15. júla 2021

Veronika Vadovičová pochádza z Bratislavy, no už niekoľko rokov žije v Ázii, kde objavila svoju vášeň – trailový beh. Dnes beháva stovky kilometrov dlhé vzdialenosti a vyhráva jedny preteky za druhými. „Zaujímavé na týchto ultrabehoch je, že fyzická únava, ktorú počas krízy cítite, naozaj vždy pominie a o chvíľu sa vám už ide lepšie. Neskôr možno opäť príde podobná fáza, no viete, že sa to zlepší,“ hovorí v rozhovore pre Forbes.sk.

Spomínate si ešte na svoje bežecké začiatky?

Športu som sa venovala od malička. Na základnej som hrávala hádzanú a už vtedy som bola najsilnejší bežec. Nenapadlo mi však, že je to niečo, čomu by som sa mohla venovať, vôbec ma to neťahalo. K behu som sa dostala až neskôr cez triatlon.

Bývala som vtedy v Šanghaji, znova som sa začala hýbať a dostala som sa do rôznych komunít, kde ľudia spolu behávali, bicyklovali a chodili na rôzne triatlonové preteky. Dovtedy som ani nevedela, čo to ten triatlon vlastne je. Beh mi však bol akosi prirodzený.

Začala som pravidelnejšie behávať a všimla som si, že práve v tomto športe rýchlo napredujem. Bola som rýchlejšia ako väčšina mojich kamarátok. Jedna z nich ma potom zavolala skúsiť trailové preteky, bol to obrovský zážitok.

Reklama

Čím vás to zaujalo?

Mám rada prírodu a tento spôsob behania mi prišiel perfektný v tom, že to nie je len o sústredení sa na tempo, ako napríklad maratón po asfalte. Bolo skvelé odrazu športovať na miestach s perfektnými výhľadmi, bol to akýsi únik z veľkomesta. Vôbec som sa nezmýšľala nad rýchlosťou či stratégiou. Len som si to užívala.

Veronika sa zo Šanghaja presťahovala do Hongkongu. Foto: archív Veroniky Vadovičovej

Druhý dôvod, prečo ma to chytilo, bol asi ten, že mi to išlo už od úplných začiatkov. Ani v triatlone som nebola zlá, no keďže tam boli tri športy, pričom v plávaní som sa vôbec nenašla, celé mi to spôsobovalo stres. Trail som si užívala od začiatku do konca.

Hviezda v Ázii

Kedy ste zistili, že môžete vyhrávať?

Celé sa to rozbehlo, ešte kým som žila v Šanghaji, no tam som nemala také podmienky na trénovanie. Ak sa tam chcete dostať na miesta, kde sú nejaké kopce a vybudované trasy, trvá to aj dve či tri hodiny.  V roku 2019 som už teda chodila na trailové preteky, no trénovala som na rovine. Nemala som žiadnu prípravu, no vždy na pretekoch som zo seba dala všetko, čo som dať vedela.

Už vtedy ste vyhrali ázijskú ultrabežeckú sériu Asia Trail Master, neskôr ste odišli do Hongkongu. Boli dôvodom sťahovania lepšie podmienky na behanie?

Nie. Bola to zhoda náhod. V tomto období som sa plánovala nadobro presťahovať do Európy, no chcela som ešte dokončiť pár plánovaných pretekov. Pozvali ma behať aj do Hongkongu, kde som sa spoznala a neskôr dala dokopy s niekým, kto tu žije. Rýchlo som zmenila svoje pôvodné rozhodnutie a radšej šla za svojím srdcom (úsmev).

Veronika Vadovičová objavila svoju vášeň v Ázii. Foto: archív Veroniky Vadovičovej

Tým, že to bol Hongkong, ktorý som mala v hlave ako miesto, kde som možno raz chcela žiť, nebolo o čom. Je to veľké mesto, no sú tu skvelé podmienky nielen na život, ale aj na trail a rôzne outdoorové aktivity. Vôbec sa to nedá porovnať so Šanghajom. To, že som sa tu ocitla, síce bola náhoda, ale som spokojná. Môžem tu mať lepší tréning ako hocikde inde.

