O úspešných firmách sa píše prostredníctvom čísel, o ľuďoch, ktorí ich vedú, často len cez funkcie. V skutočnosti však pravých lídrov definuje ich charakter a skúsenosti. V sérii, ktorá vzniká pri nomináciách na ocenenie PwC Najrešpektovanejší CEO, dostávajú slovo oni sami a hovoria o rozhodnutiach, ktoré najviac ovplyvnili ich kariéru aj osobný život. Vrátane tých, ktoré sa ukázali ako slepá ulička. Prečítajte si šesť rozhodnutí, ktoré najviac posunuli Ladislava Kizaka, generálneho riaditeľa Bratislavskej vodárenskej spoločnosti.
Začal som dávať len jednu druhú šancu
Dlho som mal za to, že niekedy nestačí iba druhá šanca, či už ide o kolegu, alebo kamaráta. Život nám prináša toľko rôznych situácií, že sa mi nezdalo fér takto to limitovať. Väčšinou sa pritom riadim radami starších a tí boli väčšinou za pravidlo: jedna druhá šanca a dosť.
Potom prišla situácia, keď mi o piatej ráno volala polícia a pýtala sa na vozidlo, ktoré v tom čase vlastnila naša spoločnosť – vtedy som podnikal. Keď som sa prebral, potvrdil som, že vozidlo je naše, a spýtal som sa, čo sa stalo. Odpovedali, že nabúralo do autobusu mestskej hromadnej dopravy a do ďalších vozidiel a ušlo z miesta nehody. Hneď som sadol do auta a vyrazil na miesto, kde sa podľa GPS nachádzalo. Keď som tam prišiel, už bolo v plameňoch. Zhorelo a vodič ušiel.
Pátraním sa ukázalo, že to bol náš zamestnanec, ktorý sa ukrýval na internátoch. Za vozidlo zostávalo zaplatiť šesť lízingových splátok a bolo by naše. Splátky sme zaplatili, poistné plnenie bolo vo výške 20 percent obstarávacej ceny a vinník bol potrestaný, ale bez reálnej možnosti náhrady škody. Tomu kolegovi som predtým dal minimálne tri šance na nápravu.
Odvtedy som prijal rozhodnutie, že v práci aj v živote sa dáva iba jedna druhá šanca. Spätne neľutujem, že som to urobil, ale zamrzelo to. Už by som to nechcel zažiť.
Hovoril som kolegom: „Rob jak znaš.“
Pochádzam z obce Prituľany v okrese Humenné a „rob jak znaš“ je z východniarskeho nárečia. V spisovnej slovenčine to znamená „rob, ako uznáš za vhodné“. Je to niečo, čoho sa dlho držím, a odráža to toľko vecí, že to niektorých až prekvapí. V minulosti som to hovoril presne takto. Keď za mnou niekto prišiel po radu, vypočul som si ho a povedal: „Rob jak znaš.“ Chcel som tým dať kolegom najavo, že im dôverujem, že majú patričnú kompetenciu a možnosť rozhodovať. Postupne som od toho upustil a prešiel do formálnejšej roviny, ale význam zostáva nesmierne dôležitý.
Ak nepočujeme, čo si hovoríme, často sme v slepej uličke.
Čím ďalej, tým viac sa stretávam s tým, že ľudia nechcú preberať zodpovednosť. Na jednej strane chcú prinášať nápady, na druhej sa boja zlyhania, a preto sú radi, ak ich nápad prejde podpisovým kolečkom. Vnímam to negatívne. Často je to poistka pre tých, ktorí nápad vymysleli, aby za neho nedostali pokarhanie.
Samozrejmosťou by mala byť riadna spätná väzba a vecný feedback k projektu. Pochopiť, že môžem prísť s nápadom, ktorý sa nemusí podariť, je úplne v poriadku. Pre rozvoj firmy je prospešné, ak limitujeme počet chybných rozhodnutí. A keď sa stanú, mali by sme si ich rozobrať na drobné a prísť s vylepšeniami.
Pri každej novej pozícii si pýtam šesť vecí
Keď prídem na novú pozíciu alebo na nové oddelenie, vypýtam si priamo od podriadených, niekedy aj od kolegov na nižších pozíciách, aby mi napísali šesť vecí, ktoré ich vo firme alebo na ich pozícii trápia. Od toho, že by chceli viac kvetov na okne, cez plat až po rôzne integrácie systémov. Pri výbere im nechávam voľnosť, len zdôrazním, že sa to má týkať predovšetkým ich ako osoby.
Sú to veci, ktoré mi vždy prinesú obraz o danom človeku a o jeho základných potrebách. Často sa polovica z nich dá vyriešiť v krátkom čase. Zamestnanec tak získa dôveru, že som tu pre nich a že im chcem reálne pomôcť. A ak im to splníte, vznikne dôvera, že prídu aj ďalšie riešenia. Predsudky, ktoré si vytvárame, sú totiž často odlišné od toho, čo je skutočná potreba.
