6. júla 2021

Už ste sa niekedy cítili smutne, vystrašene či zmätene a prvou reakciou okolia bolo, že si to nemáte pripustiť a máte myslieť pozitívne? Možno ste sa stretli s toxickou pozitivitou.

V prvom diele podcastovej série Nevyhorení sme sa rozprávali o tom, čo je toxická pozitivita, odkiaľ pramení a aké dopady má na nás a naše okolie. Naozaj nás robí pozitívne myslenie silnejšími? A kde sa nachádza hranica, keď je to už nezdravé?

Prinášame prepis podcastového rozhovoru s psychoterapeutkou Lenkou Rušarovou.

Prihláste sa na odber podcastu zadarmo: Apple | Google | Spotify

Skutočný príbeh

Tento rozhovor by som rada začala príbehom, ktorý celkom dobre ilustruje tému toxickej pozitivity. Ide o osobnú skúsenosť Susan David, psychologičky, ktorá sa tejto oblasti venuje dlhodobo.

Reklama

Keď bola Susan ešte dieťa, jej otcovi bola diagnostikovaná rakovina a do nemocnice ho okrem rodiny chodili navštevovať aj priatelia z kostola. Raz keď za ním dcéra prišla po škole, našla svojho otca v slzách. Bola prekvapená a keď sa ho spýtala, čo sa deje, odpovedal, že mu práve jeho priatelia povedali, že by mal viac veriť v to, že všetko s ním dopadne dobre. A že podľa nich zomrie práve preto, lebo nemá dostatok viery. „Keby si ju mal, tak by si bol v poriadku a neumieral by v nemocnici,“ povedali mu.  Zaujímavosťou je, že jej otec tento naratív prijal a neskôr si dokonca zrušil životné poistenie, ktoré mal pre prípad smrti, pretože sa mu zdalo, že pozitívne myslenie a životná poistka nejdú dokopy. Ako sa pozeráte na tento príbeh?

Je mi smutno, keď to počúvam a musím povedať, že poznám viacero takýchto príbehov aj z vlastnej skúsenosti. Niekedy sú takého dramatické a týkajú sa umierania či nejakej veľkej finančnej straty a niekedy ide „len“ o drobné životné udalosti.

Mne sa zdá, že to, čo v hĺbke ženie ľudí dávajúcich takéto „dobré rady“, je pocit bezmocnosti, ktorý sa zvláda len veľmi ťažko. Ľudia totiž potrebujú kontrolu nad životom, no napríklad človek s rakovinou ju nemá. Podobne bezmocní sú aj jeho príbuzní a kamaráti. Prirodzene tak hľadajú spôsoby, ako tú bezmocnosť odplašiť, ako ju zvládnuť, ako nájsť riešenie a nadobudnúť pocit, že vieme, čo máme spraviť, aby to bolo znovu dobré.

No, bohužiaľ, je to len ilúzia a keď podľa toho človek koná a dáva takéto rady, tak to má veľmi veľa tých negatívnych dôsledkov. Viem si predstaviť, že otec Susan David sa mohol cítiť spochybnený, či previnilo, že dosť silno neverí.

Príklady z praxe

Hovoria vám podobné príbehy aj vaši klienti?

Áno, mám veľmi veľa príkladov zo svojej praxe. Táto pozitívna ideológia je medzi ľuďmi veľmi rozšírená. Je populárne veriť tomu, že vďaka pozitívnemu mysleniu budeme úspešní, zdraví a všetko zvládneme, no je to psychologická skratka v tomto komplikovanom svete.

