Staval domy v najchudobnejších častiach sveta, ale aj pre boháčov. Vždy ho lákali projekty, o ktorých iní tvrdili, že sú nemožné. Peter Garčár je vyštudovaný statik, stavbár a cestovateľ. Jeho dom na strome na Kostarike je najekologickejšou stavbou na svete.
Chcel ním prepojiť svet ochranárov so svetom biznisu. Ukázať, že strom nemusíte vyrúbať, aby ste na ňom zarobili.
Pár dní po absolvovaní Technickej univerzity v Košiciach sa vybral na cesty a bez návratu domov cestoval dva roky. S americkým lektorom z vysokej školy, s ktorým sa skamarátil, neskôr v USA založil neziskovú organizáciu Outreach international, v rámci ktorej stavali školy a zdravotnícke zariadenia pre pôvodných obyvateľov v najchudobnejších častiach sveta.
Chceli sme im pomôcť. Aj tým, že sme ich priamo zapájali do stavebných prác. Bolo zaujímavé žiť ako oni. Bola to práca snov. Tí ľudia nemajú nič, ale celé dni sa usmievajú.
PETER GARČÁR
Nezisková organizácia sa postupne preorientovala na pomoc ľuďom zasiahnutých prírodnými katastrofami v USA. Petra Garčára tak opäť zlákalo cestovanie. Odišiel na Floridu a založil vlastnú firmu.
„Na Floridu chodí veľa bohatých ľudí, ktorí si tam nechávajú postaviť víkendové domy, alebo sa tam plánujú presťahovať na dôchodok. Začal som teda robiť projekty a stavať takéto domy pre najbohatších ľudí – na Floride, na Jamajke aj na Kostarike.“
V rozhovore sa dočítate:
- Ako si Peter Garčár kúpil kúsok džungle na Kostarike.
- Koľko stojí a za koľko v nej môžete prenocovať?
- Prečo ho lákali koruny tisícročných stromov?
- Čo ho motivovalo postaviť stromodom?
- Prečo je podľa neho stromodom najbezpečnejším miestom na svete?
- Ako sa vďaka najekologickejšej stavbe spája svet biznisu a prírody?
Dom na strome nebol prvou stavbou, ktorú ste na Kostarike postavili. Ako si spomínate na vašu prvú návštevu tejto krajiny?
Prvý dom som na Kostarike postavil v roku 1999. Bol pre štyroch kamarátov z Nemecka. Rozhodli sa, že sa tam presťahujú na dôchodok.
Dva roky hľadali niekoho, kto by im dom postavil na mieste, ktoré si vybrali. Bolo to v chránenej oblasti – v kopcoch, do ktorých sa človek sotva dostal pešo, nie ešte s technikou, uprostred džungle a bez elektriny či vody. Navyše na jednom z najvlhkejších miest na Zemi, kde sú časté zosuvy pôdy aj zemetrasenia. Dom chceli mať na betónových stĺpoch, aby mali výhľad na more.
Bola to práca, ktorú všetky stavebné firmy odmietali. Potom dostali odporúčanie na mňa. Ten projekt mal naozaj veľa komplikácií, bolo to takmer nemožné a to ma na ňom lákalo. Keby to bolo jednoduché, nešiel by som do toho.
Počas prvých troch mesiacov sme potom stavali len schody na miesto, kde mal dom stáť. Betón sme miešali ručne a nosili vo vedrách.
Práca snov
Počas ciest po svete ste sa nikde nechceli usadiť, čím si vás teda Kostarika získala?
Na tejto stavbe sme potrebovali veľa ľudí ochotných fyzicky pracovať. Stavali sme na dve zmeny a zapojili sme prakticky všetkých ľudí z najbližšej dediny Manzanillo, ktorí vládali. Dom sme budovali deväť mesiacov a ďalšie tri mesiace sme dorábali interiér.