Spomenuli ste, že vás pozvali na preteky. Ste v Ázii taká hviezda?

V Ázii je trailový beh celkom nový fenomén a ešte tu nie je vybudovaná taká konkurencia, najmä u žien. Takže áno, dalo by sa povedať, že za ten jeden rok pred koronou, keď som ešte stihla pobehať nejaké preteky, sa tu o mne rozšírilo povedomie.

Celkovo je tu omnoho menšia komunita „trailistov“ ako v Európe, no o to viac držíme spolu. Mám pocit, že sa k nám vie začleniť hocikto veľmi rýchlo a tieto skupiny sú veľmi otvorené novým ľuďom. Tým, že je tu väčšina cudzincov len na zopár rokov, nemá tu rodinu a väčšinou tu po príchode ani nikoho nepozná, človek sa rýchlejšie začlení.

Vy sama ste jednu komunitu vybudovali, volá sa Asia Trail Girls. O čo ide?

Áno, je to môj projekt, na ktorý som veľmi hrdá. V rámci trailového behu som chcela vybudovať komunitu pre ženy, pretože, ako som spomínala, ešte tu medzi nimi nie je vybudované také povedomie. Tým, že prišla korona a nedalo sa cestovať ani pretekať, v tom období som ani nemala prácu, tak mi to prišlo ako dobrý čas na vytvorenie takéhoto projektu.

Teraz sme oslavovali jeden rok, počas ktorého sa to rozbehlo skvele. Už to ani nerobím sama, ale mám nejaké pomocníčky, s ktorými sme zorganizovali niekoľko virtuálnych pretekov. Je to komunita, cez ktorú pomáham zbierať peniaze pre rôzne organizácie a nadácie pomáhajúce ženám v rozvojových krajinách.

Nestačí sa len postaviť na štart

Ako sa vlastne dá pripraviť na niekoľko desiatok či stoviek kilometrov dlhý beh?

Pred mojím odchodom z Číny som naozaj nemala správnu prípravu. Len sa ukázať na pretekoch naozaj nie je niečo, čo by som odporučila iným. Vždy som sa z toho potom zotavovala aj dva či tri týždne (smiech). Teraz však už viem o príprave oveľa viac.

Keď si človek zvolí ultrapreteky, teda beh nad 42 kilometrov, mal sa začať pripravovať dostatočne dopredu a prispôsobiť tento tréning konkrétnej vzdialenosti. Inak sa teda pripravuje na 50-kilometrovú vzdialenosť a inak na 100-kilometrovú. V podstate je to najmä o tom, aby si telo zvyklo na tú dĺžku.

Reklama

Treba si tiež vyhradiť čas aj na posilňovanie, čo veľa bežcov zanedbáva. Ak človek začne len viac behať a neposilňuje svalstvo, vedie to k zraneniam. Moje dve základné rady teda sú začať pomaly a dostatočne dopredu zvyšovať objem kilometrov a posilňovať.

Vyhrávať trailové preteky začala ešte predtým, ako začala naplno trénovať v kopcoch. Foto: archív Veroniky Vadovičovej

Častou výhovorkou ľudí, ktorí nešportujú, je nedostatok času. Ako sa vám darí zladiť takéto náročné tréningy so zamestnaním?

Keďže ešte nemám rodinu a deti, tak to pre mňa nie je žiadny problém. Ak sa teda na nedostatok času sťažuje niekto, kto je na tom podobne ako ja, tak ide len o výhovorky. Každé ráno vstávam o pol šiestej, o šiestej už bežím, o siedmej som doma, nachystám sa do roboty a idem.

Rovnako sa to dá robiť aj po robote. Záleží od toho, či je človek ranný alebo večerný typ. Sú ženy, ktoré to zvládajú aj popri deťoch a práci, a dúfam, že jedného dňa sa mi to tiež podarí.