Poviem vám, aké podoby to naberá u mňa v ambulancii. Napríklad ku mne príde niekto, s kým sa práve rozišiel partner, ten človek je nešťastný, smúti za vzťahom, za dôverou, je zranený… Napriek tomu hovorí: „Nemala by som to tak cítiť. Mala by som byť samostatná, svojbytná, ja to celé predsa musím zvládnuť pozitívne, je to príležitosť nájsť si niekoho nového.“

Z môjho pohľadu, ale aj z pohľadu psychológie, je to však nezmysel. V živote predsa majú priestor aj tie negatívne a nepríjemné emócie. Tak ako majú v živote priestor nepríjemné udalosti. Je ilúzia myslieť si, že my si vyberáme, čo cítime alebo čo sa nám deje.

Možno k tomu prispieva aj naratív, ktorý vládne v spoločnosti, že ak budem niečomu dostatočne veriť, tak sa mi to určite splní. Kde sa teda nachádza hranica medzi tým, čo je zdravé pozitívne myslenie, ktoré má určite mnoho benefitov, a kedy to už prerastá do toxickej pozitivity?

Skúsim to vysvetliť, ale tak ako takmer všetko v psychológii, je to trošku komplexné a komplikované. To, čo voláme toxická pozitivita je presne také to zjednodušené videnie sveta, ktoré znásilňuje realitu.

Napríklad, keď si niekto myslí, že si môže vybrať, ako sa cíti. Vraví si: „Chcem sa cítiť dobre, chcem byť sebavedomý, chcem myslieť iba pozitívne, chcem veriť, že to dobre dopadne.“ Tento človek si myslí, že ak bude takto rozmýšľať, tak sa to aj stane.

Toxická pozitivita je pre mňa presvedčenie, že ja si môžem cez svoje myšlienky meniť cítenie a cez to zmením to, čo sa reálne vo svete deje. Je to nezmyselné, príliš skratkovité, zjednodušujúce a nekorešponduje to s tým, čo sa deje.

Dopad na deti

Niektoré emócie máme my ľudia zaškatuľkované medzi negatívnymi, tým sa im snažíme vyhnúť, potom sú tu pozitívne emócie. Susan David, ktorú som spomínala v úvode, však hovorí, že takéto vnímanie nemusí byť vždy prospešné a tiež prispieva k toxickej pozitivite. Ako to vnímate vy?

Reklama

Áno, ja s tým úplne súhlasím. Emócie delíme na prijemné a nepríjemné. A tak to možno celé vzniká. Nepríjemným emóciám sa snažíme nejakým spôsobom zbaviť, chceme ich v živote zažívať čo najmenej. Úplne tomu rozumiem.

Ale zároveň platí, že sa nedajú úplne vynechať zo života. Keď som sklamaná, nespokojná, znudená, nahnevaná, tak to síce prežívam ako niečo zlé, ale v skutočnosti sú to pre mňa informácie. Dáta, ktoré moje telo produkuje a dávajú mi signál, ako sa staviam k situácii, ktorá sa mi deje.

Ak som voči sebe toxicky pozitívny, tak som zaslepený a nechytám reálny signál, napríklad od publika po prezentácii, ktorá sa mi nepodarila. Práve nespokojnosť, ktorú vnímam, mi dá priestor zamyslieť sa nad tým, čo som naozaj spravila zle. Možno som sa zle pripravila, možno to bolo málo šťavnaté, možno tam neboli správne dáta, možno som bola nudná v spôsobe, akým som to prezentovala. To, že prijmem nepríjemnú emóciu sklamania, ma môže posunúť ďalej.

Toto bol jeden z príkladov, keď sme toxicky pozitívny voči sebe, ale môžeme to smerovať ja k okoliu. Aký je v tom rozdiel?

Rozdiel je v tom, čo to s nami robí. Zoberme si príklad chronicky chorého človeka, ktorý je v nemocnici, trápi sa bolesťou, má za sebou niekoľko neúspešných pokusov o liečbu. Keď k nemu prídem a začnem mu rozprávať, aby sa nastavil pozitívne, aby sa mal rád, že je to choroba psychického rázu, že sa nesmie trápiť… Z môjho pohľadu je to „bullshit“.

