Na ich šijacích strojoch vzniká obuv pre Adidas, Pumu či Mizuno, kožené odevy aj výrobky pre Hermès alebo NASA. Boskovická firma Anita B je posledným čisto európskym výrobcom profesionálnych šijacích strojov. Proti lacnejšej čínskej konkurencii sa presadzuje zákazkami, s ktorými si iní nevedia poradiť. Ako dlho však môže európska výroba obstáť a čo sa stane, keď s ňou zanikne aj know-how?
Skôr než začal predávať šijacie stroje po celom svete, Radek Toul ich navrhoval pre pôvodne boskovickú firmu Minerva. Do jej vývojového oddelenia nastúpil hneď po vysokej škole. Stroje ho bavili, spôsob fungovania firmy už menej. Po revolúcii sa rozhodol vyskúšať vlastné podnikanie.
„Chcel som to skúsiť robiť inak ako v Minerve,“ opisuje svoju motiváciu Radek Toul, zakladateľ a spolumajiteľ firmy Anita B, ktorá vyrába profesionálne aj domáce šijacie stroje značky Garudan.
Začínal s požičanými 20-tisíc korunami. Nasledoval bankový úver na 30 miliónov. Za celú sumu objednal stroje od svojho bývalého zamestnávateľa a vybral sa hľadať zákazníkov do Južnej Ameriky. Po španielsky sa učil za pochodu.
Minerva dodávala stroje do Južnej Ameriky už pred revolúciou, Toul sa tam preto vybral zistiť, ako sa jej darí s predajom. „Keď som videl, ako to tam robia, hovoril som si, že to určite budeme robiť lepšie,“ spomína.
Stroje podľa neho predávali ľudia, ktorí im nerozumeli, a na výstavách ich zákazníkom nikto nepredvádzal. Práve to chcel zmeniť. Našiel miestnych partnerov a spoločne založili firmu.
Vlastné stroje, vlastná značka
Zákazníkov našiel najmä medzi svetovými výrobcami obuvi a ďalšieho koženého či odevného tovaru – od búnd až po autosedačky. Južná Amerika sa čoskoro stala ich hlavným odbytišťom a podľa Toulových slov v začiatkoch tvorila až 90 percent predaja. Zatiaľ predával stroje Minervy, no začínal tušiť, že mu výrobca zmluvu nepredĺži. Aby neprišiel o získaných zákazníkov, pustil sa s niekoľkými bývalými kolegami do vývoja vlastných strojov.
Konštrukčný tím tvorili traja až štyria konštruktéri a približne za tri roky vyvinuli vlastné stĺpové šijacie stroje. „Keby som bol sám, nedokázal by som to,“ hovorí Toul. S prvými vzorkami potom odletel na Taiwan hľadať firmu, ktorá by pre nich vyrábala odliatky. Našiel tam partnera, ktorý vyrábal podobné stroje.
Zostávalo vymyslieť, pod akou značkou budú vlastné stroje predávať. Toul si pri čítaní indickej knihy všimol mytologického vtáka Garudu. K jeho menu pridali písmeno „n“ a vznikol názov Garudan. Názov firmy Anita zase prevzali zo starého šijacieho stroja, ktorý má Toul dodnes vo svojej zbierke. „Každý si myslel, že je to meno nejakého dievčaťa,“ smeje sa.
Presvedčiť zákazníkov v Česku bolo paradoxne oveľa ťažšie. České dielne mali svoje osvedčené značky a do zmeny sa im príliš nechcelo. „V čase, keď sme predali prvý stroj v Česku, som to už normálne vzdával,“ spomína podnikateľ.
Prvý český zákazník prišiel až po dlhom čase. Bola to firma, ktorá vyrábala kožené bundy, a Toulovi po sebe zanechala aj malú pamiatku: koženú kľúčenku. „Nosím ju dodnes, už je to takmer 30 rokov,“ usmieva sa pri spomienke. Postupne pribúdali ďalšie menšie firmy, ktoré po revolúcii začínali šiť a zariaďovali si dielne.
Neskôr sa pustili do elektronicky riadených strojov, ktoré možno naprogramovať tak, aby viedli šijacie línie po určenej trase. Človek pripraví materiál, upevní ho do šablóny a stroj ho prešije podľa zadania. Celú topánku ani kabelku sám nevyrobí, konkrétnu časť však dokáže šiť stále rovnako a presne.
