Stalina sa snažili ako diváka futbalom hlavne neunudiť. Franco nemal vo svete lepšiu ambasádu ako Real Madrid. A Si Ťin-Pching je skutočný futbalový znalec, ktorý sa nevzdal cieľa, aby jeho krajina vyhrala v roku 2050 majstrovstvá sveta.
Poľský reportér Zbigniew Rokita vo svojej knihe Králové střelců (v českom preklade vyšla tento rok vo vydavateľstve Absynt) vyberá kapitoly (najmä) z futbalovej histórie, ktoré sú prepletené s politikou.
Myslím si, že šport a politika sa miešajú vždy. Vráťme sa napríklad do roku 1969, na majstrovstvá sveta v hokeji, kde sa odohrali aj dva zápasy medzi Československom a Sovietskym zväzom. Bolo to necelý rok po konci Pražskej jari a invázii vojsk ZSSR a jeho spojencov do Československa. Mohli ste skutočne ten zápas vnímať bez politického kontextu?
Ale nemusíme chodiť do histórie. Keby sa v súčasnosti mali v ringu stretnúť ruský a ukrajinský boxer, bol by to naozaj iba šport?
A mimochodom, štáty, ktorých predstavitelia zvyknú najhlasnejšie kričať, že šport a politiku treba oddeľovať, sú väčšinou z kategórie autokratických alebo totalitných.
Pár mesiacov po invázii vojsk Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom do Československa proti sebe nastúpili tímy ČSSR a ZSSR na majstrovstvách sveta v hokeji. Foto: Profimedia
Nevieme to v hlave oddeliť?
Je to ťažké, pretože najmä pri národných tímoch je tá symbolika veľmi silná. Áno, sú tam hráči, je tam tréner, ale keď začne viať ruská vlajka a hrá ruská hymna, je ťažké nevidieť za tým všetkým Vladimira Putina.
U nás bola nedávno téma prepojenia športu a politiky o čosi komplikovanejšia. Tento rok po prvý raz od februára 2022 nastúpili v slovenskej reprezentácii na majstrovstvách sveta hokejisti, ktorí hrávajú v kluboch ruskej KHL. Fanúšikov toto rozhodnutie rozdelilo – niektorí v pozadí toho Putina videli, iní nie, resp. im to neprekážalo.
Po prvé – rešpektujem, že fanúšikovia nie sú povinní byť odborníci v oblasti zahraničnej politiky. Majú právo byť zmätení. Po druhé – v tejto oblasti nemáme ani jasné pravidlá, o ktoré by sa dalo oprieť a ani ich asi nikdy nebudeme mať. V Poľsku napríklad podporuje zákaz ruských športových reprezentácií na medzinárodnej scéne asi deväťdesiat percent ľudí, takže toto nie je rozdeľujúca téma.
Na druhej strane, v poslednom čase sa začali ozývať hlasy, ktoré volajú po rovnakom zákaze pre Izrael, po tom, ako sa tento štát správa pri svojej vojenskej operácii v Gaze. V situácii, ktorú ste spomenuli vy, aj v tej, ktorú som pridal ja vidím aj niečo pozitívne.
Čo konkrétne?
Šport je dobrá zámienka pre diskusiu o týchto ťažkých témach. Pretože keď hovoríme o športe, nedebatujeme len o tom, kto dal gól, o tom, či rozhodca správne odpískal ofsajd, ale diskutujeme aj o oveľa vážnejších veciach – o identite a politike. Som futbalový fanúšik odmalička a dlho som vnímal šport len ako môj koníček, ktorý je v protiklade k vážnejším veciam – poitike či kultúre. V momente, keď som si uvedomil, že za tou hrou je skrytého oveľa viac, rozhodol som sa o tom napísať knihu.
Zbigniew Rokita, autor knihy Králové střelců. Foto: archív vydavateľstva Absynt
Šport teda vnímate ako zástupné vojny.
Presne tak. Pamätám si, ako raz bieloruské noviny po hokejovom víťazstvo nad Nemeckom vyšli s titulkom – Vyhrali sme nad nimi v roku 1945 a teraz znovu! Športové víťazstvo často znamená čosi viac ako len športový výsledok.