Mentálna výbava

Kondícia a tréning sú určite dôležité, no predpokladám, že človek musí mať aj nejakú špeciálnu mentálnu výbavu…

Určite áno. Ja sa nachádzam v kategórii športovcov, ktorí chcú podať vždy čo najlepší výkon a mám akúsi myseľ víťaza. To ma často dotlačí k lepšiemu výsledku a pomáha mi to nevzdať sa, ani keď som v nejakom zlom štádiu počas pretekov.

No aj ľudia, ktorí nejdú po umiestneniach, musia mať silnú mentálnu výbavu. Ja napríklad obdivujem tých, ktorí idú pomaly. Tie isté preteky, ktoré zvládnem ja za 10 hodín, ide niekto 20 hodín. Neviem si to ani predstaviť byť tak dlho na nohách. Človek musí mať obrovské sebazaprenie.

Mať okolo seba bežeckú komunitu podľa Veroniky pomáha v napredovaní. Foto: archív Veroniky Vadovičovej

Čo to znamená „zlé štádium“ počas pretekov?

Väčšinou to príde znenazdajky. Stáva sa mi to okolo 50. kilometra, keď mi moje telo dáva vedieť, že už má dosť. Všetko ma vtedy začína bolieť a ja rozmýšľam nad tým, či to nevzdám. Ide najmä o fyzickú únavu a bolesť. No zo skúsenosti viem, že je to len fáza, ktorá pominie a približne o päť až desať kilometrov mi bude lepšie.

Zaujímavé na týchto ultrabehoch je to, že bolesť, ktorú počas krízy cítite, naozaj vždy pominie a o chvíľu sa vám už ide lepšie. Neskôr možno opäť príde podobná fáza, no už viete, že sa to zlepší. Len sa vtedy sústredíte na najbližší „checkpoint“ a to, čo tam zjete či vypijete, alebo sa snažíte zamestnať myseľ inak, aby nemyslela na bolesť. Ešte som nezažila štádium, kedy by táto kríza nepominula.

Ísť cez bolesť

Už ste niekedy vzdali preteky?

Raz som pre bolesť v kolene nedokončila preteky, moje jediné na Slovensku. Vzdala som to len z dôvodu, že bolesť bola naozaj intenzívna a ja som si nebola istá, či sa „nedokaličím“, ak by som v behu pokračovala.

Aké to pre vás bolo po mentálnej stránke?

Cítila som sa strašne. Bolo to prvý (a zatiaľ posledný) raz, čo som to musela vzdať a to napriek tomu, že som bola celkovo vo vedení. Bolesť nastúpila asi po 40 kilometroch a vzdala som to na 55. kilometri. Bojovala som, aj cez bolesť išla ďalej, no nakoniec som to musela 15 kilometrov od cieľa zabaliť.

Bolo to obrovské sklamanie a hlavne obava, keďže toto mali byť prípravné preteky na jeden veľký beh o mesiac neskôr. Našťastie som sa rehabilitáciou a posilňovaním dala rýchlo dokopy a ďalšie preteky som už odbehla. Nie bez problémov, ale odbehla.

Okrem kondície je dôležitá aj mentálna výbava. Foto: archív Veroniky Vadovičovej

Ako vie ultrabežec rozoznať, či ide o mentálnu krízu, ktorá pominie, alebo o vážny problém? 

Ak je to len bolesť z vyčerpania, človek to vie potlačiť a ísť ďalej. Ale ak to je niečo vážnejšie, tak sa podľa mňa nedá pokračovať. Aspoň ja to tak mám. Poznám však veľa ultrabežcov, ktorí idú cez ozajstnú bolesť a majú problém prestať, keďže ich mentálna sila je extrémna. Potom to ale veľakrát síce odbehnú, ale neskôr čelia dlhodobým zraneniam.

Tobogan emócií

V rozhovoroch často hovoríte o akomsi tobogane emócií. Viete to opísať niekomu, kto nebeháva takéto vzdialenosti?

Tým, že je beh taký dlhý, tak je to naozaj akási „húsenková“ dráha. Začnete celý nažhavený, prvé kilometre si užívate, všetko je skvelé, no potom príde únava. Zastavíte na „checkpointe“, ktorý je obrovským „highligtom“, najete sa, oddýchnete si a bežíte ďalej, potom príde kríza, ktorá prerastie do akejsi eufórie. Máte pocit, že lietate, všetko je skvelé a o kilometer ďalej sa opäť cítite hrozne (smiech). Človek to naozaj musí zažiť.

