31. júla 2021

Ján a Katka Bačovci sa rozhodli stráviť rodičovskú dovolenku so svojou 9-mesačnou dcérkou originálne. V priebehu 34 dní prešli 770 km po trase hrdinov Slovenského národného povstania. „Len málokto to považoval za uskutočniteľné,“ zhodujú sa manželia, ktorí o mesačnom dobrodružstve písali na svojom instagrame @bacujeme.

Na pôvod odvážneho nápadu si už dnes ani jeden z nich nespomína. „Vznikalo to zrejme postupne, niekde sme niečo začuli, videli sme videá a dokumenty o zdolávaní dlhých trás pešo a napokon v nás začala rásť zvedavosť aj túžba vyskúšať to,“ hovorí Ján pre Forbes.sk a dodáva, že v minulosti nemali s ničím podobným žiadne skúsenosti.

Dovtedy absolvovali iba jednodňové túry a ich najdlhší pobyt v stane boli tri noci na Pohode. Cesta hrdinov SNP však pre rodinu mala byť skôr poznávacím výletom ako športovým výkonom.

Spoločne budovať hodnoty

Keď sa im po narodení dcéry Hany naskytla možnosť spoločnej rodičovskej dovolenky, bolo definitívne rozhodnuté. „Toto obdobie sme chceli stráviť spoločne, aktívne a mimo zabehnutých koľají. Budovať u Hany pozitívny vzťah k ľuďom i prírode je jedna z našich priorít a myslíme si, že s tým netreba čakať, kým trošku vyrastie,“ objasňuje Ján.

Práve pešia turistika sa im javila ako ideálna činnosť na rozvoj spomínaných vlastností. „Zmyslom cesty bola pre nás jej podstata – zámerne spomaliť a nájsť krásu v obyčajných, jednoduchých činnostiach, ktorým človek bežne neprikladá nijaký dôraz,“ dodáva.

Dieťa nie je prekážka

Okolie však nad ich plánom absolvovať túto cestu s 9-mesačným bábätkom dvíhalo obočie a len málokto to považoval za uskutočniteľné. „Otvorene nás síce nikto neodrádzal, no cítili sme jemný apel na ohľaduplnosť voči malej. Viackrát sme sa preto sami seba pýtali, či vo svojej naivite prehliadame niečo očividné,“ spomína Katka.

Keďže však na nič neprišli, rozhodli sa skúsiť to s tým, že v prípade komplikácií nebudú tvrdohlaví a cestu predčasne ukončia. Nič také nakoniec nebolo nutné.

„Absolvovať cestu s Hankou bol skutočne unikátny zážitok a dokonca máme pocit, že tráviť čas s dieťaťom doma a vymýšľať mu stále nejaký program je oveľa náročnejšie, ako ho posadiť do nosiča a preniesť pár kilometrov,“ hovorí Ján.

Ideálny vek

Ich Hanka oslávila 9 mesiacov počas prvého týždňa pochodu, čo bol podľa manželov ideálny vek na daný typ dovolenky – už vedela samostatne a stabilne sedieť, takže mohla komfortne a hlavne bezpečne používať veľký turistický nosič. To v nižšom veku neprichádza do úvahy.

Staršie deti, ktoré už chodia zasa potom nechcú toľko vysedávať a pochod s nimi môže byť zložitejší, zhodujú sa rodičia.

Počas cesty museli vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Foto: archív respondentov

Aké to teda bolo? „Pešia turistika s malým dieťaťom má svoje špecifiká, ale vyslovenú výzvu či komplikáciu sme neobjavili. Pár dní nám trvalo, kým sme zistili, koľko hodín denne vlastne zvládne Hana presedieť, na začiatku sme tiež bojovali s plienkami a bolo potrebné naučiť sa správne odhadnúť primerané zásoby jedla. To sú všetko veci, ktoré sa rýchlo vykryštalizovali a potom už fungovali bez problémov,“ vysvetľuje Katka.

