská rafinéria v Maďarsku 23 miliónov. Odvody za zamestnanca momentálne platíme 35 percent, v Maďarsku 15 percent. To môže značne diskriminovať priemysel.

Zvýšili sa dane z nehnuteľností, predtým sme platili tri milióny eur, teraz päť. Je tu návrh na zvýšenie poplatkov za iné typy emisií, ktorý hovorí, že postupne sa majú zvýšiť až desaťnásobne. Ak teraz platíme pol milióna eur, možno budeme päť.

Len na týchto dvoch poplatkoch možno v roku 2025 budeme platiť o 7 miliónov eur viac. Ak v Maďarsku rafinéria o 7 miliónov viac platiť nebude a vy chcete vybudovať jednotku, ktorá bude žiť 25 rokov a stojí 200 miliónov eur, tak za 25 rokov len tieto poplatky stoja toľko, čo by stála tá jednotka. Tak prečo by mal investor povedať – umiestnime novú technológiu do Bratislavy – ak ju môžeme postaviť o polovicu lacnejšie niekde vedľa?

Slovensko nemá inú cestu

Aká je pozícia Slovnaftu, respektíve Slovenska, pri rozhodovaní o investícii?

Veľa bude závisieť  od toho, s akými nákladmi, ktoré vygeneruje štát, môžu priemyselníci počítať v budúcnosti. Podnikateľské prostredie, to nie je len nejaké klišé či floskula. A žiaľ, oproti konkurentom sa to slovenské za posledných asi 15 rokov stalo oveľa menej atraktívne.

To tiež prispeje k tomu, koľko investícií bude na Slovensku z našej strany realizovaných. Určite však budeme súčasťou celoskupinovej transformácie, v každom prípade chceme udržať vysokú zamestnanosť a výrobu.

Akú má Slovensko ako priemyselná krajina perspektívu?

Možno som konzervatívny, ale nemyslím si, že Slovensko má nejakú „inú cestu“, po ktorej by úplne uniklo zo svojej priemyselnej minulosti a stalo sa povedzme svetovým IT lídrom. Môžeme mať aj sto-dvesto tisíc programátorov a mnoho výborných startupov, ale máme dva milióny ľudí, ktorí pracujú v ekonomike, a z nich nebudú dva milióny ítečkárov.

Reklama

Takú tradíciu tu nemáme, nemáme dokonalé univerzity ani žiadne mimoriadne predpoklady. Nemáme ani obrovský počet obyvateľov, aby krajina mohla žiť vďaka vlastnému trhu. Naďalej budeme musieť podnikať v niečom, čo je tradičné.

Vyštveme priemysel?

Priemysel tradičný je, aj keď sa mení.

Kedysi sme boli veľký producent zbraní, teraz sme producent automobilov a myslím si, že je dobré, že tu sú aj oceliari, gumári, papierne či my – chemici. Prial by som si, aby sme neboli ako priemysel z krajiny nijako vytláčaní. Ak sú názory ako znížme uhlíkovú stopu a nevyrábajme napríklad hliník, tak dobre, bude sa vyrábať v Turecku. Dopyt však ostane, lebo ľudia si budú chcieť naďalej kúpiť napríklad hliníkový plot.

Podobne je to so skládkami – nik nechce skládky, na druhej strane však nechceme ani spaľovne, lebo tiež majú komín. Pritom dnes už dosahujú takú vysokú teplotu, že do atmosféry neuniká nič škodlivé. Čo myslíte, o koľko dnes emituje Slovnaft menej oxidov síry a dusíka v porovnaní s rokom 2000?

Netuším.

Možno by niekto povedal, že je to o 20-30 percent, lebo vidí, že z komína stále niečo ide, ale nie, je to o 70 percent menej. Z komína ide vodná para, väčšina ľudí si však myslí, že sú to oxidy síry a dusíka.

Z Dunaja odoberáme na chladenie o 77 percent menej vody oproti roku 2000. Stálo nás to spolu s ďalšími investíciami do ekologizácie 500 miliónov dolárov, ale každé ďalšie percento zlepšovania je drahšie a drahšie.

A ak sa mu budú klásť prekážky v podobe daní a odvodov, priemysel odíde a s ním budú trpieť aj malí podnikatelia. Priemyselná výroba tvorí asi štvrtinu ekonomiky a myslím si, že je z rôznych príčin naivné si myslieť, že budeme svetovou špičkou, hi techom priemyslu. Ale úspech bude aj to, keď sa zvezieme s lídrami.

Ak budeme v tesnom závese profitovať z toho, že oni bohatnú, tak to bude určite lepší príbeh, ako snažiť sa premodelovať slovenskú ekonomiku na niečo, čo je síce pekný sen, ale môže to ostať len sen. Možno vieme vygenerovať príjmy aj z turizmu, ale to nenahradí priemysel.

Čo našu krajinu posúva vpred

Aké má Slovensko z pohľadu priemyslu silné stránky?

Som rád, že sme v eurozóne. Kto to ešte môže o sebe povedať? Už len Slovinci a pobaltské krajiny. To je niečo, čo nás posúva, je to veľmi zaujímavé z pohľadu investorov. Ale zdá sa mi, že je to dnes ozaj jediná veľká výhoda z makroekonomického pohľadu. Euro nám ohromne pomohlo, priblížilo nás nemecky hovoriacim krajinám a tie sú v Európe hýbateľom trendov.

Je dobré, keď sme v tomto klube a priemysel je na túto oblasť čo najviac napojený. Najmodernejšia technológia síce asi najprv príde do centrály globálneho koncernu, ale v druhom kroku môže prísť do jeho závodu na Slovensku – a to už je obrovský benefit.

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?