Ak niekto nikdy nebehal viac ako 30 – 40 kilometrov, asi nebude mať tých emócií tak veľa. Do istého štádia totiž vaše telo dokáže ísť „normálne“, no potom to už ide len hore-dole-hore-dole…  Veľmi dôležitú úlohu zohráva aj to, čo človek je a pije počas takýchto pretekov. To vie veľmi vylepšiť alebo zhoršiť celý výkon.

Na čo počas behov myslíte?

Na všetko možné. Vždy si so sebou beriem slúchadlá, no na väčšine pretekov som si ich vôbec nenasadila. Počas tréningov ma hudba nabíja a vďaka nej sa mi beží lepšie, no počas pretekov nemám pocit, že ju potrebujem. Som v takom zápale behu a vnemov okolo, že mi to nejde dohromady.

„Ešte som nezažila štádium, kedy by kríza počas behu nepominula,“ hovorí ultrabežkyňa. Foto: archív Veroniky Vadovičovej

Rozmýšľam vtedy nad všetkým možným. Od toho, ako som na tom časovo, cez rôzne logistické veci, ako napríklad čo by som mala zjesť, kto je predo mnou… Po čase už premýšľam nad životom, prácou a všeličím možným, začnem si spomínať na rôzne zážitky.

Je to čas, keď je človek len sám so sebou. Je to skvelá psychohygiena, no tým, že sa vždy snažím dať preteky čo najlepšie, niekde v mojom podvedomí mám vždy to, kde momentálne som, koho by som ešte mala predbehnúť, či idem dobrým tempom a podobne.

Máte na pretekoch nejakú taktiku?

Áno, teraz už ju mám. Už som sa niečo naučila od skúsenejších bežcov a trasu si zvyknem naštudovať dopredu. Presne teda viem, koľko je tam checkpointov, aké sú prevýšenia, aká je dĺžka trás medzi jednotlivými stanovišťami… Na základe toho si viem zhruba naplánovať, ako dlho by mi mala ktorá trasa trvať.

Je to však niečo, čo som začala robiť len na posledných pretekoch, keďže predtým som nemala nikoho, kto by mi v tom poradil. Nikdy som sa príliš nevŕtala na internete, nehľadala si žiadne tipy. Vždy som išla podľa toho, ako mi to bolo príjemné a snažila sa byť čo najrýchlejšia. Na začiatku som si dokonca ani poriadne nepozerala trasu, ktorú budem bežať (smiech). Bavilo ma to. No tým, že som sa už niekde posunula, si to už viac sledujem.

Extrémne podmienky

Ktoré preteky pre vás boli najnáročnejšie?

Raz som sa zúčastnila pretekov v provincii Sečuan, kde sme boli ubytovaní v nadmorskej výške 3000 m. n. m a počas pretekov sme šli až do 4500 m. n. m. Boli to naozaj extrémne preteky, na ktoré sa dnes s odstupom času dívam úplne inak. Najmä po tom, čo pred mesiacom v Číne zomrelo pri podobnom ultrabehu asi 20 ľudí. Dostali sa do veľkej smršte vo veľkej nadmorskej výške.

Tie naše preteky pozostávali z troch „checkpointov“ len s vodou, trasa nebola vôbec vyznačená a bežec sa musel navigovať sám. Svoju úlohu tiež zohrala nadmorská výška, na ktorú som vôbec nebola pripravená. Na miesto sme prišli len tri dni pred pretekmi, čo na asimiláciu nestačí, keďže Šanghaj, kde som žila, je na nule.

Pri veľkým výstupoch som poriadne nevedela dýchať, no zároveň som to nechcela vzdať. Do toho potom prišla obrovská búrka, tak som musela odhodiť bežecké palice, lebo som sa bála, že ma tam zabije blesk. Toto boli asi najextrémnejšie a najťažšie preteky.