My ľudia sme bytosti komplexné a len ťažko môže mať niekto, kto má choré telo, jednoznačne pozitívny postoj k nemu. Tam sa predsa musí miešať to, že ho má aj rád, ale zároveň je pre neho zdrojom bolesti, večného utrpenia, komplikácií a bezmocnosti.

Keď začnem tomuto človeku „v dobrom“ toxicky pozitívne rozprávať, ako by sa mal cítiť a ako by to mal mať, napríklad že stačí len veriť, pozitívne myslieť a prejde to, tak okrem toho, že sa trápi samotnou chorobou, sa trápi aj tým, že ho obviňujeme. Môže mať pocit, že sa nesnaží, že si to dokonca privolal sám, že si sám môže za svoju chorobu…

Povedzme si však úprimne, že nie všetko na svete má psychologický podklad. V tomto je pre mňa toxická pozitivita taká ezoterika – v rámci nej ľudia pripisujú význam všetkému, aj tomu, čo význam nemá. No nám sa predsa dejú aj veci, ktoré nemajú žiaden zmysel. Oni sa proste dejú a ten zmysel im potom môžeme pripísať my spätne.

Môže sa stať, že chorý človek si postupom času nájde nejakú časť choroby, ktorá mu dáva zmysel. Napríklad sa niečo naučil, alebo si viac váži to, čo má. No deje sa to tým, ako to v ňom zreje a nikdy sa mu to nepodarí, ak bude potláčať tie nepríjemné veci, pocity, nepríjemnú realitu.

Dopad na medziľudské vzťahy

Ako vplýva toxická pozitivita na naše vzťahy?

Ak na človeka, ktorý má nejaké trápenie, reagujeme tak, že ho nechceme počúvať a chceme, aby sa cítil pozitívne, môže sa cítiť obviňovaný. Cíti, že mu zapchávame ústa, že ho vlastne nechceme počúvať, že nás to nezaujíma, cíti sa izolovaný, akoby bol sám so svojím trápením.

Má to vplyv aj na náš vzťah, že k nám už nebude mať tak blízko, pretože nám nemôže dôverovať, nemôže sa nám otvoriť, nemôže byť pri nás taký, aký je. Má pocit, že ho štylizujeme do nejakej role, v ktorej má niečo predstierať.

Špeciálne blbý efekt má táto toxická pozitivita, keď sa to robí voči malým deťom. Tie sú ešte vo vývine a ich identita sa formuje. Učia sa, čo teraz cítia, čo ich bolí a prečo. A je jedno či na tele alebo na duši. Ale keď do toho vstupuje trebárs rodič s takouto toxickou pozitivitou, tak vlastne nedovolí dieťaťu, aby prirodzene spoznávalo samo seba – svoje vlastnosti, svoje reakcie, svoje telo. Znásilňuje jeho realitu a podsúva mu niečo iné.

Napríklad, keď je dieťa nahnevané, tak namiesto toho, aby zistil, čo sa deje a reagoval na ten hnev, začne dieťa rozptyľovať alebo mu hovoriť veci typu: „Ty si len unavený.“ Začne mu to kriviť a to dieťa potom nemá šancu pochopiť, že sa hnevá, prečo sa hnevá a čo s tým môže spraviť.

Môže sa potom stať, že z takéhoto dieťaťa vyrastie dospelý človek, ktorý nevie prijímať svoje emócie?

Áno, buď ich neprijíma, alebo si s nimi nevie vôbec poradiť. Takýto človek potom kedykoľvek v živote, keď sa cíti smutný, môže nadobudnúť pocit, že je to slabosť, že on alebo ona predsa nemôže cíti smútok.

Alebo ten smútok vôbec nerozoznáva. Často prídu do mojej ambulancie ľudia a hovoria len o úzkosti. No úzkosť znamená, že v človeku sa buduje nejaké napätie, ktoré celkom nemá priestor ísť von. To sa stáva veľmi často vtedy, keď nevie, čo mu je, prečo v ňom to napätie vôbec narastá, čoho sa bojí, čo ho znepokojuje… Je to preto, lebo sa ten človek nikdy nenaučil tomu porozumieť.