Krušné dni

Na trase zažila rodina lepšie aj horšie dni. „Počas cesty vyšli Hanke dva zuby, takže sme zažili aj krušné chvíľky, no to by bolo rovnaké – ak nie horšie – aj v domácom prostredí,“ hovorí Ján a dodáva, že dieťa sa podľa ich skúsenosti adaptuje na zmeny oveľa rýchlejšie a jednoduchšie ako dospelí.

Na Hane bolo podľa manželov vidieť, že si cestu vyslovene užívala. V nosiči si vždy dobre oddýchla, a tak mohla byť počas páuz maximálne aktívna a spoločenská.

Skutočná kríza na trase prišla na 20. deň. „Na hoteli Kráľova studňa nás zasiahla nejaká brušná viróza, asi z neupravenej pramenitej vody. Dva dni sme preležali v teplotách, nič sme nemohli jesť ani piť a úplne sme zoslabli,“ hovorí Ján. Keď bol rodine ponúknutý odvoz autom do Banskej Bystrice, boli blízko ku kapitulácii.

„Zažili sme toľko spontánnej pohostinnosti, pozornosti a pomoci od cudzích ľudí, že nás to núti prehodnotiť vlastné predsudky a nastavenie,“ hovorí Ján.

Rozhodli sa však počkať ešte jednu noc a na druhý deň sa pomaly pobrali ďalej. Ján na túto etapu spomína ako na „totálne utrpenie“. „Ledva sme sa motkali a každú chvíľu sme museli oddychovať, no do cieľa sme napokon dorazili,“ dopĺňa Katka.

Každým ďalším dňom sa potom cítili lepšie a lepšie, postupne naberali silu a do konca cesty sa im vrátila aj kondička.

Čo bolo na ceste najlepšie?

„Highlightom“ ich cesty boli podľa Jána náhodné stretnutia s úžasnými ľuďmi i plánované stretnutia s rodinou. „V horách a samote si človek síce skvele prevetrá hlavu a príde na iné myšlienky, avšak práve interakcia s druhými robí náš život bohatým. Po takom viacdennom detoxe bolo pre nás každé stretnutie mimoriadne intenzívne,“ vraví Katka.

Obliecť sa do turistického oblečenia tiež znamenalo odhodiť svoj štandardný spoločenský status a to im otváralo slobodný priestor na kontakty s ľuďmi z úplne iných sociálnych pomerov.

Reklama
Rodičovskú dovolenku chceli stráviť spoločne ako rodina. Foto: archív respondentov

Práve tieto momenty v rodine silne rezonovali a boli za ne vďační. „Zažili sme toľko spontánnej pohostinnosti, pozornosti a pomoci od cudzích ľudí, že nás to núti prehodnotiť vlastné predsudky a nastavenie,“ dodáva Ján.

Ako málo človek potrebuje

Vďaka vyše mesačnému putovaniu Slovenskom podľa neho zakúsili, ako málo človek potrebuje k tom, aby prežil plnohodnotný deň. „To, že vrchol blaha nepredstavuje ničnerobenie tak nejak všetci tušíme, ale až vlastná skúsenosť vystaví definitívne potvrdenie,“ hovorí.

A čo by poradili ľuďom, ktorí snívajú o niečom podobnom, no zatiaľ nenabrali odvahu? „Pýta sa napísať, že netreba špekulovať, ale jednoducho sa zobrať a ísť. Takúto radu si však netrúfneme dať. Na ceste treba rátať so zníženým komfortom, nepriazňou počasia, námahou, únavou aj bolesťou. Mnohým problémom sa dá predísť kvalitnou výbavou, ale prekráčať si to aj tak musí človek sám. Základným predpokladom je teda hlavne otvorenosť mysle a vytrvalosť. Očakávať, že sa stačí vydať na cestu a zvyšok už pôjde zázračne hladko, je omyl,“ hovorí.

Zároveň dodáva, že keď sa už na cestu vyberiete, vychutnávajte si podľa možnosti každý krok. Ten mesiac ubehne ako voda a na konci sa nemusí dostaviť eufória z dosiahnutia cieľa, ale smútok, že už je po všetkom.

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?