Bratislavčan Michal Knitl sa živí vydávaním cestopisov a organizovaním cestovateľských prednášok a festivalov. Za posledných 10 rokov navštívil viac ako 75 krajín sveta. Je zástancom názoru, že cestovať môže každý, kto chce.
Vášeň pre objavovanie nových krajín spustil u Michala Knitla program Work and Travel. Po skončení štúdia na univerzite podľa jeho slov cítil, že potrebuje odísť z Európy.
„Vybral som sa som do Južnej Ameriky ako dobrovoľník, pracovať s mládežou,“ hovorí. Pôvodne mal zostať pol roka, nakoniec z toho bolo 15 mesiacov. „Zostal by som aj dlhšie, no mama mala akurát päťdesiatku a ja som sľúbil, že sa vrátim.“
Bez plánu
Najprv ho lákalo fotografovanie, no napokon sa rozhodol pre cestopisy. Prvú knihu Na juhoamerickej vlne vydal s pomocou rodičov v roku 2010. Dnes ich má na konte päť a v novembri mu vyjde šiesta.
Michalov spôsob cestovania je špecifický tým, že na ubytovanie po celom svete takmer výlučne využíva couchsurfing. Sociálnu sieť, cez ktorú ľudia bezplatne ponúkajú svoje gauče alebo hosťovské izby na krátkodobé ubytovanie. Michal Knitl je najaktívnejším couchsurferom na Slovensku a je aj v prvej stovke jej najaktívnejších užívateľov na svete.
Okrem toho je Michal veľmi aktívnym turistom. V roku 2019 peši prešiel asi 4000 kilometrov, v roku 2020 to bolo viac ako 1000 a minulý rok 2400. Je jedným z turisticky najaktívnejších Slovákov v posledných rokoch. Tento rok už stihol prejsť asi 2500 kilometrov.
Založili ste jeden z najúspešnejších cestovateľských festivalov na Slovensku. Prvý ročník Cestou necestou ste zorganizovali pred 10 rokmi, keď bola u nás o podobné podujatia celkom núdza. Kedy ste sa rozhodli pre takýto projekt?
Nebol to vôbec môj plán. Keď som vydal svoj prvý cestopis o Južnej Amerike, uvedomil som si, že ma nikto nepozná. Kníh je veľa a ak chcem, aby sa predávala, musím k nej ešte niečo pridať. Tak som sa rozhodol, že o mojich cestách začnem prednášať.
Prvé tri roky som to robil sám. Po ceste v Ázii som si na prednášku pozval aj pár kamarátov – cestovateľov. Prvotná idea bola, že ľuďom odprezentujeme naše zážitky z rôznych exotickejších krajín. Postupne sa tých kamarátov pridalo toľko, že z Cestou necestou vznikol trojdňový festival.
Peši aj stopom
Jednou z hlavných myšlienok festivalu je, že cestovať môže každý, kto chce…
Áno, chcem ľuďom ukázať, že cestovanie nemusí byť ani komplikované ani drahé. Počas cesty sa dá relatívne ľahko nájsť aj práca, ak ju niekto potrebuje. Ak by som chcel, mohol by som cestovať aj deväť mesiacov v roku, no iba cestovať ma už neláka.
Vďaka couchsurfingu sa Michal stáva súčasťou komunít v krajinách, ktoré navštívi. Foto: archív Michala Knitla
Pod cestovaním si každý predstaví niečo iné, no váš spôsob je celkom výnimočný. Na ubytovanie využívate najmä sociálnu sieť Couchsurfing. Tá má aj veľa odporcov. Čo vás na nej lákalo?
Páči sa mi, že vďaka tomu môžem byť s domácimi, vidieť ako žijú. Často mi odporučia miesta, na ktoré by som sa inak nedostal. Okrem toho je to, samozrejme, lacnejšie ako bývanie v hosteli alebo hoteli. Ale to nie je hlavná myšlienka couchsurfingu.
V Južnej Amerike som často išiel k domácim aj na vidiek a pozval ich na jedlo, ktoré ma vyšlo viac ako hostel. No keď cestujem v Kolumbii, chcem byť s ľuďmi z Kolumbie a nie s ľuďmi z Európy či Ameriky.
Do hotelov či hostelov nechodíte vôbec?
V posledných rokoch sa pri cestovaní sústredím na hory a ľudí. Ak prídem na miesto, kde nie je žiadny couchsurfer, stanujem, alebo skrátka putujem ďalej.
Tento rok som už precestoval sedem mesiacov a s výnimkou pár nocí u kamarátov v USA a Kanade, či jedného šoféra, ktorého som si stopol a pozval ma k sebe domov, som celý čas býval u couchsurferov alebo som stanoval. Za ubytovanie som ani raz neplatil.
Minulý rok som z ôsmich mesiacov, počas ktorých som cestoval, prespal v hosteloch asi päťkrát.
Je to nebezpečné?
Mnohí ľudia považujú couchsurfing za nebezpečný a adrenalínový spôsob ubytovania. Nikdy ste nemali strach?
Naopak, v mnohých krajinách mi to príde oveľa bezpečnejšie. Napríklad v Brazílii sa celkom bežne stáva, že pouličný gang prepadne a vykradne hostel. Pripúšťam, že couchsurfing môže byť nebezpečný pre ženy, ktoré cestujú samé, ale ak má človek dobré referencie, nie je sa čoho báť.
Takže nemáte zlú skúsenosť?
Z viac ako 200 nocí, ktoré som strávil couchsurfovaním, som mal dva nepríjemné zážitky. Prvý raz to bolo v Uruguaji, keď som býval u jednej mladej mamičky. Tá sa mi veľmi rýchlo zdôverila, že v minulosti brala drogy a nevie, kto je otcom jej dcéry… Keď ju jej dieťa volalo, lebo nevedelo zaspať, len ho okríkla. Nebolo to vôbec príjemné. Prespal som tam, lebo už bolo neskoro večer, ale hneď na druhý deň som odišiel.