Vyhýbanie sa bolesti

Myslím, že v malej či veľkej miere sa s toxickou pozitivitou stretol v živote každý. Kde vidíte dôvody toho, prečo je taká rozšírená?

Myslím, že je viacero dôvodov, prečo to ľudia robia. Po prvé, tak ako sme povedali, chcú pomôcť. Veľmi ťažko zvládame bezmocnosť, je to jedna z najťažších emócií na zvládnutie. Takže pocit, že pre človeka, ktorý sa trápi, niečo spravím, že ho povzbudím, preorientujem, je hrozne silný. Celkovo nám lepšie pomáha zvládnuť situáciu to, keď máme pocit, že vieme pomôcť.

Sčasti za tým stoja aj to, že sa chceme vyhnúť negatívnym emóciám. Je to čisto biologické, ako keď sme hladní, smädní, niečo nás bolí… My sa proste vyhýbame bolesti, aj tej psychickej. Ak sa dá urobiť nejaká skratka, emočne od toho ujsť, tak to spravíme.

Potom k tomu ešte prispieva ďalší faktor a to je ten, že proste žijeme vo svete, ktorý nám ponúka veľa možností odísť od trápenia. Máme k dispozícii mnoho vecí, ktoré nám uľahčujú život a pomáhajú cítiť sa dobre – od farmakoterapie cez všelijaké technologické pomôcky.

Takže trošku už v sebe máme zakorenený takýto životný štýl. A to všetko je poháňacím motorom toxickej pozitivity. Aj to presvedčenie, že čo chcem, to dokážem. No žijeme v takej falošnej ilúzii.

Ako vlastne rozoznám, že je oproti mne toxicky pozitívny človek? Niečo sme už načrtli, ale skúsme to rozvinúť…

Myslím si, že toxická pozitivita je viac o tej situácii, či je to vhodné alebo nevhodné. A to zistím podľa toho, ako na to človek oproti mne reaguje, či mu to robí dobre, alebo či mu tieto frázy, naopak, zapchávajú ústa, vzťahuje sa viac do seba, prestáva rozprávať… Ak som však s niekým, kto mi dáva tieto floskuľky o tom, že to bude dobré a ja cítim, že mi pomáhajú a dodávajú nádej, tak to nie je toxické, môj organizmus si to pýta a dobre mi to sadne.

Dlho sa hovorilo o tom, že práve potlačenie emócií a vyzdvihovanie iba pozitívnych vecí, nás v konečnom dôsledku urobí odolnejšími. Posunula sa už debata?

Silnejšími nás robí to, keď dokážeme prežívať, priznať si a narábať aj s tými pozitívnymi, aj negatívnymi situáciami a emóciami. A keď rozumieme tomu, čo sa s nami deje. Takže ak filtrujeme realitu, alebo si ju prekrúcame a berieme si z nej len to dobré, tak nás to neposilňuje, alebo nás to posilňuje len čiastočne. A sčasti to škodí.

Určite je v tomto iná debata ako v minulosti. Odolnosť, „resilience“, vlastne vzniká tak, že ľudia prekonávajú prekážky. Ale ja prekážku neprekonám, ak si ju nepriznám, ak si neuvedomím zlyhanie. Naopak, keď si to pripustím, tak môžem zistiť, kde som spravila chybu a nabudúce budem v podobnej situácii silnejšia.

Čo s tým?

Čo môže robiť niekto, kto si možno počas nášho rozhovoru uvedomil, že vykazuje známky toxickej pozitivity?

Ak sa v tom nejaký človek nájde, možno je na mieste nad sebou trošku porozmýšľať. Prečo tomu tak veľmi verím? Prečo si tak veľmi prajem zažívať iba to pozitívne alebo myslieť len na to pozitívne?