V knihe spomínate, že pre španielskeho diktátora Francisca Franca bola najlepšia ambasáda veľkoklub Real Madrid. Tento rok boli americké i svetové médiá plné správ o rekorde hokejistu Alexandra Ovečkina. Je práve on najlepší športový veľvyslanec Vladimira Putina? Napokon – na Instagrame má ako profilovku spoločnú fotku s ruským diktátorom…
Asi to závisí od krajiny. Na Slovensku to možno naozaj bude Ovečkin, ale napríklad v Poľsku hokej taký populárny nie je, takže u nás túto úlohu preberajú skôr tenistky. Iga Świątek u nás tento šport veľmi spopularizovala a stále nastupuje proti ruským a bieloruským hráčkam, ktoré síce nemôžu hrať pod vlajkami svojich krajín, ale na zápasy nastupovať smú. Hoci v prípade súčasnej svetovej jednotky Aryny Sabalenkovej ten postoj k Lukašenkovi nie je úplne jasný, ale predsa len sú to reprezentantky svojich krajín a teda aj režimov.
Dobre, že ste spomenuli bieloruskú tenistku. Práve v prípade tejto krajiny ste vyjadrili jednu dilemu. V Bielorusku Lukašenko zmanipuloval voľby a krvavo potlačil demonštrácie a môžeme predpokladať, že veľká časť krajiny s jeho politikou nesúhlasí. Máme teda športovcom tejto krajiny fandiť alebo nie?
K tejto situácii som našiel paralelu z minulosti z mojej domoviny. Na majstrovstvách sveta vo futbale v roku 1982 získalo Poľsko bronzovú medailu. Zároveň od decembra 1981 platilo v krajine stanné právo. Aj vtedy stálo medzinárodné spoločenstvo pred dilemou – podporujeme fandením Poľsku ten krvavý režim alebo, naopak, jeho utláčaných obyvateľov?
Bieloruská tenistka Aryna Sabalenka bola aj v júni 2025 na čele rebríčka WTA – avšak bez vlajky svojej krajiny. Foto: SITA/AP
Už bola reč o veľkých hviezdach ako Alexander Ovečkin a Aryna Sabalenka. V knihe spomínate aj príbeh bratov Starostinovcov, prvých veľkých ruských futbalových hviezd, ktorí sa však dostali do nemilosti šéfa NKVD Beriju a skončili v gulagu. U nás zase v roku 1950 zatkli takmer celý zlatý hokejový tím z predchádzajúceho šampionátu a hokejisti sa stali obeťami komunistami vykonštruovaného procesu. Majú dnes v ére sociálnych sietí najväčšie hviezdy proti takýmto zásahom moci imunitu?
Nie som si istý. Spomeňte si na prípad ruského hokejového brankára Ivana Fedotova. Vychádzajúca hokejová hviezda mala v roku 2023 namierené do NHL, no zatkla ho polícia, ktorá brankára Philadelphie Flyers obvinila z vyhýbania sa vojenskej službe a poslala ho za polárny kruh. V Rusku aj dnes musíte rozumieť pravidlám hry, hoc ste aj veľká športová hviezda. V opačnom prípade vás môžu prísne potrestať.
Hovorí sa, že športové arény sú v neslobodných krajinách posledné miesto, kde si môže človek zakričať, čo si naozaj myslí. Platí to dnes v Rusku?
Či to bolo za Stalina, za Brežneva alebo dnes za Putina, stále platí, že keď proti vášmu tímu nastúpi niektorý z klubov hlavného mesta, môžete z plného hrdla kričať – Nenávidím Moskvu! A niečo to znamená. Aj politicky. Takže si myslím, že športové štadióny sú stále miesto, kde sa nemusíte tak obmedzovať, môžete tam robiť mnohé veci, ktoré na ulici už nesmiete.
Pri prvom futbalovom zápase, na ktorý pozvali Stalina, sa vraj organizátori najviac obávali toho, aby generálneho tajomníka hra nenudila. Ktorí politici sú dnes na futbale len z povinnosti a ktorých hra skutočne baví?