„Myslím si, že sme boli jednou z piatich firiem na svete, ktoré to dokázali vyrobiť,“ spomína Toul. V Boskoviciach ich podľa neho ešte pred ôsmimi rokmi vyrábali približne sto ročne.
Do Anity B prichádzajú mnohí zákazníci so zadaním, na ktoré bežné šijacie stroje nestačia. Tak ako Japonci z firmy Mizuno, ktorí si pre novú obuv vybrali materiály, ktoré sa pri šití posúvali a ťažko sa držali na mieste. Do Boskovíc preto pricestovali, aby s Toulovým tímom našli riešenie. Firma pre nich navrhla špeciálne stroje a Mizuno ich podľa jeho spomienok kúpilo hneď 30, každý približne za osemstotisíc korún.
„Nie je to práve najlacnejšia záležitosť,“ dodáva Toul.
Podobne sa na nich obrátil aj turecký výrobca nepriestrelných viest. Potreboval prešiť materiál, pri ktorom sa podľa Toula na iných strojoch trhala niť. V Boskoviciach mu pripravili stroj so šijacou plochou s rozmermi 100 × 60 centimetrov.
Pre dodávateľa NASA zase vyvinuli stroj na zošívanie mimoriadne ťažkých popruhov, ktoré podľa Toula slúžia na upevnenie nákladu v raketách. „Všetci si na nás vždy spomenú, až keď potrebujú niečo špeciálne,“ hovorí s nadsádzkou.
Približne pred dvoma rokmi dodávali aj špeciálny programovateľný stroj pre taliansku výrobu značky Hermès. V Brazílii patria medzi ich zákazníkov veľké továrne, ktoré šijú napríklad obuv pre Adidas, Pumu, Fila či Mizuno.
Za existenciu firmy sa podľa Toulovho odhadu stroje Garudan dostali do 40 až 45 krajín. Niekde ich predali vo väčších množstvách, inde iba niekoľko kusov. Aj úspešné vlastné produktové rady však postupne narazili na konkurenciu, ktorej cenám sa čoraz ťažšie vyrovnávali.
Čína skupuje európskych výrobcov aj know-how
Výrobu kedysi najúspešnejších stĺpových strojov napokon v Boskoviciach ukončili. „Už sme nedokázali konkurovať Číne,“ hovorí Toul. Podľa neho tamojší výrobcovia ponúkali hotový stroj za nižšiu cenu, než akú jeho firmu stál samotný materiál.
Tieto stroje si preto dnes nechávajú vyrábať v Ázii pod značkou Garudan. V Boskoviciach sa sústreďujú na výrobu programovateľných strojov a na špeciálne zákazky, pri ktorých treba riešenie otestovať so zákazníkom a upraviť ho podľa potrieb jeho výroby.
Počas pandémie covid-19 sa navyše výrazne predražila doprava. Prepravovať stroje z Ázie cez Česko do Južnej Ameriky už podľa Toula ekonomicky nedávalo zmysel. S kolegami preto strávil niekoľko týždňov v Číne, kde sa s výrobcami dohodli na priamych dodávkach zákazníkom za oceánom.
Čína tak pre jeho firmu predstavuje výrobné zázemie aj najsilnejšiu konkurenciu. A rozdiely už podľa neho nie sú také výrazné ani v kvalite. „Keď porovnám výrobu spred 10 rokov s tou dnešnou, vidím kvalitatívny posun,“ konštatuje.
Čínski konkurenti navyše získavajú zákazníkov aj vďaka podmienkam, ktoré menšia firma dokáže ponúknuť len ťažko. V Indii podľa Toula predávali stroje za tretinovú cenu a umožňovali zákazníkom zaplatiť až o dva roky. „Z Indie nás viac-menej vymazali,“ podotýka. Sleduje tiež, ako sa tamojší výrobcovia spájajú do väčších skupín a preberajú európske firmy. Získavajú tým aj ich vývojárov a obchodné zázemie, vďaka čomu sú európskym zákazníkom čoraz bližšie.