Ako hovorí, v posledných rokoch sa Michal pri cestovaní sústredí najmä na ľudí a hory. Foto: archív Michala Knitla
Druhý negatívny zážitok som mal v Indii v roku 2012. Tam mi z celého mesta odpísal iba jeden chalan. Mal asi 30 pozitívnych a šesť negatívnych referencií. Toľko negatívnych referencií som dovtedy u nikoho nevidel, no povedal som si, že to risknem.
Ako to dopadlo?
Napísal mi, že ma príde zobrať na vlakovú stanicu. Ako prvé sme išli na čerpaciu stanicu, kde chcel, aby som mu zaplatil plnú nádrž. Cestou domov sme sa zastavili v chráme, kde ma predstavil svojmu duchovnému. Mal som pocit, že sa mu snaží ukázať, ako robí nejaký dobrý skutok.
Keď som sa ho spýtal, či má doma internet, povedal mi, že to bude za príplatok. Keďže už bolo veľa hodín, povedal som mu, že to vyriešime zajtra. To ho nahnevalo a začal kričať aj po mne ako zmyslov zbavený. Jeho mama stála vo dverách, ale nič nepovedala. Aj keď bolo už asi desať hodín večer, zbalil som sa a odišiel som do hostela.
Návrat domov
Ako s domácimi komunikujete?
Viem veľmi dobre po španielsky aj po anglicky. So španielčinou sa človek dohodne prakticky v celej Južnej Amerike.
Keď domáci neovládajú ani jeden z týchto jazykov, komunikujeme len gestami. To je niekedy aj zábavné. Keď som bol dlhšie v Indonézii, naučil som sa pár desiatok ich základných slov.
V Západnej Paui, ktorá patrí pod Indonéziu, som sa napríklad dostal do dediny, kde nikto nevedel písať, čítať ani hovoriť po Indonézsky. Tam nám naozaj ostávali len ruky a nohy…
Navštívili ste 79 krajín sveta. Máte nejakú obľúbenú, do ktorej sa radi vraciate?
Je málo krajín mimo Európy, ktoré som navštívil viackrát. Svet je veľký a ja rád objavujem nové. Ale verím, že sa mi ešte niekedy podarí vrátiť sa do Indie, Nepálu alebo do Iránu, tam žijú veľmi pohostinní ľudia.
Z Európy je mojou obľúbenou krajinou Nórsko, najmä vďaka prírode. Bol som tam šesťkrát a ešte sa určite vrátim.
Inak mám na cestovaní veľmi rád práve to, keď sa vraciam domov, na Slovensko, po dlhých mesiacoch. Je to vzácny pocit.
Čo ešte máte radi na cestovaní?
Cestovanie je pre mňa sloboda. A tú najintenzívnejšie prežívam v horách, v prírode. More mi stačí dva-, trikrát do roka.
Túra po očkovaní a veverička na raňajky
Pre mnohých ľudí je cestovanie aj objavovaním nových chutí. Zaujímate sa na svojich cestách aj o gastronómiu?
Rád ochutnám nové druhy ovocia alebo sladkosti, ale v jedle som skôr konzervatívny. Hmyz radšej vynechám… Raz sa mi stalo, že mi v severovýchodnej Indii dali na raňajky kus mäsa. U nich sa mäso na raňajky jedáva bežne. Myslel som si, že je to kura, ale neskôr mi povedali, že to bola veverička. Nemôžem povedať, že by to bolo zlé, ale keby som to vedel, asi by som to nejedol.
Michal Knitl je po Matúšovi Lašanovi druhým najaktívnejším turistom zo Slovenska. Foto: archív Michala Knitla
Viac ako pol roka ste precestovali aj počas pandémie, v čase lockdownov. Ovplyvnilo vás to nejako?
Neviem o tom, že by som covid prekonal, aj keď to nemôžem úplne vylúčiť. Prvýkrát som sa dal zaočkoval v Colorade, aby som sa mohol bez problémov vrátiť domov. Deň po očkovaní som sa vybral na túru na štvortisícovú horu. To veľmi neodporúčam…
V niektorých krajinách som zažil lockdowny. Napríklad v Kolumbii. Za štyri mesiace som tam bol len raz večer na koncerte. Ale videl som trochu inú Kolumbiu ako bežní turisti. Mohol som objavovať jej prírodu, hory, odľahlé miesta.
Ľudia chodia menej
Pred pár týždňami ste sa vrátili z Ameriky. Narazili ste aj teraz na nejaké obmedzenia v súvislosti s pandémiou?
V podstate som pre ne musel úplne zmeniť trasu. Pôvodne som sa tento rok chystal do Ázie, ale tam bola stále povinná karanténa, tak som sa rozhodol vrátiť do Ameriky.
V poslednom období sa veľa hovorí o tom, že si ľudia cez lockdowny odvykli chodiť von a na kultúrne podujatia. Vnímate to aj na vašich cestovateľských prednáškach?
Áno, minulú jeseň som skúšal zorganizovať pár prednášok, ale účasť bola veľmi slabá. Kolegovia z organizačného tímu niečo skúšali na jar, ale stále sa stretli so slabým záujmom. Oproti roku 2019 je to neporovnateľné. Istý podiel má na tom určite aj aktuálna kríza, bez prednášky človek prežije.
Pred pandémiou sme za rok zorganizovali 87 podujatí, teraz ich bude maximálne 30. Keď namiesto sto ľudí príde 20, je to smutné aj kontraproduktívne. Ale ja stále verím, že sa to zlomí a podarí sa nám ľudí prilákať späť.