Áno, Stalin ale ani Hitler nejavili o futbal nejaký veľký záujem. Napokon, prvé majstrovstvá sveta sa hrali až v roku 1930 v Uruguaji, takže to bol vtedy relatívne nový šport. Napríklad Putin je veľký fanúšik hokeja, venuje sa plávaniu a bojovým umeniam, ale futbal ho až tak nezaujíma.
Avšak, už krátko po tom, čo sa stal prezidentom, pochopil jeho význam na poli diplomacie. Vo VIP sektore môže nadväzovať dôležité kontakty, organizovaním veľkých turnajov zase môže ovplyvňovať verejnú mienku o Rusku, ako sa stalo v roku 2018, keď jeho krajina usporiadala futbalový šampionát.
A kto teda reálne fandí?
Odvolal by som sa na výrok bývalého prezidenta FIFA Seppa Blattera. Ten za najväčších futbalových expertov spomedzi politikov označil Vladimira Putina, Angelu Merkelovú, pápeža Františka a Siho Ťin-pchinga. Putin tam podľa mňa nepatrí, ale napríklad čínsky prezident sa futbalu naozaj rozumie.
Myslím, že Číne dokonca stanovil cieľ vyhrať majstrovstvá sveta vo futbale do roku 2050.
To áno, ale podľa mňa je v tomto dlhodobom pláne Číny a Siho Ťin-pchinga momentálne stlačené tlačidlo PAUSE. Veľká téma to bola desaťročie dozadu, keď v Číne skúšali vytvoriť silnú futbalovú ligu. Snažili sa urobiť to, čo sa dnes úspešnejšie darí realizovať na Arabskom polostrove.
Od pandémie však polovica čínskych klubov skončila, vrátane Kuang-čou FC, ktorý sa hodnotou mohol rovnať najväčším európskym klubom. Stála za ním najväčšia čínska developerská spoločnosť Evergrande, no skončil v dlhoch a tento rok definitívne ukončil svoju činnosť.
Uplynulú sezónu NHL prekonal Alexander Ovečkin rekord Wayna Gretzkého. Na jeho športový úspech však vrhá tieň mlčanie o vojne a profilovka s Putinom. Foto: SITA/AP
Kto má teda podľa vás lepšie predpoklady pre budovanie silných tímov – autokracie alebo demokracie?
Pýtate sa na kluby alebo reprezentácie?
Začnime klubmi.
Pri kluboch je dôležitá stabilita. Keď sú závislé na rozhodnutí politikov, dlhodobo im to nesvedčí. Vidieť to aj pri čínskej lige, ale tých príkladov spomínam v knihe viac. Na druhej strane, aj do európskych klubov prúdia zahraničné investície, ktoré môžu byť ohrozené zo dňa na deň.
Spomeňme si na to, ako vojna na Ukrajine ovplyvnila anglický veľkoklub Chelsea FC, ktorý vlastnil ruský oligarcha Roman Abramovič. Hoci práve pred pár dňami vyhrala Chelsea Konferenčnú ligu. Ale čo je to Konferenčná liga…
A čo národné tímy?
Podľa mňa je ťažké postaviť dobrý národný tím len politickým rozhodnutím a peniazmi. Môžete vybudovať infraštruktúru, spraviť skvelé kempy a sústredenia pre hráčov, ale pokiaľ nebudete môcť nakupovať najväčšie talenty, nebude to rýchly proces. A FIFA je v tomto prísna, nie je to napríklad ako v hádzanej, kde si Katar dokázal nakúpiť legionárov a vyhrať šampionát.
Na druhú stranu – mimo témy autokracie a demokracie – dominancia tradičných futbalových veľmocí sa môže skončiť, keď sa futbal stane skutočne populárny v krajinách s obrovskými populáciami. Nehovorím len o Číne, ale napríklad aj o Indonézii. Nebude to z roka na rok, ale o dve desaťročia môžu byť medzi favoritmi úplne nové krajiny.