Keď sme ho po roku dokončili, uvedomil som si, že to bola veľmi podobná práca ako tá, ktorú som robil predtým. Práca snov – žil a pracoval som s pôvodnými obyvateľmi, s indiánskym kmeňom Naso Teribe. Objavoval som ich spôsob života a musel som zapadnúť. To ma vždy bavilo.
Foto: archív Petra Garčára
Petra Garčára podľa jeho slov vždy lákali stavby, ktoré iní považovali za nemožné. Foto: archív Petra Garčára
Tak ste sa rozhodli usadiť…
Pôvodne to bolo pre mňa len jedno z mnohých miest. Neplánoval som tam ostať. Najprv som po dokončení domu odišiel, ale na Kostariku ma to stále ťahalo. Bolo to po Slovensku asi jediné miesto, na ktoré ma lákalo sa vrátiť.
Počas ďalšieho roka som prišiel dvakrát iba tak – pozrieť kamarátov. Postupne som sa vracal stále častejšie.
Prišla kríza a na Floride sa veľa vecí menilo k horšiemu, takže keď mi kamaráti na Kostarike navrhli, či by som si nechcel kúpiť kúsok džungle a zostať tam s nimi, súhlasil som.
Najkrajší les na svete
Je možné si iba tak kúpiť kúsok džungle?
V podstate áno. V Manzanille je prírodná rezervácia Gandoca. Má asi 5000 hektárov súše a ďalších 5000 v mori. Je to chránená oblasť, ale nie národný park. Preto môže byť v súkromných rukách.
Vláda Kostariky kedysi chcela do tejto oblasti prilákať viac nedomorodých ľudí, tak im lacno predávala práve takéto pozemky. Ale, samozrejme, sú tam prísne pravidlá. Vlastníci si svoj pozemok nemôžu oplotiť, ani na ňom rúbať stromy.
Takto si človek môže kúpiť primárny, nedotknutý a podľa mňa najkrajší les na svete. Precestoval som v podstate celý svet a videl som veľa lesov a džunglí, ale táto je podľa mňa najkrajšia.
Koľko stál kus najkrajšieho lesa na svete?
V čase, keď som si kupoval prvých sedem hektárov, som zaň platil dva doláre za štvorcový meter. Sedem hektárov ma teda stálo 140-tisíc dolárov.
Pralesy a ich komunita Petra Garčára oslovili natoľko, že sa v nich rozhodol usadiť. (9 fotografie)
Ako potom vznikol nápad postaviť tam stromodom?
Keď som si kúpil kúsok džungle, lákalo ma ju viac spoznať. Najprv sme spolu s domorodcami chodili s mapou a kompasom. Ukazovali mi, ktoré stromy kde rastú, aké zvieratá kde žijú. Veľa som sa od nich naučil.
Ako vysokoškolák som zvykol loziť po skalách a aj na cesty som so sebou nosil lezecké laná a výstroj. Pri potulkách týmto lesom som si uvedomil, že tam je prakticky stále šero. Po zemi sú popadané listy a liany a nie je tam ani toľko živočíchov, ako som predpokladal. Vtedy som pochopil, že veľká väčšina života v dažďovom pralese je v korunách stromov.
Foto: archív Petra Garčára
Peter Garčár je certifikovaný stromolezec. Ovláda metódu lezenia, ktorá stromy nepoškodzuje a neobmedzuje. Foto: archív Petra Garčára
A potom?
Túžil som ten život spoznať. Preorientoval som sa teda z lezenia po skalách na lezenie po stromoch. Vrátil som sa do USA, aby som absolvoval kurz stromolezectva. V Amerike žije pán, ktorý vymyslel koncept rekreačného lozenia po stromoch. Pri jeho metóde sa človek nikdy priamo stromu nedotýka, nepoškodí ho. Stal sa tak zo mňa certifikovaný stromolezec.
Novodobý objaviteľ
Je z vášho pohľadu lozenie do korún stromov zaujímavejšie ako lozenie na vrcholy hôr?