Rozhodol som sa počúvať
To je vec, pri ktorej som niekedy ako na hojdačke. Ak to dodržím, prináša to veľké úspechy. A keď k tomu pridám správne otázky – také, ktoré vychádzajú len z toho, čo kolegovia povedali, bez predsudkov –, zistím, že ich požiadavky často nie sú sformulované správne. Aj v dnešnej dobe plnej dát prichádzajú nápady na základe polovičných informácií a pocitov.
Zažil som situáciu, keď kolegovia prišli s tým, že potrebujú 10 miliónov na rekonštrukciu čistiarne odpadových vôd, že je ohrozený rozvoj a že včera už bolo neskoro. Po naozaj dobrých diskusiách sa našli iné riešenia. Náklady boli napokon asi stotisíc eur jednorazovo, spotrebovalo to veľa energie, ale prinieslo to zhruba tristo- až štyristotisíc eur v tržbách navyše. A najdôležitejšie bolo, že bez nutnosti preinvestovať 10 miliónov.
Aký vplyv na to mal strach, preháňanie alebo len to, že sme sa navzájom nepočúvali, presne vyhodnotiť nevieme. Ak nepočujeme, čo si hovoríme, často sme v slepej uličke. A platí to aj o mne – keď to z nejakého dôvodu prestanem dodržiavať, potrebujem chvíľu času, aby som sa k tomu vrátil.
Začal som chodiť medzi kolegov neohlásene
Inšpirovalo ma cestovanie v mestskej hromadnej doprave. Dnes už menej, lebo všetci pozerajú do telefónov, ale rozhovory v mestskej doprave vám veľakrát ukážu, ako sa veci v skutočnosti majú. Odvtedy náhodne navštevujem objekty a kolegov na tých najnižších pozíciách vo firme. Prísť si bez ohlásenia pozrieť poruchu, porozprávať sa s kolegami a vidieť, ako im to ide, je často hodnotnejšie než firemný prieskum.
Stalo sa mi, že som prišiel do objektu a tam pánko na gauči, bez trička, nohy na stole. Pýta sa ma: „Čo, pane, koho hľadáte?“ Odvetil som, že nikoho, že som sa prišiel pozrieť, ako sa majú a ako sa im darí v práci. O päť minút tam bolo nastúpené celé komando a už sme viedli debaty. Niektorým bolo, samozrejme, trápne, ako som ich našiel, ale bez toho by som žil len v domnienkach. Takto zažijem realitu. Na každé povolanie som sa začal pozerať s väčším rešpektom než dovtedy a snažím sa to posúvať ďalej.
Išiel som študovať a odišiel som na work & travel do USA
Rozhodnutie ísť študovať na vysokú školu považujem za jedno z najdôležitejších, ktoré som urobil. Vzdelanie a priateľstvá sú to, čo človeku ostane navždy. S tým súviselo aj rozhodnutie pracovať popri škole.
Za najlepšie rozhodnutie však považujem odchod na work & travel do Spojených štátov. Skúsenosť, že ste odkázaní iba na seba, prípadne na najbližších kamarátov, ktorí tam boli so mnou, mi dala do života veľmi veľa. Som rád, že to bola krajina, kde vedeli oceniť pracujúcich ľudí, kde ste vedeli extrémne rýchlo kariérne rásť a kde ste si zarobené peniaze vedeli aj patrične užiť. Dostal som vtedy ponuku zostať a prerušiť štúdium. Neprijal som ju, lebo som to mal zafixované z výchovy. Ťažko povedať, či to bolo najlepšie rozhodnutie – voči mojim rodičom určite áno, asi by to ťažko znášali.
Samozrejmosťou bolo cestovanie a vnímam ho ako dôležitú súčasť života aj dnes. Spoznávanie iných kultúr, jedál, spôsobov práce, prístupu k deťom či k zákazníkom je tá najobohacujúcejšia vec v živote. Rozširujeme si tým obzor a to dobré vieme prinášať aj k nám domov. Dnes to vnímam aj z pozície rodiča a nechápem – teda sčasti chápem, je to výchovou našej generácie –, prečo máme taký odstup, keď si deti spontánne užívajú život. V Španielsku či Taliansku sú súčasťou života a všetci sa im tešia. U nás, ak je dieťa akčné, vyvoláva to pohľady a komentáre.
BIO
Ladislav Kizak je generálnym riaditeľom a predsedom Predstavenstva Bratislavskej vodárenskej spoločnosti (BVS), ktorá dodáva pitnú vodu viac ako sedemstotisíc ľuďom. Do BVS prišiel v roku 2019, viedol obchodný aj výrobný úsek a v roku 2024 sa stal CEO. Za sebou má úspešnú integráciu spoločnosti Infra Services s veľkými úsporami, rozsiahlu digitalizáciu údržby aj zákazníckych služieb a zvýšenie efektivity opráv minimálne o 25 percent. Vyštudoval financie na Ekonomickej univerzite v Bratislave a absolvoval program London Business School.