Uvedomila som si tam, aká je príroda silná. Mohlo sa stať hocičo a vôbec to tam nebolo zabezpečené. Ak by sa človek niekde v strede trasy stratil, neviem, ako by ho tam našli. Niečo podobné by som už asi neabsolvovala, najmä po nedávnej tragédii.

V roku 2019 vyhrala Veronika ázijskú ultrabežeckú sériu Asia Trail Master. Foto: archív Veroniky Vadovičovej

Aké sú podmienky na pretekoch v Ázii v porovnaní s Európou?

Najväčší rozdiel je podľa mňa v klíme. Bežala som veľmi veľa pretekov v juhovýchodnej Ázii, kde sú teploty obrovské a väčšinou sa tu preto začína o tretej či štvrtej ráno, aby sme aspoň na začiatku nebehali v tej najväčšej horúčave. Cez deň je tu 35 stupňov a neochladí sa to ani cez noc.

Je tu tiež veľmi vysoká vlhkosť, čo je ešte vyčerpávajúcejšie, keďže sa človek oveľa viac potí. Ja som si však už na to zvykla, keďže tu žijem dosť dlho. Nedávno som bola na Slovensku a všetci ochkali, aké je horúco, no mne sa tu bežalo perfektne. To je podľa mňa výhoda bežcov, ktorí trénujú v extrémnych podmienkach, sú odolnejší. Keď sa napríklad ja dostanem niekde, kde nie je také vlhko a horúco, tak idem ako blesk (smiech).

Veľa bežcov hovorí o tom, že na to, aby ostali motivovaní, potrebujú nájsť vo svojom behaní nejaký zmysel. Aký je ten váš?

Pre mňa je vždy najväčšou métou získať nejaké umiestnenie (úsmev). Tento rok som sa nad tým aj viac zamýšľala, keďže neboli žiadne preteky. Naďalej som behávala, ale často sa mi to zdalo monotónne, občas ma to nebavilo, no nakoniec som sa do toho vždy po prvých kilometroch opäť dostala.

Pri behu sa mi vyplavujú endorfíny, zažívam tzv. „runners high“, a vždy viem, že aj keď sa mi na začiatku nechce, nakoniec príde tento pocit. Dôvod, prečo to robím, je práve pre tento pocit.

„Celkovo je tu omnoho menšia komunita trailistov ako v Európe, no o to viac držíme spolu,“ hovorí Slovenka. Foto: archív Veroniky Vadovičovej

Nepremýšľali ste, že by ste sa behu venovali profesionálne?

Rozmýšľala. Bol to môj plán na rok 2020. Prihlásila som sa na množstvo pretekov aj v Európe, kde je konkurencia oveľa väčšia, a bola som dosť naštartovaná. Potom prišla korona a musela som sa vrátiť k svojej bežnej práci. Naďalej to však ostáva mojím veľkým snom.

Počkám, ako sa vyvinie situácia, a verím, že od jesene sa aj tu v Ázii preteky znova naštartujú. Plán je to aspoň skúsiť a uvidieť, či sa to dá. Pri trailovom behu však platí, že to nie je najlukratívnejší šport na profesionálnu kariéru (úsmev).

Čo by ste poradili ľuďom, ktorí s behom iba začínajú?

Nech si nájdu nejakú komunitu. Beh je síce veľmi individuálny šport a aj ja preferujem behávať sama, ale je super ísť aspoň raz za čas s niekým, alebo mať skupinu, s ktorou človek trénuje napríklad intervaly či náročnejšie behy. Veľmi pomáha mať okolo seba ľudí, ktorí sa venujú tomu istému.

Aj na sociálnych sieťach sa dajú nájsť skupiny, v ktorých ľudia zdieľajú svoje skúsenosti. Mne to veľmi pomohlo odraziť sa najmä v začiatkoch. Keď už človek beháva častejšie a má nejakú rutinu, je super posúvať sa vo vzdialenostiach či časoch. Potom vás to teší ešte viac, keď vidíte ďalšie pokroky. Odporúčam tiež prihlásiť sa na preteky, pretože potom má človek väčšiu motiváciu trénovať.

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?