Je. Ako malý som čítal dobrodružné knižky o kapitánovi Cookovi a iných cestovateľoch. Už vtedy ma lákalo byť objaviteľom.
Hovoril som si, že som sa narodil v zlom storočí. Už je všetko objavené, ľudia už boli všade. Neexistuje ostrov, o ktorom by ľudia nevedeli. Ani kopec, na ktorý by ešte nevyliezli. Bolo mi ľúto, že som sa nenarodil v takom 15. storočí… Ale keď som začal objavovať môj les, prestal som ľutovať.
PETER GARČÁR
Prečo?
Sú tam aj viac ako tisíc rokov staré stromy, na ktoré predo mnou nikto nevyliezol. Na Kostarike je navyše najväčšia biodiverzita na štvorcový kilometer na svete. Preto je aj najväčšia pravdepodobnosť, že sa tam podarí nájsť doteraz neobjavený druh.
Vráťme sa ešte k stromodomu. Keď už ste boli v korunách stromov, prečo ste sa rozhodli, že si tam aj postavíte dom?
Najlepší čas na pozorovanie džungle je okolo piatej popoludní. Vtedy tam začína zapadať slnko, je šero a aj zvieratá sa postupne vracajú do svojich domovov. Akoby to bola výmena dennej a nočnej zmeny.
V tom čase je tam fascinujúci ruch, ktorý ma bavilo pozorovať. Ale zároveň som vtedy už musel zo stromov zliezať, aby som sa za svetla stihol vrátiť do dediny. Tak som začal uvažovať, ako by som to urobil, aby som tam mohol zostať aj cez noc.
Foto: archív Petra Garčára
V stromodome žil Peter Garčár dva roky, dnes je v ňom zážitkové ubytovanie pre turistov. Foto: archív Petra Garčára
Začal som si na internete zisťovať, aké možnosti už existujú, a prekvapilo ma, aké sú obmedzené. Bolo to niekedy okolo roku 2008 a domy na strome vtedy ešte neboli veľmi populárne. Len ako hračka pre deti, asi dva metre nad zemou. Ak aj boli vyššie, tak boli naklincované alebo naskrutkované, takže ich stromy postupne vysychali. To som nechcel.
Nemôžem predsa ľuďom v dažďovom pralese rozprávať o ochrane prírody, environmentálnych problémoch a potom ich poslať do domu, ktorý postupne zabíja strom. To by bolo pokrytectvo.
Kopíruje prírodu
Na akom princípe funguje váš stromodom?
Nie je v ňom použitý ani jeden klinec či skrutka. Vymyslel som bláznivú konštrukciu, vďaka ktorej je celá stavba zavesená na hrubých nylonových pásoch. Na ne sa potom upínajú káble a celá stavba. Dom na tomto princípe môže mať pokojne aj päť podlaží, no celý je postavený zvrchu nadol.
Jeden nylonový pás má nosnosť asi štyri tony. V stromodome sme ich použili osem, takže jeho nosnosť je 32 ton. Zároveň však celá konštrukcia domu váži iba 2,2 tony a visí vo výške 25 metrov. Je z oceľových káblov a má drevenú podlahu.
Vybrať správne tvary a nájsť strom, na ktorý by som dom mohol zavesiť, mi trvalo viac ako dva roky. Počas tohto procesu som vyliezol na 63 stromov, ktoré som si potom obodoval podľa vlastných kritérií. Aj tu mi pomáhali kamaráti Indiáni. Ja som ich učil liezť po stromoch, oni mňa spoznávať džungľu.
Foto: archív Petra Garčára
Stromodom kopíruje prírodu v každom smere. Foto: archív Petra Garčára
Projekt mi zdigitalizoval môj spolužiak z vysokej školy Michal Tomko, ktorý zostal na univerzite a dnes už je z neho docent a dekan jednej z fakúlt. Keď som ho o to poprosil, povedal mi, že môj stromodom je bláznovstvo. Že idem proti základným zásadám stavebníctva. Odjakživa sa všetky stavby budovali zdola nahor. Ja som sa ho snažil presvedčiť, že to nebude jediná stavba v histórii a určite sa to dá.