Pod čínsku skupinu ShangGong prešli aj zavedené nemecké značky Dürkopp Adler, Pfaff Industrial a KSL, ktoré sa zameriavajú na špeciálne stroje a automatizáciu šitia. Skupina získala Dürkopp Adler v roku 2005 a ďalšie dve firmy v roku 2013.
Cez Dürkopp Adler patrí do tej istej skupiny aj boskovická Minerva, v ktorej Toul začínal. Čínski vlastníci tak získali nielen známe značky, ale aj európsky vývoj a skúsenosti s náročnými priemyselnými zákazkami.
„V Európe už nie je nikto európsky,“ hovorí Toul o vlastníckej štruktúre firiem v tomto odvetví. Anitu B preto považuje za posledného čisto európskeho výrobcu profesionálnych šijacích strojov.
S preberaním európskych firiem podľa neho prechádzajú k čínskym vlastníkom aj skúsenosti ich vývojárov. „Tí Nemci pre nich už robia aj vývoj,“ upozorňuje podnikateľ. Obáva sa, že Európa postupne stratí schopnosť vyrábať vlastné stroje a bude čoraz závislejšia od dodávok z Ázie.
„Keď sa potom jedného dňa rozhodnú zvýšiť ceny alebo prestanú dodávať šijacie stroje komukoľvek inému, neviem, na čom budeme šiť,“ zamýšľa sa nad tým, čo sa stane, ak Čína ovládne celú európsku výrobu.
Budúcnosť svojej firmy vidí Toul v špeciálnych strojoch. Ich vývoj si vyžaduje, aby konštruktéri so zákazníkom testovali materiály a stroj postupne upravovali podľa výsledkov. Práve v tom majú podľa neho Boskovice výhodu: čínskym výrobcom sa pre jednotlivé zákazky ťažko oplatí posielať technikov do Európy. Boskovickí s tým problém nemajú.
O tom, ako sa firme darí, však rozhoduje aj situácia na trhoch, ktorú Toul nemôže ovplyvniť. Po začiatku vojny na Ukrajine prišla o odbyt v Rusku a na Ukrajine a prudko klesol aj dopyt v Európe.
„Nikdy v živote by som neveril, že trh dokáže zareagovať tak rýchlo,“ hovorí o prepade, ktorý podľa neho nastal v priebehu troch mesiacov. Ročný obrat sa z niekdajších 80 až sto miliónov korún znížil približne na 50 miliónov. Firma musela prepúšťať a z pôvodných 34 až 35 zamestnancov ich dnes zostáva 16.
Napriek dobrým predajným výsledkom v minulom roku sa firme tento rok nedarí v Brazílii, ktorá jej dlhodobo prinášala veľkú časť zákaziek. Kým tam podľa Toula bežne dosahovali ročný obrat 20 až 40 miliónov korún, tento rok očakáva len približne 1,5 milióna. Malo by ísť o najnižšiu hodnotu za celý čas, počas ktorého firma na tamojšom trhu pôsobí.
Pokles pripisuje miestnej politickej situácii a nádej na zlepšenie spája s výsledkom volieb. V poslednom období tak firma predáva najviac strojov v Česku, kde kedysi čakala na prvého zákazníka celý dlhý rok.
Toul zároveň pripravuje odovzdanie firmy. Už v roku 2017 predal 60-percentný podiel pražskému investorovi M-Invest holding. Podnik vtedy zažíval úspešné roky. Ešte pred vojnou na Ukrajine dosahoval obrat približne sto miliónov korún, dnes je na polovici tejto sumy.
„Dohodli sme sa, že firmu počas piatich rokov postupne odovzdám manažmentu. Keby som mal deti, ktoré by mohli pokračovať, asi by som ju nikdy nepredal. Dcéram sa však životné cesty uberali iným smerom, takže nemám inú možnosť,“ vysvetľuje.
S odchodom sa však neponáhľa. Tento rok je iba prvým rokom plánovaného odovzdávania firmy a práca ho stále baví. „Firma je moja srdcovka. Navyše, keď je človek celý život aktívny, prejsť k odpočinku nie je až také jednoduché. A moja žena ma doma rozhodne nenechá nudiť sa,“ uzatvára Radek Toul.
Článok vyšiel na forbes.cz..