Myslím, že niekedy je za tým strach, že ak si pripustí to zlé, tak to s ním zle dopadne. Že sa úplne prepadne do depresie, alebo že nesmie ani na chvíľu povoliť, lebo potom sa v tom bude úplne máčať. A to nechce.

Človeka, ktorý zistí, že takto filtruje svoju vnútornú realitu, by som však chcela uistiť, že to pripustenie si nepríjemnej pravdy býva veľmi dôležitá informácia. Môže ich to posunúť ďalej. Keď sa pozrú okolo seba, tak možno zistia, že sa oplatí vycúvať a zobrať nejakú inú cestu.

Čo môžeme robiť s toxicky pozitívnym človekom vo svojom okolí?

To záleží od toho, aké miesto ten človek v našom živote zaberá. Pri niektorých ľuďoch, ktorí sú „okrajoví“, možno nemusíme spraviť nič. Ale potom to môžu byť ľudia, s ktorými žijeme a záleží nám na tom, ako reagujú, chceme, aby tu pre nás boli aj keď je nám ťažko. Vtedy im to môžeme normálne povedať tak, ako to je. „Vieš čo, toto mi teraz nehovor, to nepomáha.“ „Ja viem, že to myslíš dobre, ale…“ „Vieš čo, chcel by som si to myslieť, ako to hovoríš, ale nejde mi to.“ Len si pri nich nejako ustáť to svoje a nenechať si to zobrať.

Posadnutosť  modernej spoločnosti

Jeden psychológ mi nedávno v rozhovore povedal: „Naša kultúra je aktuálne celkom posadnutá odstraňovaním akejkoľvek nepohody a stresu.“ Vnímate to tiež?

Áno, ja s tým súhlasím a myslím si, že to vyplýva z toho, čo žijeme. V našom regióne máme ohromne ľahký a bezpečný život a máme pocit, že je to štandard a že to môže byť ešte lepšie. A táto pozitívna ideológia k tomu výrazne prispieva.

Je z toho aj celkom veľký biznis, ľudia na tom zarábajú, vydávajú publikácie, dávajú jednoduché rady a školenia, a to nás v tomto začarovanom kruhu ešte udržiava. Veľa z nich nám sľubuje, že sa to dá takto spraviť a my si to zároveň aj prajeme.

Ako sa teda môžeme oslobodiť od týchto fráz a predstavy, že musíme byť neustále šťastní?

Aj tento podcast je skvelým začiatkom, alebo celkovo uvedomovanie si týchto tém. Myslím si tiež, že čím je človek starší a zrelší, tak mu viac dochádza, aký je život pestrý. A že to nie je len o tom dobrom.

Aj tým, že vidí, ako žijú ľudia okolo neho, čo všetko sa stalo jemu, aké rany už utŕžil… Je to nevyhnutnosť. Je nám dobre, kým nám zrazu nie je zle a je nám zle, kým nám opäť nie je dobre. Toto sa neustále strieda.

Ak to prijmeme, ak si to len uvedomíme, sme tomu otvorení a nezaujato pozorujeme, že takýto je život, tak si myslím, že je to ten najlepší boj proti toxickej pozitivite.

O podcaste Nevyhorení

Duševné zdravie, well-being, osobnostný rozvoj či zdravé pracovné prostredie. To sú oblasti, ktorým sa bude venovať prvá podcastová séria magazínu Forbes a úspešného projektu Nevyhorení.

Pri každom diele nájdete aj dodatočné zdroje k téme či tipy na zaujímavé čítanie, pozeranie a počúvanie od autorky aj odborníkov, ktoré budeme posielať tiež formou nášho newslettera Nevyhorení. Prihlásiť sa na jeho odber môžete tu.

Podcast Nevyhorení vám prinášame každý druhý utorok na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.

Ďakujeme partnerovi podcastu Titans freelancers.

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?