Kde ste brali tú istotu?
Ako som povedal, inšpiroval som sa v prírode. V džungli žijú vtáky – Oropendule, ktoré zhora nadol stavajú jeden a pol metra vysoké hniezda. Stavajú ich zobákmi. Nemajú ruky, výkresy, stroje ani počítače a aj tak to dokážu už milióny rokov. Povedal som si, že keď to dokážu vtáky, my ľudia, ktorí máme na to vzdelanie a techniku, by sme sa vôbec nemali báť postaviť niečo zavesené.
Celý projekt je obrazom prírody. Nylonové pásy, na ktorých dom visí, pripomínajú liany. Tie bežne rastú spolu so stromami a prechádzajú cez ich koruny. Je to záťaž, ktorá je pre stromy v džungli prirodzená.
Dizajn samotného stromu má zasa tvar pavúčej siete. V džungli totiž žijú pavúky, ktoré si robia trojrozmernú sieť, ktorá má presne taký tvar ako môj stromodom.
Žiadne dvere ani okná
Ako sa zo stromodomu stalo ubytovanie pre verejnosť?
Prvé dva roky som tam žil len ja. Každý deň, ktorý som prežil v džungli, ma naučil niečo nové. A stále ma učí.
Je to úžasné a chcel som, aby tento zážitok mali aj iní ľudia. Noc v pralese, keď človek nevidí iné domy, iných ľudí a počúva len zvuky zvierat a prírody, ho zmení.
V najekologickejšej stavbe na svete nechýbajú sprcha, umývadlo a toaleta. Foto: archív Petra Garčára
Takto si stromodom získal aj biznispartnera. Richal Štilichal je Slovák žijúci v Kanade. S kamarátmi k nám prišli a myšlienka stromodomu ho nadchla tak veľmi, že mi ponúkol biznis partnerstvo. Ako ítečkár sa stará najmä o web, rezervácie a administratívu.
Ako to vyzerá vnútri stromodomu?
Stromodom nemá žiadne dvere ani okná, človek je v ňom úplne súčasťou prírody. Má dve podlažia. Je tam aj kúpeľňa so sprchou. Strecha je totiž z plachtoviny, ktorá dobre zachytáva vodu. Z nej steká do nádrže, z ktorej ju čerpajú sprcha aj umývadlo. Je tam aj suchá toaleta s kompostom. Celý dom je nezávislý od vonkajšieho sveta, človek vojde do džungle a má tam všetko, čo potrebuje.
Spomenuli ste, že tam nie sú okná ani dvere. Je to pre turistov bezpečné?
Mnohí ľudia si nevedia predstaviť prenocovať tam. Keď sa chce niekto ubytovať v stromodome, zaparkuje na parkovisku a obuje si jedny z našich gumákov. Na ceste k nemu ako prvé prebrodíme rieku a vydáme sa úzkym chodníčkom hore kopcom. Cesta trvá približne hodinu.
Už to je pre mnohých obrovský zážitok. Ukážem im jedovaté žaby, hady aj pavúky, ktoré tam voľne žijú. Chcem, aby džungľu trochu spoznali.
Veľká väčšina ľudí má strach z džungle, lebo je pre nich neznáma. To je prirodzené. Preto si myslia, že ich tam všetko poštípe, zabije a bude to strašné. V skutočnosti je však džungľa nádherná. Nikde inde sa necítim bezpečnejšie. Baví ma sledovať, ako sa obraz ľudí o prírode vďaka stromodomu zmení. Aj oni sa zmenia.
Bez výťahu
Ako sa turisti do stromodomu dostanú? Musia tiež vyliezť po lane?
Áno, po hodinovej túre, keď sú už celí spotení a majú silný zážitok, lebo videli živého hada, prídeme pod strom a poviem im, že si tu trochu oddýchneme. Väčšina na prvý pohľad nezistí, že sme na mieste. Nie je tam žiadna tabuľka ani iné označenie. Potom im poviem, aby sa pozreli hore a až vtedy uvidia, kam vlastne ideme.
Foto: archív Petra Garčára
Do stromodomu sa musí každý vyšplhať sám. Foto: archív Petra Garčára
Všetci tam musia vyliezť po lane. Dáme im sedačku a ja im spravím rýchlokurz stromolezectva. Pri lezení sú istení zhora aj zdola. Hore im potom poukazujeme, ako dom funguje, spustíme sa lanom dole a oni tam zostanú sami. A môžu si užiť romantický západ slnka s opicami a papagájmi.
Na ako dlho k vám turisti väčšinou chodia?
Na jednu noc. Prídu na Kostariku na dva týždne, chodia na pláž, lezú na sopky a jednu noc strávia v džungli. Tá ku Kostarike neodmysliteľne patrí, tam nie sú krásne historické pamiatky ako v Európe. Ale zažiť džungľu v noci je úplne iné ako v turistickom rezorte. To mnohých láka.
Zisk vracajú do pralesa
Koľko noc v stromodome stojí?
250 eur na osobu na jednu noc. V cene majú k dispozícii čerstvé ovocie, nápoje, prinesieme im tam raňajky aj večeru. Ale nie je to lacné, možno aj preto väčšine ľudí jedna noc stačí.
Ja som tam žil dva roky, ale turisti u nás najdlhšie zostali týždeň. Keď u nás hostia zostanú dve noci a dlhšie, majú v cene aj prechádzku po pralese, na ktorej ich sprevádzame. V rámci nej vylezieme na ďalšie stromy a objavíme kus džungle. Takéto prechádzky robíme aj pre neubytovaných hostí. Vtedy stoja 80 eur na osobu.
Najčastejšie k nám chodia páry, ale cez leto aj rodiny s deťmi. Na našom webe upozorňujeme, že noc v džungli nie je pre každého. Máme tam videá aj recenzie, aby si to ľudia vedeli lepšie predstaviť. Človek, ktorý sa u nás ubytuje, musí mať vzťah k prírode, dobrú fyzickú kondíciu a silnú túžbu po dobrodružstve. Je to aktívna a náučná dovolenka, na ktorej pochopí, prečo je také dôležité ochraňovať dažďové pralesy.
Podľa vášho webu je filozofiou stromodomu to, že živý strom si vie na seba zarobiť viac ako vyrúbaný. Čo presne to znamená?
Keď niekto vlastní prales napríklad v Amazónii a chce na ňom zarobiť, musí ho postupne vyrúbavať, predávať drevo a vysadiť na ňom napríklad sóju. To, že niekto dažďový prales iba vlastní, mu zisk nijako negeneruje. Pokiaľ tam, samozrejme, nepostavíte stromodom pre turistov. Rúbať sa však nedá donekonečna a vyrúbaný prales sa (väčšinou) už nikdy neobnoví.
Foto: archív Petra Garčára
Zisk z prenájmu investujú späť do pralesa – kupujú jeho ďalšie časti, aby ich chránili. Foto: archív Petra Garčára
Náš projekt je stredná cesta – spojenie sveta ochranárov, ktorí by najradšej zakázali ľuďom prístup do lesov, a svetom biznisu, ktorý je zameraný na zisk. Oba tieto svety potrebujeme.
Aj my sme súčasťou prírody. Keď ju zničíme, zničíme aj seba. Na peniazoch zasa funguje celá spoločnosť, a preto sú dôležité. Ale mali by sme viac uvažovať nad tým, ako ich míňame.
Veľkú časť peňazí, ktoré vďaka stromodomu zarobíme, investujeme späť do pralesa. Skupujeme okolité časti a ochraňujeme ich tak pred vyrúbaním. Jedinou stavbou môžeme zarábať, vzdelávať, skúmať aj ochraňovať. Aj preto je ubytovanie u nás také drahé.
